Korjo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Korjo
고려국 (高麗國)
고려왕조 (高麗王朝)
918 – 1392 Čoson 
Vlajka štátu
vlajka
Geografia
Mapa štátu
Korjo v roku 1389
Hlavné mesto
Kägjong (919 – 1232, 1270 – 1392)
Kanghwa (1232 – 1270)
Obyvateľstvo
Štátny útvar
Vznik
918 (Tchädžo je korunovaný za kráľa)
Zánik
17. júl 1392 (abdikácia kráľa Kongjanga)
Predchádzajúce štáty:
Zjednotená Silla Zjednotená Silla
Neskoré Päkče Neskoré Päkče
Tchäbong Tchäbong
Palhä Palhä
Nástupnícke štáty:
Čoson Čoson

Korjo (hangul: 고려; hanča: 高麗) bola kórejská dynastia, ktorú v roku 918 založil kráľ Tchädžo a trvala až do roku 1392. Kráľovstvo neskôr dalo meno modernému exonymu „Kórea“.[1] V roku 936 dynastia spojila Neskoré Tri kráľovstvá a vládla väčšine Kórejského polostrova až do roku 1392, kedy moc prebral zakladateľ Čosonu. Dynastia Korjo rozšírila v rokoch 936 – 943 kórejské hranice na severe po dnešný Wonsan, v roku 993 po rieku Ja-lu a v roku 1374 už zaberala takmer celý Kórejský polostrov.

Dva z najvýznamnejších produktov tohto obdobia sú seladónová keramika a Tripitaka Koreana – budhistické kanonické texty (Tripitaka) vyryté do viac ako 80 000 drevorytov, ktoré sú dodnes uložené v kláštore Häinsa. Obyvatelia Korja v roku 1234 zostrojili prvý kovový pohyblivý typ, ktorý bol schopný tlačiť knihy.[2][3][4] Najstaršia takto vytlačená zachovaná kniha je Čikdži z roku 1377.[5]

V roku 668 si Silla za pomoci dynastie Tchang podmanila Päkče a Kogurjo, ale koncom 9. storočia sa prejavila nestabilita a na panovníkov začali tlačiť mocní štátnici. V roku 900, keď mnoho lupičov a štvancov vyvolávalo nepokoje, sa generál Kjon Hwon vzoprel nadvláde Silly v oblasti Čolla a založil Neskoré Päkče. O rok neskôr sa v severných oblastiach vzbúril Kung Je a založil Tchäbong. K Tchäbongu sa ako generál pridal syn miestneho šľachtica, Wang Kon.

Tchäbong padol, keď sa Wang Kon v roku 918 vzbúril a Kung Jeho zabil.[6] V júli toho istého roku bol korunovaný za kráľa Tchädža. Silla bola Korjom a Neskorým Päkčem premožená a v roku 935 sa Korju vzdala. Neskoré Päkče sa vzdalo v roku 936 a Korjo si udržalo neporušenú dynastiu, ktorá vládla 474 rokov, aj keď v rokoch 1170 – 1270 vládli vojenskí vodcovia.

Do konca 13. storočia bolo Korjo kvôli Mongolom a ich dynastii Jüan už značne oslabené. Hoci sa v polovici 14. storočia podarilo kráľovi Kongminovi svoje kráľovstvo spod nadvlády Jüanu vyslobodiť, v roku 1392 sa generál I Song-gje vzbúril, zvrhol z trónu Kongjanga a sám sa vyhlásil za kráľa Čosonu, Tchädža.

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Názov Korjo je odvodený od Kogurja, jedného z Troch kráľovstiev, ktoré považovalo za svojho predchodcu.[7][8][9][10] V 5. storočí sa za vlády kráľa Čangsua zmenil názov Kogurja na Korjo. Anglický názov „Korea“ je odvodený práve od Korja.[11]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie pred vznikom[upraviť | upraviť zdroj]

Silla, ktorej sa v roku 668 podarilo neúplné zjednotenie Troch kráľovstiev, koncom 9. storočia oslabla a stratila kontrolu nad miestnymi šľachticmi. Krajina vstúpila do obdobia občianskej vojny a povstania, ktoré viedli Kung Je, Ki Hwon a Kjon Hwon. Kung Je založil Neskoré Kogurjo, inak nazývané aj Tchäbong či Madžin. Kjon Hwon založil Neskoré Päkče. Spolu s upadajúcou Zjednotenou Sillou sú známe ako Neskoré Tri kráľovstvá.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Wang Kon, zakladateľ dynastie Korjo

Wang Kon (neskôr kráľ Tchädžo) pochádzal z rodiny kogurjského obchodníka z mesta Songdo (dnešný Käsong).[12][13] Ako generál sa pridal k Neskorému Kogurju, ale v roku 918 Kung Jeho zvrhol[6] a ako nástupcu Kogurja založil Korjo.[7][8][9][10] Počas obdobia Neskorých Troch kráľovstiev zaujalo Korjo k Zjednotenej Sille priateľský a k Neskorému Päkče nepriateľský postoj. V roku 927 však Neskoré Päkče v dnešnom Tägu uštedrilo Korju porážku a kráľ Tchädžo stratil v bitke svojich najschopnejších stúpencov. Nasledujúce tri roky Neskoré Päkče Neskorým Trom kráľovstvám dominovalo, ale po prehre pri Andongu v roku 930 stratilo svoju moc. Obdobie Neskorých Troch kráľovstiev skončilo, keď Korjo v roku 935 anektovalo Sillu a v roku 936 porazilo Neskoré Päkče. Tchädžo presunul hlavné mesto do svojho rodného mesta Käsong a vládol Kórejskému polostrovu ako prvý kráľ Korja. Oženil sa s dcérou sillskej kráľovskej rodiny a väčšine šľachty dovolil nechať si svoje pozemky. Hoci zjednotenému národu vládol len 7 rokov, kým po jeho smrti nenastúpil na trón jeho syn, nástupníctvo nebolo spochybnené.[14] V roku 937, rok po zjednotení Neskorých Troch kráľovstiev, utiekla do Korja väčšina vládnucej triedy aj posledný korunný princ kráľovstva Palhä, kde bol vrelo privítaný. Tchädžo ho prijal do kráľovskej rodiny, čím sa zjednotili dve následnícke krajiny Kogurja.[15]

Politické usporiadanie[upraviť | upraviť zdroj]

Korjská maľba znázorňujúca palác.

Na korjskom dvore sa hovorilo o cisárstve, nie kráľovstve. Hlavné mesto Kägjong (kór. 개경 (開京)) bolo označované ako „Hwangdo“ (kór. 황도 (皇都)cisárske hlavné mesto) a palác ako „Hwangsong“ (kór. 황성(皇城)cisársky palác). Využíval sa aj systém niekoľkých hlavných miest. Kägjong ako hlavné mesto a Sokjong (kór. 서경 (西京); dnešný Pchjongjang), Namkjong (kór. 남경 (南京); dnešný Soul) a Tongkjong (kór. 동경 (東京); dnešné Kjongdžu) ako sekundárne hlavné mestá. Samotné využívanie tohto systému a nomenklatúry či používanie znaku 京 (경 – kjong) naznačuje, že Korjo interne fungovalo ako cisárstvo. Aj ďalšie termíny, ako napríklad „Vaše cisárske veličenstvo“ (kór. 성상 (聖上)Songsang), „cisárovná“ (kór. 황후 (皇后)Hwanghu), „Cisársky korunný princ“ (kór. 태자 (太子)Tchädža), „Cisárska vdova“ (kór. 태후 (太后)Tchähu) a „cisársky dekrét“ (詔 alebo 勅) tiež naznačujú, že Korjo prijalo názvoslovie cisárstva. Pri zakotvovaní svojich zákonov však Korjo titul „cisára“ (kór. 황제 (皇帝)Hwangdže) nepoužilo. Namiesto toho sa korjským panovníkom prideľoval posmrtný titul „Veľký kráľ“ (kór. 대왕 (大王)Täwang). V zákonoch sa ale spomínalo použitie chrámových mien, ako napríklad Tchädžo (kór. 태조 (太祖)), čo kráľovstvá bežne nepraktizovali. Používali sa aj cisárske tituly ako „cisár“ či „cisár východu od mora“ (kór. 해동천자 (海東天子)Hädongčchondža).

Čínske dynastie Sung a Liao cisárske nároky a postupy Korja tolerovali.[16] Po mongolskej invázii však boli všetky tieto termíny mongolskými vládcami zakázané a korjský panovníci boli nútení do svojich posmrtných mien vkladať znak 忠 (kór. čchung – verný). Preto mali panovníci, ktorí nastúpili na trón po kráľovi Wondžongovi, v posmrtných menách tento znak. Ako sa mongolská sila zmenšovala, panovníci už 忠 nepoužívali, ale stále neboli schopní obnoviť používanie chrámových mien. Prvým kráľom, ktorý už 忠 v posmrtnom mene nemal, bol Kongmin.

