Coco Chanel

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Coco Chanelová)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Coco Chanel
Coco Chanel v roku 1929.
Coco Chanel v roku 1929.
Rod. meno Gabrielle Bonheur Chanel
Narodenie 19. august 1883
Saumur, Francúzsko
Úmrtie 10. január 1971 (87 rokov)
Paríž, Francúzsko
Profesia odevná dizajnérka a tvorkyňa parfumov
Odkazy
Webstránka chanel.com
Commons Spolupracuj na Commons Coco Chanel

Coco Chanel, vlastným menom Gabrielle Bonheur Chanel (* 19. august 1883, Saumur, Francúzsko – † 10. január 1971, Paríž) bola francúzska módna tvorkyňa a zakladateľka značky Chanel existujúcej dodnes. Vniesla do dámskej módy progresívne prvky jednoduchého kostýmu so sukňou a nohavicami. Vytvorila populárne parfumy a nový štýl dámskej bižutérie. Z bezvýznamnej chudobnej modistky sa vypracovala na najprestížnejšiu módnu značku vo svete.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Coco pochádzala z chudobnej rodiny bývajúcej v Saumure. Matka bola modistka. Skonala ako 33-ročná na následky početných pôrodov a prepracovania. Coco a jej dvaja bratia a dve sestry sa ocitli v sirotincoch. Bratia museli pracovať ako deti na farme ako pomocné sily. Ich otec bol kamelotom a rozhodol sa odísť do Ameriky. Vo veku osemnástich rokov bývala v Moulins, kde sa naučila šiť na stroji. Tu sa stretla so svojou sesternicou Adrienne majúcou podobnú ambíciu ako Coco. V roku 1903 dostala miesto šičky vo firme na výrobu nohavičiek a detských výbavičiek.

Postup do vyššej spoločnosti[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1907-8 ju prestala zaujímať práca obyčajnej radovej šičky. Začala sa zjavovať v zábavných podnikoch a spievať kuplety. Snívala o muzikáli. Svoju prezývku Coco získala od dôstojníkov, ktorí boli divákmi jej produkcie. Spievala tam drobný šansón s názvom Qui qu'a vu Coco dans l'Trocadéro? (slová od Baumaine a Blondeleta, hudba od Deransarta). Meno Coco jej zostalo na celý život. Obdivovaná zástupom mladých šľachticov a dôstojníkov sa ocitla v priazni Étienna Balsana, dôstojníka a majiteľa zámku pri Compiègne. Prežila tu jeden rok, počas ktorého sa naučila spôsobom vyššej spoločnosti. Začala sa nudiť a cítila sa osamelá, bez istôt.

Stretla ďalšieho muža svojho života, britského diplomata Arthura Capela. Bola to dlhoročná láska, až do roku 1919, keď neprežil autonehodu. S Coco sa však neoženil, vzal si Angličanku. Cez Capela sa dostala do kontaktu s vyššou spoločnosťou a získala obchodné príležitosti. Dal jej kapitál potrebný na otvorenie módneho butiku v centre Paríža na ulici Cambon 21 v roku 1910. Tvorila podľa vlastných návrhov klobúky a doplnky. Robila modely spolu so sestrou a sesternicou Adrienne. Ďalšie butiky si otvorila v Deauville v roku 1913 a v Biarritz v roku 1915. Tu zaznamenala úspech v podnikaní. Butik v Biarritz bol zároveň jej prvým skutočným módnym domom. Predávala v ňom modely skrátených a zúžených sukní a nasledovala tak Paula Poireta, ktorý zrušil v roku 1906 korzety v ženskej móde. Pokračovala v oslobodzovaní ženskej siluety. Vytvorila šaty košeľového strihu a malé čierne. Tiež sa sústredila na plážové a športové modely. V jej salóne sa obliekali ľudia z vyššej spoločnosti, ktorí dovolenkovali na juhu počas prvej svetovej vojny. Mala zisky, ktoré jej otvorili cestu na výslnie módneho biznisu.

