Johnsonovo vesmírne stredisko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Areál Strediska pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center) v roku 1964

Johnsonovo vesmírne stredisko (angl. Johnson Space Center; skratka: JSC) alebo tiež Kozmické stredisko Lyndona B. Johnsona[1] (angl. Lyndon B. Johnson Space Center), pôvodne známe ako Manned Spacecraft Center (skratka: MSC; doslova: Stredisko pre kozmické lode s ľudskou posádkou; do slovenčiny zvyčajne prekladané ako Stredisko pilotovaných letov[1] alebo Stredisko pre pilotované kozmické lode[2]), je stredisko NASA pre kozmické lety s ľudskou posádkou. Nachádza sa v juhovýchodnej časti Houstonu v americkom štáte Texas. Výstavba tohto rozsiahleho komplexu budov a zariadení začala v apríli 1962. Oficiálne otvorenie strediska sa uskutočnilo v septembri 1963. Dňa 19. februára 1973 bolo stredisko pomenované po Lyndonovi B. Johnsonovi, prezidentovi USA a texaskom rodákovi.

Vznik a výstavba[upraviť | upraviť zdroj]

Priamym predchodcom dnešného Johnsonovho vesmírneho strediska je Space Task Group. Išlo o internú skupinu v rámci NASA, ktorá sa zaoberala prípravou pilotovaných kozmických letov. Jej hlavnou úlohou bolo vyslať do vesmíru Američana predtým, než sa to podarí Sovietskemu zväzu. Riaditeľom Space Task Group bol Dr. Robert R. Gilruth a sídlila v Langleyovom výskumnom stredisku v Hamptone vo Virgínii. Skupina riadila program Mercury, prvý americký pilotovaný vesmírny program. Keď sa 12. apríla 1961 sovietsky kozmonaut Jurij Gagarin stal prvým človekom vo vesmíre a prvým na obežnej dráhe okolo Zeme, prezident John F. Kennedy dňa 25. mája oznámil, že Amerika do konca 60. rokov vyšle človeka na Mesiac a späť. Hneď na začiatku príprav programu Apollo bolo jasné, že Space Task Group nebude so svojím zázemím v Langley stačiť na splnenie tohto náročného a rozsiahleho cieľa, a bude potrebné vybudovať úplne nové stredisko.[3][4]

