Šenkvice
Šenkvice | |
obec | |
Štát | Slovensko |
---|---|
Kraj | Bratislavský kraj |
Okres | Pezinok |
Región | Malokarpatský |
Vodný tok | Stoličný potok |
Nadmorská výška | 165 m n. m. |
Súradnice | 48°17′00″S 17°20′00″V / 48,283333°S 17,333333°V |
Rozloha | 24,81 km² (2 481 ha) [1] |
Obyvateľstvo | 5 352 (31. 12. 2023) [2] |
Hustota | 215,72 obyv./km² |
Prvá pís. zmienka | 1256 |
Starosta | Peter Trojna[3] (nezávislý) |
PSČ | 900 81 |
ŠÚJ | 508250 |
EČV (do r. 2022) | PK |
Tel. predvoľba | +421-33 |
Adresa obecného úradu |
Obecný úrad Šenkvice, Námestie Gabriela Kolinoviča 5, 900 81 Šenkvice |
E-mailová adresa | poslať email |
Telefón | 033/6496311 |
Fax | 033/6496310 |
Poloha obce na Slovensku
| |
Interaktívna mapa obce
| |
Wikimedia Commons: Šenkvice, Pezinok District | |
Webová stránka: senkvice.eu | |
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
Freemap Slovakia: mapa | |
OpenStreetMap: mapa | |
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Šenkvice (maď. Senkőc, nem. Schenkwitz) sú obec na Slovensku v okrese Pezinok. Vznikli v roku 1964 zlúčením Malých a Veľkých Čaníkoviec (do roku 1948 nazývaných ako Malé Šenkvice a Veľké Šenkvice). Obec je najväčšou malokarpatskou obcou, súčasne najväčšou obcou okresu Pezinok a jednou z najväčších obcí Bratislavského kraja. Aj napriek výraznému stavebnému rozmachu v poslednom desaťročí sa Šenkvice dlhodobo radia medzi najväčšie obce Slovenskej republiky (v prvej dvadsiatke najväčších).
Poloha
[upraviť | upraviť zdroj]Obec leží v Trnavskej pahorkatine, podcelku v západnej časti Podunajskej nížiny, 25 km severovýchodne od Bratislavy a 5 km východne od mesta Pezinok. Šenkvice sa rozprestierajú v doline Stoličného potoka a južne od obce sa nachádza Šenkvický háj. Obcou prechádza hlavný železničný koridor Bratislava - Trnava (obec je približne v strede tohto úseku). Šenkvice susedia s týmito sídlami: mesto Modra (cestné spojenie), obec Vištuk (cestné spojenie), obec Báhoň (železničné spojenie), obec Blatné (cestné spojenie), obec Viničné (spoločná katastrálna hranica), okresné mesto Pezinok (cestné i železničné spojenie) a obec Vinosady (spoločná katastrálna hranica).
História
[upraviť | upraviť zdroj]Okolie Šenkvíc bolo osídlené už v neolite a v lokalite sa nachádzajú nálezy zo staršej doby bronzovej ako i z rímskych čias. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1256 v listine uhorského kráľa Bela IV. Po tatárskom vpáde a vyplienení Uhorska prichádzajú na územie pezinského panstva nemeckí kolonisti. Prvý ponemčený názov známy z listiny vikára ostrihomského arcibiskupa Leonarda de Pansauro je z roku 1390, kde sú vymenované farnosti bratislavského prepošstva. Medzi nimi aj Šenkvice ako SANKAWYCH (čítaj „Šankvic“), uvádzané medzi Modrou a Vištukom.
Od roku 1462 do roku 1557 nie je o Šenkviciach žiadna písomná zmienka. V druhej polovici 16. storočia je oblasť kolonizovaná Chorvátmi, ktorí utekajú z domova pred postupom Turkov. Významný historik Uhorska Gabriel Kolinovič Šenkvický zapísal, vychádzajúc z údajov historikov J. Szegedyho a S. Timona, že Šenkvice založili Chorváti medzi rokmi 1544 - 1550. Chorvátskych kolonistov z Kostajnice a okolia priviedol do Šenkvíc Mikuláš Benič (prvý richtár) v čase, keď Turci zničili Kostajnicu.
V roku 1594 prichádzajú ďalší chorvátski utečenci, tentokrát z chorvátskeho mesta Sisak. Vedľa existujúcej osady založili novú osadu. Tá pôvodne niesla názov Malý Sisak, neskôr bola premenovaná na Malé Šenkvice. Dnes sa táto časť na základe dlhodobej ľudovej tradície označuje ako Cerové. Občanov či rodákov z tejto rázovitej časti Šenkvíc združuje komunitná Facebook stránka Cerové.
Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom a poľnohospodárskymi prácami, príchodom Chorvátov došlo k rozvoju vinohradníctva a vinárstva, neskôr tiež ovocinárstva.
V priebehu 40. rokov 19. storočia bola cez obec vybudovaná železničná trať konskej železnice medzi Bratislavou a Trnavou. Táto udalosť je snáď najrozhodujúcejším zlomom v doterajších dejinách obce. V priebehu 70. rokov 19. storočia došlo k zavedeniu parnej trakcie a postupné zrýchľovanie železničnej dopravy viedlo k vzniku viacerých priemyselných podnikov vo vtedajších Veľkých Šenkviciach (Malé Šenkvice sa rozprestierali ďalej od železničnej trate, na vyvýšenom pahorku). V obci existovali dva liehovary, tehelňa, parný plyn (neskôr mydláreň, neskôr závod Palma), druhé najvýkonnejšie poľnohospodárske družstvo v celej vtedajšej ČSSR a taktiež Výskumný ústav vinohradnícky a vinársky so svojou šľachtiteľskou stanicou.
Na začiatku 20. storočia došlo k postupnému rozrastaniu sa pôvodného intravilánu, začali vznikať viaceré z terajších ulíc. V roku 1941 došlo k zdvojkoľajneniu železničnej trate, čo prispelo k ďalšiemu rozmachu obce. Vďaka rozvinutému priemyslu i prosperujúcemu poľnohospodárskemu družstvu došlo na sklonku 50. rokov 20. storočia a v priebehu 60. rokov 20. storočia k nebývalému stavebnému rozmachu. V roku 1964 boli administratívne zlúčené Malé Šenkvice a Veľké Šenkvice, dovtedy presne 370 rokov susediace a samostatné obce.
Pamiatky
[upraviť | upraviť zdroj]- Kostol sv. Anny - dominanta obce zo začiatku 17. storočia, zasvätená patrónke obce; v takmer dnešnej podobe od roku 1666
- hradby a bašty (so strieľňami) areálu kostola sv. Anny - výnimočná pamiatka na chorvátsku kolonizáciu a obranu voči osmanským vojskám
- kaplnka Sedembolestnej Panny Márie - kaplnka z 80. rokov 19. storočia (postavená z daru Anny Plankovej), zasvätená patrónke bývalých Malých Šenkvíc
- hrobka továrnickej rodiny Machotovcov na Hornom cintoríne (do výstavby hrobky v roku 1926 tu stála kaplnka sv. Vendelína)
- v obci existujú tri cintoríny: najstarší Horný cintorín (na Trlinskej ulici), pôvodne cholerový Dolný cintorín (na Cintorínskej ulici) a Cerovský cintorín
- socha sv. Urbana v chotárnej časti Grefty z roku 1723
- socha sv. Jána Nepomuckého z roku 1760
- kamenný kríž na farských schodoch z roku 1810
- prícestný kríž na Pezinskej ceste z roku 1902
- socha sv. Trojice v Šenkviciach z roku 1904 (tzv. „šenkvická Trojička“)
- socha sv. Trojice na Cerovom z roku 1932 (tzv. „cerovská Trojička“)
- pamätník padlým vojakom v prvej a druhej svetovej vojne z roku 1947
- kríž z roku 1992 na hrobe 14 pruských vojakov, ktorí v obci zomreli pri návrate z prusko-rakúskej vojny
Stavebný charakter obce a výstavba
[upraviť | upraviť zdroj]Obec sa nevyznačuje charakteristickou zástavbou - centrom Šenkvíc nepreteká potok. Hlavnú cestu tvoria dve samostatné súbežné cesty s pásom zelene uprostred, vďaka čomu vzniká široké verejné priestranstvo. Obci dominuje farský kostol sv. Anny, ktorého areál je opevnený zachovanými hradbami z čias chorvátskej kolonizácie a obrany proti osmanským vojskám. Do kostola sa vstupuje relatívne netradične - nie cez kostolnú vežu, ale priamo do chrámovej lode.
Pôvodné Malé Šenkvice a Veľké Šenkvice boli ohraničené areálmi pálffyovských (neskôr andrássyovských) majerov. Malé Šenkvice a veľkošenkvické časti „Gorno“, „Sredina“, „Dolno“ a neskoršia „Osada“ sa postupne začali rozvetvovať, využívajúc miestne terénne podmienky a dodržiavajúc vrstevnice či iné terénne fenomény a depresie (napr. početné výmole).