S cieľom posilniť ústrednú vládu prijal štvrtý kráľ Kwangdžong sériu zákonov, medzi ktoré patrili aj prepustenie otrokov na slobodu v roku 958 a zavedenie skúšky pre nábor štátnych úradníkov. Aby bola moc presadená aj na medzinárodnej úrovni, vyhlásil Korjo za cisárstvo nezávislé na akejkoľvek vtedajšej krajine. Piaty kráľ Kjongdžong začal s reformou vlastníctva pôdy, ktorá niesla názov „Čonsigwa“ (kór. 전시과 (田柴科)). Šiesty kráľ Songdžong vymenoval úradníkov v miestnych oblastiach, ktoré predtým prechádzali na šľachticov. V rokoch 993 – 1019 spustošila severnú hranicu korjsko-kitanská vojna. V čase vlády 11. kráľa Mundžonga mala už centrálna vláda Korja plnú autoritu a moc nad miestnou šľachtou. Mundžong a jeho nástupcovia zdôrazňovali dôležitosť civilnej kontroly armády.


Kitanské invázie a džurdženská výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Džurdženi v oblasti rieky Ja-lu boli poddanými Korja od čias vlády Tchädžonga, ktorý ich zavolal v období vojen Neskorých Troch kráľovstiev. Džurdženi viackrát zmenili postoj, komu budú poslušní. Využívali napätie medzi Korjom a Liaom. Predstavujúc potenciálnu hrozbu pre bezpečnosť hraníc ponúkli Džurdženi korjskému dvoru oddanosť, ale na oplátku očakávali drahé dary.[17] Podľa kroniky Korjosa bolo v roku 918 starobylé hlavné mesto Pchjongjang už dlho v troskách a zahraniční barbari využívali okolie ako loviská. Príležitostne útočili aj na korjské hranice, preto Tchädžo nariadil svojim poddaným mesto znovu osídliť a krátko nato poslal svojho bratranca Wang Sik-rjoma, aby ho bránil.

V roku 993 napadla korjskú severozápadnú hranicu armáda kitanskej dynastie Liao, ktorej veliteľ tvrdil, že mala 800 000 vojakov.[18][19] Po vojenskom pate[20] vyjednával korjský diplomat So Hi s hlavným generálom Liaa a dosiahol dohodu. Korjo súhlasilo, že ukončí spojenectvo s dynastiou Sung, príjme kalendár Liaa a stane sa tribútnym štátom.[18][21][22][23][24][25][26] So Hi získal súhlas na začlenenie územia medzi hranicou Liaa a Korja až k rieke Ja-lu, ktoré bolo v tom čase okupované problematickými kmeňmi Džurdženov. Odvolal sa na to,že územie v minulosti patrilo Kogurju, predchodcovi Korja.[18][27][28] Po tomto urovnaní sa ríša Liao stiahla, ale Korjo aj naďalej komunikovalo so Sungovcami[29] a svoju obranu posilnilo tak, že na novo získaných severných územiach postavilo pevnosť.[18]

V roku 1009 viedol korjský generál Kang Čo vzburu voči kráľovi Mokdžongovi, ktorého nakoniec zabil a nastolil vojenskú vládu.[30] V roku 1010 ríša Liao zaútočila so 400 000 vojakmi tvrdiac, že chce pomstiť zavraždeného Mokdžonga.[31][32] Kang Čo prvému útoku Liaa zabránil, ale v druhom utrpel porážku a bol popravený.[19][33] Kráľ Hjondžong musel dočasne ujsť do Nadžu,[19] pretože hlavné mesto plienené a vypaľované Kitanmi.[32][34][35] Tí nakoniec ustúpili, nakoľko sa im nepodarilo získať žiadnu podporu a báli sa protiútoku preskupenej korjskej armády.[34] Kráľ následne žiadal o mier, ale cisár Liaa trval na tom, že musí prísť osobne a vzdať sa kľúčových pohraničných oblastí. Korjský dvor tieto požiadavky odmietol, čo viedlo k desaťročiu pretrvávajúceho nepriateľstva, počas ktorého obe strany opevňovali svoje hranice pre prípad vojny.[36] Liao zaútočila na Korjo v rokoch 1015, 1016 a 1017, ale výsledky boli nerozhodné.[36]

Generál Jun Kwan a jeho armáda.

V roku 1018 Liao zostavila 100-tisícové vojsko a chystala sa Korjo opäť napadnúť. V rámci príprav generál Kang Kam-čchan nariadil, aby bola rieka na východ od Hunghwadžinu prehradená. Keď kitanskí vojaci prekročili rieku Ja-lu, Kang Kam-čchan otvoril hrádzu a napadol nepriateľa s 12 000 jazdcami. Využil moment prekvapenia, spôsobil vážne straty a odrezal im únikovú cestu.[37] Kitanské vojsko sa nedalo a mierilo do hlavného mesta, no narazilo na tvrdý odpor a neustále útoky. Bolo nútené dať sa na ústup späť na sever.[37] Kang Kam-čchan a jeho vojaci čakali pri Küdžu, kde Kitanov obkľúčili a väčšinu aj zlikvidovali.[37] Po bitke pri Küdžu prežilo len pár tisíc liaoských vojakov.[38]

Koncom leta 1019 Liao zhromaždila ďalšie veľké vojsko.[38] Obe strany si uvedomili, že dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo je ťažké. Kráľ Hjondžong poslal v roku 1020 do Liaa tribútnu delegáciu a cisár Šeng-cung mu milostivo odpustil.[38] Následne bol tribútny vzťah medzi Korjom a Liaom obnovený[38] a Korjo pozastavilo svoje styky so Sungovcami.[39] Konflikty s Liaom sa skončili[40] a vytratil sa aj strach.[41] Začiatkom 30. rokov obnovilo Korjo neoficiálne kontakty s dynastiou Sung a každý rok prijímalo stovky obchodných lodí.[41] Niektorí ľudia na sungskom dvore však mali z Korja obavy.[42] Navyše bolo Korjo považované za jedinú krajinu, ktorú ríša Liao nedobila,[42] a o ktorej sa bála.[43]

Po víťazstvách nad Liaom zažilo Korjo zlatý vek, ktorý trval sto rokov. V tomto období nastali veľké pokroky v oblasti kníhtlače a publikovania, spropagovalo sa učenie a šírili sa poznatky o filozofii, literatúre náboženstve a vede. Do roku 1100 existovalo už 12 univerzít, z ktorých vychádzali slávni učenci a vedci.[44][45] V roku 1087 bola po mnohých rokoch práce dokončená prvá verzia textov Tripitaka Koreana.

Džurdženi žijúci severne od Korja už tradične vzdávali hold korjským panovníkom a Korjo označovali za svoju „materskú krajinu“.[46][47][48] Vďaka porážke Liaa v roku 1018 klan Wanjan z kmeňa Chejšuej Moche džurdženské kmene zjednotil a získal moc.

V roku 1107 viedol generál Jun Kwan novo vytvorenú armádu Pjolmuban (kór. 별무반) zloženú z približne 17 000 mužov a zaútočil na Džurdženov. Aj keď vojna trvala niekoľko rokov, Džurdženi boli nakoniec Jun Kwanom porazení a vzdali sa. Na znak víťazstva dal generál Jun severovýchodne od hranice postaviť 9 pevností. V roku 1108 dostal generál od nového kráľa Jedžonga rozkaz svoje vojsko stiahnuť. Kvôli manipuláciám a dvorným intrigám opozičných frakcií bol zo svojho postu prepustený. Opozícia sa snažila zabezpečiť, aby boli pevnosti vydané Džurdženom. V rokoch 1103 – 1113, za vlády džurdženského vodcu Wu Ja-šua, boli hranice medzi týmito dvoma národmi stabilizované a korjské sily sa z džurdženského územia stiahli. Rešpektovali, že napadnuté územie budú mať pod kontrolou Džurdženi.[49][50] V rokoch 1033 – 1034 bol v Korju na ochranu pred Džurdženmi a Kitanmi postavený Dlhý múr.[51][52][53][54][55]

Mocenské boje[upraviť | upraviť zdroj]

Ženy z rodu I z Indžu (kór. 인주이씨 (仁州李氏)) sa za kráľov vydávali od čias Mundžonga až po 17. kráľa Indžonga. Nakoniec získala rodina I väčšiu moc ako samotný panovník. To viedlo v roku 1126 k prevratu I Ča-kjoma, ktorý síce nebol úspešný, ale moc monarchu zoslabla a v Korju vypukla medzi šľachtou občianska vojna.[56]

