Liskovská jaskyňa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 49°05′30″S 19°20′40″V / 49,09167°S 19,34444°V / 49.09167; 19.34444
Liskovská jaskyňa
národná prírodná pamiatka
Štát Slovensko Slovensko
Región Žilinský
Okres Okres Ružomberok
Obec Lisková
Súradnice 49°05′30″S 19°20′40″V / 49,09167°S 19,34444°V / 49.09167; 19.34444
Vznik 1976
Kód 333
Poloha v rámci Slovenska
Green pog.svg
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Žilinského kraja
Green pog.svg
Poloha v rámci Žilinského kraja
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Liskovská jaskyňa je slovenská jaskyňa. Bola vyhlásená za chránený prírodný výtvor úpravou Ministerstva Kultúry SR č. 7453/976 zo dňa 30. 10. 1976.

Celková výmera ochranného pásma, zemského povrchu nad jaskyňou bola stanovená na 18,07 ha na pozemkoch vo vlastníctve urbariátu obce Lisková. Zákonom Národnej Rady SR č. 287/1994 zbierky zákonov o ochrane prírody a krajiny, došlo prekategorizovaniu chráneného prírodného výtvoru na prírodnú pamiatku. Vyhláškou Ministerstva Životného prostredia SR č. 393/96 zbierky zákonov ktorou sa zverejnil zoznam prírodných pamiatok a jaskyňa bola vyhlásená za Národnú prírodnú pamiatku[1]. Ochranné pásmo ostalo nezmenené.

V ochrannom pásme platí 4 stupeň ochrany z 5 stupňovej škály územnej ochrany prírody a krajiny. V súčasnosti jaskyňa dosahuje dĺžku 3 706 m čim sa zaraďuje na 11. miesto najdlhších jaskýň Slovenskej republiky.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Svoj význam má v neposlednom rade aj svojimi archeologickými vykopávkami. Práve tu sa v druhej polovici 19. storočia uskutočnil prvý speleoarcheologický výskum v bývalom Uhorsku. V novovekých výskumoch sa naďalej pokračovalo o čom svedčí aj vzácny objav V. Struhára z roku 1997. Podarilo sa mu odhaliť kompletne neporušené pohrebisko, ktoré reprezentuje zatiaľ jediný doklad staroeneolitického osídlenia v strednej časti severného Slovenska. Medzi najvýznamnejšie objavy novodobej archeológie na tejto lokalite sa považuje aj unikátny nález medeného býčieho dvojzáprahu, ktorý sa datuje do 4. tisícročia pred naším letopočtom. Výnimočnosť nálezu spočíva v tom, že takéto výtvarné spracovanie nemá na Slovensku obdobu a zároveň tu predstavuje najstaršiu kovovú sošku domestikovaného ťažného zvieraťa. O nespornej unikátnosti Liskovskej jaskyne svedčia aj mnohé nálezy medných náušníc a keramiky, ktorá sa ešte v jaskyni nachádza vo veľkom počte. Práve tieto hodnoty sú pre našu spoločnosť nenahraditeľné a ich prípadné neodborné zničenie amatérskymi prieskumníkmi môže byť pre zachovanie národných hodnôt nenávratne stratené.

Dejiny archeologického výskumu[upraviť | upraviť zdroj]

Jaskyňu už poznal aj Matej Bel (1736), koncom 19. storočia vzbudili pozornosť archeologické nálezy v jaskyni, najmä značné množstvo ľudských kostí a iných artefaktov. Po amatérskych vykopávkach K. Krczméryho (1871) a B. Majlátha (1874) vykonal v jaskyni revízny výskum L. Lóczy, všetko odborne zameral a opísal nájdené archeologické nálezy.

Odborné spory, či sa v jaskyni našli aj paleolitické nálezy (neandertaloidná lebka, mamutí zub) niesu vzhľadom na nekompletný materiál dodnes doriešené. Vo všeobecnosti hovorí J. Bárta (1955) paleolitickom i neolotockom osídlení, púchovské i lužické súviselo s hradiskom na Mníchu.

Poloha jaskyne[upraviť | upraviť zdroj]

Južnú časť východného ukončenia vrchu Mních (694,9 m n. m.), ktorý je najjužnejším výbežkom Chočského pohoria, približne 0,5 km na SZ od obce ružomberského okresu – Lisková (a súčasne v jej extraviláne, lokalita Piesočná s kótou 593,5 m n. m.), tvoria vrásy virglorienskych vápencov. V čele najspodnejšej, tvorenej asi 12 m vysokou stenou sa nachádza dvojica otvorov, umožňujúcich vstup do Liskovskej jaskyne. Hlavný, zďaleka dobre viditeľný jaskynný portál orientovaný na juhovýchod pozostáva z vpravo uchýlenej elipsy (4 m vysoká, 1,30 m široká) vo výške 499,85 m n. m., 8 m nad úrovňou rieky Váh. Vstup z cesty nie je prístupný pre 6 m vysokú stenu; umožňuje ho osobitná chodbovitá predsieň orientovaná na JZ, ktorá vyúsťuje do predjaskynnej galérie, dlhej 8 m. Súradnice geografickej polohy Liskovskej jaskyne sú 49° 05' 30 severnej zemepisnej šírky a 19° 20' 40 východnej zemepisnej dĺžky. Z geografického hľadiska patrí jaskyňa k „najlepšie prístupným“ na Slovensku.

Geológia okolia[upraviť | upraviť zdroj]

Krasový ostrov Mnícha je budovaný sériami triasových hornín chočského príkrovu s plošne menšou pokrývkou bazálneho paleogénu. Spodné súvrstvie zastupujú tmavošedé (tzv. gutensteinské) vápence s bielymi žilkami sekundárneho kalcitu (anis), odkryté len na východnom úpätí krasového ostrova. Sú zreteľne vrstvené s úklonom vrstiev 20 – 28° na západ. Ich nadložie vypĺňajú svetlošedé dolomity (ladin) prestúpené hustou sieťou nepravidelne sa pretínajúcich trhlín, podľa línie ktorých sa rozpadávajú na ostrohranné drobné úlomky a piesok.

„V nadloží dolomitov vystupuje v mieste kameňolomu tenšia vrstva svetlošedých rohovcových vápencov so sklonom vrstiev 46° na JZ (240°). Väčšiu časť krasového ostrova zaberajú gravelové a koralové vápence svetlosivej až tmavosivej farby z vrchného triasu. Vrchol Mnícha s kótou 694,9 budujú menšie ostrovčeky eocénnych vápencov a zlepencov, ktoré vystupujú aj východne od obce Martinček so sklonom 15° na SZ (285°).“ (Droppa, A., 1971, s. 75)

Geomorfológia okolia[upraviť | upraviť zdroj]

Skalnatý ostrov Mnícha ohraničuje z juhu i z východu údolná niva Váhu, na západnej strane hlboký zárez potoka Likavy. Len jeho severné svahy pozvoľna prechádzajú do flyšového súvrstvia, do ktorého sa zarezáva potôčik Mních. Ten pramení vo flyšovom sedle vo výške 571 m n. m., odkiaľ tečie smerom na Z a tvorí prítok Likavy. Svahy krasového ostrova Mnícha na západnej, južnej i východnej strane, jeho obkolesenie flyšovými súvrstviami zo všetkých strán ukazuje na tektonický výzdvih pozdĺž zlomov. Vyzdvihovanie sa udialo na rozhraní paleogénu a neogénu, odkedy je vystavený povrchovej denudácii. V súčasnosti má tvar horského hrebeňa ťahajúceho sa od východu na západ. Jeho dva kuželovité vrcholy sú zvyškom morfoklimatických procesov teplejšieho obdobia vo vrchnom pliocéne. Povrch Mnícha je skalistý, porastený borovicami. Len na miernejších severných svahoch sa udržali zvetraniny premiešané hlinou, na ktorých sú teraz lúky a oráčiny vyznačujúce sa nedostatkom vody. Na odkrytom vápencovom povrchu sa nevytvorili – pre podobné procesy typické – škrapy, závrty alebo priepasti. Južné svahy Mnícha sú rozbrázdené eróznymi žľabmi, ktorými pretekajú povrchové vody len pri trvalejších zrážkach.