Z najvýznamnejších stavebných počinov v obci môžeme spomenúť: výstavba poschodovej budovy železničnej stanice pre parnú trakciu (1876), výstavba Richtárskeho domu - dnešného Obecného domu (1912), výstavba 8-triednej budovy školy - dnes bytový dom, známy ako „stará škola“ (1932), výstavba Družstevného domu a sály Osvetovej besedy (1948), výstavba 14-triednej budovy školy - „nová škola“ (1960), výstavba nákupného strediska (1966), výstavba Materskej školy na dnešnej Záhradnej ulici (1967 - 1970), výstavba Materskej školy na dnešnej Hornej ulici (1980), výstavba dvojobvodového zdravotného strediska (1982 - 1984) či výstavba budovy školskej jedálne a školskej družiny (1988 - 1991). V chotárnej časti Úzky tálik bola v priebehu 60. rokov 20. storočia zvažovaná výstavba kúpaliska.
Objem novej výstavby dostával početné impulzy - v obci si ,,na rodičovských gruntoch" stavali svoje domy desiatky mladých šenkvických rodín, avšak do obce prichádzali stovky nových občanov, prisťahovalcov, a to vďaka dostatku pracovných príležitostí. Tunajšie poľnohospodárske družstvo v čase svojho najväčšieho rozkvetu poskytovalo dokonca výhodné stimuly na výstavbu domov.
Najnovšia (suburbanizačná) výstavba súkromných domov prebieha nielen v nových rezidenčných štvrtiach na Fertáloch a Pocestách, ale tiež v pôvodnom intraviláne, a to zástavbou doposiaľ prázdnych parciel alebo generačnou obmenou domovej zástavby.
Ulice
[upraviť | upraviť zdroj]Ako to býva zvykom aj v iných obciach a mestách, viaceré verejné priestranstvá mali svoje ľudové pomenovania už dlhodobo. K oficiálnemu prideleniu názvov ulíc však v obci Šenkvice došlo až v roku 1966. V tomto období zanikli niektoré, dovtedy všeobecne zaužívané názvy - napr. „Hace“ (Záhradná ulica), „Hace“ či „Zahace“ (Vinohradská ulica) alebo „Stanovisko“ (Jánska ulica).
V nasledujúcich desaťročiach pribudli ďalšie ulice a v blízkej budúcnosti sa predpokladá vznik ďalších ulíc, ktoré tak rozšíria už teraz existujúcu komplexnú uličnú sieť. Výnimočnosť Šenkvíc v tomto ohľade spočíva v tom, že obyvatelia Šenkvíc dbali na lokálne, tradičné a z histórie vychádzajúce pomenovania - uličné názvy, ktoré vychádzali z politickej ideológie, kultov osobnosti alebo boli zastúpené po celom Slovensku sa v Šenkviciach buď neudržali dlho alebo neboli vôbec zavedené. Naopak, viaceré zo šenkvických ulíc majú pôvodné chorvátske pomenovanie (Glogovec, Jagned, Kozare, Príka).
Je však potrebné skonštatovať, že vymedzenie viacerých ulíc (Glogovec, Lipová, Nádražná, Pezinská, Trlinská), ako aj číslovanie domov na nich, je chaotické a v budúcnosti bude nutné ho upraviť. Stále existuje polemika o vhodnosti pomenovania jednej z najnovších ulíc ako A. Behunka namiesto pôvodného návrhu „Behunkova“.
Dnes v Šenkviciach existuje bezmála 40 ulíc a jedno námestie (Nám. G. Kolinoviča): A. Behunka, Agátová, Cerovská, Cintorínska, Domovina, Družstevná, Glogovec, Horná, Hroznová, Chorvátska, Jagned, Jánska, Kostolná, Kozare, Krátka, Lipová, Lúčna, Medzi cesty, Modranská, Nádražná, Paulenova, Pezinská, Poľná, Priečna, Príka, Ružová, Slnečná, Spojná, Sv. Urbana, Školská, Trlinská, Uhliská, Veterná, Vinohradská, Vištucká, Záhradná a Zapotok.
