Hraboš severský panónsky
| Hraboš severský panónsky | |
 Autor: Ondrej Kameniar | |
| Stupeň ohrozenia | |
|---|---|
 | |
| Vedecká klasifikácia | |
| Vedecký názov | |
| Alexandromys oeconomus mehelyi Éhik , 1928 | |
 Mapa rozšírenia hraboša severského | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Hraboš severský panónsky (lat. Alexandromys[2] oeconomus mehelyi, staršie: Microtus oeconomus mehelyi [písané aj: méhelyi]) je poddruh druhu hraboš severský vyskytujúci sa zhruba v slovensko-maďarsko-rakúskom pohraničí.
Biotop[upraviť | upraviť zdroj]
Je to drobný cicavec obývajúci biotop formovaný sedimentovými močiarmi, luhmi alebo hustými brehovými porastmi. Jeho nároky na prostredie sú úzko špecializované, preferuje biotop lokalizovaný v okrajových častiach príbrežných močiarov s vysokosteblovou bylinnou vegetáciou, najmä ostríc a trste (Gubányi 2007). Je citlivý na zmeny podmienok prostredia. Jedným z kľúčových faktorov umožňujúci výskyt a zotrvanie tohto hraboša je vhodný vodný režim prostredia (Gubányi et al. 2009). Redukcia vodných zdrojov vyvoláva zazemňovanie a vysúšanie jeho biotopov. Kombinácia týchto vplyvov spôsobuje expanziu ruderálnej vegetácie, čo má za následok fragmentáciu a úbytok vhodných lokalít výskytu Alexandromys oeconomus mehelyi. Na druhej strane, nadmerné zvýšenie hladiny môže taktiež ohroziť prežívanie druhu. V dôsledku dlhodobého zatopenia sa zmení vegetačný porast (napr. redukcia ostricových zárastov) a biotop sa stane neobývateľným, resp. fragmentovaným. Dopad takýchto zmien môže byť podobný ako pri nedostatku vody.[3] Úzko vyhranené nároky tohto poddruhu na faktory prostredia, fragmentácia lokalít výskytu a geografická izolácia od súvislého areálu druhu zapríčinili, že hraboš severský panónsky je jedným z najvzácnejších hrabošov Európy.
Prvý opis a výskyt[upraviť | upraviť zdroj]
Poddruh mehelyi prvý opísal Éhik v roku 1928 na základe 15 jedincov zo Žitného ostrova a 3 jedincov z Rajky (Maďarsko). Za holotyp nového poddruhu stanovil jedinca (samca) z Rajky (Rajka, Szigetköz; 1925, III; samec, M.N.M. No 3350/I, leg. Kunszt Károly) (Éhik 1928).
Recentný výskyt poddruhu Alexandromys oeconomus mehelyi je sústredený viac-menej do dvoch izolovaných regiónov:
- severozápadné Maďarsko (Tóköz-Fertő-Hanság, Szigetköz), priľahlé územia západného Rakúska (Neusiedl am See, Seewinkel) a juhozápadného Slovenska (Podunajská rovina, okraj Hronskej pahorkatiny);
- populácie v oblasti jazera Kis-Balaton (Maďarsko).[4]
Výskum tohto vzácneho hraboša sa na území dnešného Slovenska rozbehol až v 50. rokoch 20. storočia. Z tohto obdobia je známy aj najvyšší počet odchytených jedincov z jednej lokality (Čiližská Radvaň, Čiližské močiare) zo Slovenska. V priebehu roku 1954 tu bolo odchytených 170 exemplárov Alexandromys oeconomus mehelyi. Na základe tohto materiálu bola publikovaná doteraz najpodrobnejšia štúdia morfológie (variabilita dĺžky tela, hmotnosť, chvost, dĺžka zadnej labky, priemer oka, kraniometrické znaky) a ekológie (dynamika početnosti, pomer pohlaví, dĺžka pohlavnej aktivity, pohlavné dospievanie, počet vrhov a mláďat vo vrhu, habitatové preferencie, spôsob života) sledovaného poddruhu z nášho územia (Kratochvíl, Rosický 1955). V nasledujúcom období (až do roku 2011) bol druh zaznamenaný v nižších počtoch na jednotlivých lokalitách a nie sú známe jeho ďalšie podrobné ekologické štúdie.