„Meandrový tok Váhu podomlel východný svah Mnícha a vytvoril tu širokú údolnú nivu, na ktorej je postavená obec Lisková. Zo staršieho vývojového obdobia sa zachovali riečne štrky terasovite uložené Váhom vo svahu. Skladajú sa z okruhliakov, žuly, ruly, pieskovcov, kremencov. Riečne štrky ležia na zarovnanom podklade svetlosivých dolomitov vo výške 505 m n. m. odkryté zárezom kameňolomu južne od vchodu do Liskovskej jaskyne. Svojou výškovou polohou a stupňom zvetrania predstavujú v systéme vážskych terás terasu z obdobia stredného pleistocénu." (DROPPA 1971, s. 76) Na južnom úpätí Mnícha pri starej ceste z Liskovej do Ružomberka je morfologicky pozoruhodný hubovitý skalný útvar zvaný Jánošíkova päsť. Bol vytvorený selektívnym zvetrávaním strednotriasových dolomitov. Podobný útvar je aj v západnej časti Mnícha.

Pohľad speleológa[upraviť | upraviť zdroj]

Liskovská jaskyňa je vytvorená v sivomodrých žilkovatých vápencoch (tzv. guttensteinských) stredného triasu (anis), ktoré sú sklopené 20 – 28° na západ a pozmenené sústavou porúch. Jaskyňa napriek súhrnnej dĺžke chodieb 4 160 m (čím je podľa najnovších údajov 11. najdlhšia jaskyňa na Slovensku) sa rozkladá na pôdoryse iba 120 x 100 m (objavy nových možných chodieb a priestorov tento údaj zrejme už v blízkej budúcnosti pozmenia). Jaskyňa predstavuje komplikovaný labyrint chodieb a dómov, ktoré sú vyvinuté nielen horizontálne, ale i vertikálne vo viacerých úrovniach nad sebou. Súvisí to s tým, že jaskyňa bola vytvorená vodami bočného ramena Váhu, ktorý v starších štvrtohorách tiekol severnejšie, vytvoril jaskyňu vo viacerých etapách, jednak pri horizontálnom premiestňovaní svojho koryta, jednak pri postupnom zahĺbení vytvoril jaskynné úrovne, geneticky zodpovedajúce riečnym terasám. Z piatich väčších povrchových otvorov vedú štyri do spodných jaskynných častí a jeden do vrchných.

Opis jednotlivých úrovní[upraviť | upraviť zdroj]

Jaskyňa predstavuje typ fosílnej riečnej jaskyne vyvinutej minimálne v štyroch úrovniach: Prvá, najnižšia úroveň (približne zarovno vyššieho stupňa nivy rieky Váh pred jaskyňou) pozostáva z Plochej siene, Chodby pri vodopáde, Zanovitých i Likavských chodieb a napokon aj zo Skladanej siene. Jej rozsah nie je veľký; s výnimkou Plochej siene (8 x 16 m) a Skladanej siene (6 x 16 m) sú chodby značne úzke. Kvapľový nástenný vodopád (sintropád) v Chodbe pri vodopáde patrí k najznámejším kvapľovým formám celej jaskyne. Úroveň nemá v súčasnosti samostatný východ na povrch, jej štruktúra súvisí s vyššie ležiacimi priestormi druhej úrovne.

Druhá úroveň je v porovnaní s ostatnými najmohutnejšie vyvinutá. Patria k nej dve najväčšie siene jaskyne a väčšina dobre vyvinutých eróznych riečnych chodieb. Ide najmä o Veľkú sieň, obrovský rútivý priestor, ťahajúci sa v smere Z – V, dosahujúci dĺžku 80 m v priemernom priereze 10 × 10 m, ktorý súvisí Jánošíkovou sieňou (s dĺžkou 40 m a porovnateľným prierezom druhou najväčšou v jaskyni). Dno oboch siení pokrývajú sutiny a obrovské balvany, kvapľová výzdoba je vinou zrútenia sa nepatrná. Zaujímavou je skutočnosť, že na rovnakej úrovni na siene orientačne naväzujú komplexy padajúcich, nepochybne riečnych chodieb – napríklad stúpajúca chodba vedúca k východu (tzv. Tajná chodba), Veľký labyrint a sústava chodieb nad Skalnou sieňou. Všetky sú určite riečneho pôvodu, z dokumentujúcich sedimentov je však zachovaná len najjemnejšia ílovitá piesčitá frakcia. Tretia úroveň jaskyne zaberá pomerne malú plochu. Je tvorená Horným labyrintom a Malým labyrintom, súvisiacimi so stropnými časťami Veľkej siene, ktorá zrejme zodpovedá chronologicky k obom úrovniam.

Štvrtú, najvyššiu riečnu úroveň tvorí sústava troch veľkých siení s relatívne bohatou kvapľovou výzdobou, čo zrejme súvisí s ich starším vekom (a zrejme tiež s najhoršou dostupnosťou pre návštevníkov usilujúcich sa odniesť si pamiatku z jaskyne domov). Najbohatšou výzdobu sa vyznačuje Horná snemovňa predstavujúca rútivý priestor s balvanmi pokrytými sintrom, ktorý je cez priepasť spojený s Veľkou sieňou. Prostredníctvom úzkeho, rúrovitého kanála je previazaná aj s Východnou sieňou, a táto zas podobným kanálom so Západnou sieňou. Spomínané tri siene nemajú samostatný východ na povrch, sú spojené s nižšími časťami jaskyne a navyše do Západnej siene z povrchu ústi tzv. Zrútená chodba.

Zrútená chodba predstavuje pozoruhodnú, špirálovite stúpajúcu chodbu vytvorenú na výraznej tektonickej poruche. v súčasnosti je však značne zatarasená závalmi; pre postup nahor je nutné fyzicky náročné preliezanie sutinou. Chodba (umele rozširovaná roku 1941, kedy zrejme boli objavené spomínané siene) ústi na povrch v blízkosti vrcholovej plošiny, odkiaľ v zimných mesiacoch vychádza výrazný výpar.