Zrod nového štýlu: Kráľovná chudobnej módy[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1915 chýbali látky, Coco používala žerzej na šitie jednoduchých splývavých šiat a tričiek. Šila aj pre armádu tričká a spodnú bielizeň zo žerzeja. Propagovala novú štíhlu siluetu, oslobodenú od hrubých vrstiev, na štíhlej dáme. Ženy začali chudnúť aby si mohli dovoliť modely značky Chanel. Nová silueta obsahovala aj krátke vlasy a športový a praktický styling. Pohrávala sa s prvkami pánskej módy vkomponovanej do lady-štýlu. K tomu patrilo aj pyžamo prevzaté z mužského šatníka. V roku 1916 angažovala krásnu sesternicu Adrienne ako modelku, aby predviedla svoj progresívny androgýnny štýl pred očami aristokratickej smotánky ešte pokrytej korzetmi a rigidnými oblekmi.

Modely jej pomáhala tvoriť jej múza Vera Lombardi, ktorá mala blízke kontakty s anglickou šľachtou.Značka Chanel sa zmáhala počas I. svetovej vojny, keď bol nedostatok materiálov na šitie. Využila situáciu nedostatku na radikálnu zmenu módy, ktorú prijali široké vrstvy spoločnosti. Chanel sa nedala zastaviť v obchodnom rozvoji ani smrťou jej milenca Arthura Capela, ktorá znamenala pre ňu veľkú osobnú traumu.

Úspech pokračuje[upraviť | upraviť zdroj]

Hugh Grosvenor, Duke of Westminster und Coco Chanel.jpg

Počnúc rokom 1921, Coco obsadila na niekoľko rokov luxusnú adresu na rue Cambon č. 27, 29 a 31.(Neďaleko hotela Ritz, kde bývala.) Je to už ikonická adresa, na ktorej sa vyskytuje dom Chanel dodnes. V tom čase už vlastnila okrem iného aj továrne na látky v Normandii a spojila sa so značkou „Bourjois“, aby spolu obchodne šírili slávne parfumy. Vzťahy s mužmi jej poskytli inšpiráciu na tvorbu modelov. Vzťah s veľkovojvodom Dmitrijom Pavlovičom Romanovom, bratancom posledného ruského cára v exile, ju inšpiroval k tvorbe modelov v slovanskom štýle. Dokonca k vzhľadu flakónu parfumu Chanel N°5 v podobe vtedy používanej fľaše ruskej vodky. Coco bola tiež milenkou francúzskeho básnika Pierra Reverdyho. Až do chvíle, kým sa nestiahol do ústrania v opátstve v Solesmes. Počas dvoch rokov poskytovala bývanie skladateľovi Igorovi Fiodorovičovi Stravinskému. Trochu neskôr navrhovala modely svojmu milencovi vojvodovi z Westminsteru, pre ktorého vytvorila pulóver, kožuch, námornícky baret a vestu z tweedu. Tvorila elegantnú pánsku módu s nádychom ležérnosti.

V roku 1927 si dala postaviť dom v Roquebrune-Cap-Martin, ktorý nazvala La Pausa. Architekt Robert Streitz doň vkomponoval niektoré prvky pripomínajúce sirotinec, v ktorom Coco vyrastala. Bol zariadený v španielskom a anglickom štýle XVI. a XVII. storočia. Prijímala v ňom vojvodu z Westminsteru, Jeana Cocteaua, Pierre Reverdyho, Paula Iribe, Salvadora Dalího, Luchina Viscontiho. Časť domu znovu postavili a umiestnili v „Dallas Museum of Arts“.

Krúžok priateľov-umelcov[upraviť | upraviť zdroj]

Najlepšou priateľkou Coco medzi dvoma vojnami bola Misia Sert. Misia mala spoločenský salón v Paríži v ktorom prijímala umeleckú a kultúrnu smotánku. Práve ona otvorila dvere do spoločnosti aj pre Coco Chanel. Misia si vytvorila pozíciu Kráľovnej Paríža aj vďaka svojmu hudobnému talentu, ktorý jej otvoril cestu k najslávnejším menám vtedajšieho umenia. Blízkosť umelcov bola pre Coco vždy cťou. Bola jej ponúknutá možnosť vytvoriť kostýmy pre balet Bronislavy Nižinskej na Cocteauovo libreto, ktorý predvádzal slávny „Ďagilevov balet“. Vytvorila kostýmy aj pre hry Oidipus ,1937 a Antigona, 1943. Zaplatila dlhy Ďagilevovho baletu a tiež náklady na jeho pohreb. Vytvorila kostýmy pre film Jeana Renoira Pravidlo hry v roku 1939.