Morfológia[upraviť | upraviť zdroj]
Sfarbenie srsti a jej štruktúra[upraviť | upraviť zdroj]
Na vrchnej strane tela je tento poddruh tmavo-sivohnedý, s temným pozdĺžnym pásom, prechádzajúcim cez chrbát od temena hlavy až po koreň chvosta. Na spodku tela je belavý so žltkavým nádychom (Sládek & Mošanský 1985). Srsť je na dotyk jemná až hodvábna čím sa odlišuje napr. od hraboša poľného.[5]
Veľkosť[upraviť | upraviť zdroj]
Veľkosť tela podlieha variabilite a v rámci areálu sa líši. Poddruh žijúci na Slovensku patrí v rámci európskych poddruhov hraboša severského k tým mohutnejším, a to ho radí k najväčším hrabošom žijúcim na území Slovenska (Ambros 2010). Napr. nasledujúce miery, ktoré uvádzajú Sládek a Mošanský (1985) pre náš poddruh, sa týkajú len pohlavne zrelých indivíduí bez zreteľa na obdobie:
- (LC) dĺžka tela: samcov 100 – 142 mm, samíc 73 – 135 mm
- (LCd) dĺžka chvosta: 33 – 73 mm
- (LTP) dĺžka zadného chodidla: 18,5 – 22,6 mm
- (LAu) dĺžka ušnice: 12,5 – 15,07 mm
- priemer oka: 3,3 – 3,7 mm, je považovaný za stabilný určovací znak
- (H) hmotnosť tela: 27,2 – 50 g
Potrava[upraviť | upraviť zdroj]
Hraboš severský panónsky je herbivorný živočích. Rozbory potravy z Fínska z 307 žalúdkov udávajú zastúpenie živočíšnej potravy iba v dvoch prípadoch.[6] Živí sa rastlinami, prevažne močiarnymi Carex sp, Phragmites australis, Typha sp, Molina sp. Počas zimy hlavnou sú zložkou stravy rizómy (podzemné stonky) ostríc a semená tráv.[4] Jeho jedálny lístok sa mení v jednotlivých mesiacoch v súvislosti s priebehom vegetácie jednotlivých druhov rastlín.[7]
Aktivita a rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]
Hraboš severský si na opísanom biotope robí podzemné chodby s hniezdnou komorou v trsoch ostrice. Pri nízkom stave vody je hniezdna komora umiestnená v dolnej časti trsov alebo v dne, pri vysokom stave vody si robí hniezda z častí vodných rastlín na vrchu trsov a pláva z jedného trsu na druhý. Aktívne sú po celý rok, a to hlavne v noci, skoro ráno, neskoro popoludní. Neukladajú sa na zimný spánok (nehibernujú).[7]
Rozmnožuje sa vo februári až v novembri. Samica má 3 – 4 razy do roka 2 – 9 mladých. Priemerné počty mláďat vo vrhu sa menia v priebehu vegetačnej sezóny, s nárastom koncom jari a v lete s následným poklesom hodnôt na jeseň. Dĺžka gravidity je 20 až 22 dní, reprodukčné obdobie trvá 120 dní.[8] Samice (okrem jesenného potomstva) pohlavne dozrejú ešte v roku svojho narodenia a žijú 12 – 13 mesiacov. Samce a v jeseň narodené samice pohlavne dozrievajú a rozmnožujú sa iba po prezimovaní. Samce hynú obyčajne pred druhou zimou.[7]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ IUCN Red list 2019.3. Prístup 25. januára 2020.
- ↑ Explore the Database [online]. mammaldiversity.org, [cit. 2023-10-22]. Dostupné online.
- ↑ Gubányi A., Dudich A., Stollmann A, Ambros M. 2009. Distribution and conservation management of the Root Vole (Microtus oeconomus) populations along the Danube in Central Europe (Rodentia: Arvicolinae). Lynx (Praha) 40: 29-42.
- ↑ a b Ambros M., Boďová M., Dudich A., Stollmann A. 2001. Hraboš severský (Microtus oeconomus) – nové lokality výskytu na južnom Slovensku. Chránené územia Slovenska 49: 11-12.
- ↑ GAJDOŠ, Alfonz; TRNKOVÁ, Michaela. Potential of Landscape and Its Use in Regional Development on Example of Landscape Structure Changes. Geografické informácie, 2016, roč. 20, čís. 2, s. 82–95. Dostupné online [cit. 2022-01-20]. ISSN 1337-9453. DOI: 10.17846/gi.2016.20.2.82-95.
- ↑ BOROWSKI, Zbigniew. Influence of predator odour on the feeding behaviour of the root vole (Microtus oeconomus Pallas, 1776). Canadian Journal of Zoology, 1998-09-01, roč. 76, čís. 9, s. 1791–1794. Dostupné online [cit. 2022-01-20]. ISSN 0008-4301. DOI: 10.1139/z98-094.
- ↑ a b c Sládek J. & Mošanský A. 1985. Cicavce okolo nás. Osveta (1. vyd), Martin, pp. 207 – 208.
- ↑ GAJDOŠ, Alfonz; TRNKOVÁ, Michaela. Potential of Landscape and Its Use in Regional Development on Example of Landscape Structure Changes. Geografické informácie, 2016, roč. 20, čís. 2, s. 82–95. Dostupné online [cit. 2022-01-20]. ISSN 1337-9453. DOI: 10.17846/gi.2016.20.2.82-95.