„Vek jednotlivých úrovní a celkový vek jaskyne nemožno pre nedostatok faktologických materiálov zatiaľ presne stanoviť, ale nepriamo na základe porovnania vývojových úrovní s povrchovými terasami Váhu a paleontologických a archeologických nálezov možno uvažovať približne na staropleistocénny vek.“ (JANÁČIK 1968, s.84)

Približné objemy:

  • Veľká sieň 5 600 m³,
  • Jánošíkova sieň 1 000 m³,
  • Guánový dóm 3 000 m³,
  • Západná sieň 700 m³,
  • Skladaná sieň 500 m³,
  • Horná snemovňa 600 m³,

Jaskynné sedimenty[upraviť | upraviť zdroj]

Dno chodieb a siení Liskovskej jaskyne pokrývajú jaskynné usadeniny. Tie sú pôvodom buď autochtónneho (oddelené vápencové balvany a sutina), alebo alochtónneho (vodou vyplavené hliny, piesky, výtrusy netopierov). Z jaskynných sedimentov autochtónneho pôvodu sa najviac vyskytujú vápencové odlomeniny vo forme blokov, balvanov a ostrohrannej sutiny.

Najviac zrútených vápencových blokov je na dne Spodnej a Hornej zrútenej siene. Známy je Jánošíkov stôl, veľký takmer 20 m kubických. Menšie balvany sa spolu so sutinou vyskytujú tiež v ostatných chodbách, kde sú prikryté neskoršími naplaveninami hlín. V úzkych puklinových chodbách odmrvená vápencová sutina vyplňuje celý profil chodby, čím znemožňuje ďalší postup. Veľké zaklinené balvany sú aj v puklinovom komíne horných častí jaskyne. Ďalším autochtónnym sedimentom je uhličitan vápenatý v podobe kvapľových útvarov, ktoré sa v Liskovskej lokalite, na rozdiel od iných, na výzdobu bohatších slovenských jaskýň, nevyvinuli v takom rozsahu a mohutnosti. Ľahšie dostupné stalaktity a stalagmity boli návštevníkmi zväčša olámané a odnesené. Medzi ešte zachovanú kvapľovú výzdobu patria napr. kvapľové vodopády v Puklinovej chodbe, v Spodnej zrútenej sieni, menšie kvapľové stalagmity v Hornej snemovni a predovšetkým nástenné vodopády, stalagmity i podlahové útvary v Guanovom dóme.

„Medzi jaskynné sedimenty alochtónneho pôvodu patria predovšetkým naplaveniny hlín a pieskov. Podľa vykopanej sondy sa v Spodnej zrútenej sieni striedajú vrstvy hlín a pieskov. Piesky s vložkou ílovitej hliny tu boli naplavené Váhom. Podobné naplaveniny sú vo všetkých rúrovitých chodbách jaskyne, väčšinou pod zrútenými balvanmi. Sedimentácia hlín a pieskov nie je plynulá, ale prerušovaná (výskyt sintrovej kóry), a povrchové vody vnikali do jaskyne len pri povodniach, na čo poukazuje sedimentácia jemných kalových hlín a pieskov.“ (DROPPA 1971, s. 80)

Otázkou sedimentov v jaskyni sa zaoberal aj Zdenko Hochmuth, ktorý poukázal na zložitosť tejto zdanlivo jednoduchej otázky. Zarážajúca je totiž neprítomnosť okruhliakov a štrkovitého opracovaného materiálu prakticky v celej jaskyni, a to aj napriek tomu, že terasa v úrovni vchodu je tvorená krásnymi riečnymi materiálmi. To, že sa spomínané sedimenty nenašli ani v najnižších častiach, by mohlo potvrdzovať existenciu ďalšieho poschodia dnes zasedimentovaného kalovými, eolickými, periglaciálnymi a gravitačnými sedimentmi. (Pozn. Poschodie sa našlo a ojedinele aj spomínané okruhliaky.) Iným, plošne veľmi obmedzeným sedimentom v jaskyni je netopierí trus – guáno. Vyskytuje sa v horných častiach jaskyne v Guanovom dóme, kde dosahuje hrúbku 5 – 100 cm a je silne presiaknuté kvapkajúcou vodou z povaly. V ostatných častiach jaskyne sa ojedinele vyskytuje na kvapľových vodopádoch.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

„Liskovská jaskyňa má dva odlišné druhy chodieb. Horné priestory majú vertikálny charakter vo forme komínov, sledujúce sklon puklín. Na ich vytváraní sa podieľala korózia atmosférických vôd a neskoršie aj ulomovanie zo stien pod vplyvom mrazového zvetrávania. Spodné priestory majú viac-menej horizontálny priebeh alebo s miernym sklonom od V na Z. Zachovalé oválne tvary niektorých chodieb (najmä v blízkosti povrchových otvorov), ako i výskyt hlín a žulových pieskov svedčia, že ich vytvárala aj erózia ponorných vôd. Boli to bezpochyby vody blízkeho Váhu, ich vnikanie do vnútra umožňoval sklon vápencových vrstiev od 20 až 28° na Z. Ponorné vody Váhu nevnikali ďaleko do vápencového masívu, len na vzdialenosť 60 m od ponorov a potom sa obracali smerom na JZ alebo J, kde využívali línie tektonických puklín. Neznámy je zatiaľ výtok ponorných vôd Váhu na povrch, nakoľko všetky dosiaľ známe chodby končia nánosmi hlín, piesku a závalmi. Predpokladá sa, že pokračovali vo smere týchto chodieb a vracali sa znova do povrchového koryta Váhu." (DROPPA 1971, s. 80 – 81)

Vody rieky Váh mohli do jaskyne vnikať len v období, keď tiekla v úrovni jaskynných otvorov – bývalých ponorov. Terajší jaskynný vchod podľa stúpania chodby do vnútra jaskyne nemožno považovať za bývalý ponor, ale skôr za časť odtokovej chodby, ktorá bola odkrytá svahovou modeláciou až oveľa neskôr. Takýto charakter majú rúrovité otvory ležiace severnejšie od terajšieho hlavného vchodu. Vyššie a nižšie ponory sú neznáme, keďže povrch je pokrytý sutinou. Podľa výškovej polohy spodné priestory Liskovskej jaskyne ukazujú tri vývojové úrovne. Horná vývojová úroveň sa rozkladá vo výške okolo 524 m n. m., teda okolo 34 m nad priečnou nivou Váhu pred jaskyňou. Predstavuje priestor Guanového dómu s priľahlou chodbou. Stredná úroveň leží vo výške 505 m n. m., teda okolo 15 m nad riečnou nivou Váhu pred jaskyňou a zahŕňa priestory Horného zrúteného dómu s bočnými chodbami. Spodná vývojová úroveň prebieha vo výške 488 m n. m. (odkrytá sondou), teda v tej istej úrovni ako povrch riečnej nivy Váhu pred jaskyňou. Stupňovitosť riečnych chodieb v jaskyni je veľmi podobná stupňovitosti riečnych terás Váhu v okolí jaskyne, čo poukazuje na ich vývojovú závislosť. Pre paralyzáciu jaskynných úrovní s riečnymi terasami Váhu treba brať do úvahy nie výšky ponorov do vápencového masívu, ale výšky výtokov podzemných vôd na povrch. Južne od jaskynného vchodu sa zachovala na zarovnanom povrchu dolomitov vážska terasa vo výške bázy 504 m n. m., ktorá sa v systéme terás datuje do stredného pleistocénu. Horná jaskynná úroveň svojou výškovou polohou 34 m nad riečnou nivou poukazuje na genetický vzťah s terasou z obdobia staršieho pleistocénu a spodná jaskynná úroveň s terasou z mladšieho risu.

