Rakúsko-turecká vojna (1663 – 1664)
| Rakúsko-turecká vojna (1663 – 1664) | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Osmansko-habsburských vojen, Protitureckých vojen | |||||||||
.jpg) Bitka pri Svätom Gottharde (1664) | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
.svg){kind=small} Rímsko-nemecká ríša
|
 Osmanská ríšaVazalské štáty | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
Leopold I.  Raimondo Montecuccoli  Mikuláš Zrínsky Jean-Louis de Souches Adam Forgáča ďalší |
Mehmed IV. Köprülüzade Fazıl Ahmed Paša Köse Ali Paša a ďalší | ||||||||
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=icon}
Štvrtá rakúsko-turecká vojna, niekedy označovaná tiež ako prvá turecká vojna[1], bolo vojenské stretnutie medzi habsburským súštátím a Osmanskou ríšou vedené v rokoch 1663 až 1664.
Vojnu Habsburgovcom vyhlásil turecký sultán Mehmed IV. v apríli roku 1663. Jeho vojská prekročili Dunaj a neďaleko Štúrova porazili narýchlo zvolané zemské sily. Potom sa Turci vydali k pevnosti Nové Zámky, ktorú obľahli. Pevnosť padla po viac než mesačnom obliehaní v septembri 1663. Následne dobyli a vyplienili širšie oblasti na západnom Slovensku. V rovnakom čase na druhom fronte v Chorvátsku nedokázali poraziť vojská Mikuláša Zrínskeho. Začiatkom roku 1664 iniciatívu prevzala habsburská strana, Zrínsky postúpil až k Osijeku, a v lete de Souches opätovne dobyl Nitru a Levice. V lete však rovnako Turci odrazili obliehanie Kaniže Zrínskym a následne dobyli Nový Zrín. K rozhodujúcej bitke došlo 1. augusta 1664 pri Svätom Gottharde, kde Turci utrpeli ťažkú porážku a museli sa stiahnuť. Napriek tomu, že cisár Leopold I. mal strategickú výhodu, kvôli nedostatku financií na vydržiavanie armády podpísal 10. augusta 1664 s Osmanmi pre habsburskú ríšu nevýhodný mier, v ktorom uznal tureckú kontrolu nad Novými Zámkami a Sedmohradskom.
Následkom podpísania nevýhodného mieru vypuklo roku 1664 v Uhorsku Vešeléniho sprisahanie.
Dôvody vypuknutia vojny[upraviť | upraviť zdroj]
Prvotnou príčinou vypnuknutia vojny bolo dianie v Sedmohradsku. Sedmohradské knieža Juraj II. Rákoci v roku 1658 usporiadal inváziu do Poľsko-litovskej únie bez povolenia Vysokej Porty. Po bitke pri Moháči Sedmohradsko uznalo svoje vazalské postavenie voči Osmanskej ríši a platilo Porte pravidelný tribút, výmenou za politickú a náboženskú autonómiu. Po dopočutí sa o Rákociho vojne vyhlásili Osmania Sedmohradsku vojnu. Veľkovezír Köprülü Mehmed paša porazil v roku 1660 Rákociho a dobyl pevnosť Veľký Varadín. Následne sa sedmohradským kniežaťom po Rákociho smrti stal osmanský nominant Michal II. Apafi. Priaznivci Rákociho si zvolili protiknieža, bývalého generála Rákociho vojsk, Jána Keméniho. Ten žiadal o pomoc proti Apafimu a Turkom Habsburgovcov. Na základe rozhodnutia cisára Leopolda I. bol do Sedmohradska bol vyslaný generál Raimondo Montecuccoli s malým vojskom, s ktorým nemohol čeliť osmanskej presile.
V rovnakom čase na Slavónsko-chorvátskom pomedzí sa chorvátsky bán Mikuláš VII. Zrínsky pokúšal otvorene vyvolať nový habsbursko-osmanský konflikt, aby tak mohol oslobodiť chorvátske a uhorské územia okupované Osmanmi. V rozpore so Žitavským mierom z roku 1606 vystaval na ľavom (osmanskom) brehu rieky Mura novú pevnosť, Nový Zrín (maďarsky Zrínyiújvár), z ktorého podnikal výpady na dolnouhorské osmanské dŕžavy. V tejto situácii žiadali Osmania na jar 1663 cisára Leopolda o stiahnutie vojsk zo Sedmohradska a zbúranie Nového Zrínu. Keďže cisársky dvor výzvy neakceptoval, Osmania ukončili status quo trvajúce od roku 1606 a zahájili vojnu.
