Kauza Interblue

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Kauza predaja emisných kvót je podozrivý predaj slovenských emisných kvót na CO2 (skleníkové plyny) firme Interblue Group v rámci obchodovania s emisiami koncom roku 2008. Prípad vzbudil pozornosť najmä po tom, čo vyšlo najavo, že Slovensko tieto kvóty predalo podstatne nevýhodnejšie ako okolité krajiny, ktoré predávali emisie priamo štátom a tiež, že Interblue Group má podozrivé vlastnícke pozadie.[1]

Kvôli zmluve prišli o funkciu dvaja ministri za SNSJán Chrbet (SNS), ktorý zmluvu uzavrel a neskôr aj Viliam Turský. Ministerstvo životného prostredia bolo následne odobraté z kompetencie SNS a jeho vedením bol neskôr poverený nestraník Jozef Medveď. Prípad bol vyšetrovaný políciou. Prokurátor, ktorý sa prípadom zaoberal po ukončenom vyšetrovaní v júni 2014, konštatoval, že sa nestal žiadny trestný čin.

V decembri 2016 švajčiarska spoločnosť Interblue Group AG, ktorá sa považuje za nástupcu Interblue, podala žalobu na súd, v ktorej ministerstvo životného prostredia žaluje o 34 miliónov. Doteraz sa konali dve pojednávania. Tretie má byť začiatkom septembra 2019, a úroky z omeškania k tomuto termínu predstavujú viac ako 15 miliónov eur. [2]

Predaj emisií[upraviť | upraviť kód]

Od roku 2006, v súlade so záväzkami Európskej únie o znižovaní emisií CO2, krajiny EU začali obchodovať s emisnými kvótami AAU (tzv. Assigned amount units) umožňujúcimi vypustiť skleníkové plyny, prerátané na CO2 na komoditných burzách. Po rozdelení kvót medzi slovenské podniky, zostala Slovensku nadbytočná časť kvót. V roku 2008 začalo s týmito zvyšnými emisnými kvótami Slovensko obchodovať[3]. Ministerstvo životného prostredia predalo koncom roka 2008, ako jedno z prvých, 15 miliónov ton emisných kvót firme Interblue Group v cene 5,05 eura za tonu (spolu za cenu 75,75 milióna eur).

Súčasťou zmluvy bola i dohoda, podľa ktorej kupujúci doplatí 1 euro za každú tonu, ak Slovensko odovzdá výročné správy a správy o použití prostriedkov z predaja emisií v súlade so zmluvou. Prostriedky mali byť použité na environmentálne projekty v rámci Zelenej investičnej schémy (tzv. GIS projekty). Tieto peniaze firmou Interblue dosiaľ vyplatené neboli. Interblue vládny program zatepľovania nepovažovalo za relevantný environmentálny GIS projekt. Fakt, že ministerstvo nemalo žiadny takýto projekt pripravený, bol významným faktorom prečo Slovensko neuspelo pri predaji kvót AAU u ostatných zahraničných kupcov.[4]

Kritika predaja[upraviť | upraviť kód]

V decembri 2008 sa v médiách objavili prvé kritické hlasy spochybňujúce transparentnosť predaja emisií firme Interblue Group[3]. Aliancia Fair-play upozornila, že firma má až do roku 2012 právo kúpiť od Slovenska emisie za nevýhodných podmienok pre štát[5].

Interblue Group bola firma, ktorá vznikla v júni 2008 a sídlila v americkom meste Snohomish v štáte Washington. Mala štatút Limited liability company – čo je zhruba ekvivalent slovenskej s.r.o. Konateľkou firmy bola dánska občianka Jana Lütken, narodená v Česku spolu so Švajčiarom Hansom Grobom. O podozrivú firmu sa začala po niekoľkých mesiacoch zaujímať FBI.[6]

29. decembra 2009 bola Interblue Group zrušená[7] a jej práva boli prevedené na firmu Interblue Group Europe sídliacu v švajčiarskom meste Zug, ktorá bola registrovaná ako akciová spoločnosť. K vlastníctvu firmy Interblue Group Europe sa neskôr prihlásil český podnikateľ Milan Růžička,[8] ktorý v roku 2010 odkúpil spoločnosť Interblue od Mareka Pleyera [9].

Straty a zisky[upraviť | upraviť kód]

Slovensko pri tomto obchode prišlo zhruba o 66[10] až 75 miliónov eur[5], keď kvóty predalo približne o polovicu lacnejšie ako Česko a Ukrajina, ktoré ich predali za približne 10 eur za tonu, či Maďarsko, ktoré ich predalo za 13 eur za tonu.

