Preskočiť na obsah

Kirill Semionovič Moskalenko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Kirill Moskalenko)
Kirill Semionovič Moskalenko
sovietsky vojvodca, maršal Sovietskeho zväzu
sovietsky vojvodca, maršal Sovietskeho zväzu
Narodenie11. máj 1902
Hryšyne, Jekaterinoslavská gubernia (dnes Donecká oblasť, Ukrajina)
Úmrtie17. jún 1985 (83 rokov)
Moskva, Sovietsky zväz
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Kirill Semionovič Moskalenko

Kirill Semionovič Moskalenko (rus. Кирилл Семёнович Москаленко, ukr. Кирило Семенович МоскаленкоKyrylo Semenovyč Moskalenko; * 11. máj 1902, Hryšyne, Ukrajina – † 17. jún 1985, Moskva, Rusko) bol sovietsky vojvodca ukrajinského pôvodu, maršal Sovietskeho zväzu (1955). Účastník druhej svetovej vojny, ako veliteľ 38. armády sa podieľal na oslobodzovaní Česko-Slovenska. Po vojne ďalej slúžil ako veliteľ Moskovského vojenského okruhu, Strategických raketových vojsk a neskôr ako vojenský inšpektor ministerstva obrany.

Mladosť a predvojnové obdobie

[upraviť | upraviť zdroj]

Kirill Semionovič Moskalenko (skutočným menom Moskaľov) sa narodil 11. mája (podľa starého kalendára 28. apríla) 1902 v dedine Hryšyne (Grišino) v dnešnej Doneckej oblasti na Ukrajine v rodine ukrajinského roľníka. Absolvoval 4-ročnú obecnú školu a v rokoch 1917-1919 dve triedy ministerského učilišťa na stanici Jma pod Bachmutom (neskôr Arťemjevsk). Kvôli prebiehajúcej občianskej vojne musel prerušiť štúdium, vrátil sa domov a stal sa členom revolučného výboru. Po obsadení oblasti vojskami gen. Denikina sa skrýval. Neskôr v roku 1920 vstúpil do Červenej armády. Príslušník prvej jazdeckej armády. Počas občianskej vojny sa účastnil bojov proti vojskám gen. P. N. Vrangeľa a atamana N. I. Machna. Následne bol v roku 1922 vyslaný na dôstojnícky kurz do Charkova a neskôr v roku 1928 absolvoval zdokonaľovací kurz pre dôstojníkov delostrelectva v Leningrade.

V rokoch 1922 až 1932 slúžil v delostreleckých jednotkách 6. čongarskej jazdeckej divízie, od roku 1924 ako veliteľ batérie, od roku 1928 veliteľ učebnej batérie, neskôr ako veliteľ delostreleckého oddielu a napokon ako náčelník štábu delostreleckého pluku. Od roku 1932 slúžil v jazdeckej divízii Ďalekovýchodnej armády pri Čite. Spočiatku v štábnych funkciách, neskôr od roku 1934 ako veliteľ jazdeckého pluku. V roku 1935 bol menovaný do funkcie veliteľa 23. tankovej brigády v Prímorskom kraji. Od roku 1936 slúžil v 45. mechanizovanom zbore v Kyjevskom vojenskom okruhu. V roku 1938 povýšený do hodnosti plukovníka. V roku 1939 absolvoval Vojenskú akadémiu M. V. Frunzeho v Moskve.

Druhá svetová vojna

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1939 bol náčelníkom štábu delostrelectva 51. streleckej divízie v Odeskom vojenskom okruhu. S touto jednotkou sa zúčastnil sovietsko-fínskej vojny v rokoch 1939-1940. Za zásluhy vyznamenaný Radom červenej zástavy a v apríli 1940 povýšený do hodnosti kombrig. Následne bol prevelený do funkcie veliteľa delostrelectva 35. streleckého zboru do Kišiňova a neskôr do 2. mechanizovaného zboru v Tiraspole. 6. júna 1940 získal hodnosť generálmajor. Od mája 1941 veliteľ 1. delostreleckej protitankovej brigády, ktorá sa formovala v rámci 5. armády v meste Luck.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom velil protitankovej brigáde pri bojoch okolo Lucka, Volodymyru-Volynského, Rovna, Torčina, Novogradu-Volynského, Malyna, obrane prechodov cez rieky Tetrev, Pripiať, Dneper a Desna.[1] Za úspechy svojej jednotky, ktorá zničila veľké množstvo nepriateľských tankov bol 27. júla 1941 vyznamenaný Radom Lenina.