Úvodné vojenské kampane – Nové Zámky, Nový Zrín (1663)[upraviť | upraviť zdroj]
Dianie na Podunajskej nížine[upraviť | upraviť zdroj]
Veľkovezír Köprülüzade Fazıl Ahmed Paša, vládnuci od roku 1661, sa chcel primárne zamerať na boj proti Benátkam, s ktorými viedli Osmania už od roku 1645 vojnu o ostrov Kréta. Až následne mali obrátiť pozornosť na Habsburgovcov.[2] Osmanská armáda sa preto už od jeseň 1662 zaoberala prípravami na kampaň proti Benátkam.[2] Na jar 1663 však sultán Mehmed IV. určil ako prioritu rakúsky front. Veľkovezír Fazıl Ahmed reagoval tým, že postupom armády nebol viac plánovaný na západ smerom do Dalmácie na benátske pozície, ale smerom na sever na Belehrad a Budín.
Vojsku Osmanov velil osobne veľkovezír. Konečným cieľom armády Turkov malo byť dobytie Viedne. Vojsko vyrazilo 18. alebo 21. marca 1663 z predmestí Konštantínopolu, 14. apríla z Edirne. 4. mája dorazilo do Sofie, 8. júna do Belehradu a 17. júla 1663 sa zhromaždilo pri Budíne.[2] Na postup smerom z Budína však potrebovali Osmania dobyť aspoň jednu z troch strategických pevností v Malej dunajskej kotline – Komárno, Ráb alebo Nové Zámky (Ujvár).[3] Veľkovezír sa rozhodol pre Ujvár z dôvodu polohy pevnosti v krajine, ktorá umožňovala najväčší rozsah koristiníckych výprav do okolia a zásobovanie vojska, zároveň by sa tak odrezala východná časť Uhorska od spojenia s Viedňou.[3][2] Po neúspešnom konci vyjednávaní v Budíne, kedy veľkovezír od Habsburgovcov okrem vyššie zmienených ústupkov žiadal vyplatenie odškodeného za presun armády vo výške 30 tisíc dukátov alebo 200 tisíc gurušov, sa na prelome júla a augusta 1663 hlavné osmanské sily presunuli k Ostrihomu, z Budína vyrazili 30. júla.[4] Turci mali už niekoľko generácií vybudovaný palánok v Parkani na ľavom brehu Dunaja, ktorý im umožňoval podnikať lúpežné výpady do Podunajskej nížiny. Na presun veľkej armády z Ostrihomu na druhý breh však bolo nutné vystavať pontónový most. Touto úlohou preto veľkovezír povelil ešte pred príchodom hlavného osmanského vojska Hüseyin pašu, Kaplan Mustafa pašu a Kadızade Ibrahim pašu.[2]
Bitka pri Parkane[upraviť | upraviť zdroj]
Pre bližšie informácie pozri Bitka pri Parkane
Do pevnosti Nové Zámky sa dostali 4. augusta 1663 od dvoch zbehov z osmanského vojska informácie, že pre veľkú vodu na Dunaji sa turecký most pretrhol a v Parkani ostalo údajne odrezaných sotva 3 000 Turkov.[4] Veliteľ pevnosti, gróf Adam Forgáč, po získaní kladného stanoviska od veliteľa pevnosti Komárno, grófa Puchaima, ktorý poslal dolu Dunajom tiež drevá na ďalšie zničenie mostu, pristúpil za týchto okolností k rýchlej ofenzíve smerom k Parkani.[3] K bojovému stretnutiu Turkov s vojskom Adama Forgáča došlo 6. augusta 1663 medzi Gbelcami a Parkaňou (po turecky Ciğerdelen). Forgáč zobral z posádky pevnosti asi 5-tisíc vojakov a očakával ľahké víťazstvo. Podľa tureckých zdrojov mal Forgáč k dispozícii až 8 500 až 10 tisíc mužov.[2] Turci však most v noci opravili a na severný breh sa už od 5. augusta do rána prepravilo cca 20- až 25-tisíc Turkov.[4] Velili im Köse Ali paša, Gurdžu Mehmed paša a budínsky Sary Hüseyin paša. Po prvom útoku skoro ráno Forgáčovo vojsko preniklo do tureckého tábora a jazda dokázala postupovať cez ľavé krídlo tureckej obrany, avšak kone sa zľakli po natrafení na stádo tiav, po čom bola jazda nútená ustúpiť. Pechote sa ústup nepodaril a z väčšej časti ostala obkľúčená. Bitka sa teda skončila Forgáčovou porážkou a nebezpečným oslabením obranyschopnosti novozámockej pevnosti.
