Diana Budisavljevićová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Diana Obexer)
Diana Budisavljevićová
rakúska humanitárna pracovníčka
Rod. menoDiana Frieda Olga Obexer[1]
Štát pôsob.Rakúsko, Chorvátsko
Narodenie15. január 1891
Innsbruck, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie20. august 1978 (87 rokov)
Innsbruck, Rakúsko
Známa vďakaZáchranná akcia Diany Budisavljevićovej
ManželJulije Budisavljević
DetiJelka (* 1918), Ilse (* 1920)[1]:237
PodpisDiana Budisavljevićová, podpis
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Diana Budisavljevićová

Diana Budisavljevićová, rodným menom Diana Frieda Olga Obexer (* 15. január 1891, Innsbruck – † 20. august 1978, Innsbruck)[2] bola humanitárna pracovníčka rakúskeho pôvodu, ktorá počas druhej svetovej vojny viedla záchrannú akciu na záchranu 15 336 detí z ustašovských táborov smrti v nezávislom štáte Chorvátsko.[3]

Snažila sa zachrániť väčšinou srbské deti,[4] ktorých väčšina pochádzala z časti Korduna, Kozary a iných chorvátskych a bosnianskych obcí.[2] Záchranná akcia bola jednou z najťažších a počtom zachránených detí jednou z najrozsiahlejších humanitárnych akcií súvisiacich s koncentračnými tábormi počas druhej svetovej vojny.[1]:259 Týkala sa 15 336 detí, neprežili však všetky; počas záchrany alebo bezprostredne po opustení tábora, v dôsledku vyčerpania, mučenia, hladu a chorôb zomrelo 3 254 detí. Spolu zachránila 12 082 detí.[5][6]

Bola vydatá za chirurga Julija Budisavljevića, ktorý bol prednostom chirurgickej kliniky na Lekárskej fakulte v Záhrebe.[2] Julije bol jedným z mála záhrebských Srbov, ktorí boli neboli zabití, vyhnaní alebo nemali drancovaný majetok počas existencie NDH.

Budisavljevićová následne pracovala aj na uchovávaní údajov o deťoch, o ktorých sa počas vojny starala, viedla o nich kartotéku v nádeji, že jedného dňa budú deti vrátené do svojich biologických rodín.[1]:257

Mala podporu úzkeho okruhu ľudí a všetci, ktorí sa podieľali na záchrane detí z tábora riskovali vlastné životy.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Popis z múzea: „Fotky 5 albumov originálnych fotografií detí z roku 1942, ktoré boli do Záhrebu privezené z niektorých ustašovských táborov. Albumy obsahujú 537 fotografií.“

Počas druhej svetovej vojny mocnosti Osi napadli Juhosláviu v apríli 1941. Predstavitelia nezávislého štátu Chorvátsko, ktoré bolo spojencom nacistického Nemecka, spustili genocídu proti Srbom, Židom a Rómom a zriadili početné koncentračné tábory.

Potom, čo sa oboznámila s tým, že v tábore Loborgrad sú umiestnené deti v októbri 1941 spolu s množstvom spolupracovníkov, najmä Markom Vidakovićom a Đurom Vukosavljevićom spustili záchrannú pomocnú kampaň s názvom „Akcia Diana Budisavljević“.[7] Akcia sa postarala najmä o srbské deti, ale aj o ženy zadržiavané v rôznych koncentračných táboroch vrátane tábora smrti Jasenovac.[8][9]

S pomocou miestnej židovskej komunity v Záhrebe, ktorej členovia mali povolenie pomáhať zadržaným, jej tím posielal zásoby potravín, liekov, oblečenia a peňazí najskôr do Loborgradu a neskôr do Gornej Rijeky a Đakova. Jej tím tiež asistoval členom chorvátskeho Červeného kríža na hlavnej železničnej stanici v Záhrebe, pričom poskytoval cestovné doklady pracovníkom, ktorí sa tam zastavili na ceste na nútené práce do Nemecka – niektorí z týchto mužov, žien a detí sa po zastavení vrátili do Záhrebu, do Mariboru a Linzu pre chorobu a nesmeli cestovať ďalej – postaral sa o nich Červený kríž a Akcia Diany Budisavljevićovej. V marci 1942 počas tejto Akcie Budisavljevićová stretla vrchnú sestru Dragicu Habazinovú, ktorá sa v nasledujúcich mesiacoch a rokoch stala jej blízkou spolupracovníčkou a pomáhala väzňom z rôznych táborov, ktorí boli presunutí do Záhrebu a na ďalšie miesta.[10][11]