Po prehĺbení koryta Váhu pred jaskyňou do dnešnej úrovne sa stala Liskovská jaskyňa suchou dutinou. Ako potvrdilo zloženie kopanej sondy, potom ju už len občas zaplavili povodňové vody prinášajúce kaly a jemné piesky. Striedanie rôzneho petrografického zloženia i farby v týchto nánosoch ukazuje na rôzne podmienky sedimentácie v dlhšom období. Čierna piesočnatá vrstva vo výške 1,4 m nad skalným dnom sa pravdepodobne usadila v teplejšom období. Pre chladné obdobie bolo charakteristické drobné oddeľovanie i rozsiahlejšie zrútenie sa materiálu zo stien i povál jaskyne účinkom mrazu, čo značne zmenilo pôvodný tvar chodieb. Od posledného štadiálu, kedy prestalo odmrvovanie, začala tvorba kvapľových útvarov všetkých druhov, ktorých rast pokračuje aj naďalej.

Zaujímavá je však aj teória Z. Hochmutha. „V dnešnej situácii Váh tečie približne stredom kotliny a na vápencové územie kryhy Mnícha v oblasti Liskovskej jaskyne nezasahuje, svah Mnícha podtína iba nižšie. Zdá sa isté, že ani v priebehu holocénu netiekol v blízkosti jaskyne, o čom svedčí povrch terasy T 1 pod jaskyňou. V tomto prípade teda zrejme nedochádzalo ku kontinuálnemu kontaktu recipienta (Váh) s krasovým územím a na formovaní jaskyne sa podieľali len niektoré fázy cyklu (termohygrotická fáza, kryohygrotická fáza, kryoxerotická fáza, spätná erózia). Či výber týchto fáz mal systematický, periodický charakter, alebo bol náhodný, nie je isté. Je však možné, že posun riečiska mohol byť, ako je to u Váhu v Liptovskej kotline časté, spôsobený zatláčaním náplavovými kužeľmi prítokov. Práve oproti jaskyni máme výrazné toky Sliačanku a Ludrovianku. Môžeme predpokladať, že v období tvorby maximálneho rozsahu ich kužeľov, teda vo vrcholnom glaciáli, bol Váh nimi pritlačený až do oblasti jaskyne. Iba vtedy došlo k ponáraniu a vytvorili sa počas fázy začínajúcej hĺbkovej erózie šikmé chodby. Rozvoj horizontálnych úrovní preto nebol taký výrazný, akumulácia hrubšej frakcie neprebehla, došlo skôr k evakuácii aj toho minima, čo počas erózie v jaskyni ostalo. Po stabilizovaní pomerov v interglaciáli sa Váh vrátil do stredu kotliny a v jaskyni nevytváral typické úrovne.“ (Hochmuth 1997, s. 95)

Mikroklíma[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa dostupnej odbornej literatúry boli z meteorologických činiteľov sledované a skúmané v jaskyni len teplota, vlhkosť a vzdušné prievany. Teplota nie je vo všetkých častiach jaskyne rovnaká, závisí od vonkajšej teploty. V zime následkom zníženia teploty sa vo vstupných častiach jaskyne vytvárajú z presakujúcej vody ľadové útvary. Najstálejšiu teplotu v priebehu roka si udržuje Guanový dóm (5,4 °C), kým ostatné časti dosiahnu približne 5,2 °C. So zmenou teploty úzko súvisia vzdušné prievany. Keďže vstupné časti jaskyne majú klesajúci charakter, umožňujú v zimnom období vnikanie vonkajšieho studeného vzduchu do vnútra, ktorý vytláča teplejší (jaskynný) vzduch do horných častí, odkiaľ uniká horným otvorom na povrch. V letnom období prúdi vzduch opačne. Studenší jaskynný vzduch s vyššou hustotou vyteká spodnými otvormi z jaskyne von a namiesto neho vniká horným otvorom vonkajší teplejší dovnútra, kde zvyšuje teplotu. Keďže Liskovská jaskyňa má viaceré otvory v rôznych výškach v rozpätí 57 m, predstavuje z hľadiska prúdenia vzduchu typ dynamickej jaskyne.

Vlhkosť v jaskyni je pomerne vysoká, pohybuje sa od 93 do 95 %. Spôsobuje ju presakovanie atmosférickej vody do jaskyne počas celého roka, dokonca i cez suché leto.

Zoológia jaskyne[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1963 spravil Ivo Zajonc v Liskovskej jaskyni jeden z mála odborných zoologických prieskumov. Zoologický materiál zbieral v celej prístupnej časti jaskyne – nielen na povrchu, ale aj v hlinitých sedimentoch a tiež v drobných vodných nádržkách, tvorených presakujúcou vodou. Ako zistil mikroskopickým rozborom, ani voda, ani materiál zo dna nádržiek (jemný sediment bez organických častíc) neobsahujú živé organizmy. Vo vlhkej hline ílovitého charakteru v blízkosti drobnej kalužiny identifikoval dažďovku (Lumbricidae) druh Octolasium lacteum (Orley). Mnohí autori tento druh považujú za indikátor alkalických, na vápnik bohatých pôd. Tento druh uprednostňuje ťažšie pôdy, hlinité a ílovité, stredne až značne vlhké. Na Slovensku je všeobecne rozšírený. Napríklad, už Mehély spomína jeho nález v jaskyni Ľudmila pri Gombaseku; na dvoch miestach spolu v piatich exemplároch bol zistený aj v Domici.

„V porovnávacej pôdnej vzorke odobratej na povrchu v oblasti Liskovskej jaskyne sa vyskytoval aj tento druh spolu s ďalšími dážďovkami Allolobophora caliginosa (Savigny) a Allolobophora rosea (Savigny).

Z pavúkov (Aranei) som našiel štyri exempláre druhu Clubiona pallidula (Clerck). Je tmavohnedej až čiernohnedej farby so svetlejšími škvrnami, v Európe značne rozšírený. Podľa niektorých vedcov je to lesný druh žijúci najmä na stromoch. Nájdené exempláre pochádzajú prevažne z vrchných suchších častí jaskyne (3 ks), jeden sa vyskytol aj v strednej partii.

Z vrchných častí jaskyne pochádzajú aj dva exempláre chrobáka (Coleoptera, Silphidae) druhu Choleva cisteloides (Frol). Žije pod kameňmi a hnijúcimi rastlinami. Je najhojnejším druhom tohto rodu u nás. Na miestach nálezu bolo množstvo rozkladajúceho sa dreva a iných rastlinných zvyškov, ktoré boli sem čiastočne zanesené, čiastočne napadali vrchnými otvormi jaskynného systému.

Na stene jaskyne sa vyskytol motýľ (Lepidotera) Triphosa dubitata. Na nenápadne sfarbenom hnedosivom škvrnitom podklade jeho krídel prebieha pri zadnom okraji ostrý vlnitý zárez. Jaskyne sú jeho zimoviskom.