V roku 1135 argumentoval budhistický mních Mjo Čchong za presun hlavného mesta do Sokjongu (dnešný Pchjongjang).[56] Tento návrh šľachtu rozdelil. Jedna frakcia, ktorú viedol Mjo Čchong, zastávala názor presunúť hlavné mesto do Sokjongu a expandovať do Mandžuska. Druhá, ktorú viedol Kim Pu-sik (autor historického spisu Samguk sagi), chcela zachovať status quo. Mjo Čchongovi sa kráľa presvedčiť nepodarilo. Vzbúril sa a založil štát Täü. Tento počin však stroskotal a Mjo Čchonga zabili.[56]

Vojenský režim[upraviť | upraviť zdroj]

Korjo síce bolo založené armádou, ale jej autorita klesala. V roku 1014 došlo k prevratu, ale vplyv povstania netrval dlho, čo len posilnilo nespokojnosť generálov s nadvládou civilných úradníkov.[57] Za vlády kráľa Uidžonga mali vojenskí dôstojníci zákaz vstupu na Bezpečnostnú radu a aj v čase štátnej núdze nesmeli prevziať velenie.[58] Po politickom chaose našiel Uidžong záľubu v navštevovaní miestnych chrámov a štúdiu sútry, pričom ho takmer vždy sprevádzala veľká skupina civilných úradníkov. Vojenskí dôstojníci boli značne ignorovaní, a dokonca využívaní pri stavbách chrámov a jazierok.[59]

V roku 1170 skupina vojenských dôstojníkov vedená Čong Čung-buom, I Ui-bangom a I Gom zahájila úspešný prevrat.[60] Kráľ Uidžong odišiel do exilu a na trón nastúpil Mjongdžong. Avšak skutočnú moc mali v rukách generáli, ktorí na kontrolu trónu využívali elitnú stráž známu ako Tobang (kór. 도방). V Korju sa začala vojenská vláda. V roku 1179 sa k moci dostal mladý generál Kjong Dä-sung.[61] Začal sa usilovať o obnovenie plnej moci panovníka a očistenie krajiny od korupcie. Kjong Dä-sung ale v roku 1183 zomrel. Jeho nástupcom sa stal I Ui-min, ktorý pochádzal z najnižšej (otrockej) vrstvy nobi.[61][62] Jeho nespútaná korupcia a krutovláda[62] viedli k prevratu generála Čchö Čchung-hona,[63] ktorý I Ui-mina zavraždil a v roku 1197 prevzal najvyššiu moc.[60] Nasledujúcich 61 rokov vládli Čchöovci ako vojenskí diktátori, ktorí kráľov udržiavali len ako bábkových panovníkov.[64] Nástupcami Čchö Čchung-hona boli jeho syn Čchö U, vnuk Čchö Hang[65] a pravnuk Čchö Ui.[66]

Keď Čchö Čchung-hon prevzal kontrolu, prinútil Mjongdžonga zostúpiť z trónu a na miesto kráľa dosadil Sindžonga.[67] Od predchádzajúcich vojenských vodcov sa líšil tým, že do jeho vlády sa aktívne zapájali učenci, najmä premiér I Kju-bo, ktorý bol konfuciánsky učenec.[64] Po Sindžongovej smrti pretlačil Čchö na trón jeho syna Hidžonga. Po siedmich rokoch sa pokúsil o povstanie, ale neúspešne. Čchö si za neho následne našiel náhradu, poddajného kráľa Kodžonga.[67] Aj keď sa Čchöovci obklopili vernými a silnými individualistami, neustále invázie Kitanov a Mongolov pustošili celú krajinu, čoho výsledkom bolo oslabenie obranyschopnosti a pokles sily vojenského režimu.[63]

Mongolská invázia a nadvláda Jüanu[upraviť | upraviť zdroj]

Korjská pagoda

V roku 1216 napadli Korjo pred Mongolmi utekajúci Kitani. Niekoľkokrát korjské vojsko porazili, dostali sa až k bránam hlavného mesta a s útokmi pokračovali ďalej na juh. Porazil ich až korjský generál Kim Čchü-rjo, ktorý ich zatlačil späť na sever až k Pchjonganu.[68] Tam boli v roku 1219 zvyšní Kitani zničení spojeneckými mongolsko-korjskými vojskami.[69][70] Dôsledkom spoločného mongolsko-korjského zásahu proti Kitanom bolo v roku 1231 napadnutie Korja Mongolmi, na ktorých čele stál chán Ogotaj.[71] V roku 1232 sa kráľovský dvor premiestnil na ostrov Kanghwa v zálive Kjonggi. Vtedajší vojenský vládca Čchö U trval na protiútoku. Korjo odolávalo asi 30 rokov, ale nakoniec v roku 1259 požiadalo o mier.

Mongoli medzitým začali vojenské ťaženie, ktoré prebiehalo v rokoch 1231 – 1259 a spustošilo časti území Kjongsangu a Čolly. 6 hlavných ťažení sa uskutočnilo v rokoch 1231, 1232, 1235, 1238, 1247 a 1253. V rokoch 1253 – 1258 zahájili Mongoli za vlády chána Möngkeho proti Korju 4 zničujúce invázie. Straty na životoch civilného obyvateľstva boli obrovské v rámci celého Kórejského polostrova.

Civilný odpor bol silný a kráľovský dvor v Kanghwe sa pokúšal posilniť svoju pevnosť. Korjo síce získalo niekoľko víťazstiev, ale vojsko nedokázalo nájazdom odolávať. Opakované mongolské invázie spôsobili spúšť, straty na životoch a hladomor. V roku 1236 Kodžong prikázal nanovo vytvoriť budhistické texty Tripitaka Koreana, ktoré boli pri nájazde v roku 1232 zničené. Trvalo 15 rokov, kým bola táto zbierka budhistických textov opäť vyrytá do viac ako 81 000 drevených dosiek. Zachovala sa až dodnes.

V marci 1258 Kim Jun zavraždil diktátora Čchö Uia. Tým sa skončila diktatúra jeho vojenskej skupiny a k moci sa dostali učenci, ktorí trvali na uzatvorení mieru s Mongolskom. Korjo nebolo Mongolmi nikdy dobyté, ale desaťročia bojov ho vyčerpali. Preto vyslalo do Jüanu svojho korunného princa Wondžonga, aby Mongolom prisľúbil vernosť. Chán Chubilaj súhlasil a princa oženil s jednou zo svojich dcér.[72] Niektorí vojenskí dôstojníci, ktorí sa odmietali vzdať, rozpútali povstanie Sambjolčchoi a bránili sa na ostrovoch mimo južného pobrežia Kórejského polostrova.[73]

Po roku 1270 sa Korjo stalo klientským štátom dynastie Jüan. Mongolov a Korjo spojili sobáše. Z Korja sa na približne 80 rokov stal qada (manželské spojenectvo) vazal jüanskej dynastie a korjskí panovníci boli prevažne cisárskymi zaťmi (churegen).[72] Poslednou jüanskou cisárovnou bola korjská princezná.[74] Králi Korja zastávali rovnako relevantné postavenie ako aj iné dôležité rody z Mardinu, Ujguri a Mongoli (Oiradi, Chongiradi a Ikeri).[75][71] Traduje sa, že jeden z korjských monarchov bol milovaným vnukom chána Chubilaja. Korjo žilo pod jüanskou nadvládou až dovtedy, kým kráľ Kongmin nezačal v 50. rokoch mongolské posádky vytláčať. Do roku 1356 získalo Korjo svoje stratené územia na severe.

Posledná reforma[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľ Kongmin a kráľovná Noguk.
Jom Če-sin bol hlavným politickým oponentom mnícha Sin Dona, ktorý bol pri moci.

Keď kráľ Kongmin nastúpil na trón, Korjo bolo pod nadvládou dynastie Jüan. Predtým však bol nútený stráviť mnoho rokov na jüanskom dvore, kam bol poslaný v roku 1341 takmer ako väzeň. Oženil sa s mongolskou princeznou, kráľovnou Noguk. V polovici 14. storočia sa Jüan začal rozpadať a krátko nato ho v roku 1368 nahradila dynastia Ming. Kráľ Kongmin sa začal snažiť o reformu korjskej vlády a vymanenie sa spod mongolského vplyvu.

