Preskočiť na obsah

Bubenícke sólo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Bubenícke sólo je inštrumentálne sólo hrané na bicej súprave. Bicie sólo môže byť chápané ako súčasť improvizácie bubeníka v skladbe alebo ako samostatná skladba. Bicie sóla mali najväčšiu popularitu v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia.

História bubeníckeho sóla

[upraviť | upraviť zdroj]

Bubenícke sóla mali v každom období iný raz. Do povedomia sa dostali vďaka jazzovým bubeníkov ako Gene Krupa, Buddy Rich, Elvin Jones, Max Roach a neskôr Joe Morello (známy zo skladby „Take Five“). Významný vplyv mal na bubenícke sóla rock and roll - tzv. surf rock priniesol množstvo skladieb s bubeníckym sólom (The Shadows a ich „Little B“ (Brian Bennett) alebo The Ventures a ich „Wipe Out“). Najväčší rozvoj bubeníckych sól priniesla éra psychedelického a progresívneho rocku (koniec šesťdesiatych rokov a sedemdesiate roky, dvadsiateho storočia). Táto éra priniesla bubeníkov ako boli napríklad Keith Moon, John Bonham, Mitch Mitchell, Ian Paice, Robert Wyatt (spievajúci bubenícky líder Soft Machine), Ron Bushy, Carl Palmer a ďalší. Koncom osemdesiatych a v deväťdesiatych rokoch, nástupom elektroniky a rytmického minimalizmu došlo k výraznému zjednodušeniu rytmov a bubenícke sóla (často aj bubeníci) v mainstreame prakticky zanikli (dokonca ich nahradili automatickí bubeníci).

Sóloví bubeníci

[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi najznámejších hudobníkov predvádzajúcich bicie sóla patria/patrili John Bonham, Keith Moon, Ginger Baker, Buddy Rich, Mike Mangini, Gene Krupa, Ian Paice, Mitch Mitchell, Bill Ward, Neil Peart, Bill Bruford, Art Blakey, Terry Bozzio, Charly Antolini a ďalší. Na Slovensku k nim patrí napríklad Dušan Hájek (Collegium Musicum), Dodo Šošoka, Marcel Buntaj, alebo Juraj Štefula (Gattch).

Príklad najznámejších bicích sól vo svete :

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]