Biele Karpaty

Biele Karpaty (po česky Bílé Karpaty) sú pohorie Vonkajších Západných Karpát na hraniciach medzi Slovenskom a Moravou. Najvyšším vrchom je Veľká Javorina (969,8 m n. m.).

Geológia

Z geologického hľadiska ide o dve rôzne kombinácie geologického podkladu. Prvú - väčšiu časť pohoria tvorí flyšový podklad s prevahou pieskovcov, zlepencov a ílovcov z obdobia paleocén až spodný eocén. Flyšové pásmo je v oblasti Bielych Karpát tvorené magurským príkrovom. Ten je zastúpený príkrovovou bielokarpatskou jednotkou, ktorá leží na bystrickej jednotke.

Druhú - menšiu časť pohoria - zaberá bradlové pásmo. V reliéfe bradlového pásma sa výrazne prejavujú odolné vápence, ktoré pochádzajú z jurského obdobia. Tieto sa striedajú sa s menej odolnými vrstvami - slieňovcami a ílovcami, ktoré sú ponajviac z obdobia kriedy. Bradlá sú vlastne šošovky vápenca, ktorý ako tvrdší materiál plávaj v menej odolných vrstvách iných hornín. Najvýznamnejšie bradlá Bielych Karpát sú: Dolné bradlo (590 m n. m.), Horné bradlo (703 m n. m.), Bradlová (733 m n. m.), Krasín (516 m n. m.), Sokolí kameň a Vršatské bradlá. V bradlovom pásme Bielych Karpát sa nachádza aj niekoľko jaskýň, napr. Dračia jaskyňa, jaskyňa pod hradom Vršatec či ľadová jaskyňa vo Zvonových.

Rozdielnosť obidvoch typov geologického podkladu vplýva aj na výsledný charakter terénu. Terén na flyši je monotónnejší, doliny a chrbty tu majú pravidelný priebeh. Terén bradlového pásma je naopak členitejší a menej pravidelný. Zmeny v charaktere terénu Bielych karpát si možno všimnúť najmä na ceste z údolia Váhu k záverom bielokarpatských dolín. Počiatočná niva rieky Váh prechádza do bizarného terénu bradlového pásma. V Tomto úseku sú nezriedkavé bralnaté pasáže vápencov a zriedkavejšie aj tiesňavy. Po prejdení tohoto úseku nasleduje flyšový záver s pravidelným monotónnejším terénom.

Z geomorfologického hľadiska je geomorfologický celok Biele Karpaty súčasťou subprovincie Vonkajšie Západné Karpaty a oblasti Slovensko-moravské Karpaty. Na Slovensku hraničí s nasledovnými geomorfologickými celkami: Chvojnická pahorkatina na juhozápade, Myjavská pahorkatina na juhu, Považské podolie na východe a Javorníky na severe.

Vnútorne sa člení na 9 geomorfologických podcelkov:

Centrálne časti pohoria sú chránené v CHKO Biele Karpaty, na ktorú na českej strane nadväzuje CHKO Bílé Karpaty.

Povodia

Zvláštnosťou Bielych Karpáte je excentrická poloha pramenísk vzhľadom k centru masívu. Mnohé prítoky Váhu sa spätnou eróziou zarezávali intenzívne dozadu a tak svoje vody privádzajú až ďaleko spoza severozápadného okraja pohoria. Vidno to na tokoch Klanečnice, Bošáčky, Drietomice, Lednice Bielej vody ale najmä Vláry. Rieka Vlára prakticky prerezáva pohorie naprieč a svoje pramenisko posúva až do Vizovických vrchov ďaleko na moravskej strane. Vlára riečnym pirátstvom preberá do svojho koryta značnú časť vody, ktorá by inak patrila do povodia Moravy. Fenomén riečneho pirátstva je rozšírený aj na iných miestach v Bielych Karpatoch. Jednou z jeho najkrajších ukážok je činnosť Haluzického potoka pri Haluziciach v okrese Nové Mesto nad Váhom.

Väčšina územia Bielych Karpát patrí k povodiu riek Váh a Moravy. Najväčšími prítokmi Váhu sú tu Vlára, Biela voda, Klanečnica, Bošáčka a Vlára. Do Moravy z oblasti Bielych Karpát vtekajú Chvojnica a Myjava. Flyšový charakter pohoria, zapríčiňuje nedostatočné vsakovanie vôd do podzemia a celkovo ich plytký obeh. To je jeden z dôvodov prečo sú vodne prietoky v oblasti Bielych Karpát nevyrovnané. Vodné toky tu majú najviac vody v jarnom období pri topení snehu.

Rastlinstvo a živočíšstvo

V oblasti Bielych Karpát prevládajú listnaté lesy, v ktorých prevládajú buky. Zaznamenaný je tu najzápadnejší výskyt zubačky žľaznatej (dentaria glandulosa). Na južných úbočiach pohoria sa vo výškach nad 500 m n. m. nachádzajú hlavne dubovo-hrabové lesy, zo severozápadu sa zvyšuje podiel ihličnanov.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Biele Karpaty