Prvým krokom bolo prepustenie všetkých promongolských aristokratov a vojenských dôstojníkov z ich postov. Po nájazdoch si Mongoli anektovali severné územia Korja a začlenili ich do svojej ríše ako prefektúry Ssangsong (kór. 쌍성총관부 (雙城摠管府)) a Tongnjong (kór. 동녕부(東寧府)). Korjská armáda tieto územia znovu získala, čiastočne aj vďaka zbehnutiu I Ča-čchuna, kórejského úradníka na nižšom poste v mongolských službách v Ssangsongu, a jeho syna I Song-gjeho. Generáli I Song-gje a Či Jong-su viedli vojenské ťaženie do Liao-jangu.

Po smrti svojej manželky Noguk v roku 1365 upadol Kongmin do depresie. Nakoniec sa stal voči politike úplne ľahostajným a túto veľkú úlohu zveril budhistickému mníchovi Sin Donovi. Ten však po šiestich rokoch o svoju pozíciu prišiel. V roku 1374 Kongmina zavraždil Čchö Man-säng a ďalší.

V týchto búrlivých časoch si Korjo v roku 1356 dočasne podmanilo Liao-jang a v rokoch 1359 a 1360 odrazilo dva veľké nájazdy Červených turbanov. Korjo obstálo aj posledný pokus Jüanu o nadvládu, keď v roku 1364 generál Čchö Jong porazil napádajúci mongolský tumen. V 80. rokoch obrátilo Korjo svoju pozornosť na hrozbu Wo-kchou a na zničenie stoviek pirátskych lodí využilo námorné delostrelectvo vytvorené Čchö Mu-sonom.

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

Korjo v roku 1374

V roku 1388 plánovali kráľ U (syn kráľa Kongmina a konkubíny) a generál Čchö Jong ťaženie s cieľom napadnúť mesto Liao-jang. Kráľ U to dal na starosť generálovi I Song-gjemu, ten sa však na hraniciach zastavil a vzbúril. Korjo padlo do rúk generála I Song-gjeho, ktorý usmrtil posledných troch korjských kráľov, zmocnil sa trónu a v roku 1392 založil dynastiu Čoson.

Zahraničné vzťahy[upraviť | upraviť zdroj]

V 10. storočí sa Kitani pokúšali o nadviazanie vzťahov s Korjom minimálne dvakrát. V roku 942 poslal kitanský vládca A-pao-ťi do Korja ako dar 50 tiav, ale Tchädžo ho odmietol. Poslov dal vykázať a ťavy nechal vyhladovať na smrť. Korjo udržiavalo vzťahy s väčšinou z piatich dynastií a južných kráľovstiev v Číne.[76] V roku 962 už existovali formálne vzťahy s dynastiou Sung. Vzťahy so Sungovcami boli blízke a vystriedalo sa medzi nimi mnoho delegácií, lenže po vzostupe dynastií Liao a Ťin došlo k ich prerušeniu.

Po asi 30 rokoch mieru napadli Korjo Kitani. Po niekoľkých vojenských ťaženiach uzavreli v roku 1020 mierovú dohodu.[22] Približne 100 rokov bol Ďaleký východ relatívne pokojný a kráľ Mundžong posilnil prepojenie Korja, Sungu a Liaa. V roku 1102 začali byť hrozbou Džurdženi a objavila sa ďalšia kríza. V roku 1115 založili Džurdženi dynastiu Ťin, ktorá v roku 1125 zničila Liao[22] a začala napádať Sung. V reakcii na tieto zmeny sa Korjo v roku 1126 vyhlásilo za vazalský štát Ťinu.[77][78] Ten Korjo prakticky nikdy nenapadol a bol zachovaný mier.

Napätie prevládalo v 12. a 13. storočí, kedy sa začali mongolské nájazdy. Po sérii bitiek Korjo kapitulovalo a dostalo sa pod priamu dynastickú nadvládu Mongolov.[71]

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Obchod[upraviť | upraviť zdroj]

Pre dynastiu Korjo bol obchod častý. V začiatkoch bolo hlavným prístavom Pjokrando, ktoré sa nachádzalo v blízkosti hlavného mesta.

Krajina Import Export
Sung hodváb, perly, čaj, korenie, lieky, knihy, nástroje zlato, striebro, ženšen, mramor, papier, atrament
Liao kone, ovce, nízkokvalitný hodváb minerály, bavlna, mramor, atrament, papier, ženšen
Ťin zlato, kone, zbrane striebro, bavlna, hodváb
Japonsko ortuť, minerály ženšen, knihy
Abbásovský kalifát ortuť, korenie, slonovina zlato, striebro

Spoločnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Korjská maľba znázorňujúca korjskú šľachtu.

Šľachta[upraviť | upraviť zdroj]

V tom čase bola šľachta rozdelená do šiestich tried:

  • Kukgong (국공, 國公), vojvoda (z krajiny)
  • Kungong (군공, 郡公), vojvoda (z kraja)
  • Hjonhu (현후, 縣侯), markíz (z mesta)
  • Hjonbäk (현백, 縣伯), gróf (z mesta)
  • Kägukdža (개국자, 開國子), vikomt (z mesta)
  • Hjonnam (현남, 縣男), barón (z mesta)

Kráľovým synom sa dával titul Tchädža (kór. 태자 (太子)). Vo väčšine ostatných ázijských krajín znamenal tento titul „korunný princ“. Podobalo sa to titulu Čchinwang (kór. 친왕 (親王)) z obdobia Kórejského cisárstva.

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Budhizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Korjská maľba Kšitigarbhu

Budhizmus sa v stredovekej Kórei vyvíjal spôsobom, ktorý štátu zhromažďoval podporu.[79] Spočiatku boli nové budhistické školy son považované uznávanými dogmatickými školami za radikálne a nebezpečné novoty. Preto sa zakladatelia rôznych kláštorov „deviatich hôr“[80] stretli so značným odporom a boli potláčaní dlhodobým vplyvom škôl kjo na korjskom dvore. Spory pretrvávali po väčšinu korjského obdobia, ale sonské tvrdenie o vlastníctve pravého prenosu osvietenia postupne získalo navrch.[80] Pozícia, ktorá bola v neskorších sonských školách všeobecne prijatá z veľkej časti kvôli snahám Činula, nepožadovala jasnú prevahu sonských meditačných metód. Skôr hlásala vnútornú jednotu a podobnosti sonských a kjoských hľadísk.[81] Aj keď v historických záznamoch sa spomínajú všetky tieto školy, ku koncu dynastie sa vplyvom na vládu a spoločnosť stala dominantnou škola son, z ktorej vychádzali význačný učenci a odborníci. V období Korja sa son stal „náboženstvom štátu“. Vďaka prepojeniu na vládnucu rodinu a mocných členov dvora sa mu dostávalo veľkej podpory a výsad.[82] Budhizmus síce zaberal primárne miesto, ale v niektorých chrámoch bol uctievaný taoizmus a šamanizmus.[83]

V období rastu sona sa aktivita a vplyv väčšiny akademických škôl vytrácali, škola hwaom, ktorá pokračovala v učení Uisanga a Wonhja, bola aj naďalej živým zdrojom vzdelania.[83] Dielo budhistického mnícha a básnika Kjun Ja pripravilo pôdu pre zmierenie škôl son a hwaom,[84] pričom hwaom zaujala voči sonu ústretový postoj.[85] Kjun Jove diela sú pre moderné učenie o identifikácii osobitného charakteru kórejskeho hwaomu dôležitým zdrojom.[85]

Ďalším dôležitým zástancom zjednotenia sona a kja bol Uičchon. Podobne ako väčšina mníchov skorého Korja aj on začal svoje štúdium budhizmu v škole hwaom. Neskôr navštívil Čínu a po návrate aktívne propagoval učenie čchontchä (kór. 천태종; čín. 天台Tchien-tchaj), ktoré bolo uznané ako ďalšia sonská škola. Toto obdobie dostalo označenie doba „piatich dogmatických a dvoch meditačných škôl“. Lenže sám Uičchon odlákal priveľa stúpencov sona a zomrel v pomerne mladom veku, takže zjednotenia sona a kja sa už nedožil.

Najdôležitejšou postavou sona bol v Korju Činul. V tom čase mala sangha krízu vonkajšieho vzhľadu a vnútorné dogmatické problémy. Do budhizmu začali prenikať svetské tendencie, ako napríklad veštenie a obetovanie modlitieb za úspech v sekulárnych snahách. To viedlo k stále väčšiemu počtu mníchov a mníšok s pochybnou motiváciou. Preto boli pre vtedajších budhistických predstaviteľov prioritou náprava, oživenie a zlepšenie kvality budhizmu.