Začiatkom júla 1942 dostala s pomocou nemeckého dôstojníka Gustava von Kocziana[12] písomný súhlas na odvoz detí z koncentračného tábora Stará Gradiška.[11] S pomocou ministerstva sociálnych vecí, najmä prof. Kamila Breslera sa podarilo presťahovať deti väzňov z tábora do Záhrebu, Jastrebarska a neskôr do Sisaku.[13]

Po snahe zachrániť zadržaných v Starej Gradiške sa Budisavljevićová v uniforme sestry Červeného kríža podieľala na presune detí z Mlaky, Jablanaca a Košutarice. V júli a auguste 1942 bolo z týchto táborov premiestnených viac ako 6 000 detí. Po získaní povolenia v auguste 1942 spolu s Kamilom Breslerom spolupracovali s pobočkou Záhrebskej arcidiecéznej charity na presune detí zo záhrebských ústavov do starostlivosti ich rodín, čím umožnili ubytovanie niekoľkým tisíckam detí v rodinách v Záhrebe a vidieckych komunitách. [11]

Podľa správy Marka Vidakoviča z mája 1945 Budisavljevićová povedala, že jej činnosťou sa podarilo zachrániť asi 10 000 detí z koncentračných táborov.[14]

Na žiadosť Kamila Breslera v auguste 1942 začala spolu s Ivankou Dzakulovou a s ďalšími spolupracovníkmi zbierať údaje zo spisu detí na základe prepravných zoznamov a zdrojov z rôznych inštitúcií, ktoré si viedli vlastné zoznamy. Na konci vojny spisy obsahovali informácie o približne 12 000 deťoch. Na žiadosť z 28. mája 1945 úradníčka Spolkového štátu Chorvátsko Tatjana Marinićová, v tom čase prednostka ministerstva sociálnych vecí Budisavljevićovej odobrala spisy. Nie je známe, kde sú teraz a či sa zachovali alebo nie.[14]

Ubytovanie zachránených[upraviť | upraviť zdroj]

Rodný dom Diany Budisavljevićovej v Innsbrucku

Podľa denníka, ktorý si viedla počas vojny sa práce na pomoci a záchrane srbských žien a detí z tábora začali v druhej polovici októbra 1941, keď sa dozvedela o veľkej pomoci, ktorú zorganizovala židovská komunita v Záhrebe pre svojich zadržiavaných členov. Podľa toho istého denníka sa jej iniciatíva najskôr nestretla so správnou odozvou,[15] najmä zo strachu z pomsty, no to sa neskôr zmenilo. Napriek mnohým ťažkostiam, s ktorými sa stretávala, sa jej podarilo nájsť ľudí, ktorí robili, čo mohli, aby sa vyzbieraná pomoc dostala do správnych rúk.[16]

Zachránené deti boli rozmiestnené rôznymi spôsobmi a na rôznych miestach. Niektoré z nich boli ubytované v rôznych chorvátskych rodinách, niektoré v zariadeniach katolíckej cirkvi a niektoré v zariadeniach, ktoré boli o niečo lepšie ako koncentračné tábory, z ktorých boli zachránení. Pre obštrukcie a otvorenú nevôľu orgánov NDH bola strava a ubytovanie z veľkej časti zabezpečené súkromnými dobrovoľnými príspevkami občanov.[1] Zaujímavosťou je, že Pavelić dovolil Záhrebčanom adoptovať táborové deti len pod podmienkou, že budú vychovávané v chorvátskom a ustašovskom duchu, čím by sa zmazala akákoľvek stopa po ich pôvode. Mnohé deti vyrástli so zmenenou identitou a nikdy sa nedozvedeli pravdu o svojom pôvode, náboženstve či identite. Aj v tábore boli deti oblečené v ustašovských uniformách.[17]

Aby pomohla srbským deťom, sama veľa riskovala. Počas návštevy táborov sa nakazila chorobami, ktoré trápili a zabíjali deti. Trpela týfusom a utrpela tri nervové zrútenia.[6]

Mala tiež spolupracovníkov v práci, ako napríklad profesora Kamila Breslera, neskôr zamestnaných na ministerstve sociálnej starostlivosti NDH, sestru Červeného kríža Dragicu Habazinovú, architektov Marka Vidakovica, Janu Koch, Tatjanu Marinićovú.[18]

Časopis Arena zo Záhrebu vedie už mnoho rokov kampaň, ktorej cieľom je spojiť dospelých s ich rodinami.

