Lengyelská kultúra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mapa Európy v neskorom neolite

Lengyelská kultúra alebo lengyelský okruh alebo lengyelský (kultúrny) komplex alebo lengyel bol kultúrny prejav v neolite a eneolite v západnom Maďarsku a juhozápadnom Slovensku, ako aj na priľahlých územiach Moravy, Rakúska, Slovinska a Chorvátska v rozpätí podľa staršieho datovania 3900 – 2900 pred Kr., podľa novšieho datovania cca 5000*/4900*/4800/4700 – 4000/3950 pred Kr. (*toto sú ale čisla pre začiatok fázy lengyel I, pozri nižšie) Zásahy kultúry badať až v Čechách, v Bavorsku a v južnom Poľsku

Pomenoval ju M. Woszinsky podľa náleziska Lengyel v západnom Maďarsku.

Na Slovensku (a v Česku) sa v minulosti začiatok fázy Lengyel III (fáza Moravany nad Váhom, pozri nižšie) pokladal za začiatok eneolitu, najnovšie sa za začiatok eneolitu pokladá začiatok fázy Lengyl IV.

Lengyelská kultúra vznikla z kultúry so západnou lineárnou keramikou. Prechod medzi týmito dvoma kultúrami predstavuje kultúra Sopot-Bicske a sopotská kultúra (záp. Maď. a Slavónsko), ktorá sa niekedy považuje aj už za súčasť lengyelskej kultúry. Protolengyel a lengyel súvisí priamo so stredoneolitickou želiezovskou skupinou, ktorej posledná krátka fáza sa preto aj nazýva prelengyel. Hoci protolengyel a lengyel vznikol z kultúry s lineárnou keramikou, mnohé prvky ho spájajú s juhovýchodnou Európou (maľovaná keramika, medené ozdoby, kultové predmety, opevnené sídliská a pod.).

Chronologické delenie:

Lengyel IV (a tým aj eneolit) sa začína podľa nového datovania 4400/4300/4250 pred Kr.

MMK[upraviť | upraviť zdroj]

Na Morave a v severnom Rakúsku sa forma lengyelskej kultúry nazýva kultúra s moravskou maľovanou keramikou(skr. MMK; kultúra s rakúsko-moravskou maľovanou keramikou). Pre podobnosť s vývojom na Slovensku sa v minulosti moravské a slovenské nálezy označovali ako kultúra so slovensko-moravskou maľovanou keramikou alebo slovensko-moravská kultúra. V širšom zmysle sa označenia kultúra s moravskou maľovanou keramikou alebo s rakúsko-moravskou maľovanou keramikou alebo so slovensko-moravskou maľovanou keramikou alebo slovensko-moravská kultúra používali v minulosti ako synonymum pre celú lengyelskú kultúru alebo aspoň pre jej moravské, slovenské, západomaďarské a priľahlé rakúske nálezy.

Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Na západnom Slovensku lengyelská kultúra zodpovedá mladému neolitu a starému eneolitu. Zo severu stredného Slovenska (vrátane) Spiša z obdobia protolengyelskej a lengyelskej kultúry nie sú zatiaľ vôbec žiadne archeologické nálezy.

Po krátkom prelengyeli nasledoval asi 100 rokov protolengyel reprezentovaný skupinou Bíňa-Bicske (nálezisko Bíňa s nálezom ihlanovitého idolu typu Bicske a novými tvarmi keramiky) a lužianskou skupinou (Lužianky pri Nitre, Abrahám, Bajč). V protolengyeli nálezy naznačujú dočasný návrat/príchod mezolitického, teda lovného, spôsobu života. Z lužianskej skupiny sú známe iba pohrebiská. Z lužianskej lokality Nitra Mlynárovce pochádza najstarší nález kovu na Slovensku – časť medeného šidla. Tento nález už predznamenáva obdobie väčšieho rozšírenia medi – eneolit. V oblasti Bratislavy (ako často v praveku) je vývoj skôr zhodný s vývojom v dnešnom východnom Rakúsku a severnom Maďarsku – lužianska skupina tu chýba a nálezy keramiky (hríbovité nádoby) sú príbuzné napr. nálezom v maďarskom a rakúskom Unterwölbingu.

Vlastný lengyel chronologicky delíme na niekoľko fáz (pozri vyššie). Vo fáze I enormne narástol rozsah sídlisk. Väčšie sídliská obsahovali okolo 50 domov. Sídliská tohto obdobia delíme na:

  • centrálne: boli veľkosťou porovnateľné s menšími stredovekými mestami; spravidla majú podobu rondelu, teda kruhové osady opevnené palisádami so štyrmi bránami a širokými priekopami (Svodín, Bučany, Borová – Ružindol, Nitriansky Hrádok); ich stavba svedčí o dobre organizovanej spoločnosti vyspelej hospodárskej aj kultúrnej úrovne
  • strategické (Devínska Kobyla)
  • veľké dediny s dlhými domami pozdĺž potoka (Budmerice, Šenkvice)
  • malé usadlosti (1 dom)

Centrálne sídliská (rondely) neskôr náhle násilným spôsobom zanikli a nasledovalo (stále lengyelské) obdobie, kedy sa osídlenie rozšírilo v podobe menších osáda na viacero miest, často dovtedy neosídlených. Fáza I má keramiku bohato maľovaná čiernou a žltou a zoomorfné aj antropomorfné plastiky (napr. soška sediaceho ženského idolu, tzv. „magna mater“ z Nitrianskeho Hrádku).

Z fázy II sa zachovalo len málo lokalít (opevnená osada v Žlkovciach s náznakom vežovitej stavby uprostred), jej keramika má biele maľovanie keramiky, ale vyskytuje sa aj červené a hnedé maľovanie.

Vo fáze Moravany nad Váhom sa posledný raz objavuje antropomorfná plastika a keramika slabšie opracovaná, hrubšia, vždy bielo maľovaná bez ornamentu.

Vo fáze III a IV v širokom okolí Bratislavy badať vplyvy zo západu a juhu (kultúra jordanow, okruh Bisamberg – Oberpulendorf – Balaton – Lassigna). Znova badať aj osídlenie jaskýň (Čertova pec, Bojnice, Deravá Skala pri Plaveckom Mikuláši, Dúpna diera pri Slatinke nad Bebravou, Liskovská jaskyňa pri Ružomberku).

Vo fáze III (napr. lokalita Brodzany) sa vytratila maľovaná keramika aj figurálna plastika, zmenil sa sortiment nádob a začali sa používať masívne medené nástroje (sekery, sekeromlaty, dláta). Náleziská tejto skupiny sa sústreďujú na okraji Podunajskej pahorkatiny. Budovali sa trapézovité domy.

Vo fáze IV sa sídliská rozšírili po celom západnom Slovensku, stále sa však sústreďujú v Podunajskej pahorkatine, a budovali sa veľké osady s veľkými dvojizbovými domami (napr. lokality Jelšovce, Branč). Posun sídiel do pahorkatinových oblastí súvisel asi so suchým podnebím v nížinách a vo fáze IV aj s prvou prospekciou kovov.