Činul sa snažil v rámci kórejského sona založiť nové hnutie, ktorému hovoril „spoločnosť samádhi a pradžňá“.[86] Jeho cieľom bolo vytvoriť novú komunitu disciplinovaných a čisto zmýšľajúcich praktizujúcich hlboko v horách.[81] Svoj zámer nakoniec dosiahol a na hore Čogjesan založil kláštor Songgwangsa.[81] Činulove diela sa vyznačujú dôkladnou analýzou a preformulovaním metodík sonských štúdií a praktík. Jednou z významných otázok, ktorá sa v čínskom sone už dlho kvasila a Činul jej venoval zvláštnu pozornosť, bol vzťah medzi „postupnými“ a „náhlymi“ metódami v praktizovaní a osvietení. Čerpajúc z rôznych čínskych prístupov k tejto téme (obzvlášť z tých od Kuej-feng Cung-miho (čín. 圭峰 宗密) a Ta-chueja (čín. 大慧))[87] vytvoril Činil výrok „náhle osvietenie nasledované postupnou praxou“, ktorý načrtol v niekoľkých pomerne stručných a zrozumiteľných textoch.[88] Do svojej praxe prevzal aj metódu kuan-chua (čín. 觀話) od Ta-chueja. Táto forma meditácie sa v dnešnom kórejskom sone vyučuje ako hlavná metóda.[86] Činulovo filozofické vyriešenie sonsko-kjoského konfliktu zanechalo na kórejskom budhizme hlboký a trvalý dojem.

I Če-hjon, neokonfuciánsky učenec

V druhej polovici vládnutia dynastie Korjo začal budhizmus kvôli korupcii a vzostupu silných antibudhistických politických a filozofických nálad upadať.[89] Aj toto obdobie relatívneho úpadku má ale svojich známych majstrov sona. Traja dôležití mnísi tejto doby, ktorí sa významne podieľali na načrtnutí budúceho smerovania kórejského sona, boli priateľmi. Volali sa Pägun Kjong-han (kór. 백운경한 (景閑白雲)), Tchägo Bo-u (kór. 태고보우 (太古普愚)) a Naong Hje-gun (kór. 나옹혜근 (懶翁慧勤)). Všetci traja boli v Jüane, aby sa v škole lin-ťi (čín. 臨濟; kór. 임제imdže) naučili učenie kuan-chua, ktoré spopularizoval Činul. Keď sa vrátili, začlenili do svojho učenia ostré, konfrontačné metódy školy imdže. Každý z nich mal údajne stovky žiakov. Bolo ich vraj toľko, že tento prílev stúpencov do kórejského sona priniesol značný efekt. Napriek vplyvu imdže, ktorý bol vo svojej podstate všeobecne považovaný za antivedecký, prejavili Kjong-han a Bo-u pod vplyvom Činula a tradičnej školy tchongbulgjo nezvyčajný záujem o biblické štúdium. Ukázalo sa aj ich silné porozumenie konfucianizmu a taoizmu, nakoľko vplyv čínskej filozofie ako základu oficiálneho vzdelávania narastal. Odvtedy sa objavili zjavné sklony k tomu, aby boli kórejskí budhistickí mnísi exponentmi „troch učení“.

Významnou historickou udalosťou z obdobia Korja je výroba prvého vydania Tripitaky, ktoré sa volá Tripitaka Koreana. Existovali dve vydania. Výroba prvého trvala od roku 1011 do roku 1087 a druhého od roku 1237 do roku 1249. Prvé vydanie bolo zničené v roku 1232 pri požiari počas mongolského nájazdu, ale druhé vydanie ešte stále existuje v kláštore Häinsa v provincii Kjongsang. Toto vydanie malo vysokú kvalitu a takmer 700 rokov slúžilo ako štandardná verzia Tripitaky vo východnej Ázii.[90]

Konfucianizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľ Kwangdžong zaviedol národné skúšky do štátnej služby[91] a kráľ Songdžong bol kľúčovou postavou pri zavádzaní konfucianizmu a založil Kukdžagam.[92] Kukdžagam bol najvyššou vzdelávacou inštitúciou v období Korja. Napomohlo to aj k založeniu Songkjunkwanu (1398) – akadémii s konfuciánskymi osnovami – a vybudovaniu oltára v paláci, kde kráľ mohol uctievať svojich predkov.

Islam[upraviť | upraviť zdroj]

Kangnido odráža zemepisné znalosti o Číne za čias Mongolskej ríše, kedy sa geografické informácie o západných krajinách stali prostredníctvom islamských geografov dostupnými.

Podľa kroniky Korjosa prišli moslimovia do Korja v roku 1024.[93] Skupina asi 100 moslimov prišla v septembri 15. roku vlády kráľa Hjondžonga. V nasledujúcom roku prišla ďalšia asi 100-členná skupina moslimských obchodníkov. Obchodné vzťahy medzi Islamským svetom a Kórejským polostrovom trvali od čias Korja až do 15. storočia. To malo za následok, že niektorí moslimovia z Blízkeho východu a Strednej Ázie sa v Korju usadili a založili si tam rodiny. Zdá sa, že v Korju žili aj niektorí moslimskí Chuejovia z Číny.[94]

S mongolskými vojskami prišli aj takzvaní „farebnookí“ ľudia (Semuovia; kór. 색목인säkmogin). Táto skupina sa skladala z moslimov zo strednej Ázie.[95] Semuovia zaujímali medzi mongolskými spoločenskými triedami miesto hneď po samotných Mongoloch a v rámci Jüanu boli veľmi vplyvní. Práve vtedy začali vznikať satirické básne a jednou z nich bola aj Sanghwadžom (kór. 쌍화점 – „pekáreň farebnookých ľudí“). Pojednáva o Kórejčanke, ktorá ide do moslimskej pekárne kúpiť nejaké knedle.[96] Drobné kontakty s prevažne moslimami pokračovali a v neskoršom období vlády dynastie Korjo boli v hlavnom meste aj mešity. Nazývali sa je-kung a doslova to znamenalo „obradná sieň“.[97]

Jeden zo stredoázijských prisťahovalcov prišiel do Korja pôvodne ako poradca mongolskej princeznej, ktorá sa mala vydať za kráľa Čchungnjola. Korjské dokumenty hovoria, že pôvodne sa volal Samga, ale keď sa rozhodol ostať v Korju už natrvalo, kráľ mu dal kórejské meno Čang Sun-njong.[98] Oženil sa s Kórejčankou a stal sa zakladateľom klanu Čang z Toksu, z ktorého pochádzalo mnoho vysokopostavených úradníkov a rešpektovaných konfuciánskych učencov. O 25 generácií neskor sa okolo 30 000 Kórejčanov pozerá na Čang Sun-njonga ako na starého otca svojho klanu (klanu Čang so sídlom v dedine Toksu).[99] To isté platí o potomkov ďalšieho Stredoázijca, ktorý sa v Korju usadil. Muž menom Sol Son utiekol do Korja, keď tesne pred koncom mongolskej dynastie Jüan vypuklo povstanie Červených turbanov.[100] Aj on si vzal Kórejčanku a založil rod zvaný Sol z Kjongdžu, ktorý má v Kórei minimálne 2 000 členov.

Sodžu[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá destilácia sodžu sa uskutočnila niekedy počas mongolskej invázie v 13. storočí. Pri svojich ťaženiach do Strednej Ázie a na Blízky východ sa Mongoli v Moslimskom svete naučili techniku destilácie Araku.[101] Tú následne predstavili aj obyvateľom Korja a v okolí Käsongu sa zriadili liehovary. Sodžu je v okolí tohto mesta skutočne známe ako Arak-džu (kór. 아락주).[102] Za vlády kráľa Čchungnjola sa sodžu rýchlo stalo obľúbeným nápojom. V oblastiach, ako napríklad Andong, kde boli rozmiestnené mongolské vojská, sa vyrábalo vysokokvalitné sodžu.[103]

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Tripitaka Koreana[upraviť | upraviť zdroj]

Tripitaka Koreana (kór. 팔만대장경) je Tripitaka vyrytá do viac ako 81 000 drevených matríc. Zbierka je uložená v kláštore Häinsa v provincii Južný Kjongsang. Jej výroba bola dokončená v roku 1251. Kráľ Kodžong ju dal vyrobiť v snahe bojovať proti mongolským nájazdom budhizmom.

Umenie[upraviť | upraviť zdroj]

Kanvica z prvej polovice 12. storočia. Kamenina s podglazúrovou engobovou dekoráciou a seladónovou glazúrou.

Korjský seladón[upraviť | upraviť zdroj]

Seladónové kadidlo, národná kultúrna pamiatka.