Konfiškácia spisu[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom mája 1945 dvaja agenti OZNE odobrali albumy s fotografiami detí. Nariadením Ministerstva sociálnej politiky Chorvátska z 28. mája 1945 bol celý spis detí odobratý Diane Budisavljevićovej, hoci identifikácia a repatriácia neboli dokončené.[16][5]

Zabavením dokumentácie Diany Budisavljevićovej a jej spolupracovníčky Ivanky Džakulovej im bolo znemožnené pokračovať v práci na identifikácii veľkého počtu detí. „Vedeli sme, že mnohé mamy by teraz svoje deti hľadali márne. Hrozné rozchody v táboroch, dlhodobá túžba po nich v práci v Nemecku a teraz nenájdu svojich blízkych."[19] Jej ponuku pomôcť identifikovať deti svojou prácou ministerstvo neprijalo.[5]

Po vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Po druhej svetovej vojne sa vrátila žiť do ústrania v Innsbrucku.[20] O svojej práci počas vojny už nehovorila a až do smrti sa nespamätala z následkov návštevy tábora. [19][6]

Medzi zachránenými deťmi bol napríklad aj Dr. Milutin Vuckovac, člen Senátu Republiky srbskej.[21]

Denník[upraviť | upraviť zdroj]

Jej denník vyšiel v nemčine a bolo vydaných približne 700 kusov.[6]

Odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätná fontána Diany Budisavljevićovej v centrálnom mestskom parku v Gradiške v Srbskej republike

Boli po nej pomenované ulice v Belehrade, Kozarskej Dubici, Prijedore a Gradiške. V Gradiške bola postavená pamätná fontána s jej menom.[22]

Diana Budisavljevićová bola posmrtne ocenená:

  • Zlatá medaila Miloša Obilića za odvahu a činy osobného hrdinstva. Medaila bola udelená pri príležitosti Dňa štátnosti Srbskej republiky v roku 2012[23] a 23. októbra 2013 bola odovzdaná jej pravnukovi Leonardovi Rašicovi.[24]
  • Je prvým nositeľom novozriadeného vyznamenania Srbskej pravoslávnej cirkvi cisárovnej Milice (2011),[25] za šľachetné a humánne dielo.[26]Vyznamenie bolo odovzdané 18. októbra 2013 jej pravnukovi, spisovateľovi Leonardovi Rasicovi. [27]

V roku 2019 mesto Belehrad prijalo rozhodnutie postaviť pomník Diane Budisavljevićovej.[28] V Belehrade sa nachádza aj park Diany Budisavljevićovej.

V Záhrebe bol po nej pomenovaný park [29] a vo Viedni (časť Donaustadt) ulica.[4] V meste Innsbruck bola na dome jej rodičov v roku 2020 osadená pamätná tabuľa a zároveň je po nej pomenovaná v tomto meste aj materská škola.[30]

Okrem toho ju srbská kultúrna verejnosť ocenila viacerými dielami. Spisovateľ Boško Lomović napísal dielo „Kniha o Diane Budisavljević“, Zoran Milekić napísal román Rakúšanka,[31] zatiaľ čo producent a herec Tihomir Stanić a režisérka Dana Budisavljevićová natočili film o Diane Budisavljević a koncentračnom tábore Jasenovac.[22][32]