Od septembra 1941 velil 15. streleckému zboru 5. armády juhozápadného frontu. Po ústupe z Ukrajiny velil skupine jazdeckých a mechanizovaných vojsk 13. armády, ktorá bola obkľúčená pri Briansku. Jednotka utrpela v dôsledku ťažkých bojov vysoké straty a po prebojovaní k vlastným jednotkám mala silu jednej divízie. Armáda bola následne posilnená a zúčastnila sa ofenzívy pri Moskve, konkrétne jej jeleckej operácie, pri ktorej jej jednotky oslobodili Jelec. V decembri 1941 bol menovaný za zástupcu veliteľa 6. armády, ktorá sa zúčastnila barvenkovo-lozovskej operácie. Následne bol vo februári 1942 poverený velením 6. jazdeckého zboru, v lete 1942 krátko velil 38. armáde, kým nebol v júli 1942 poverený velením 1. tankovej armády, vedúcej údery proti postupujúcej nemeckej 6. armáde medzi Voronežom a Stalingradom. Neskôr bol v auguste poverený velením 1. gardovej armády, s ktorou sa zúčastnil bojov Stalingradskej bitky.

Uniforma a vyznamenania K. S. Moskalenka.

V októbri 1942 bol poverený velením 40. armády, ktorej velil počas útočnej fázy bojov pri Stalingrade a neskôr pri ostrožsko-rossožanskej operácii, bitke o Charkov, Kursk pri prekračovaní Dnepra. Za úspechy pri bojoch na Dnepri mu 23. októbra 1943 udelili titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Následne bol v októbri 1943 prevelený k 38. armáde, s ktorou viedol boje na Ukrajine pri oslobodzovaní Kyjeva a jeho následnej obrane pred nemeckými protiútokmi. V roku 1944 viedol svoje jednotky v žitomirsko-berdičevskej operácii a ľvovsko-szandomierzskej operácii, kedy sa jeho jednotky prebojovali na územie Poľska. Na jeseň 1944 jeho armáde podliehal československý zbor, ktorý sa spolu s jeho jednotkami pokúsil preniknúť karpatskými priesmykmi na pomoc slovenskému povstaniu (tzv. karpatsko-duklianska operácia). Neskôr sa jeho jednotky podieľali na oslobodzovaní severnej časti Slovenska, Česka a Poľska počas západokarpatskej, moravsko-ostravskej a pražskej operácie. Jeho vojská ukončili boje v Česku.

Povojnové obdobie

[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne slúžil Moskalenko vo viacerých funkciách v Moskovskom vojenskom okruhu, až kým nebol v roku 1953 poverený jeho vedením. 25. júla 1953 spolu s Žukovom a Chruščovom pomohol organizovať zatknutie Beriju. Neskôr sa podieľal na polročnom vyšetrovaní Berijovych zločinov. Týmto si vyslúžil povýšenie do hodnosti Maršal Sovietskeho zväzu.[2] Neskôr ďalej pôsobil v Moskovskom vojenskom okruhu. V roku 1960 bol poverený velením sovietskych Strategických raketových vojsk. Už v roku 1962 však bol prevelený do menej významnej funkcie inšpekcie Ministerstva obrany. Venoval sa písaniu memoárov a analýz, v ktorých ako jeden z mála sovietskych veliteľov opisoval a kriticky hodnotil neúspešné sovietske operácie[3]. 21. februára 1978 bol vyznamenaný druhou Zlatou hviezdou Hrdinu Sovietskeho zväzu. Zomrel 17. júna 1985 v Moskve. Je pochovaný na Novodevičom cintoríne v Moskve.

  • Na juhozápadnom smere I. a II. (1972 a 1973, slovenský preklad Obzor, 1985)

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Ogarkov, N. V. a kolektív, 1978, Sovietskaja vojennaja enciklopedia. Tom 5. Vojenizdat, Moskva, 686 s.
  2. FIDLER, Jiří. Za víru, vládce a vlast (Ruští a sovětští maršálové). Brno : Jota, 2005. 290 s. ISBN 80-7217-354-5. (česky)
  3. Glantz, D. a kolektív, Slaughterhouse: The Handbook of the Eastern Front. Aegis Consulting Group, Inc., Bedford, 2005, s. 479

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]