Chočské vrchy
Chočské vrchy zaraďujeme medzi jadrové pohoria patriace do sústavy Vnútorných Západných Karpát a Fatransko-tatranskej oblasti. Na severe ho ohraničuje Oravská vrchovina, podcelok Podchočská brázda a Podtatranská brázda, podcelok Zuberecká brázda, na východe Tatry, podcelok Západné Tatry, na juhu Podtatranská kotlina, podcelok Liptovská kotlina a na západe Veľká Fatra, podcelok Šípska Fatra. Morfologicky sa pohorie delí na tri podcelky: Choč v západnej, Sielnické vrchy v strednej a Prosečné vo východnej časti. Horstvo je dlhé 24 km, priemerná šírka je len 4 km, maximálna 8 km. Rozprestiera sa na rozhraní okresov Liptovský Mikuláš, Ružomberok a okres Dolný Kubín.
Geologické pomery
Pre pohorie je typické, že kryštalické jadro nikde na povrch nevystupuje a celé pohorie tvoria mohutné súvrstvia sedimentárnych druhohorných hornín. Vzhľadom na svoje malé rozmery predstavuje určitý spojovací článok medzi Malou a Veľkou Fatrou na západe a Západnými Tatrami na východe. Z Veľkej Fatry sem zasahuje krížňanský príkrov, pre ktorý je typické značné rozšírenie hornín usadených v spodnej a strednej kriede. Sú to horniny zväčša typu slienitých vápencov, slieňovcov a slienitých bridlíc, ľahko podliehajúce zvetrávaniu. Horniny krížňanského príkrovu tvoria najmä nižšie, úpätné časti masívov.
Na krížňanský príkrov je nasunutý vyšší chočský príkrov, ktorý obsahuje hlavne najspodnejšie, triasové sedimentárne horniny, z ktorých sú najrozšírenejšie mohutné súvrstvia vápencov, najčastejšie tmavosivé až čierne žilkované vápence a sivé, tzy. chočské dolomity. Vyššie súvrstvia triasu obsahujú aj iné druhy vápencov, napr. piesčité, rohovcové a iné. Chočský príkrov nie je zachovaný v takom súvislom celku ako krížňanský príkrov, zachoval sa vo forme príkrovových trosiek. Najväčšiu kryhu tvorí súvislý masív Veľkého Choča spolu s jeho rázsochami.
Od Sestrčskej doliny na východ je geologická stavba odlišná v tom, že krížňanský príkrov už na povrch nevystupuje (naposledy je to pri obci Liptovská Anna) a mohutné masívy Pravnáča (1 206,1 m n. m.), Lomného (1 277,8 m n. m.), Prosečného (1 372,2 m n. m.), Ostrého vrchu (1 128,0 m n. m.) a Holice (1 339,8 m n. m.) sú budované zložito zvrásnenými komplexami vápencov a dolomitov stredného triasu až po Suchú dolinu, kde sa kriedové súvrstvia krížňanského príkrovu opäť objavujú.
Geomorfologické pomery
Z geomorfologického hľadiska je pre Chočské vrchy typické, že nemajú súvislejší hlavný hrebeň a sú charakteristické samostatnými masívmi. Podcelok Choča kulminuje Veľkým Chočom (1 611,0 m n. m.), čo je najvyšší bod celého pohoria a predstavuje štruktúru chočského príkrovu budovanú dolomitmi a menej vápencami. Dolina potoka Teplianka oddeľuje tento podcelok od podcelku Sielnické vrchy, ktoré sú charakteristické miernejšími formami, rozšírené na horninách krížňanského príkrovu s najvyššími vrcholmi Magura (1 170,6 m n. m.), Havrania (1 129,8 m n. m.) a Sielnická hora (1 051,4 m n. m.). Najvýchodnejšiu časť pohoria tvorí podcelok Prosečné, charakteristický značne si podobnými horskými masívmi, ktoré sú rozrezané paralelnými dolinami. Najzápadnejší je masív Pravnáča (1 206,1 m n. m.), východnejšie leží masív Lomného (1 277,8 m n. m.) a najmohutnejší je masív Prosečného (1 372,2 m n. m.).
Krasové javy
Na opisovanom území vzhľadom na jeho hornatinový charakter s veľkými výškovými rozdielmi prevažujú podzemné krasové javy nad povrchovými. Z povrchových krasových mikroforiem sú najhojnejšie škrapy. Vyskytujú sa na Veľkom Choči (1 611,0 m n. m.), avšak vari najlepšie je vyvinuté škrapové pole na vrchole brala Čereňová v masíve Lomného (1 277,8 m n. m.). Škrapy sú známe tiež zo svahov vrchov Prosečného (1 372,2 m n. m.) a Ostrého vrchu (1 128,0 m n. m.). Závrty sú skôr zriedkavé. Skupina závrtov sa nachádza v sedle Ostruky medzi Prosečným a Čiernou horou (1 093,5 m n. m.). Charakter závrtu má aj ponor Prosiečanky na plošine Svorad.
Podzemné krasové formy - jaskyne môžme z hľadiska ich vzniku rozdeliť do niekoľkých skupín. Sú to jednak drobnejšie jaskyne a priepasti, ktoré nachádzame vo vrcholových častiach príkrovových trosiek. Popri nich sa najmä na úpätí skalných stien nachídzajú drobnejšie jaskyne a previsy, ktoré vznikli mrazovým zvetrávaním. Takého charakteru je napr. viacero jaskýň v Turíckej doline, pod Liptovským hradom a Heliašska priepasť. Významnejšie sú jaskyne, ktoré vznikli pôsobením vodných tokov, či už prichádzajúcich na krasové územia z nekrasových oblastí (alochtónne), alebo priamo prichádzajúcich z krasových masívov (autochtónne).
Najznámejšia je Liskovská jaskyňa v najvýchodnejšom výbežku Mnícha. Ten už však radíme do Liptovskej kotliny. Jedinečné podzemné, ale aj povrchové krasové javy sú rozšírené v Prosieckej doline. Potok Prosiečanka, prameniaci na flyšovom území plošiny Svorad na sever od Chočských vrchov, sa po vstupe na krasové údolie ponára vo výraznom ponore, potom nasleduje cca 4 km dlhý tok neznámym podzemím a vody vyvierajú opäť asi 500 metrov od vyústenia doliny v mohutnej krasovej vyvieračke. Podobne potok, tečúci o niečo západnejšie, po príchode na krasové územie vytvára kaňonovitý úsek a padá vodopádom do časti doliny Červené piesky a poniže sa tiež ponára. Mnohé skutočnosti svedčia o existencii rozsiahleho jaskynného systému, do ktorého sa však doposiaľ nepodarilo preniknúť. Zvláštnu skupinu predstavujú jaskyne, ktoré vznikli pravdepodobne vodami, pochádzajúcimi priamo z krasových masívov. Takéhoto charakteru sú jaskyne v masíve Veľkého Choča (1 611,0 m n. m.), v masíve Lomného (1 277,8 m n. m.) a jaskyňa na Smrekove, dlhá 115 metrov.