Korjská keramika je niektorými ľuďmi považovaná za najkvalitnejšie malé keramické výrobky v kórejskej histórii. V tomto období sa začali využívať meandrové a listnaté vzory, geometrické či špirálovité kvetinové čelenky, elipsovité panely, štylizované ryby a hmyz a vykrajované vzory. Glazúry boli zvyčajne v rôznych odtieňoch seladónu, pričom na kameninu a skladovacie nádoby sa používali hnedasté až čierne glazúry. Seladónové glazúry mohli byť pre potreby zobrazenia inkrustácie až takmer priesvitné.[104]

Aj keď väčšinou sa z tohto obdobia dajú vidieť široké nádoby, väčšie nízke misy či plytké misky, bohato zdobené seladónové kozmetické škatuľky a engobou inkrustované šálky, budhistickí keramikári vyrábali aj vázy v tvare kórejského melónu, chryzantémové poháre často skvostného architektonického dizajnu na stojanoch s lotosovými motívmi a lotosové kvety. Zakrivené olemované almužnové misky sa podobajú na kórejské kovové produkty. Vínové poháre mali často vysoké nohy, ktoré boli zakončené miskovitými podstavcami.[104]

Glazúrované produkty s perleťovou inkrustáciou[upraviť | upraviť zdroj]

V období Korja dosiahli glazúrované produkty s perleťovou inkrustáciou vrchol technického a estetického úspechu. Aristokrati ich využívali ako budhistické rituálne nástroje a nádoby. Používali sa aj pri výrobe konských sediel a kráľovských kočov. Inkrustačné glazúry kombinovali textúru, farbu a tvar, aby sa dosiahol oslňujúci efekt ako na malých, tak aj na veľkých výrobkoch. Hoci boli korjské glazúrované produkty veľmi cenené v celej východnej Ázii, známych zachovaných príkladov je len menej ako 15, z ktorých jednou je krásna škatuľka uložená v muzeálnej zbierke. Tento nedostatok predmetov sa z veľkej časti pripisuje krehkosti glazúrovaných produktov a do určitej miery aj vojnám a nájazdom cudzích mocností, obzvlášť tým, ktoré koncom 16. storočia zahájil Hidejoši Tojotomi.[104]

Výrobné techniky[upraviť | upraviť zdroj]

Kameninová kozmetická škatuľka s bielou a čiernou inkrustáciou a seladónovou glazúrou z obdobia dynastie Korjo.

Táto keramika mala tvrdé porcelánové telo a porcelánový kameň bol jedným z kľúčových zložiek, ale nesmieme si ju zamieňať s porcelánom. Základ tvoril nízky obsah ílu a vysoký podiel kremeňa a draslíka. Prakticky šlo o zhodné zloženie, aké mala čínska keramika jue, ktorá podľa predpokladov odborníkov podnietila začiatok výroby seladónu v Korju. Glazúru tvoril popol a železné farbivo. Vypaľovala sa v zredukovanej atmosfére v upravenej čínskej „dračej“ peci. Výraznú modro-šedo-zelenú farbu korjského seladónu spôsobuje obsah železa v glazúre s minimom titánového kontaminantu, ktorý mení farbu viac do zelena, ako je možné vidieť na čínskej keramike jue. Lenže korjský hrnčiari poňali glazúru v inom smere ako ich čínsky predchodcovia. Nespoliehali sa len na podglazúrové vyrývané vzory, ale postupne vyvinuli techniku sanggam, ktorá spočívala v čiernej (magnetit) a bielej (kremeň) inkrustácii. Tá s glazúrou silne kontrastovala.[104]

Technológia[upraviť | upraviť zdroj]

Je všeobecne známe, že prvý kovový pohyblivý typ vynašiel v 13. storočí Čchö Jun-ui.[105][106][107][108][109] Podľa čínskeho vedca Pchana Ťi-singa boli najskoršie formy kovového pohyblivého typu vyvinuté v Číne už v 11. storočí, lenže tie v neboli vyvinuté natoľko, aby dokázali vytlačiť viac ako pár znakov naraz.[3][4] V roku 1234 boli kovovým pohyblivým typom vytlačené Sangčong kogum jemun. Kórejská technológia v Korju značne pokročila a prispeli k tomu aj silné vzťahy s dynastiou Sung. V Korju sa tiež začali vyrábať keramika a papier, ktoré sa zachovali dodnes.