Z radu dvojkrídlovcov (Diptera) sa nachádzajú v jaskyni zástupcovia dvoch čeľadí. V prvom prípade ide o druh Lonchaea vaginalis. Tieto muchy kladú vajíčka do hnijúcich rastlinných zvyškov. Iný exemplár bol identifikovaný ako zástupca čeľade Fungivoridae, ktorej larvy žijú v hubách." (Zajonc 1965, s. 103 – 104)

Rôzne druhy nočného hmyzu vo vstupných častiach jaskyne spomína aj A. Droppa.

V jaskynných priestoroch sa našiel aj čiastočne poškodený exemplár lumka, bližšie neurčiteľný.

K najpočetnejším živočíšnym obyvateľom jaskyne nepochybne patria netopiere.

Liskovská jaskyňa neobsahuje mimoriadne zaujímavé, typicky jaskynné druhy živočíchov. Zoologický prieskum v jaskyniach je oveľa náročnejší než podobné práce na povrchových stanovištiach, a to tak zo stránky metodickej, ako aj fyzickej. Z toho hľadiska je potrebné hodnotiť aj doteraz získané výsledky.

História objavovania[upraviť | upraviť zdroj]

O výskum, objavovanie a prieskum jaskyne sa najviac zaslúžili odborníci i amatérski nadšenci uvedení v nasledujúcej tabuľke.

Prieskumníci:

  1. K. Krczmery 1871
  2. J. Kadavý 1873
  3. B. Majlath 1874
  4. L. Lóczy 1876 – 1890
  5. G. Primics 1890
  6. J.Mihalík 1890
  7. J. Hampel 1892
  8. K. Siegmeth 1897 – 1899
  9. J. Volko-Starohorský 1905 – 1909
  10. F. Tompa 1929
  11. F. Kurti 1930
  12. V. Budaáry 1933
  13. A. Húščava 1938
  14. J. Sladký 1938
  15. E. Piecka, E. Camber 1939, 1942
  16. J. Bárta 1955
  17. V. Uhlár 1959
  18. P. Janáčik, S. Šrol 1962 – 1964
  19. I. Zajonc 1963
  20. A. Droppa 1967/1968
  21. Z. Hochmuth, Patek, Zanvit 1968 – 1974
  22. P. Jurečka, M.Jurečka… 1998 – 200?

Údaje o celkovej dĺžke chodieb Liskovskej jaskyne sa až do sedemdesiatych rokov minulého storočia vo veľkej miere rozchádzali. Kompletnejšie zameranie jaskyne s pomocou dokonalejších technických prístrojov zrealizoval až Z. Hochmuth. Výsledky okrem iného upozornili na prekvapujúcu presnosť odhadu dĺžky jaskyne I. Houdekom v roku 1923. „Dĺžka hlavnej chodby je asi 200 m, so všetkými bočnými chodbami, zákrutami činí však asi 2 km.“ (Houdek 1923, s. 183)

Významným objavom sa do histórie jaskyne zapísali aj menej známi E. Camber a E. Piecka, ktorí v roku 1938 objavili a prekopali horný vchod a následne objavili aj celú štruktúru chodieb, ktoré boli pomenované Kostrová jaskyňa a pričlenené ku komplexu Liskovskej jaskyne, s ktorým priamo súvisia. Tento názov bol odvodený od nálezu troch kompletných kostier v hornej časti Zrútených chodieb. Pri kostrách našiel E. Camber aj značne poškodený nápis na jednom zo zrútených balvanov.

„Mapovanie oblastnou skupinou SSS v Ružomberku síce začína už v roku 1966, dlho však trvalo, kým sme si osvojili metodiku, takže vlastné podrobné zmapovanie, s využitím časti bodovej siete inštalovanej A. Droppom, prebehlo v r. 1973 – 1975. Počas mapovania boli zrejme úplne novoobjavené Zanvitove chodby v najzápadnejšej časti jaskyne, Sintrové chodby v SV časti jaskyne a dosiaľ nezameraný, ale už kýmsi prelezený Horný labyrint. Podarilo sa tak zväčšiť dĺžku jaskyne na 2 122 m polygónového ťahu, pričom niektoré spojky v labyrintoch sme nemerali a tiež zostali isté rezervy v oblasti Archeologického dómu." (Hochmuth 1997, s. 91)

Archeológia[upraviť | upraviť zdroj]

Mohutný vstupný portál Liskovskej jaskyne priťahoval záujem človeka už od predhistorických dôb. Oddávna ju navštevovali miestni obyvatelia i náhodní návštevníci, o čom svedčí množstvo nápisov vo vstupných častiach.

Už spisovateľ a politológ Matej Bel spomína (Notitia, r. 1736), že pri Liskovej je nepreskúmaná jaskyňa. Pozornosť na ňu upútal ružomberský starosta Karol Krczmery. Pri svojich vykopávkach v roku 1871 našiel väčšie množstvo kostí a kamenných nástrojov, z ktorých si niektoré vybral a ostatok dal vysypať do Váhu. Neskôr v roku 1874 ním upozornený Bela Majláth, liptovský podžupan, podnikol hlbší výskum na mieste prvej križovatky chodieb pri veľkom balvane. Vo vrstve žltkastého piesku premiešanej štrkom našiel zlomok dolnej čeľuste a stavec. Vo väčšej hĺbke bol zlomok mamutieho zuba, vedľa neho kamenná čepeľ a ďalšie silexové úštepy. Po odstránení vrchnej časti pokračovania sondy ležiacej bližšie k Archeologickej sieni sa v tej istej úrovni našla čelná časť pozoruhodnej ľudskej lebky, ďalší kamenný nástroj a druhý mamutí zub. Ďalej bola objavená ľudská holenná kosť, rebro a stavec. Tento pozoruhodný nález komplikuje výskyt piatich úlomkov nádob, ktoré sa tu takisto našli. Majláth kopal aj pred jaskyňou, kde našiel viac bronzových mečov.

„V Majláthovom opise nálezov významné je trocha prehnané konštatovanie abnormálneho tvaru čeľuste, na ktorej údajne možno pozorovať len slabé náznaky vytvárania brady a v tomto, hoci nie je dozadu sploštená, približuje sa čeľusti, ktorá sa našla v jaskyni Trou de la Naulette. Majláth sa domnieval, že v tejto jaskyni objavil prvé stopy diluviálneho človeka v bývalom Uhorsku, čo prirodzene vyvolalo rozruch aj mimo Uhorska na zahraničných kongresoch, ale hovorilo sa aj o podobnosti liskovskej lebky s eguisheimskou lebkou na základe nápadnej hrúbky kalvy a s tým aj súvisiacu váhu i na nápadne vyvinuté nadočnicové oblúky.“ (Bárta 1959, s. 187) Pozoruhodný antropologický nález pútajúci pozornosť vtedajšej odbornej verejnosti podnietil rozhodnutie Uhorsko-kráľovskej geologickej spoločnosti pokračovať vo výskume Liskovskej jaskyne. Revíziou Majláthovho výskumu bol v lete roku 1886 poverený geológ Lajos Lóczy, ktorý ju zameral a vytvoril prvý známy plán jaskyne v mierke 1 : 1 000. K obrazu však chýba opis a navyše absentuje tiež záznam o výškovej členitosti. O nedôslednosti svedčí aj fakt, že odhad dĺžky jaskyne bol značne poddimenzovaný.