V auguste 1961 začal John F. Parsons, zástupca riaditeľa Amesovho výskumného strediska NASA, s hľadaním vhodnej lokality pre nové stredisko. Jeho úlohou bolo nájsť miesto, kde by bol zabezpečený transport po vode, vzduchom a zaistený prístup ku komunikačnej sieti. Z hľadiska ľudských zdrojov malo ísť o miesto, kde budú k dispozícii budúci dodávatelia, skúsení robotníci a tiež univerzity. Nutnou podmienkou bola aj zásoba vody, relatívne stále podnebie a „atraktívne rekreačné a kultúrne zázemie“. Parsonsova skupina vykonala medzi 21. augustom a 7. septembrom rekognoskáciu 23 možných lokalít od Floridy až po Kaliforniu. Favoritom bola MacDillova základňa vzdušných síl neďaleko Tampy na Floride. Vzdušné sily plánovali základňu opustiť a zatvoriť, ale nakoniec sa tak nestalo a 19. septembra 1961 riaditeľ NASA James Webb oznámil, že nové stredisko bude umiestnené v Houstone v Texase. Konkrétne išlo však o lokalitu uprostred mokradí, rafinérií, v oblasti často sužovanej hurikánmi, ďaleko od priemyselných oblastí a tiež od kozmodrómov. Houston bol zvolený preto, lebo vtedy bol formálne na čele vesmírnych programov USA viceprezident Lyndon B. Johnson, ktorý pochádzal z Texasu. Webb ale trval na tom, že lokalita bola vybraná z toho dôvodu, že spĺňala zadané podmienky a výberový proces bol transparentný. V októbri 1961 sa tak Space Task Group začala sťahovať z Virgínie na nové pôsobisko. Z 1 152 pracovníkov presun do Texasu odmietlo iba 84. Dňa 24. októbra sa malá delegácia NASA nasťahovala do niekoľkých miestností v dvoch prázdnych obchodoch s oblečením v Gulfgate Shopping Center východne od Houstonu. Tento dátum možno považovať za faktický vznik Strediska pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center). Formálne k tomu došlo 1. novembra 1961, kedy sa Space Task Group oficiálne reorganizovala na Stredisko pilotovaných letov a Robert Gilruth sa tak stal jeho prvým riaditeľom. Houston bol rozhodnutím NASA umiestniť svoje nové stredisko do texaskej metropoly natoľko nadšený, že miestne spoločnosti vo veľmi krátkom čase a zadarmo prerobili potrebné miestnosti na kancelárie. Niektoré letušky Continental Airlines boli dokonca zamestnané ako recepčné. Väčšina personálu bola vtedy ubytovaná v kasárňach na Ellingtonovej základni. Stredisko bolo zatiaľ provizórne rozmiestnené v miestnych lokalitách okolo Houstonu a zamestnanci zo začiatku potrebovali aj mapy, aby sa vedeli orientovať. Stredisko pilotovaných letov oficiálne začalo svoju činnosť 1. marca 1962, keď sa do kancelárskych priestorov nasťahoval riaditeľ Robert Gilruth. Výstavba rozsiahleho komplexu budov a zariadení nového strediska začala v apríli. Pozemky venovala Rice University. Dovtedy to bola nevyužívaná pôda, na ktorej sa pásli stáda hovädzieho dobytka. V septembri 1962 sa sťahovanie bývalej Space Task Group do Houstonu skončilo. Pre Stredisko pilotovaných letov vtedy nastala zvláštna situácia. Prípravy na program Apollo prebiehali v Houstone, zatiaľ čo končiaci program Mercury sa kvôli zachovaniu kontinuity a z praktických dôvodov zabezpečoval z Langley. Po úspešnom skončení programu Mercury v máji 1963 sa mohol zvyšok personálu presťahovať do Houstonu. Oficiálne otvorenie Strediska pilotovaných letov sa uskutočnilo v septembri 1963. V októbri sa sem z dočasných lokalít okolo mesta premiestnila prvá hŕstka zamestnancov. Väčší presun pracovníkov nastal vo februári 1964.[1][3][4][5]

Činnosť strediska[upraviť | upraviť zdroj]

Johnsonovo vesmírne stredisko je sídlom oddielu astronautov NASA a zodpovedá za ich výcvik. Sídli tu tiež Stredisko riadenia vesmírnych letov Christophera C. Krafta Jr., ktoré koordinuje a sleduje všetky pilotované kozmické lety USA a činnosť Medzinárodnej vesmírnej stanice, v minulosti programov Mercury, Gemini, Apollo, Skylab, Apollo-Sojuz a Space Shuttle. Johnsonovo vesmírne stredisko je tiež zodpovedné za riadenie operácií na White Sands Test Facility v Novom Mexiku, ktoré slúžilo ako záložné pristávacie miesto pre raketoplány.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c PŘIBYL, Tomáš. Dobytie Mesiaca : príbeh programu Apollo. 1. vyd. V Bratislave : Lindeni, 2019. 252 s. ISBN 978-80-566-1174-6. Kapitola Pri kolíske programu Apollo, s. 21.
  2. ŠAMÁREK, Ondřej. Vesmírné osudy 67. díl – Robert Gilruth [online]. kosmonautix.cz, 2014-08-11, [cit. 2020-10-01]. Dostupné online.
  3. a b CHAIKIN, Andrew. Bob Gilruth, the Quiet Force Behind Apollo [online]. smithsonianmag.com, February 2016, [cit. 2022-03-30]. Dostupné online.
  4. a b ŠAMÁREK, Ondřej. Vesmírné osudy 66. díl – Robert Gilruth. Kosmonautix.cz (Jihlava: Dušan Majer), 2014-08-04. Dostupné online [cit. 2022-03-30].
  5. 1964: NASA’s First Open House in Houston [online]. nasa.gov, [cit. 2022-04-23]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]