Ku koncu vlády dynastie bolo Korjo v oblasti lodného delostrelectva na vrchole. V roku 1356 sa vykonali skoré experimenty so strelnými zbraňami, ktoré vystreľovali drevené alebo kovové projektily. V roku 1373 sa po experimentoch so zápalnými šípmi a „ohnivými trubicami“ vyvinula skorá forma hwačchy, ktorá bola umiestnená na korjských vojnových lodiach. Umiestňovanie diel a iných strelných zbraní na vojnové lode pokračovalo aj počas dynastie Čoson. Do roku 1410 malo kanóny na palube už viac ako 160 čosonských vojnových lodí. Rozšírené používanie strelného prachu v Korju prvýkrát predstavil Čchö Mu-son, stredoveký korjský vynálezca, vojenský veliteľ a vedec. Bol vynálezcom rôznych zbraní fungujúcich na báze strelného prachu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KIM, Kyu Chull. Rootless: A Chronicle of My Life Journey. Bloomington : AuthorHouse, 2012-3-9. 172 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-1-4685-5891-3. S. 128. (po anglicky)
  2. World Treasures: Beginnings [online]. Library of Congress, [cit. 2016-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. a b 韩国剽窃活字印刷发明权只是第一步 [online]. Phoenix New Media, 24. február 2014, [cit. 2016-09-19]. Dostupné online. (po čínsky)
  4. a b Pan Jixing. A history of movable metal type printing technique in China. [s.l.] : [s.n.], 2001. S. 41 - 54.
  5. Baegun hwasang chorok buljo jikji simche yojeol (vol.II), the second volume of "Anthology of Great Buddhist Priests' Zen Teachings" [online]. United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization (UNESCO), [cit. 2016-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. a b Statistical Handbook of Republic of Korea 2002 [online]. United Nations Public Administration Network, [cit. 2016-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. a b ROSSABI, Morris. China Among Equals: The Middle Kingdom and Its Neighbors, 10th-14th Centuries. [s.l.] : University of California Press, 1983. 419 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-0-520-04562-0. S. 323. (po anglicky)
  8. a b LEE, Ki-baik. A New History of Korea. Cambridge (Massachusetts) : Harvard University Press, 1984. 474 s. [Cit. 2017-02-19]. Dostupné online. ISBN 978-0-674-61576-2. Kapitola The Military Rule of the Choe, s. 103. (po anglicky)
  9. a b KIM, Djun Kil. The History of Korea. [s.l.] : ABC-CLIO, 2005. 232 s. [Cit. 2017-02-19]. Dostupné online. ISBN 978-0-313-03853-2. Kapitola Medieval Korea, s. 57. (po anglicky)
  10. a b GRAYSON, James Huntley. Korea - A Religious History. [s.l.] : Routledge, 2013. 316 s. [Cit. 2017-02-19]. Dostupné online. ISBN 978-1-136-86925-9. Kapitola The Early Koryo Period, s. 79. (po anglicky)
  11. ACKERMANN, Marsha E.. Encyclopedia of World History: The expanding world : 600 C.E. to 1450. New York : Facts on File, 2008. ISBN 9780816063864. Kapitola Koryo Dynasty, s. 238. (po anglicky)
  12. RYU, Howard Jisoo. Orderly Korea Unification: With the Guarantee of Stability in East Asia. [s.l.] : Xlibris Corporation, 2007. 163 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-1-4628-0332-3. S. 145. (po anglicky)
  13. PAK, Čong-gi. 고려사의 재발견: 한반도 역사상 가장 개방적이고 역동적인 500년 고려 역사를 만나다. [s.l.] : 휴머니스트, 2015-8-24. 558 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 9788958629023. (po kórejsky)
  14. ACKERMANN, Marsha E.. Encyclopedia of World History: The expanding world : 600 C.E. to 1450. New York : Facts on File, 2008. ISBN 9780816063864. (po anglicky)
  15. LEE, Ki-baik. A New History of Korea. Cambridge (Massachusetts) : Harvard University Press, 1984. 474 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-0-674-61576-2. Kapitola Unification by Koryo, s. 103. (po anglicky)
  16. BREUKER, Remco E.. Koryo as an Independent Realm: The Emperor's Clothes?. In: Korean Studies. Zväzok 27. [s.l.] : University Press of Hawaii, 2003. S. 78. (po anglicky)
  17. BREUKER, Remco E.. Establishing a Pluralist Society in Medieval Korea, 918-1170: History, Ideology and Identity in the Koryŏ Dynasty. Leiden : BRILL, 2010. 484 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-90-04-18325-4. S. 220 - 221. (po anglicky) „The Jurchen settlements in the Amnok River region had been tributaries of Koryŏ since the establishment of the dynasty, when T'aejo Wang Kŏn heavily relied on a large segment of Jurchen cavalry to defeat the armies of Later Paekche. The position and status of these Jurchen is hard to determine using the framework of the Koryŏ and Liao states as reference, since the Jurchen leaders generally took care to steer a middle course between Koryŏ and Liao, changing sides or absconding whenever that was deemed the best course. As mentioned above, Koryŏ and Liao competed quite fiercely to obtain the allegiance of the Jurchen settlers who in the absence of large armies effectively controlled much of the frontier area outside the Koryŏ and Liao fortifications. These Jurchen communities were expert in handling the tension between Liao and Koryŏ, playing out divide-and-rule policies backed up by threats of border violence. It seems that the relationship between the semi-nomadic Jurchen and their peninsular neighbours bore much resemblance to the relationship between Chinese states and their nomad neighbours, as described by Thomas Barfield.“
  18. a b c d Twitchett a Tietze 1994, s. 102 - 103
  19. a b c Nahm 1988, s. 89
  20. TWITCHETT, Denis C.; FRANKE, Herbert; FAIRBANK, John King. The Cambridge History of China: Volume 6, Alien Regimes and Border States, 907-1368. Zväzok 6. [s.l.] : Cambridge University Press, 1994-11-25. 864 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 9780521243315. S. 103. (po anglicky)
  21. Hatada, Smith Jr a Hazard 1969, s. 51 „From ancient times, Korea has been directly affected by changes occurring in the adjoining part of Asia, and her fate has been intertwined with continental Asiatic affairs. For example, it was during the chaotic period on the continent coinciding with the end of T'ang and the Five Dynasties (907-960) in China that Wang Kŏn was able to found the new dynasty without interference from the continent. But once the unification of Korea was completed, tribute was immediately sent to the various states of the Five Dynasties, and when Sung unified China in 960, Koryŏ rendered tribute to Sung. In each case this was necessary to enhance the authority of the ruler of Korea by the support of the ruler of China.“
  22. a b c Ebrey a Walthall 2014, s. 171 „In the case of the Khitan Liao, two decades of military confrontation ended in 1020 with a negotiated settlement to transfer Goryeo’s vassal status from the Song to the Liao.“ „Liao forces invaded Goryeo territory in 993. ... the Khitans negotiated a peace that forced Goryeo to adopt the Liao calendar and end tributary relations with Song ... In 1010, on the pretext that the rightful king had been deposed without the approval of the Liao court, the Khitan emperor personally led an attack that culminated in the burning of the Goryeo capital. Several other confrontations followed until Goryeo reaffirmed its tributary relationship with Liao in 1020.“
  23. Hyun 2013, s. 106 „the Khitan army attacked Goryeo, who was forced to accept the status of a Liao tributary in 994.“
  24. Yun 1998, s. 63 - 35
  25. Hatada, Smith Jr a Hazard 1969, s. 52 „In the thirteenth year of the reign of King Sŏngjong (994), Koryŏ submitted to the Khitan and adopted their calendar.“
  26. Simons 1995, s. 95 „In 994, during the reign of King Songjong, Koryo was forced to acknowledged the dominance of Khitan.“
  27. Yun 1998, s. 64 „By the end of the negotiation, Sô Hûi had ... ostensibly for the purpose of securing safe diplomatic passage, obtained an explicit Khitan consent to incorporate the land between the Ch’ôngch’ôn and Amnok Rivers into Koryô territory.“
  28. KIM, Djun Kil. The History of Korea, 2nd Edition. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2014-5-30. 278 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-1-61069-582-4. S. 66. (po anglicky)
  29. Hyun 2013, s. 106 „Even though the Goryeo court agreed to set up tribute exchanges with the Liao court, that same year [=994] it also sent an envoy to the Song court to appeal, but in vain, for military assistance against the Khitan.“
  30. Bowman 2013, s. 203 „Fearful of plots against him, Mokchong summons Kang Cho from his administrative post in the northwest. However, Kang Cho himself engineers a successful coup in which Mokchong is assassinated.“
  31. Bowman 2013, s. 203 „Liao initiates a fresh attack on Koryo's northern border with the ostensible purpose of avenging the murdered Mokchong.“
  32. a b Ebrey a Walthall 2014, s. 171 „In 1010, on the pretext that the rightful king had been deposed without the approval of the Liao court, the Khitan emperor personally led an attack that culminated in the burning of the Goryeo capital.“
  33. Twitchett a Tietze 1994, s. 111
  34. a b Simons 1995, s. 93, 95 „a second Liao incursion resulted in heavy losses, the sacking of Kaesong, and the imposition of Liao suzerainty over the Koryo state.“ „a prelude to more invasions during the reign of King Hyonjong (1010-1031) and the occupation of Kaesong, the Koryo capital.“
  35. Hatada, Smith Jr a Hazard 1969, s. 52 „in the reign of King Hyŏnjong (1010-1031) there were numerous Khitan invasions, and even the capital Kaesŏng was occupied.“
  36. a b TWITCHETT, Denis C.; FRANKE, Herbert; FAIRBANK, John King. The Cambridge History of China: Volume 6, Alien Regimes and Border States, 907-1368. Zväzok 6. [s.l.] : Cambridge University Press. 864 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 9780521243315. S. 111. (po anglicky)
  37. a b c TWITCHETT, Denis C.; FRANKE, Herbert; FAIRBANK, John King. The Cambridge History of China: Volume 6, Alien Regimes and Border States, 907-1368. Zväzok 6. [s.l.] : Cambridge University Press. 864 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 9780521243315. S. 111 - 112. (po anglicky) „In 1018 a huge new expeditionary force was mobilized by the Khitan and placed under the command of Hsiao P'ai-ya. The army crossed the Yalu late in 1018 but was ambushed by a superior Koryŏ force, suffering severe losses. The Koryŏ army had also cut their line of retreat, and so Hsiao P'ai-ya marched south, planning to take the capital Kaegyŏng, as in 1011. But this time the Koreans had prepared defenses around the capital, and the Khitan, constantly harried by Korean attacks, were forced to retreat toward the Yalu. At Kuju, between the Ch'a and T'o rivers, they were encircled and attacked by the main Koryŏ forces, which almost annihilated the Khitan army. Only a few thousand men managed to return to the Liao border.“