Výskum začal v zadnej časti jaskyne, kde boli v čiernej humóznej vrstve s uhlím nájdené zlomky nádob, ľudské a zvieracie (lichvy a ošípanej) kosti. Veľa ľudských kostí sa nachádzalo pod rebríkom, ktorým sa prekonáva výškový rozdiel z Archeologickej siene do zadných priestorov. Neusporiadane uložené sa spolu s malým množstvom črepov vyskytovali aj v dvoch ohniskových vrstvách. Niekoľko kostí, kamenné nástroje, malá medená špirála, dva krátke medené drôty a jeden hrubší kúsok bronzového drôtu boli objavené pri vchode.

Lóczy získal archeologický materiál z vyše 48 indivíduí, často so stopami ohňa. Prevahu mali kosti končatín. Jedna zvápenatená, opálená holenná kosť je v prostriedku svojej dĺžky poznačená ostrými zárezmi. Pozoruhodný je nález mandibuly, ktorá má medzi čeľustnými výbežkami zaseknutý hrot silexovej strely a ďalej nález lebky, ktorá má medzi ľavou časťou čelného oblúka a spánkom nápadnú jazvu nasvedčujúcu ostrej sečnej rane, ktorú jednotlivec zrejme prežil. Z keramického materiálu Lóczy uvádza nález črepov z nádob hnetených v ruke s hladkým čiernym povrchom a s neprevŕtanými uchami. Boli vyrobené z plaveného, na lome však zrnitého materiálu. K otázke datovania popieral diluviálne osídlenie tejto jaskyne, pričom správne poukazoval na úzky vchod, ktorý vylučoval prístup mamuta z vlastnej vôle do jaskyne. Preto sa domnieval, že mamutie zuby boli dovnútra donesené človekom neskôr, keď boli pre svoj zvláštny zjav vzácnymi. Hlavné osídlenie okrem doby bronzovej a mladších dôb pripisuje neolitu. Týmto záverom súčasne poprel diluviálne osídlenie Liskovskej jaskyne. (Prehnaná istota bola vzhľadom na výskum vykonaný za pomoci svitu sviečok, bez precíznej vedeckej metodiky, neadekvátna.)

„Lóczy podvrátil tvrdenie Majlátha zakladajúceho sa na náhodilej prítomnosti mamutích zubov, že tu ide o nález diluviálneho človeka. Naproti tomu tvrdil, že jaskyňa obývaná bola v dobe kamenných nástrojov (neolitnej), teda už po uplynutí ľadovej doby, ako aj neskoršie v dobe bronzovej. Mnohé polámané a rozštiepené ľudské kosti poukazujú vraj na to, že liskovskí neolitní triglodyti boli ľudožrúti rozštiepajúci ľudské kosti kvôli špiku, ktorý bol lahôdkou. Ich bojovnosť dokazuje nájdená tam preťatá ľudská lebka, ako i pazúrikovým šípom prestrelená ľudská čelusť.“ (Houdek 1924, s. 112)

Nález spomínanej primitívnej lebky zostal však nedoriešeným problémom z hľadiska jeho presnejšieho archeologického datovania. Majláth totiž odovzdal nález do Budapešti. Odpoveď na viaceré žiadosti (opakované aj po II. svetovej vojne) o umožnenie odborného prehodnotenia nálezu v bývalom Československu bola vždy záporná. Až po roku 1956 z Budapešti oznámili, že liskovská lebka pravdepodobne zhorela pri požiari Prírodovedeckého múzea. Liskovská jaskyňa budila pozornosť mnohých liptovských patriotov. Napríklad v roku 1909 J. Volko – Starohorský, J. Sladký, V. Budaváry, A. Húščava i mnohí ružomberskí amatéri získali ďalšie antropologické nálezy. Z týchto výskumov sa dnes v Liptovskom múzeu v Ružomberku nachádza celá ľudská lebka, ďalej dve neúplné lebky, z nich jedna bez mandibuly, druhá bez obličajovej časti a dve neúplné mandibuly. Z ostatných nálezov sú zastúpené hallštatské tmavošedé črepy, nezdobené lužické črepy. K tejto kultúre patrí aj bronzový špirálovitý krúžok s ružicou a zlomok bronzovej sekerky s tulajkou i zlomky bronzového drôtu. Z črepov patriacich púchovskej kultúre je pozoruhodný okraj nádoby s uškom s ústím von vyhnutým, hrubozrnný črep s dvoma ryhami a zlomok cedidla. Mladšiu dobu hradištnú zastupuje črep zdobený rytými vodorovnými líniami robený na kruhu. V spomínanom múzeu niet zatiaľ dokladov pre neolitické alebo eneolitické osídlenie. F. Tompa uvádza Liskovskú jaskyňu v kapitole sídlisk bukovohorskej kultúry, kde píše, že Lóczy popri antropologickom materiáli našiel aj dobre vypálené tenkostenné črepy nádob zdobené rytými oblúkovitými líniami. Pri osídlení Liskovskej jaskyne je zarážajúci nedostatok keramických nálezov z neolitu alebo eneolitu.

Na otázku Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied odpovedalo Országos Magyar Tőrténeti Muzeum v Budapešti (OMTM), že v tamojšom múzeu sa z Liskovskej jaskyne nachádzajú dve pazúrikové sekery a okrem ľudských popleistocénnych kostí, 15 ks črepov, z ktorých tri pochádzajú pravdepodobne z doby bronzovej a ostatné nemožno určiť.

Aj J. Hampel v odbornom texte spomína z Liskovskej jaskyne dve malé nádoby z bronzovej doby, ktoré pravdepodobne patria lužickej kultúre. Na ďalšiu otázku o tvare silexových sekeriek OMTM odpovedalo opisom troch silexových artefaktov, z ktorých dva sú šedé čepele z rohovca a jeden je hnedý chalcedón – opálový úštep. Pri druhej čepeli je pozoruhodný lesk od kyseliny kremičitej na obidvoch rezných plochách s úžitkovou retušou, čo potvrdzuje neolitické osídlenie Liskovskej jaskyne, ale žiaľ bez bližšej kultúrnej príslušnosti. V otázke nálezu limonitu sa možno domnievať, že sa nepoužíval len ako farbivo, ale že bol aj význačnou surovinou, ktorá v okolí Ružomberka slúžila ako základ pre výrobu železa v jeho primitívnej forme. „Striedaním priekopníkov archeologického výskumu, metodicky zodpovedajúcemu stavu poznatkov poslednej tretiny 19. storočia, ale aj nedostatočným technickým vybavením z hľadiska osvetlenia je možné zdôvodniť skutočnosť, že dnes sa už ťažko získavajú objektívne informácie pre rekonštrukciu reálneho obrazu viacnásobného pobytu tvorcov pravekých a ranodejinných kultúr, ktorí sa napodiv často uchyľovali do Liskovskej jaskyne. Táto totiž v dôsledku svojho labyrintu viacposchodových chodieb, ako aj šmykľavého vlhkého dna a tým sťaženej priechodnosti nikdy nebola ideálnym sídliskom napriek tomu, že zvonka bola ľahko dostupná. Preto sa zdá, že jej osídlenie primárne nesúviselo len z dôvodov klimatickej ochrany, ale že celkové mysteriózne tmavé prostredie s vlhkými blýskavými stenami v šerosvite fakieľ tvorilo vhodnú atmosféru na iniciovanie kultových a antropofagických praktík. Poukazovala by na to tunajšia koncentrácia ľudských kostí z vyše päťdesiatich jedincov, ktorí tu boli pravdepodobne obetovaní.“ (Bárta 1995, s. 25 – 26)

Keďže nemožno vylúčiť, že Liskovská jaskyňa mohla mať aj funkciu útočiska v období kmeňových nepokojov a dobývania i viacnásobne osídlených hradísk nachádzajúcich sa v jej blízkom okolí, nie je možné jednoznačne datovať spomínané antropologické nálezy, ktoré pochádzajú najmenej z dvoch období, čo sťažuje aj spomínaná skutočnosť, že mnohé z nich sa nachádzajú v Budapešti.

