Heliocentrizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Heliocentrický model slnečnej sústavy podľa Andrea Cellaria z jeho knihy Harmonia Macrocosmica

Heliocentrizmus je teória tvrdiaca, že Slnko je stredom vesmíru a Slnečnej sústavy. Slovo je odvodené z gréckeho (ἥλιος hélios = "Slnko" a κέντρον kentron = "stred"). Je protikladom geocentrizmu.

Názor, že stredom vesmíru nie je nehybná Zem, ale Slnko, vznikol už v starovekom Grécku a najdokonalejšie ho prepracoval Aristarchos zo Samu. Heliocentrický názor na svet sa však vtedy ešte nepresadil. Pohyb Zeme sa zdal protizmyselný a protirečiaci vtedajšej Aristotelovskej fyzike. Až v 16. storočí Mikuláš Kopernik nanovo vypracoval heliocentrickú sústavu sveta. Podľa Kopernika:

  • centrom celého sveta je nehybné Slnko
  • okolo Slnka obiehajú po kruhových dráhach a rovnomerným pohybom Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter a Saturn
  • svet uzaviera nehybná sféra stálic

Johannes Kepler po mechanickej stránke dopracoval heliocentrický systém, keď opustil predstavu kruhového obehu okolo Slnka a formuloval tri Keplerove zákony pohybu planét. Tieto zákony neskôr odvodil z gravitačného zákona Isaac Newton.

Heliocentrizmus ako učenie protirečiace Biblii bolo dlhú dobu cirkvami prenasledované. Popierali ho a neuznávali pápeži, Martin Luther aj Ján Kalvín. Kopernikova kniha De revolutionibus orbium coelestium bola 5. marca 1616 daná na index zakázaných kníh, Galileo bol za heliocentrizmus odsúdený na domáce väzenie a Giordano Bruno bol zaň upálený. Mnohí ďalší učenci sa potom báli otvorene k heliocentrizmu prihlásiť.

Súčasná veda[upraviť | upraviť zdroj]

Pohyb ťažiska slnečnej sústavy vzhľadom k Slnku

Poznanie, že heliocentrický pohľad taktiež nie je v doslovnom zmysle pravdivý, prichádzalo postupne. Už Giordano Bruno uviedol silné argumenty, že Slnko nie je stredom vesmíru, ale jednou z hviezd; Galileo mal rovnaký názor. V priebehu 18. a 19. storočia sa pozícia Slnka ako jednej z mnohých hviezd stávala samozrejmosťou. V 20. storočí, ešte pred objavom existencie mnohých galaxií, už to nebolo vnímané ako sporná vec. Dokonca, ak obmedzíme diskusiu iba na slnečnú sústavu, Slnko nie je geometrickým centrom žiadnej z planetárnych dráh, je skôr v ohnisku ich eliptických dráh. Navyše, keďže hmotnosť planét nemožno vzhľadom k hmotnosti Slnka zanedbať, je centrum gravitácie slnečnej sústavy umiestnené mimo stred Slnka, v niektorých obdobiach aj mimo objem Slnka. (Hmotnosť planét tvorí približne 0,14% hmotnosti Slnka.)

Moderné používanie pojmov geocentrický a heliocentrický vo vede[upraviť | upraviť zdroj]

Vo výpočtoch často musí byť určený počiatok a orientácia vzťažnej sústavy. Z praktických dôvodov sa často používajú systémy s počiatkom v hmotnom strede Zeme, Slnka alebo v hmotnom strede slnečnej sústavy. Prídavné mená geocentrický a heliocentrický môžu byť použité v tomto kontexte. Takýto výber vzťažnej sústavy však nemá žiadne filozofické ani fyzikálne dopady.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Haliocentrizmus na českej Wikipédii.