Inovecké sedlo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Inovecké sedlo
sedlo
Štát Slovensko Slovensko
Región Nitriansky
Okres Zlaté Moravce
Obce Obyce, Tekovské Nemce
Pohorie Pohronský Inovec
Podcelok Veľký Inovec
Povodia Žitava, Hron
Nadmorská výška 830 m n. m.
Súradnice 48°24′49″S 18°32′06″V / 48,4137°S 18,535°V / 48.4137; 18.535
Orogenéza/vrásnenie alpínske vrásnenie
Najľahší výstup po z Veľkej Lehoty
Poloha v rámci Nitrianskeho kraja
Poloha v rámci Nitrianskeho kraja
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Inovecké sedlo (830 m n. m.) je horské sedlo v pohorí Pohronský Inovec. Leží medzi Veľkým (901 m n. m.) a Malým Inovcom (870 m n. m.).[1] V sedle je významná križovatka turistických chodníkov a cyklotrás a neďaleko stojí horská Chata pod Inovcom.[2]

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Nachádza sa v centrálnej časti pohoria, v geomorfologickom podcelku Veľký Inovec.[3] Sedlo leží v Nitrianskom kraji, na území okresu Zlaté Moravce a zasahuje na katastrálne územie obcí Obyce a Tekovské Nemce. Východnú časť tvorí úpätie Veľkého Inovca (901 m n. m.), najvyššieho vrchu pohoria, západnú časť tvorí úpätie Malého Inovca (870 m n. m.). Sedlom vedie lesná cesta, smerujúca ku neďalekej chate. Lokalita horskej lúky poskytuje zaujímavý výhľad na blízku Podunajskú pahorkatinu.

Severne pod sedlom pramení Osný potok, smerujúci do Žitavy, v južne sa zvažujúcej časti sedla pramení Tekovský potok, smerujúci do Hrona. Najbližšími sídlami sú severne ležiaca Veľká Lehota a východne situovaná osada Stará Huta, patriaca k mestu Nová Baňa a južným smerom ležiace obce Čaradice a Tekovské Nemce.[1]

Prístup[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Mapový portál HIKING.SK [online]. Denník N, [cit. 2021-12-23]. Dostupné online.
  2. Tribeč – Pohronský Inovec. Turistická mapa. 1 : 50 000. Harmanec: VKÚ, a. s., 1999.
  3. KOČICKÝ, Dušan; IVANIČ, Boris. Geomorfologické členenie Slovenska [online]. Bratislava: Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, 2011, [cit. 2021-12-23]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]