Bitka pri Leviciach

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Bitka pri Leviciach
Súčasť Osmansko-habsburských vojen
Léva ostroma (1664).JPG
Dátum 19. júl 1664
Miesto Levice, južné Slovensko
Výsledok Víťazstvo Habsburskej ríše
Casus belli: Pomoc mestu Levice po jeho oslobodení 12. júna 1664 a následnom tureckom obliehaní od júna 1664.[1]
Zmeny územia: Levice s okolím sa definitívne vrátili pod habsburskú vládu
Protivníci
Flag of the Habsburg Monarchy.svg Habsburská ríša
Svätá ríša rímska
Zulfikar flag.svg Osmanská ríša
Velitelia
Louis Raduit de Souches
Štefan Kohári
Ali Paša
Sarı Hüseyin Paša
Sila
~ 12 000 15 – 20 000
Straty
100 – 200 6 – 8 000[1]

Bitka pri Leviciach, niekedy nazývaná tiež Obliehanie Levíc, je vojenský stret habsburských a tureckých vojsk v rámci Rakúsko-tureckej vojny, ktorý sa udial 19. júla 1664 pri meste Levice. Boj skončil významným víťazstvom Habsburskej ríše.[2]

Udalosti predchádzajúce bitke[upraviť | upraviť kód]

Na jar roku 1664 bola habsburská cisárska armáda rozdelená do troch vojsk. Na juhu ríše pôsobilo 17 000 uhorsko-chorvátskych vojakov pod velením Mikuláša Zrínskeho. V centrálnej časti v oblasti Viedne operovalo hlavné vojsko, 28 500 mužov pod velením Raimonda Montecuccoliho, ktorého hlavným cieľom bolo zastaviť predpokladaný priamy útok 100-tisícovej osmanskej armády pod velením Veľkovezíra Fazıla Ahmeda Köprülüa na hlavné mesto Viedeň. Tretie vojsko pôsobilo na severe Uhorska, v dnešnom Slovensku – 8 500 mužov pod generálom Louisom Raduit de Souches.[3]

Generál de Souches zahájil ofenzívu na jar roku 1664 na prinavrátenie okupovaných oblastí – po dobytí Nových Zámkov padli do tureckých rúk na jeseň roku 1663 postupne Novohrad, Nitra, Levice, Hlohovec aj ďalšie priľahlé obce. Pod Levický hrad prišla pod vedením veľkovezíra Ahmeda Köprülüa mohutná armáda 1. novembra 1663. Nasledujúci deň, po dohode s vtedajším kapitánom hradu Gašparom Bartakovitsom, sa Turci zmocnili hradu a posádka získala právo slobodného odchodu.[1]

De Souchesovo vojsko v jarnej ofenzíve najprv dobylo 3. mája 1664 späť Nitru. Následne de Souches porazil 16. mája 1664 osmanské vojsko pod velením Mehmeta Küçüka v Bitke pri Žarnovici. Toto víťazstvo umožnilo habsburskej armáde stočiť sa na juh k Leviciam. Mesto aj hrad získal de Souches opäť do cisárskych rúk 12. júna 1664.[1] Po zabezpečení hradnej posádky sa vrátil so svojím vojskom do Nitry. Turci sa však nechceli vzdať pevnosti a vyslali na opätovné dobytie Levíc 15 až 20-tisícové vojsko. Osmanské posily predstavovala armáda pod Alím Pašom, ktorá vyrazila z Budína, aby zastavila postup cisárskych vojsk. V blízkosti Levíc sa jej vedenia sa ujal vtedajší budínsky paša Sarı Hüseyin Paša, ktorý obľahol hrad aj mesto. Posádka hradu ale tentoraz nekapitulovala a začala obliehateľom vzdorovať.

Bitka pri Leviciach, severovýchodný pohľad. V popredí vpravo Koháriho krídlo, v strede vpravo de Souchesove sily.

