Jozef Chovanec (architekt)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Jozef Chovanec
slovenský architekt
Narodenie19. november 1925
Slovenská Ľupča, Slovensko
Úmrtie16. marec 1990 (64 rokov)
Bratislava, Slovensko

Jozef Chovanec (* 19. november 1925, Slovenská Ľupča – † 16. marec 1990, Bratislava) bol slovenský architekt a projektant.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdium architektúry úspešne zavŕšil v roku 1950 na Oddelení architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT, ktorá v tej dobe existovala až od 26. augusta 1946, dohromady necelé štyri roky.

Ešte počas pobytu na škole, v rokoch 1949 – 1950, sa stal asistentom u profesora Eugena Kramára. Po ukončení štúdií pracoval pre Návrhové stredisko pre Univerzitnú nemocnicu v Bratislave (1950 – 1952) ako projektant. Nasledujúce dva roky pracoval pre Vojenský projektový ústav a v ďalších troch rokoch bol zamestnaný v Stavoprojekte Bratislava na poste vedúceho ateliéru a špecialistu technického útvaru pre urbanizáciu.

Architektonická tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

V neskoršom 17 ročnom období už Jozef Chovanec nepracoval na pôde štátnych podnikov a spoločností. Bolo to obdobie, ktoré znamenalo oslobodenie sa od zväzujúcich štátnych chápadiel moci, ktoré architekta obmedzovali a priväzovali k jasným pravidlám, ktorými bol nástup typizácie a prefabrikácie. Preto sa stalo jeho najtvorivejším, keď ako sám tvorca procesu budovania, tak aj v spolupráci s inými sa pretváral na architekta, po ktorom ostalo množstvo cenných artefaktov pre nasledujúce generácie.

Športová hala Pasienky, 1959, Bratislava. Jeho prvá väčšia realizácia,ak vôbec nie najväčšia (nerátajúc urbanistické projekty – v absolútne odlišnej mierke). Táto hmotovo hyperbolicko-paraboloidná budova s pôdorysom dvoch pretnutých parabolických oblúkov v hlavnej stredovej kompozičnej osi tiahnucej sa stredom centrálnej hracej plochy, sa stala na dlhé desaťročia ikonou slovenského moderného staviteľstva. Inšpiračný zdroj, podľa ktorého bola táto stavba navrhnutá je hala Paraboleum, situovaná v meste Raleigh, USA. Princíp je takmer totožný.

Po tejto etape sa dostala do popredia vzájomná spolupráca Jozefa Chovanca a Ferdinanda Milučkého. V roku 1969bol realizovaný ich spoločný projekt Spoločenský dom Československého veľvyslanectva v Moskvea v roku 1971 bol postavený Československý zastupiteľský úrad a obytný dom v Ríme.

Ako spoluautor návrhu sa prejavil pri následnej realizácii budovy Československého obchodného zastupiteľstva v Bukurešti v roku 1972.

Urbanistická tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Jozef Chovanec mal dostatok vedomostí a skúseností aj na urbanistickú tvorbu v Bratislave, do ktorej prispel viacerými návrhmi a projektami, medzi ktorými sa nachádzajú aj Terasové domy pod Bratislavským hradom (progresívny súťažný návrh) rok 1967, podrobný územný plán obytného súboru Bratislava - Karlova Ves (1966) a v spolupráci so Stanislavom Talašom, koncepciu mestského sektoru BratislavaPetržalka (1974).

Fenomén Petržalka[upraviť | upraviť zdroj]

„Obavy z toho čo bude, vyjadril architekt Jozef Chovanec, autor haly na Pasienkoch, ktorý mi po návrate zo študijnej cesty po Anglicku povedal - nezaujíma ma ako bude Petržalka vyzerať. Zaujíma ma, kde zoberieme ten šrotovník, ktorým raz budeme musieť tie panely šrotovať.“ [1]

„ ...na sídlisku dochádza k tzv. senzorickej deprivácii, čiže nedostatku podnetov, a tým aj k ochudobňovaniu ľudskej psychiky. Niet div, že človek z takéhoto prostredia uteká.“ (Imrich Ruisel)[2]

Návrh sídliska Petržalka sa vyznačoval novými koncepciami, novými nápadmi a prínosmi. Bol to dobový ideál spájajúci všetky prirodzené mestské funkcie. Už v roku 1967 bola vyhlásená medzinárodná súťaž, ktorej účastníkmi boli aj Jozef Chovanec a Stanislav Talaš. Avšak ich územno-plánovacia štúdia nebola realizovaná dôsledne. Hlavná mestská trieda ostala len torzom a bytové domy iba reflektujú niekdajší pokles úrovne stavebnej produkcie. Preto sa Petržalka stala negatívnym a odstrašujúcim príkladom hromadnej bytovej výstavby.

„Nárast miest formou a metódami sídlištnej výstavby je dnes predmetom kritiky, často oprávnenej. Celý rad záporov - teraz už prekvapujúco zrejmých - je daňou za hľadanie ciest vedúcich k odstráneniu dopravných, hygienických a iných problémov miest, za hlad po bytoch a formách jeho uspokojovania a možno aj za precenenie ekonomických, realizačných aj organizačných možností.“ (Stanislav Talaš)[3]

Posledné roky života[upraviť | upraviť zdroj]

Na sklonku života, v rokoch 19791980 pracoval v inštitúcii s pomenovaním Štátny výskumný projektový a typizačný ústav. Posledným pôsobiskom architekta Jozefa Chovanca sa stalo Ministerstvo výstavby a techniky, kde pôsobil od roku 1980 až do svojej smrti. Písal sa rok 1990.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Dnes treba hľadieť na prácu Jozefa Chovanca s úctou a ohľaduplnosťou súčasnej doby k vtedajšej. Počas svojej životnej éry dosiahol viacero vyznamenaní. V roku 1967 sa mu podarilo spolu s Karlom Palušom získať Cenu Dušana Jurkoviča za Výskumný ústav ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. O päť rokov neskôr sa mu opäť dostalo tej istej pocty za Spoločenský dom pre Československé veľvyslanectvo v Moskve.

Projekty a realizácie[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Štefan Šlachta, hlavný architekt mesta Bratislavy.
  2. Imrich Ruisel, psychológ, 1990. [1]
  3. Stanislav Talaš, architekt, 1985. [2]