legendárny Chanel N°5

Impérium Chanel[upraviť | upraviť zdroj]

Paralelne s odevmi bola tvorkyňou slávnych módnych parfumov. S pomocou parfumérskeho špecialistu Ernesta Beauxa vytvorila parfumy: „Chanel N°5“, „N°22“, „Gardénia“, „Bois des l'Îles“ a „Cuir de Russie“. V roku 1924 sa spojila s bratmi Wertheimerovcami – zn. Bourjois, ktorým prenechala 70 % firmy na parfumy Chanel. Ich dediči vlastnia rozhodujúci podiel dodnes. V 30. rokoch musela Chanel čeliť problémom s odbormi svojich zamestnancov a s vychádzajúcou hviezdou haute couture Elsou Schiaparelli. Coco zmenila kolekcie modelov na ženskejší štýl a začala navrhovať bižutériu. Ona sama nikdy nechodila na verejnosť bez svojich perál. Na objednávku medzinárodnej diamantovej gildy vytvorila kolekciu diamantových šperkov „Haute Joaillerie“. Boli vsadené luxusne do platiny, čo si cez krízu po krachu bánk v roku 1929 mohla dovoliť len ona. V roku 1939 bola na čele podniku so 4000 zamestnancami, ktorí vybavovali 28 000 objednávok ročne.

Vojna: zatvorenie domu Chanel a milenecký vzťah s nacistickým dôstojníkom[upraviť | upraviť zdroj]

Po začiatku druhej svetovej vojny Coco zatvorila salón Haute couture a sústredila sa na predaj parfumov. Na rozlúčku vytvorila kolekciu vo vlasteneckých farbách francúzskej trikolóry a usporiadala prehliadku. Pritiahla pozornosť verejnosti tým, že arizovala firmu bratov Wertheimerovcov, z ktorej ona sama dovtedy vlastnila 10% podiel. Coco Chanel chránila záujmy firmy Bourjois, ktorú riadila počas exilu Wertheimerovcov v USA. Bývala v hoteli Ritz medzi svojimi lakovanými paravánmi od Coromandela[1] spolu s milencom Hansom Gűntherom von Dincklage, dôstojníkom tajnej služby SS v rokoch 1941-1944. Ritz bol obsadený velením SS a tajnou službou Tretej ríše. Mali spolu milenecký vzťah, počas ktorého sa Chanel pustila na popud Schellenberga a von Dincklageho do organizovania rozhovorov o separátnom mieri medzi Treťou ríšou a Veľkou Britániou. Operácia s kódom Modelhut neuspela. Chanel dúfala, že jej staré vzťahy s Winstonom Churchillom nadviazané cez vojvodu z Westminsteru pomôžu pri vyjednávaní o separátnom miery.

Exil vo Švajčiarsku[upraviť | upraviť zdroj]

V septembri 1944, sa Coco Chanel postavila pred očistnú komisiu, no čoskoro bola prepustená bez obvinenia. Krátky čas pobudla aj vo väzení. Rozhodla sa teda odísť do Švajčiarska. Zdržiavala sa pri Lausanne na brehu jazera Léman. Chodila sa udržiavať na kliniku Valmont a bolo ju možné stretnúť v čajovni „Steffen“ pri Montreux, mieste stretnutí mnohých celebrít. Tento exil trval desať rokov. Jeho časť strávila s Gűntherom von Dincklage. Walterovi Schellenbergovi, šéfovi tajnej služby Nemecka, zaplatila nemalú čiastku za to, že sa o nej nezmienil vo svojich pamätiach publikovaných po II. svetovej vojne.[2] V tom období sa vlády v haute couture ujal Christian Dior, ktorý presadzoval stiahnutú siluetu, opäť s korzetom. Chanel bola pohoršená. Celá jej práca pre oslobodenie ženského tela vyšla navnivoč.