Kultový význam Liskovskej jaskyne dopĺňa novší nález kovovej plastiky bovida, ktorý našli členovia ružomberskej skupiny Slovenskej speleologickej spoločnosti (SSS) v apríli roku 1993 na povrchu sedimentov vykopaných amatérmi medzi nápadnými balvanmi na dne tzv. Jánošíkovej siene. Ide o primitívne sformovanú medenú sošku pravdepodobne vola s veľkými oblúkovitými dovnútra zahrnutými rohmi na horizontálne sklopenej hlave, s valcovitým chvostom a jednoduchými valcovitými nohami. Vyklenuté brucho má v strede otvor na nit, čo poukazuje na to, že ide o súčasť dvojzáprahu, spojeného aj valcovitým jarmom horizontálne vyčnievajúcim v ľavej časti šije. Zdá sa, že plastika predstavuje pravú časť dvojzáprahu súsošia bovidov, ktorý podľa nitového otvoru na bruchu bol pôvodne pripojený na oje pluhu či skôr kultového voza. Na Slovensku je to druhý dôkaz existencie voza s dvojzáprahom. Prvý nález pochádza z Radošiny a je vyrobený z hliny. Predpokladá sa, že nález plastiky vola pochádza z eneolitu. Analógie k liskovskému nálezu možno nájsť vo výtvarne o niečo odlišných medených soškách bovidov z dvojzáprahu z Poľska a Turecka. Medená plastika z Liskovskej jaskyne reprezentuje najstaršiu kovovú sošku domestifikovaného ťažného zvieraťa (Bos primigenius f. taurus) na Slovensku.

Najnovší objav je situovaný do neveľkej, novoobjavenej chodbe Kostnica II za kamenným múrikom z väčších vápencových blokov, kde bol odkrytý sekundárny hromadný hrob s kamenným obložením, pod ktorým sa zistili stopy po ohnisku. Predpokladá sa, že hrob obsahoval minimálne 13 ľudských jedincov. Kosti, ako sa zdá, neboli poškodené žiadnymi intencionálnymi zásahmi, ale boli na miesto uložené s pietou. Sprievodné nálezy tvorí najmä keramika s najväčšou koncentráciou v priestore kamenného závalu. V získanom materiáli možno rozpoznať dve zložky – jednak typickú pre záverečné obdobie lengyelskej kultúry (epilengyel), jednak so znakmi vplyvu kultúry lievikovitých pohárov v Poľsku. „Z ostatných nálezov je dôležitý medený hrot a špirálovitá záušnica typu Hlinsko, nájdená v ohnisku, ktorá podporuje datovanie celého nálezu na rozhranie starého a stredného eneolitu. Aj spomínaná medená plastika bovida objavená v bezprostrednej blízkosti miesta nálezu hrobu dobre chronologicky zapadá do kultúrneho rámca ostatných nálezov.“ (Struhár 1998, s. 5)

Zatiaľ čo priestory jaskyne vábili oddávna odborníkov i amatérov, dôležité vrstvy zemín na priestranstve pred vstupnými otvormi do jaskyne ostali nepovšimnuté. Podnetom k prvému výskumu na tomto mieste bolo šťastné zachytenie správy o črepoch, na ktoré v roku 1945 narazili vojaci pri kopaní zákopov. Zákopy preťali pred jaskyňou v dĺžke asi 50 m sídlisko dosť rozsiahle, viacvrstvové a ako ukázal neskorší výskum, bohaté najmä na nálezy keramiky púchovského typu. Horná časť sondy v nerozrušenom teréne poskytuje najmä bohatý keramický materiál a ukazuje, že ide o zložitejšie osídlenie, ktoré svojimi začiatkami siaha ešte do sklonku praveku, ale v svojom jadre patrí ľudu púchovskej kultúry vo včasnom období dejín. Popri púchovskom materiáli sa ako podradnejšia zložka v osídlení miesta vyníma súbor nálezov halštatského a laténskeho rázu zo spodných horizontov sídliska. Nepochybne zachycuje začiatky osídlenia pred jaskyňou. „Spomínané sídlisko je pozoruhodné i tým, že sa rozprestiera v nižšej polohe pred Liskovskou jaskyňou, v ktorej zaiste obyvatelia tohto sídliska hľadali úkryt v čase nepriazne, najmä nebezpečenstva nepriateľského napadnutia. Zaiste toto sídlisko má istý súvis nielen s obývaním jaskyne, ale aj so sústavou halštatských hradísk na strednom a západnom Mníchu (hradisko II a III) a s púchovským hradiskom Mních IV. Toto nápadné koncentrovanie na sídliskových objektoch ružomberskej panvy má zaiste svoje odôvodnenie v dôležitej zemepisnej polohe vrchu dvíhajúceho sa na križovatkých ciest, ktoré už v pravekých dejinách dolného Liptova a najmä v období púchovskej kultúry mali mimoriadny hospodársky význam.“ (Uhlár 1959, s. 83)

Ochrana[upraviť | upraviť zdroj]

Liskovská jaskyňa bola vyhlásená za chránený prírodný výtvor úpravou ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 7453/976 zo dňa 30. 10. 1976. Celková výmera ochranného pásma bola stanovená na 18,07 ha na pozemkoch vo vlastníctve urbariátu obce Lisková. Zákonom NR SR č. 287/1994 Z. z. O ochrane prírody a krajiny došlo k prekategorizovaniu chráneného prírodného výtvoru na prírodnú pamiatku a vyhláškou Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 393/1996 Z. z., ktorou sa uverejnil zoznam prírodných pamiatok, bola jaskyňa vyhlásená za národnú prírodnú pamiatku. Ochranné pásmo ostalo nezmenené. V ochrannom pásme platí 4. stupeň ochrany z päťstupňovej škály územnej ochrany prírody a krajiny.

Okolie[upraviť | upraviť zdroj]

Nielen samotná Liskovská jaskyňa, ale tiež jej blízke okolie je z viacerých hľadísk veľmi zaujímavé a pozoruhodné. V oblasti Mnícha sa nachádzajú aj ďalšie prírodné útvary: Jaskyňa na Mníchu vzdialená asi 700 m na Z od Liskovskej jaskyne, jaskyňa v Liskovskom kameňolome, Kavčia jaskyňa či chránený prírodný útvar Jánošíkova päsť.