Obliehanie Nových Zámkov[upraviť | upraviť zdroj]
Pre bližšie informácie pozri Obliehanie Nových Zámkov
Plienenie Horného Uhorska a Moravy[upraviť | upraviť zdroj]
Úlohou posíl osmanských vazalov, ktoré dorazili pred Nové Zámky koncom augusta 1663, bolo vzhľadom na ich nevyužiteľnosť pri obliehaní, získavanie jedla pre armádu a plienenie širšej oblasti západného Uhorska. Hoci brody na Váhu boli strážené habsburskými jednotkami, 2. septembra 1663 Tatári pri Hlohovci úspešne rieku prebrodili a rozdelili sa na dva prúdy, južný a severný. Južný prúd spustošil Záhorie až po Prešporok, potom zmenil smer na severozápad a vyplienil južnú Moravu po Brno. Severný prúd vyplienil Považie po Čachtice a predmestie Trenčína. Vešeléni nebol schopný zhromaždiť na západnom Slovensku žiadne významnejšie sily, osmanskí vazali preto mohli pokračovať v plienení krajiny, desaťtisíce obyvateľov buď padli do tureckého zajatia alebo utiekli z domu. V Zadunajsku gróf Zrínsky zhromaždil vojsko, ktoré mohlo Novým Zámkom pomôcť, avšak nebolo ochotný vyraziť smerom do horného Uhorska skôr než získa záruky bezpečnosti pre Chorvátsko a región rieky Mura, kade by Turci mohli preniknúť až do Štajerska. Hlavné cisárske vojsko pod vedením generála Montecuccoliho naďalej táborilo medzi Čeklísom a Sencom, neskôr sa pre obranu Prešporku a Viedne stiahlo až k Petržalke.[4]
V období od 3. septembra do 7. októbra 1663 prenikli tatárske oddiely trikrát na Moravu a krajinu vyplienili. Nájazdom odolali len opevnené mestá ako Břeclav, Uherské Hradiště, Strážnice, Veselí, Uherský Brod a Hodonín, vidiek bol však vyplienený a z Moravy Tatári odvliekli viac než 12 000 otrokov.[5]
10. októbra 1663 sa odohrala menšia bitka medzi časťou osmanských vojsk plieniacich Podunajsko a habsburskými Montecuccoliho a Zrínskeho jednotkami v lokalite Vízvár („Vodný hrad“) na Žitnom ostrove (možno obec Kameničná). V bitke zvíťazilo 15-tisícové uhorské vojsko, avšak vplyv na oslobodenie novodobytých osmanských území na ľavom brehu Váhu to nemalo.[6]
Už počas obliehania Nových Zámkov Turci dobyli aj ďalšie okolité obce a hrádky ako Šurany. Po dobytí Nových Zámkov následne po ofenzíve padli pevnosti Levice, Nitra, Hlohovec a 14. novembra po 27-dennom obliehaní tiež Novohrad.[2]
Následne po pacifikácii celej oblasti hlavná časť osmanskej armády odtiahla z Horného Uhorska na juh zimovať do Belehradu.[2]
Dianie v povodí Mury[upraviť | upraviť zdroj]
Pre bližšie informácie pozri Prvá bitka o Nový Zrín a Druhá bitka o Nový Zrín
Druhá bitka o Nový Zrín bola posledným vojenským stretnutím roka 1663.[6]
Druhá fáza vojny (1664)[upraviť | upraviť zdroj]
Už počas nastupujúcej zimy v decembri 1663 sa začali pomaly formovať vojská Rýnskej aliancie na pomoc Habsburgovcom.[6] Nemecké kniežatá si pri tatárskych výpadoch až na územie Moravy uvedomili, že je nutné zasiahnuť. Nové posily boli inštruované s tým, že majú kooperovať so Zrínskym.[6] V decembri 1663 prebiehali rokovania o ďalšom postupe na sídelnom hrade Zrínskych v Čakovci.[6] Keďže Zrínsky nemal žiadne centrálne pokyny z Viedne, žiadal od uhorských šľachticov, aby prispeli vojskom do jeho armády, ktorej cieľom malo byť pľundrovanie osmanského zázemia v okupovanom Uhorsku.[6] Koncom roka sa mu podarilo zhromaždiť asi 26 tisíc mužov, ktorí sa stretli pri obci Breznica na ľavom brehu Drávy.
