Preskočiť na obsah

Ivo Helóry

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
svätý
Ivo Helóry
svätec Katolíckej cirkvi, patrón právnikov
Rogier van der Weyden, Ivo Hélory z Kermartinu, olejomaľba, okolo 1450, National Gallery, London, UK[1]
Rogier van der Weyden, Ivo Hélory z Kermartinu, olejomaľba, okolo 1450, National Gallery, London, UK[1]
Biografické údaje
Narodenie17. október 1253
Le Minihy-Tréguier, Bretónsko
Úmrtie19. máj 1303 (49 rokov)
Kermartin, Bretónsko
Uctievanie
Svätorečenie1347
Klement VI.
Atribútytalár, baret, kniha
Patronátprávnici, siroty, chudobní
CirkevKatolícka cirkev
Sviatok19. máj
Odkazy
Spolupracuj na CommonsIvo Helóry
(multimediálne súbory na commons)

Svätý Ivo Helóry (* 17. október 1253, Le Minihy-Tréguier, Bretónsko – †19. máj 1303, Kermartin, Bretónsko) bol bretónsky právnik a kňaz. Katolíckou cirkvou je uctievaný ako svätý. Jeho sviatok pripadá na 19. mája[2]. Je patrónom právnikov (zvlášť advokátov, no aj sudcov a notárov), sirôt a chudobných.[1] Býva nazývaný „advokátom chudobných“[1].

Narodil sa do šľachtickej rodiny[1], na zámku Le Minihy pri Tréguier, ako syn Helóryho, pána z Kermartinu a Azy.[2] Vychovávaný bol svojou matkou a Jánom z Kerhozu.[3] Ako štrnásťročný odišiel študovať teológiu a filozofiu do Paríža, možno na školu svätého Bonaventúru[3]. V roku 1277 začal navštevovať hodiny civilného práva na Orleánskej univerzite, kde bol jeho vyučujúcim Peter de la Chapelle[1]. Mal vynikať vážnosťou, zbožnosťou a dobročinnosťou.[3] Hovoril po latinsky, grécky a bretónsky.[4] Po štúdiách začal vykonávať právnu prax na cirkevnom súde, pričom bol veľkým zástancom chudobných a utláčaných.[1][3]

Z podnetu tréguierského biskupa sa stal v roku 1284 kňazom a pôsobil v menších bretónskych farnostiach. V tomto období bol tiež cirkevným sudcom.[1]

Ku koncu života žil na rodinnom zámku, kde opäť poskytoval právne rady chudobným.[1]

Ikonografia

[upraviť | upraviť zdroj]
Matthias Bernhard Braun, Súsošie svätého Iva, 1711, Karlov most, Praha

V umení býva zobrazovaný v talári a právnickom barete. V rukách zvykne držať listiny alebo knihu.[3] Pri nohách mu často stoja jeho chudobní klienti: deti a ženy[1] alebo alegória Spravodlivosti[4]. Niekedy býva zobrazovaný aj ako kňaz s kalichom[4] či v rámci súsošia boháča a chudobného.[3]

Jeho súsošie sa nachádza na Karlovom moste v Prahe. Pôvodné súsošie vytvoril v roku 1711 rakúsky sochár Matyáš Bernard Braun, no dnes je vystavená replika z roku 1908, ktorú vytvoril František Hergesel. Svätca sprevádza socha starca, vdovy, dieťaťa a socha Spravodlivosti, ktorá má zaviazané oči.[5]

Ivova socha sa nachádza na žezle historickej Právnickej fakulty historickej Trnavskej univerzity v Trnave, ktoré je dnes súčasťou zbierok Maďarskom národnom múzeu v Budapešti.[6]

Lebka svätého Iva v relikviári, Tréguier, Bretónsko, Francúzsko

Katolíckou cirkvou je uctievaný ako svätý. Kanonizovaný bol 19. mája[3] v roku 1347 pápežom Klementom VI. na návrh bretónskych biskupov a francúzskeho kráľa. Jeho kult je rozšírený najmä vo Francúzsku. V jeho rodisku sa konávajú v deň výročia jeho úmrtia každý rok púte. Najmä vo Francúzsku ale aj inde vo svete (Taliansko, Brazília) po ňom bývajú pomenované právnické bratstvá, ktoré poskytujú právnu pomoc chudobným.[1]

Je patrónom právnikov (advokátov, sudcov, notárov), sirôt, chudobných[1], sústružníkov, farárov, súdnych procesov[4], Bretónska a viacerých právnických fakúlt (napríklad Právnickej fakulty Karlovej univerzity).[5]

Česká advokátska komora udeľuje v rámci súťaže „Právník roku“ každoročne Cenu svätého Yva, ktorú prezentuje sklenená plastika s podobizňou svätého Iva. Udeľovaná býva za zásluhy v rôznych oblastiach právnického pôsobenia.[7]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d e f g h i j k l m n o KERECMAN, Peter; MANIK, Rudolf. História advokácie na Slovensku. Bratislava : Eurokódex, 2011. 656 s. ISBN 978-80-89447-33-6. S. 23 – 26.
  2. a b c MACERLEAN, Andrew. St. Ives. In: The Catholic Encyclopedia. Vol. 8. New York : Robert Appleton Company, 1910. [Cit. 2022-09-11]. Dostupné online.
  3. a b c d e f g h EVENOU, Jean. IVO HELORY de KERMARTIN. In: Bibliotheca Sanctorum. Vol. 7.. Roma : Istituto Giovanni XXIII della Pontificia Universita lateranense, 1966. S. 997 – 1001. (po taliansky)
  4. a b c d IVO Hélory. In: RULÍŠEK, Hynek. Postavy, atributy, symboly slovník křesťanské ikonografie. České Budějovice : Karmášek, 2006. ISBN 80-239-7434-3. S. 166.
  5. a b GLET, Jiří. Svatí na Karlově mostě. [s.l]: Martin Koláček - E-knihy jedou. S. 6 – 8. ISBN 978-80-7512-314-5.
  6. HOLOŠOVÁ, Alžbeta. Insígnie rektora Trnavskej univerzity a jej fakúlt v 17. a 18. storočí. Universitas Tyrnaviensis: Časopis Trnavskej univerzity v Trnave (Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis), roč. 2012, čís. 2, s. 11. ISSN 1338-9025.
  7. Výsledky súťaže Archivované 2022-09-11 na Wayback Machine. [Cit. 20. 8. 2022]

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • KIMPEL, S. IVO (YVES) HELORY. In: KASTER, K. G., et al. Lexikon der christlichen Ikonographie: Ikonographie der Heiligen. Band. 7. Innozenz bis Melchisedech. Freiburg im Breisgau : Herder, 1974. ISBN 3-451-22568-9. S. 17 – 20.