Blízko jaskyne a tiež na JZ Mnícha sa nachádzajú pomerne veľké zosuvy pôd, bohaté na skameneliny morských živočíchov – slimákov, lastúr a drobných koralovcov, ktoré svedčia o tom, že celá oblasť bola niekedy zaplavená morom.

Na ostatné jaskyne v okolí Liskovskej jaskyne sa dlho zabúdalo. Ich prieskum sa začal až v roku 1965, po vzniku Jaskyniarskej skupiny v Ružomberku. Najzaujímavejšie jaskyne sa nachádzajú vo výbežku Mnícha – Lipej, ktorého južná stráň je odhalená obrovským kameňolomom. V tejto lokalite boli ťažbou objavené tri jaskyne, ktorých existencia bola prácami ohrozená. Kvôli ich uchovaniu a súčasne kvôli ochrane Liskovskej jaskyne bola ťažba zastavená približne v roku 1967. V dôsledku práce v kameňolome došlo pravdepodobne k zrúteniu jaskynných priestorov medzi oblasťou Lipej a Mnícha. (Podľa miestnych obyvateľov bolo možné z hlavnej cesty Ružomberok – Liptovský Mikuláš vidieť len špičku veže kostola v Martinčeku, teraz je viditeľná celá budova.)

Najbližšou kultúrnou pamiatkou je rímskokatolícky kostol svätého Martina v Martinčeku, ktorý postavili okolo roku 1260. So stavbou kostola sa začalo po konsolidácii krajiny po vpáde Tatárov. Vnútri kostola aj teraz prebieha výskum, pri ktorom sú odkrývané pôvodné fresky vo svätyni a na čelnej stene lode.

Z prvej tretiny 14. storočia pochádza aj ďalšia pomerne blízka kultúrna pamiatka – zrúcanina hradu Likava, pod ktorého panstvo dlhú dobu patril dolný Liptov. Hrad bol postavený na najvyššom bode vápencového brala v chotári obce Likavka, aby chránil cestu vedúcu zo stredoslovenskej banskej oblasti na sever. Prvá zmienka o ňom pochádza z roku 1315. Komplexný obraz o histórii a kultúrnom vývoji okolia Liskovskej jaskyne dotvárajú okrem už spomínaných aj ďalšie zbierky Liptovského múzea v Ružomberku, v ktorom sa nachádzajú aj mnohé exponáty práve z tohto chráneného prírodného útvaru.

Zoznam použitej literatúry[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BÁRTA, J.: Nález kovovej plastiky bovida z Liskovskej jaskyne. Nitra : AVANS, 1995, s. 25 – 26.
  2. BÁRTA, J., 1955: K otázke pravekého osídlenia v Liskovskej jaskyni v Chočskom pohorí. GfČ, 7. Bratislava, s. 185 – 193.
  3. BÁRTA, J., 1968: Pravek Liptova. Krásy Slovenska, 45., Bratislava, s. 253 – 257.
  4. BÁRTA, J., 1971: Archeologické výskumy v jaskyni na Mníchu. Krásy Slovenska, XLVIII., Bratislava, s. 331.
  5. DROPPA, A., 1971: Geomorfologický výskum Liskovskej jaskyne v Liptovskej kotline. Československý kras, XX., Praha, s. 75 – 84.
  6. GAÁL, Ľ., 1997: Ochrana jaskýň. Banská Bystrica, s. 2 – 36.
  7. HOCHMUTH, Z., 1977: Jaskyňa v Liskovskom kameňolome. Zborník Slovenský kras, XV., Martin, s. 129 – 135.
  8. HOCHMUTH, Z., 1990: Chočské vrchy, Liptovská Mara. Bratislava.
  9. HOCHMUTH, Z., 1997: Príspevok k problematike genézy jaskynných úrovní v Liskovskej jaskyni. Slovenský kras, XXXV., Martin, s. 89 – 95.
  10. HOUDEK, I., 1923: Liskovská jaskyňa. Krásy Slovenska, III., č. 5, Bratislava, s. 183 – 184.
  11. HOUDEK, I., 1924: Predhistorické nálezy na Slovensku a stopy neolitného človeka v Liskovskej jaskyni. Príroda, XVII., č. 3 – 4, Bratislava, s. 111 – 112.
  12. JANÁČIK, P., 1965: Jaskyne a priepasti v juhovýchodnej časti Chočského pohoria. GfČ XVII., č. 1, Bratislava.
  13. JANÁČIK, P. – ŠROL, S., 1965: Správa o výskume Liskovskej jaskyne. Zborník Slovenský kras, V., Bratislava, s. 109 – 110.
  14. JANÁČIK, P., 1965: Správa o výskume a prieskumných sondovacích prácach v Liskovskej jaskyni. Zborník Slovenský kras, VI., Bratislava, s. 83 – 84.
  15. JANÁČIK, P. – ŠROL, S., 1963: Výskum Liskovskej jaskyne. Krásy Slovenska, XL., Bratislava, s. 150 – 151.
  16. STRUHÁR, V. 1998: Záchranný archeologický výskum a objav kultového objektu v Liskovskej jaskyni. Slov. Kras 36, 1998, 173 – 178.
  17. STRUHÁR, V. 1999. Eneolitický kolektívny hrob z jaskyne pri Liskovej, okr. Ružomberok. In Kuzma, I. (ed.): Otázky neolitu a eneolitu našich krajín 1998. Nitra, 203 – 213.
  18. STRUHÁR V. 2001. Eneolitické osídlenie Liptova. Súčasný stav poznatkov. In Gancarski, J. (ed.): Neolit i początki epoki brązu w Karpatach polskich. Krosno, 69 – 87.
  19. STRUHÁR, V. – SOJÁK, M: Liskovská jaskyňa – prehistorické sanktuárium v Chočskom podhorí. Aragonit, 14, 1, 2009, 45 – 50. http://web.archive.org/web/20120112012154/http://www.ssj.sk/pdf/ARAGONIT14_1/Aragonit14_1_7.pdf
  20. STRUHÁR, V. – SOJÁK, M. – KUČEROVÁ, M.: An Aeneolithic Copper Yoked-Ox statuette from the Lisková Cave (Northern Slovakia). In: P.Kalábková/ B.Kovár/P.Pavúk/ J.Šuteková (eds.): PANTA RHEI. Studies in Chronology and Cultural Development of the South-Eastern and Central Europe in Earlier Prehistory Presented to Juraj Pavúk on the Occasion of his 75. Birthday. Studia Archaeologica et Mediaevalia 9. Bratislava 2011, 407 – 429.
  21. UHLÁR, V., 1959: Púchovské sídlisko spred Liskovskej jaskyne. Študijné zvesti AÚSAV, 3., Nitra, s. 71 – 85.
  22. ZAJONC, I., 1970: Výsledky zoologického prieskumu v Liskovskej jaskyni. Zborník Slovenský kras, VIII., Martin, s. 102 – 103.
  23. MINISTERSVO ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA SR, 1999: Zoznam jaskýň na Slovensku. Bratislava.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://uzemia.enviroportal.sk - Štátny zoznam osobitne chránených častí prírody SR Národná prírodná pamiatka Liskovská jaskyňa (Online) prístup: 25. 10. 2008

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]