- Zimná kampaň Zrínskeho (január – február 1664)
- Obliehanie Kaniže a pád Nového Zrínu (apríl – júl 1664)
- Hornouhorská ofenzíva de Souchesa (apríl – august 1664)
- Vyvrcholenie vojny – Bitka pri Svätom Gottharde (august 1664)
Vašvársky mier[upraviť | upraviť zdroj]
Pre bližšie informácie pozri Vašvársky mier
Vašvársky mier bol podpísaný v pohraničnom meste Vašvár 10. augusta 1664. Podmienky mierovej zmluvy boli však zverejnené až koncom septembra.[7] Cisár Leopold súhlasil s ústupkami Osmanskej ríši. Sedmohradsko zostalo tureckým vazalom a Habsburgovci uznali Apafiho kniežací titul.[7] Cisár súhlasil so stiahnutím habsburských posádok z regiónu a s tým, že pevnosti Veľký Varadín, Lugos, Karánšebeš a Jenő zostanú v osmanských rukách, spoločne so sedmohradskými okresmi, ktoré Turci ovládali už od roku 1657.[7] Taktiež cisár súhlasil s ponechaním pevnosti Nové Zámky Osmanom a s vytvorením nového osmanského ejáletu.[7] Na juhozápadnom fronte nesmela byť pevnosť Nový Zrín obnovená. Sultán Mehmed naopak súhlasil, že župy Sabolč a Satmár so všetkými ich pevnosťami patrili habsburského kráľovi Uhorska a dal záruky, že Sedmohradsko nebude slúžiť ako útočisko pre nepriateľov cisára.[7] Obe strany na záver súhlasili s tým, že pevnosť Székelyhíd (dnešné mesto Săcueni) bude zbúraná a že obe strany nebudú podporovať uchádzačov o kniežací trón ani iné krajiny, ktoré by boli v nepriateľskom zväzku s náprotivým štátom.[7]
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- RYCHLÍK, Jan; PENČEV, Vladimir. Od minulosti k dnešku. Dějiny českých zemí. Praha : Vyšehrad, 2013. ISBN 978-80-7429-387-0. s. 237–238
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Rychlík, Penčev (2013) s. 237
- ↑ a b c d e f g h CALISIR, Muhammed Fatih. A LONG MARCH: THE OTTOMAN CAMPAIGN IN HUNGARY, 1663 [online]. Stredoeurópska univerzita, 2009, [cit. 2020-12-19]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c CSÁNYI, Peter. Význam Novozámockej pevnosti v protitureckom boji [online]. sjps.fsvucm.sk, [cit. 2020-12-05]. Dostupné online.
- ↑ a b c d MATUNÁK, Michal. Nové Zámky pod tureckým panstvom (1663—1685) [online]. watson.sk, [cit. 2020-12-07]. Dostupné online.
- ↑ (c) 2002 ing. Vaclav ILCIK, BRNO, Czech republic, Europe. Lánové rejstříky (1656-1711) [online]. ilcik.cz, [cit. 2020-12-18]. Dostupné online. Archivované 2012-03-12 z originálu. (po česky)
- ↑ a b c d e f SOMKUTI, Bálint. Az 1663-1664. évi nagy török háború [online]. old.biztonsagpolitika.hu, [cit. 2021-01-28]. Dostupné online. Archivované 2021-02-07 z originálu. (po maďarsky)
- ↑ a b c d e f The Treaty of Vasvár: What Was Lost, and What Remained [online]. mek.oszk.hu, [cit. 2020-12-18]. Dostupné online.