V roku 2018 bol natočený dokument Dianine deti.[33] Postava Diany Budisavljević bola aj vo filme Dara z Jasenovca z roku 2020.[34]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e GRUNFELDER, Anna Maria. DIANA OBEXER-BUDISAVLJEVIĆ UND DIE KINDER DER USTASCHA-KZ [online]. Viedeň: Dokumentationsarchiv des österreichischen Widerstands, 2008, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online. (nemecky)
  2. ↑ a b c PRELEVIĆ, Marko. Diana veća od Šindlera [online]. novosti.rs, [cit. 2021-12-07]. Dostupné online.
  3. ↑ AVALIĆ, Gorica. Dijana Budisavljević je spasila 15.336 srpske dece iz ustaških logora smrti, a sada dobija spomenik u Beogradu [online]. telegraf.rs, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  4. ↑ a b Straßenbenennungen in der Donaustadt: Zivilcourage und Erinnerung – Gudrun Kugler [online]. gudrunkugler.at, [cit. 2022-01-20]. Dostupné online.
  5. ↑ a b c BARTROP, Paul R.; GRIMM, Eve E.. Children of the Holocaust. [s.l.] : ABC-CLIO, 2020. 346 s. ISBN 978-1-4408-6853-5.
  6. ↑ a b c d Maria Milojković, MA. This Austrian Rescued 12,000 Children from Nazi Concentration Camps [online]. medium.com, 2021-04-09, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online. Archivované 2021-12-20 z originálu.
  7. ↑ Portál vedeckých a odborných časopisov Chorvátska. hrcak.srce.hr, [cit. 2022-01-20]. Dostupné online.
  8. ↑ Koljanin, Milan (2007). Akcija Diana Budisavljević (Tokovi istorije). str. 191—207.
  9. ↑ Dragoje Lukić, Rat i djeca Kozare (Beograd: Književne novine, 1990), str. 27
  10. ↑ BUDISAVLJEVIĆ, Diana. Dnevnik Diane Budisavljević, 1941-1945. [s.l.] : Hrvatski državni arhiv, 2003. 306 s. ISBN 978-953-6005-62-8.
  11. ↑ a b c Kolanović, Josip, ed. (2003). Dnevnik Diane Budisavljević 1941—1945. Zagreb: Croatian State Archives and Public Institution Jasenovac Memorial Area. ISBN 978-9-536-00562-8.
  12. ↑ Gustav, Teil 4: 1933-1958 [online]. michael.eisenriegler.at, [cit. 2021-12-13]. Dostupné online.
  13. ↑ Srce. THE ACTIVITY OF DIANA BUDISAVLJEVIĆ WITH THE CHILDREN VICTIMS OF WORLD WAR II [online]. hrcak.srce.hr, [cit. 2021-12-13]. Dostupné online.
  14. ↑ a b MATAUŠIĆ, Nataša. Diana Budisavljević: The Silent Truth [online]. link.springer.com, [cit. 2021-12-20]. Dostupné online.
  15. ↑ KUEHLS, Wilhelm. Dianas Liste: Ein biografischer Roman [online]. tyrolia.at, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  16. ↑ a b KOLJANIN, Milan. АКЦИЈА „ДИАНА БУДИСАВЉЕВИЋ” [online]. Belehrad: inis.centrus.rs, 2007, [cit. 2021-12-20]. Dostupné online. (srbsky)
  17. ↑ Магазин Политика бр. 827: „О Дијани Будисављевић други пут у Магазину”, Бошко Ломовић, pp. 27-29, 4. август 2013
  18. ↑ „Novosti“ ugostile praunuka Diane Budisavljević [online]. novosti.rs, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  19. ↑ a b „Novosti“ ugostile praunuka Diane Budisavljević [online]. novosti.rs, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  20. ↑ Diani počast u Hrvatskoj [online]. novosti.rs, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  21. ↑ Diana Budisavljenvić spasla i senatora RS [online]. novosti.rs, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  22. ↑ a b Banjaluka: Diana Budisavljević da dobije spomenik i ulicu [online]. novosti.rs, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  23. ↑ RTS, Radio televizija Srbije, Radio Television of Serbia. Тадић одликовао Ђоковића [online]. rts.rs, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  24. ↑ Svet treba da čuje za Dianin podvig [online]. novosti.rs, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  25. ↑ Orden Diani Budisavljević [online]. novosti.rs, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  26. ↑ Praunuku Diane Budisavljević Orden carice Milice [online]. novosti.rs, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  27. ↑ Постхумно додељено високо црквено одликовање Диани Будисављевић [online]. spc.rs, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online. Archivované 2021-12-07 z originálu.
  28. ↑ Београд подиже споменик Дијани Будисављевић [online]. dnevnik.rs, [cit. 2021-12-20]. Dostupné online.
  29. ↑ Službeni glasnik [online]. zagreb.hr, [cit. 2022-01-20]. Dostupné online. Archivované 2020-09-16 z originálu.
  30. ↑ Sichtbare Erinnerung an Diana Budisavljević [online]. ibkinfo.at, [cit. 2022-01-21]. Dostupné online.
  31. ↑ Priča o životu Diane Budisavljević [online]. danas.rs, 2021-01-30, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  32. ↑ Tihomir Stanić je stajao u hodniku i ZAPLAKAO, a onda je izašao pred publiku i rekao: “Znate šta, SRAMOTA ME JE da ovde danas plačem pred vama” [online]. zena.blic.rs, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  33. ↑ М. К.. „Дианина дјеца” представљена у Републици Српској [online]. politika.rs, 2018-04-19, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.
  34. ↑ Alo.rs. Ovo je prava Dara iz Jasenovca, film je rađen po njenoj životnoj priči, život joj spasila Diana Budisavljević, ali trauma ostaje zauvek (FOTO) [online]. alo.rs, [cit. 2022-01-18]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Portál vedeckých a odborných časopisov Chorvátska. Fontes, Vol. 08 No. 1, 2002. [online]. hrcak.srce.hr, [cit. 2022-01-20]. Dostupné online. (chorvátsky)

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Диана Будисављевић na srbskej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Diana_Budisavljevićová&oldid=7700691“