Naopak, Interblue získala účtovne približne 45 miliónov eur pretože predala slovenské emisie do Japonska za “tesne” viac ako osem eur za tonu (spolu za 120 miliónov eur).[11] (Až neskôr[12] zistená presná cena 8,20€ a celkový príjem Interblue 127 miliónov €). Novinárom to v marci 2010 na tlačovej konferencii povedal niekdajší projektový manažér Interblue Group Washington a Interblue Group Europe Rastislav Bilas, ktorý pre firmu pracoval od 2. septembra 2008 do 14. januára 2010.[11]  Jeho vystúpenie malo médiá i verejnosť presvedčiť, že kauza nemá politické pozadie, napriek tomu že sa pozná s predsedom SNS Slotom, za všetkým sú dvaja šikovní „projektoví manažéri“ Interblue Group: on sám a Norbert Havalec.[11] Podľa Bilasa obchod prebehol transparentne a ministerstvo zverejnilo ponuku na predaj na svojom internete a Interblue na ňu zareagovala, tak ako mohol urobiť hocikto iný.

Podľa Bilasa Slovensko a rezort životného prostredia nevedeli emisie predať priamo štátom pre absolútnu neschopnosť a nepripravenosť zelených projektov.[9]

Reportér Trendu Peter Marčan už pol roka pred predajom emisných kvót Interblue v júli 2008 zverejnil informácie, ktoré sa neskôr potvrdili. V roku 2010 vyšlo najavo, že ministerstvo životného prostredia pod vedením Jaroslava Izáka (SNS) už v lete 2008 netransparentne hľadalo kupca pre slovenské emisné kvóty. Svedčí o tom zachovaná korešpondencia medzi Pavlom Tehlárom, vtedajším generálnym riaditeľom sekcie kvality životného prostredia a Janou Lütken, predstaviteľkou spoločnosti Onyx Trust Services AG. [13] Premiér Fico odvolal Izáka, ktorý odstúpil 18. augusta 2008.[13][12]

Nasledovný minister Ján Chrbet viackrát odmietol zverejniť zmluvu[14] s Interblue Group a bol neskôr v máji 2009 tiež odvolaný. Na jeho miesto nastúpil Viliam Turský, ktorému sa nepodarilo zmluvu s Interblue Group zrušiť, pre čo bol v auguste tiež odvolaný. Ministerstvo krátko viedol poverený Dušan Čaplovič a neskôr bol za ministra vymenovaný Jozef Medveď.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Slovák, K; Beer, G. Slovenské pozadie veľkého kšeftu [online]. etrend.sk, 22.4.2009, [cit. 2010-02-28]. Dostupné online.
  2. PORACKÝ, MAREK. Interblue sa sporí so štátom, pýta od neho milióny eur [online]. ekonomika.sme.sk, [cit. 2019-09-03]. Dostupné online.
  3. a b Slovák, K; Beer, G. Ďalší kšeft SNS: Horúci vzduch [online]. etrend.sk, 3.12.2008, [cit. 2010-02-28]. Dostupné online.
  4. TASR. ENVIRO: Emisné kvóty, ktoré kúpila Interblue Group, skončili v Japonsku (3) [online]. slovacivosvete.sk, 24.3.2010, [cit. 2010-03-25]. Dostupné online.
  5. a b Aliancia Fair-play. TS: Vláda by mala konečne začať od Interblue účinne vymáhať peniaze [online]. fair-play.sk, 26.2.2010, [cit. 2010-02-28]. Dostupné online.
  6. RUTTKAYOVÁ, M. Interblue: Nepodplácali sme [online]. hnonline.sk, 24. 8. 2009, [cit. 2010-02-28]. Dostupné online.
  7. TASR. Jana Lütken bola aj vlastníkom Interblue Group [online]. aktualne.centrum.sk, 13.1.2010, [cit. 2010-02-28]. Dostupné online.
  8. Burčík, M.; Miháliková, M. Tajomný majiteľ Interblue je český hotelier [online]. pravda.sk, 13.3.2010, [cit. 2010-03-16]. Dostupné online.
  9. a b EMISIE: Jediným majiteľom Interblue bol Čech Marek Pleyer [online]. Aktuality.sk, [cit. 2019-09-03]. Dostupné online.
  10. SITA. Polícia začala trestné stíhanie v kauze emisie [online]. 24hod.sk, 17.12.2009, [cit. 2010-02-28]. Dostupné online.
  11. a b c SITA. Jediným majiteľom Interblue bol Čech Marek Pleyer - Webnoviny.sk. Webnoviny.sk, 2010-03-24. Dostupné online [cit. 2017-03-27].
  12. a b Emisná kauza [online]. Nadácia Zastavme korupciu, 2010-10-05, [cit. 2019-09-02]. Dostupné online.
  13. a b Aktér Jaroslav Izák [online]. Nadácia Zastavme korupciu, [cit. 2017-03-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  14. Emisná zmluva [online]. scribd.com, [cit. 2010-03-29]. Dostupné online.