Bitka[upraviť | upraviť kód]

De Souches sa vydal z Nitry cez Zlaté Moravce a Hronský Beňadik ku Kozárovciam. Tam prekročil Hron a zaujal bojové pozície medzi Tlmačmi a Hronskými Kľačanmi. Osmanské vojsko vtedy prerušilo obliehanie a pohlo sa proti cisárskemu vojsku. Na sever od Levíc sťažovala presuny oboch vojsk močaristá pôda. Samotná bitka sa odohrala 19. júla 1664 v priestore medzi obcami Starý Tekov, Hronské Kľačany a Podlužany.[4] Aj napriek tomu že Osmani boli v početnej prevahe, cisárske vojsko bolo lepšie vyzbrojené a povzbudené predchádzajúcimi úspechmi.[1] Osmanská armáda bola zložená najmä z nepravidelných jednotiek, ktoré sa nemohli rovnať dobre organizovaným cisárskym jednotkám, chránenými falangovou formáciou svojich kopijníkov.

V úvodnej fáze bitky de Souches skryl časť svojich jednotiek, aby vyprovokoval osmanský útok. Keď osmanské jednotky vkročili do pasce a odhalili zvyšok nepriateľskej armády, oddiely osmanských osobitých jednotiek, najmä Moldavcov a Valachov, sa dali na útek.[4] Keď počas boja opustili svoje pozície, aj v ostatných tureckých jednotkách zavládla panika a tiež začali utekať. Vojsko de Souchesa vzniknutú príležitosť využilo a naplno udrelo na zvyšky armády.

Osmanské vojská stratili asi 8000 mužov, všetky delá, zásoby aj bojové zástavy.[1] Počas ústupu bol zabitý tiež ich veliteľ Alí Paša. Cisárska armáda získala bohatú korisť zásob a zbraní, vrátane 1200 vozov so zásobami, 11 veľkých diel a viacerých menších. Na habsburskej strane boli straty malé, odhadujú sa na 100-200 mužov. V bitke padol Štefan Kohári, hlavný kapitán banských miest a župan Hontianskej stolice, ktorý velil pravému krídlu uhorských vojsk.[5] Počas bojov ho zasiahla nepriateľská guľka. Podľa tradície ho splašený kôň ťahal po zranení v priestore Levíc za sebou až ku kaplnke pri obci Hronské Kosihy.[1] Pochovaný bol v kostole v Hronskom Beňadiku.

Dôsledky[upraviť | upraviť kód]

Víťazstvo bolo strategicky dôležité, keďže umožňovalo cisárskemu vojsku postúpiť k Dunaju a zničiť turecký pontónový most v Štúrove (Parkan), čo by izolovalo horné Uhorsko od ďalších tureckých nájazdov. K ničomu však nedošlo, keďže po ďalšom významnom víťazstve cisárskych vojsk v Bitke pri Svätom Gottharde 1. augusta 1664 cisár Leopold I. podpísal s Osmanskou ríšou 10. augusta 1664 nevýhodný Vašvársky mier.[3] Tým sa ukončila Rakúsko-turecká vojna, no pobúrilo to uhorskú a chorvátsku šľachtu, keďže musela opustiť časť svojich vydobytých území v prospech Osmanov napriek tomu, že uhorská strana bola vo výhode.[6]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d e f g PLEVA, Peter. Bitka pri Leviciach [online]. los-levice.sk, [cit. 2020-07-07]. Dostupné online.
  2. KRNO, Martin. Ako sa rodia legendy (3) [online]. noveslovo.sk, 2013-07-07, [cit. 2020-07-07]. Dostupné online.
  3. a b PÖCHER, Harald. Statesman, poet, general and founder of the Hungarian military science [online]. oemz-online.at, [cit. 2020-07-10]. Dostupné online.
  4. a b Články [online]. hronskeklacany.sk, [cit. 2020-07-09]. Dostupné online.
  5. Szilágyi Sándor: A Magyar Nemzet Története [online]. mek.oszk.hu, [cit. 2020-07-10]. Dostupné online.
  6. GOLUBEVA, Maria. Models of Political Competence: The Evolution of Political Norms in the Works of Burgundian and Habsburg Court Historians, c. 1470-1700. [s.l.] : Brill, 2013. ISBN 978-9004231054. S. 104. (po anglicky)

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • DANGL, Vojtech; KOPČAN, Vojtech. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok II 1526 – 1711. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1995. 224 s. ISBN 80-967113-0-X. S. 167.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]