Kultúra a identita obce
[upraviť | upraviť zdroj]Šenkvice sú povestné bohatým a rozvinutým kultúrnym dianím. Tunajší kultúrny, spoločenský, osvetový, komunitný i občiansky život rozvíjajú nielen obecné ustanovizne, ale tiež tunajšie hudobno-tanečné telesá (dychová hudba, folklórny súbor, detský folklórny súbor, ľudová muzika, Neznámi na trati, 3R Šenkvice - Radosť rozdávaním rastie) či organizácie a občianske združenia (ProKultura Šenkvice, Spolok vinohradníkov a vinárov Šenkvice, Miestny odbor Matice slovenskej v Šenkviciach).
Šenkvičania (sami sebou označovaní ako „Šenkvičáre“ či „Šenkvičári“) sú už odnepamäti hrdí na svoju identitu - hrdo sa k nej hlásia všetky vekové kategórie obyvateľov. Šenkvičania sú v regióne preslávení nielen vínom, ale tiež bohatou úrodou ovocia, obzvlášť čerešní. Preto sú v zmysle frázy „Šenkvičáre - čerešnáre“ označovaní ako „čerešnári“. Oproti tomu obyvatelia miestnej časti Cerové, teda bývalých Malých Šenkvíc (ľudovo označovaní ako „Cerované“), sú v zmysle frázy „Cerované sú slifkáre“ známi ako „slifkári“, a to vďaka historicky bohatým úrodám sliviek.
Dôležitým prvkom šenkvickej identity je tunajšie nárečie. Každý (správny) Šenkvičan pozná výrazy ako gerhen, hepa či kompábel. Na udržiavaní a zachovávaní šenkvického nárečia v posledných troch desaťročiach mala najväčšie zásluhy šenkvická ľudová rozprávačka Petronela „Babula“ Brunovská (* 1939 - † 2022). V autorskom tandeme s kronikárom a kultúrnikom Martinom Lukáčom (* 1995) spracovali a vydali dve, mimoriadne populárne vydania šenkvického nárečového slovníka. Prvým z nich je Babulin šenkvicko-slovenský slovník z roku 2015, ktorý je napriek dvom dotlačiam beznádejne vypredaný. Druhým (oproti prvému doplneným a prepracovaným) vydaním je Jag nám dzobág naróstol - Šenkvický nárečový slovník z roku 2019 z dielne občianskeho združenia ProKultura Šenkvice.
Obec a jej reálie sú aktívne prezentované aj na sociálnej sieti Facebook, a to prostredníctvom viacerých stránok, z ktorých môžeme menovať: Kultúra v Šenkviciach, Šenkvice na dobových fotografiách či Pamäť obce Šenkvice.
Významní rodáci
[upraviť | upraviť zdroj]- Gabriel Kolinovič Šenkvický (* 1698 – † 1770) – uhorský historik a polyhistor, spolupracovník Mateja Bela
- Alojz Behunek (* 1846 – † 1932) - rímskokatolícky kňaz, autor početných článkov, národný buditeľ
- Jozef Figura (* 1906 – † 2001) – rímskokatolícky kňaz, salezián, misionár (misionárom bol 65 rokov; Japonsko). [4] Je autorom knihy Spod Tatier pod Fudžijamu.
- Anton Figura (* 1909 – † 1996) – rímskokatolícky kňaz, salezián, misionár (misionárom bol 64 rokov; Kuba, Haiti, Dominikánska republika)
- Milan Šavlík (* 1928 – † 2003) – architekt
- Rudolf Granec (* 1931 – † 1996) – režisér a dokumentarista
- Zdena Gruberová (* 1933 – † 2017) – herečka
- Ján Pravda (* 1934 – † 2010) – kartograf
- Ivan Bilský (* 1955 – † 2016) – futbalista
- Peter Sklár (* 1968) - herec
Šport
[upraviť | upraviť zdroj]Športový areál na ulici Domovina poskytuje zázemie pre tréningy futbalových mužstiev, družstiev pozemného hokeja (ktorý má v obci dlhoročnú tradíciu) a taktiež tréningy work-out.
V obci sa v areáli bývalej tehelne od 70. rokov 20. storočia nachádza motokrosová trať. V priestoroch bývalého železničného skladu je vybudovaná bikrosová hala.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
- ↑ Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2024-03-28, [cit. 2024-04-10]. Dostupné online.
- ↑ Voľby do orgánov samosprávy obcí 2022 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2022-10-30. Dostupné online.
- ↑ KUBANOVIČ, Zlatko: Historický náhľad do dejín slovenských saleziánov (Od dona Bosca do roku 1924). Bratislava : Don Bosco, 2019. ISBN 978-80-8074-436-6. S. 236 - 237.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Šenkvice