Návrat do Paríža, triumf tvídového kostýmu s lemovkou[upraviť | upraviť zdroj]

V dôsledku zmien, ktoré v móde presadzoval Christian Dior sa vo veku 71 rokov rozhodla znovu otvoriť salón v Paríži v zastúpení bratov Wertheimerovcov . Tí privítali jej návrat aj kvôli podpore predaja nimi predávaných parfumov zn. Chanel. Svoju činnosť obnovila vytvorením kolekcie odevov protikladnej k Diorovmu štýlu, ktorá však bola neúspešná. Opäť odstránila objemné naberané časti. Tento krok zaznamenal úspech po prvej svetovej vojne. Vytvorila šaty jednoduché a na telo, androgýnnu siluetu v rafinovaných oblekoch. Tvídový kostým, ktorého vesta so štyrmi vreckami -vojenský štýl- je ozdobená bižutérnymi gombíkmi a lemovkou, doplnený hodvábnou blúzkou z toho istého materiálu ako podšívka, dvojfarebné topánky a kabelku prešívanú do formy kára s rúčkami so zlatou retiazkou. Táto "silueta Chanel" sa stala svetovou klasikou a vydržala podnes. Obliekala herečky Romy Schneider a Jeanne Moreau pre film Milenci (1958) od Louisa Malle a Delphine Seyrig vo filme Posledný rok v Mariánskych lázňach od režiséra Alaina Resnaisa. Jackie Kennedy mala oblečený ružový kostým Chanel počas atentátu na svojho manžela J. F. Kennedyho. Na konci roku 1954 zmenila návrhára bižutérie. Bol prijatý Robert Goosens a novým nosom domu Chanel pre parfumy sa stal Henri Robert. Dotvoril vône zn. „Monsieur“, „1955“, „N°19“, „1970“ a „Cristalle“, 1974.

Coco nemala byt ani dom a bývala v dvoch malých miestnostiach priamo v salóne na Rue de Cambon, kde sa však necítila dobre. Ubytovala sa preto v hoteli Ritz, v ktorom zotrvala ďalších 15 rokov, až do konca života.

Koniec kariéry[upraviť | upraviť zdroj]

V máji 1968 vlna hippie zmenila módu. Chanel vyhlásila, že je dobre, iba ak móda zostupuje do ulice a nie, keď z nej vystupuje. Stala sa tyranskou, zatvorila sa do svojho súkromia. Robila prehliadky kolekcií, skúšky. Zostala osamelá, spoločníčku jej robila už dlhšie Lilou Marquandová. Trpela duševnými zraneniami z minulosti, ktoré zle maskovala jej profesionálna povesť železnej lady neukazujúcej beznádej. 10. januára 1971 vo veku 87 rokov skonala vo svojom apartmáne v hoteli Ritz. Bola pochovaná na cintoríne Bois-de Vaux v Lausanne.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bola to Coco, ktorá uviedla módu opálenej pokožky( po nechcenom opálení počas pobytu pri Severnom mori), v období, keď bola v móde biela pokožka. Na konci kariéry sa však vrátila k pôvodnému štýlu. Prestala chodiť na slnko.
  • Jej blízki a intímni priatelia ju volali Mademoiselle.
  • Od roku 1955 až do konca života chodila každodenne do práce oblečená do pršiplášťa stiahnutého v páse a volala ho môj kaučuk.
  • Patrila medzi 100 najvýraznejších osobností 20. storočia podľa magazínu Time z roku 1999.

Citáty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Na jednej recepcii povedala istej dáme: „Ak sa povie, "Aké krásne šaty!", znamená to, že šaty sú výborné. Ale ak sa povie, "Aká krásna žena", to značí, že šaty boli úspešné.“
  • "Nerobím módu, ja som móda."
  • "Dala som ženskému telu slobodu: toto telo sa potilo pod parádnym habitom, čipkami, korzetmi, bielizňou, vypchávkami."
  • Keď sa ma pýtajú na môj vek, odpovedám: "Po päťdesiatke to závisí od dní."
  • "Móda odchádza, štýl nikdy."
  • "Čo sa týka doplnkov, najdôležitejšie je dať si dole posledný, ktorý bol pridaný."

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Edmonde Charles-Roux: L'Irrégulière ou mon itinéraire Chanel, Grasset, 1974, Nepravidelne v mojom diári Chanel, ISBN 2-253-01416-8
  • Edmonde Charles-Roux: Le temps Chanel, Éditions du Chêne, 1979, Éra Chanelu

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. [1]
  2. Encyklopedie tajných služeb, Helmut Roewer, Stefan Schäfer, Matthias Uhl, , vydav. EUROMEDIA - knižní klub, Praha, 2006, str. 187, ISBN 80-242-1607-8

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Coco Chanel na francúzskej Wikipédii.