Bitka pri Svätom Gotarde (1664)
| Bitka pri svätom Gottharde | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Rakúsko-tureckej vojny (1663 – 1664) a Osmansko-habsburských vojen | |||||||
.jpg) Bitka pri Svätom Gottharde, Károly Mühlbeck | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
Rýnsky spolok: Francúzske kráľovstvo.svg){kind=small} Rímsko-nemecká ríša |
 Osmanská ríša | ||||||
| Velitelia | |||||||
Raimondo Montecuccoli Johann von Sporck Leopold Wilhelm von Baden-Baden Jean de Coligny-Saligny Georg Friedrich Waldeck-Eisenberg.svg){kind=small} Wolfgang Julius von Hohenlohe-Neuenstein
|
Köprülüzade Fazıl Ahmed Paša veľkovezír Izmail paša (†)
| ||||||
| Sila | |||||||
| asi 25 000 / asi 26 000 – 28 000,[1] prípadne 40 000[2] | asi 75 000 / asi 50 000 – 60 000 (z toho 30 000 sa nezapojilo do bojov[3]), prípadne až 60 000 janičiarov a sipahiov 60 000 – 90 000 mužov nepravidelných jednotiek[1] | ||||||
| Straty | |||||||
| 2 000 / 2 000 – 6 000[1] | 11 000 / 16 000 – 22 000[1] | ||||||
| |||||||
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
Bitka pri Svätom Gottharde (maďarsky Szentgotthárd) bola záverečná bitka Rakúsko-tureckej vojny v rokoch 1663 až 1664, ktorá sa odohrala dňa 1. augusta roku 1664 blízko cisterciátskeho kláštora Svätý Gotthárd (Szentgotthárd) na západe dnešného Maďarska neďaleko rakúskych hraníc. Bola treťou z najväčších bitiek s Turkami na území Uhorska. Zároveň išlo o prvú bitku, v ktorej cisárske vojská zvíťazili nad armádami osmanských Turkov v regulárnej veľkej bitke.[4]
Predohra bitky[upraviť | upraviť zdroj]
Pre viaceré problémy sa nové vojenské operácie a ťaženia v zmysle oslobodzovania spod nadvlády osmanských Turkov začali počas rakúsko-tureckej vojny začali až v apríli roku 1664. Nové ťaženie malo byť vedené troma smermi: s cieľom dobyť Kanižu, oslobodiť Nové Zámky a Veľký Varadín. Dňa 27. apríla roku 1664 došlo k vojenskému prepadnutiu osmanskej zásobovacej kolóny neďaleko Kaniže zo strany vojsk pod velením chorvátskeho bána Mikuláša VII. Zrínskeho, z čoho vzišlo ukoristenie až 3 000 vozov s proviantom. Presne o mesiac neskôr, došlo k útoku uhorských a cisárskych jednotiek na Varadín, kde však došlo k takej vojenskej príprave armád Turkov, ktorí nad kresťanskými vojakmi zvíťazili. Ťažisko bojov malo byť v Zadunajsku, kde od dňa 28. apríla roku 1664 Zrínsky s generálom Hohenlohem a Strozzim a než 20 000 vojakov obliehali Kanižu. Kvalitne pripravené obliehanie muselo byť dňa 1. júla prerušené práve po tom, ako velitelia zistili, že po provizórnom moste cez rieku Drávu sa k nim blíži osmanská armáda v počte až 60 tisíc vojakov. Veľkovezír rozhodol o použití väčšiny vojakov na dobytie Zrínskeho Novohradu kam sa napokon stiahli jednotky, ktoré obliehali Kanižu. Obrancom sa podarilo odolávať až štyri týždne 40 tisícom tureckých vojakov, nádeji na pomoc koaličných vojsk, najmä Montecuccoliho, ktorý sa zdržiaval niekoľko kilometrov ďalej s 30 tisícovou armádou. Ten však podporu obliehania odmietol, keďže priniesol rozkaz cisára Leopolda I. na zničenie pevnosti. Počas ústupu sa podarilo osmanským Turkom pobiť zvyšok obrancov, pričom hrad vyhodili do vzduchu. Práve po nevydarenom obliehaní Kaniže a zničeniu Zrínskeho Novohradu došlo k zosilneniu Leopolda I. v koalícií, kde žiadal zmeniť stratégiu z útočnej na obrannú a to v súvislosti s neskrývaným zámerom Osmanov zaútočiť na Viedeň. Počas porady v Regensburgu došlo k dohode, ktorej záverečné ustanovenia vzniesli, že spojenecké vojská potrebujú hlavného veliteľa. Aj napriek presadzovaniu názorov zo strany mohučského biskupa Jána Filipa a francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorí chceli na tomto poste vidieť chorvátskeho bána Mikuláša VII. Zrínskeho, cisár Leopold I. presadil kandidatúru maršala Montecuccoliho.[5]
Začiatok útoku[upraviť | upraviť zdroj]
Veľkovezírovi sa napokon po vojenskom úspechu pod Kanižou podarilo spojiť so zvyškami vojsk v Zadunajsku, pričom následne dobyl viaceré menšie hrady a tiahol smerom k Šopronu. Tam plánoval zásobiť svoje jednotky. Jeho postup však sledoval maršal a cisársky generál Montecuccoli s habsburským a spojeneckým vojskom. Osmanská armáda tiahla popri rozvodnenej rieke Rábe, ktorú mala v pláne prekročiť dňa 31. júla roku 1664 pri Svätom Gottharde.[5] K bitke došlo dňa 1. augusta 1664 neďaleko cisterciátskeho kláštora Svätý Gotthard (Szentgotthárd) v Maďarsku. Cisársky maršal a generál Montecuccoli roztiahol svoje línie v ohybe rieky, ktorý sa zdal vhodný na obranu. Turci mali dvojnásobnú presilu, na ktorú sa spoliehali. Začali ostreľovať pozície kresťanov delostrelectvom a v ranných hodinách prešli do útoku cez vyhliadnutý brod. Útok bol sústredený na stredný zbor cisárskeho vojska, pričom začiatočný nápor ho prinútil ustúpiť. Neskôr došlo k zosilneniu kresťanských armád a to tromi novými plukmi, čo spôsobilo obrat v celkovej situácii. Osmanský veľkovezír Ahmed Koprülü sústredil vojenský útok na jeden úsek, lenže tu nedokázal presadiť svoju početnú prevahu. Po tom ako si to uvedomil, pokusy o bočné obchvaty krídlami už nemali šancu na vojenské víťazstvo. Spojeným cisárskym silám sa podarilo prevziať iniciatívu a zastaviť prechod tureckých oddielov cez rieku. Organizovaný ústup osmanských armád sa tak zmenil na bezhlavý útek. Počas chaotického ústupu cez rieku sa v nej mnohí osmanskí vojaci utopili, pričom tých, ktorým sa podarilo prekročiť ju, skosili salvy francúzskych strelcov. Bitka pri Svätom Gottharde sa napokon skončila úplnou vojenskou porážkou armád osmanských Turkov. Kým vojnové straty na strane kresťanských armád sa vyčíslili do 2 000 mužov, u osmanských Turkov išlo až o 16 000 vojakov. Nakoniec sa Turci rozhodli odtiahnuť na Považie a armády Montecuccoliho k mestu Šopron. Z dôvodu uplatnenia vyčkávacej taktiky potom cisárskeho generála mnohí v Uhorsku kritizovali. Sám Montecuccoli sa bránil tým, že osmanskí Turci mali stále početnú prevahu a jeho spojenci už odmietali pokračovať v boji. Výsledok samotnej bitky nakoniec viedol k tomu, že Turci boli nútení začať rokovať o mieri.[6]
Ukončenie boja a jeho dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]
Dňa 10. augusta roku 1664 bola uzavretá mierová zmluva v meste Vašvár blízko rakúskych hraníc medzi vyslancami cisára Leopolda I. a osmanského sultána Mehmeda IV. Podpisom mierovej zmluvy sa oficiálne skončila rakúsko-turecká vojna s Osmanskou ríšou. Vašvársky mier vošiel do dejín ako jeden najkritizovanejších diplomatických dokumentov tých čias a to najmä zo strany predstaviteľov uhorskej šľachty. Nepriamo sa stal jedným z podnetov pre vznik Vešeléniho sprisahania a počiatkov formovania kuruckého hnutia.[6]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d Géza Perjés: The Battle of Szentgotthárd (1664), Vasi Szemle (Vas Review), 1964.
- ↑ Black & Murphey, Ottoman Warfare, 1500-1700, pp.48-49
- ↑ Wilson, German Armies: War and German Politics, 1648-1806, p. 43
- ↑ DANGL, Vojtech; SEGEŠ, Vladimír. Vojvodcovia : 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012. 472 s. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 204.
- ↑ a b KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 293 – 295.
- ↑ a b DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2017. 787 s. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 236 – 237.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- BADA, Michal. Slovenské dejiny. 1. vyd. Zväzok II : 1526 – 1780. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. 385 s. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 99 – 100.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Ottoman–Habsburg wars na anglickej Wikipédii, Bitva u Mogersdorfu na českej Wikipédii, Battle of Saint Gotthard (1664) na anglickej Wikipédii, Bataille de Saint-Gothard na francúzskej Wikipédii a Szentgotthárdi csata (1664) na maďarskej Wikipédii.