  38. a b c d Twitchett a Tietze 1994, s. 112
  39. Hyun 2013, s. 10
  40. Twitchett a Tietze 1994, s. 112 „When in 1031 Hyǒnjong died, his son and successor Wang Hǔm (Tǒkchong; r. 1031-4) was invested as king by the Liao court. From this date until almost the end of the Liao, Koryǒ remained a loyal vassal, and peace prevailed between the two states.“
  41. a b BREUKER, Remco E.. Establishing a Pluralist Society in Medieval Korea, 918-1170: History, Ideology and Identity in the Koryŏ Dynasty. Leiden : BRILL, 2010. 484 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-90-04-18325-4. Kapitola Koryo diplomacy, s. 245. (po anglicky)
  42. a b BREUKER, Remco E.. Establishing a Pluralist Society in Medieval Korea, 918-1170: History, Ideology and Identity in the Koryŏ Dynasty. Leiden : BRILL, 2010. 484 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-90-04-18325-4. Kapitola Koryo diplomacy, s. 246. (po anglicky)
  43. BREUKER, Remco E.. Establishing a Pluralist Society in Medieval Korea, 918-1170: History, Ideology and Identity in the Koryŏ Dynasty. Leiden : BRILL, 2010. 484 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-90-04-18325-4. Kapitola Koryo diplomacy, s. 247. (po anglicky)
  44. LEE, Kenneth B.. [s.l.] : Greenwood Publishing Group, 1997. 285 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-0-275-95823-7. S. 61. (po anglicky)
  45. BOWMAN, John. Columbia Chronologies of Asian History and Culture. New York : Columbia University Press, 2005-1-22. 512 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 9780231500043. Kapitola IX, s. 202. (po anglicky)
  46. BREUKER, Remco E.. Establishing a Pluralist Society in Medieval Korea, 918-1170: History, Ideology and Identity in the Koryŏ Dynasty. Leiden : BRILL, 2010. 484 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-90-04-18325-4. S. 137. (po anglicky)
  47. LEE, Ki-baik. A New History of Korea. Cambridge (Massachusetts) : Harvard University Press, 1984. 474 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-0-674-61576-2. Kapitola Aristocratic Society and the Economic Structure, s. 126. (po anglicky)
  48. WALKER, Hugh Dyson. East Asia: A New History. Bloomington : AuthorHouse, 2012-11-20. 674 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-1-4772-6517-8. Kapitola Song Cultural Impact on East Asia, s. 207. (po anglicky)
  49. Hoyt Cleveland Tillman; Stephen H. West. China Under Jurchen Rule: Essays on Chin Intellectual and Cultural History. Albany : SUNY Press, 1995. 385 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 9780791422731. Kapitola An Overview of Chin History and Institutions, s. 27. (po anglicky)
  50. TWITCHETT, Denis C.; FRANKE, Herbert; FAIRBANK, John King. The Cambridge History of China: Volume 6, Alien Regimes and Border States, 907-1368. Zväzok 6. [s.l.] : Cambridge University Press, 1994-11-25. 864 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 9780521243315. S. 221. (po anglicky)
  51. Michael J. Seth. A History of Korea: From Antiquity to the Present. [s.l.] : Rowman & Littlefield Publishers, 2010-10-16. 552 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-0-7425-6717-7. Kapitola Koryo 935 to 1170, s. 86. (po anglicky)
  52. Michael J. Seth. A Concise History of Korea: From the Neolithic Period Through the Nineteenth Century. Lanham : Rowman & Littlefield, 2006-1-1. 257 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-0-7425-4005-7. Kapitola VII, s. 84. (po anglicky)
  53. BENNETT, Matthew. The Hutchinson Dictionary of Ancient & Medieval Warfare. Chicago : Taylor & Francis, 1998. 365 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-1-57958-116-9. S. 83, 182. (po anglicky)
  54. HAYWOOD, John. Historical Atlas of the Medieval World, AD 600-1492. [s.l.] : Barnes & Noble, 1998. 44 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-0-7607-1976-3. (po anglicky)
  55. Carlos Kenneth Quiñones; Joseph Tragert. The Complete Idiot's Guide to Understanding North Korea. [s.l.] : Alpha Books, 2004-1-26. 417 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-1-59257-169-7. S. 71. (po anglicky)
  56. a b c PARK, Seong-rae. Science and Technology in Korean History:Excursions, Innovations, and Issues. Fremont : Jain Publishing Company, 2005. 313 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 978-0-89581-838-6. S. 69 - 70. (po anglicky)
  57. Edward J. Shultz. Generals and Scholars: Military Rule in Medieval Korea. Honolulu : University of Hawaii Press, 2000. 254 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 0824823249. Kapitola The Military Coup, s. 9 - 10. (po anglicky)
  58. Edward 2000, s. 11
  59. Edward 2000, s. 18 - 20
  60. a b Susan Wise Bauer. The History of the Renaissance World:From the Rediscovery of Aristotle to the Conquest of Constantinople. New York : W. W Norton&Company, 2013-9-23. 785 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-0-393-05976-2. Kapitola Death of an Army, s. 71 - 74. (po anglicky)
  61. a b Hyonhui Yi; Songsu Pak; Naehyon Yun. New History of Korea. [s.l.] : Jimoondang, 2005. 657 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 8988095855. S. 336. (po anglicky)
  62. a b 이의민 [online]. Daum Encyclopedia, [cit. 2016-09-19]. Dostupné online. (po kórejsky)
  63. a b Edward 2000, s. 1
  64. a b KIM, Djun Kil. The History of Korea: 2nd edition. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2014. 278 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-1-61069-582-4. Kapitola Tradition, s. 76. (po anglicky)
  65. Korean Ceramics. [s.l.] : Korea Foundation, 2008. 232 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 9788986090307. S. 97. (po anglicky)
  66. Joseph P. Linskey. Korean Studies series. [s.l.] : Chimundang, 2003. 369 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 9788988095492. S. 43. (po anglicky)
  67. a b Edward 2000, s. 2
  68. 김취려 [online]. Academy of Korean Studies, [cit. 2016-09-19]. Dostupné online. (po kórejsky)
  69. EBREY, Patricia; WALTHALL, Anne. Pre-Modern East Asia: A Cultural, Social, and Political History, Volume I: To 1800. Boston : Cengage Learning, 2013-1-1. 360 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-1-133-60651-2. Kapitola Goryeo Korea, s. 177-178. (po anglicky)
  70. LEE, Ki-baik. A New History of Korea. Cambridge (Massachusetts) : Harvard University Press, 1984. 474 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 978-0-674-61576-2. Kapitola The Military Rule of the Choe, s. 148. (po anglicky)
  71. a b c The Mongols Co-opt the Turks to Rule All under Heaven [online]. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  72. a b LEE, Kenneth B.. Korea and East Asia: The Story of a Phoenix. [s.l.] : Greenwood Publishing Group, 1997. 285 s. [Cit. 2017-02-20]. Dostupné online. ISBN 978-0-275-95823-7. Kapitola Warring Period, s. 72. (po anglicky)
  73. ČONG, Hä-un. 고려 시대 군사 전략. [s.l.] : 국방부 군사 편찬 연구소, 2006. 398 s. ISBN 978-89-89768-40-1. (po kórejsky)
  74. CURRIE, Lorenzo. Through the Eyes of the Pack. [s.l.] : Xlibris Corporation, 2013. 332 s. [Cit. 2017-02-20]. Dostupné online. ISBN 978-1-4931-4516-4. Kapitola Political Divisions and Vassals, s. 181. (po anglicky)
  75. ROSSABI, Morris. China Among Equals: The Middle Kingdom and Its Neighbors, 10th-14th Centuries. [s.l.] : University of California Press, 1983. 419 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 9780520045620. S. 244. (po anglicky)
  76. Hyun 2013, s. 3 „The Goryeo ... sent tributary missions to the Later Tang, Later Jin, Later Han and Later Zhou successively, which Goryeo officials recognized as proper successors of the Tang, the new "centers" of China.“
  77. Franke 1994, s. 229 „the king of Koryŏ declared himself a vassal of Chin in the summer of 1126.“
  78. Ebrey a Walthall 2014, s. 171 - 172 „In the case of the Jurchen Jin, the [Goryeo] court decided to transfer its tributary relationship from the Liao to Jin before serious violence broke out.“ „Koryŏ enrolled as a Jin tributary.“
  79. VERMEERSCH, Sem. The Power of the Buddhas: the Politics of Buddhism during the Koryŏ Dynasty (918-1392). [s.l.] : Harvard University Asia Center, 2008. 485 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 9780674031883. S. 3. (po anglicky)
  80. a b LEE, Seung-yeon. On the formation of the Upper Monastic Area of Seon Buddhist Temples from Korea's Late Silla to the Goryeo Era. [s.l.] : Springer Science & Business Media, 2013-7-16. 117 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-3-319-00053-4. Kapitola Background of Seon Temple Establishment in Koreas Early Seon Buddhism, s. 7 - 9. (po anglicky)
  81. a b c KEEL, Hee-sung. Chinul:The Founder of the Korean Son Tradition. Fremont : Jain Publishing Company, 2012. 118 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 9780895811554. Kapitola The Life of Chinul, s. 6 - 10. (po anglicky)
  82. Shin ki-seop, 《Korea Annual》, Hapdong News Agency, p.76
  83. a b KIM, Djun Kil. The History of Korea, 2nd Edition. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2014-5-30. 278 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-1-61069-582-4. S. 9. (po anglicky)
  84. CHONG, Pyong-jo. History of Buddhism. [s.l.] : Jimoondang, 2007. 220 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 9788988095249. S. 83. (po anglicky)
  85. a b SAKYA, Madhusudan. Current Perspectives in Buddhism: Buddhism today : issues & global dimensions. [s.l.] : Cyber Tech Publications, 2011. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 9788178847337. S. 108. (po anglicky)
  86. a b WYNEE, Alexander. Buddhism: An Introduction. London : I.B. Tauris, 2015-1-30. 240 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 978-1-84885-397-3. Kapitola State Buddhism in Asia, s. 236. (po anglicky)
  87. KEOWN, Damien; Charles S.Prebish. Encyclopedia of Buddhism. London : Routledge, 2013-12-16. 952 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-1-136-98588-1. S. 226. (po anglicky)
  88. HEINE, Steven. Like Cats and Dogs:Contesting the Mu Koan in Zen Buddhism. New York : OUP USA, 2013. 266 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 978-0-19-983730-4. Kapitola Fightin' Like Cats and Dogs: Methodological Reflections on Deconstructing the Emphatic Mu, s. 82. (po anglicky)
  89. VEGDAHL, Sonja; HUR, Ben. CultureShock! Korea: A Survival Guide to Customs and Etiquette. Tarrytown : Marshall Cavendish International Asia Pte Ltd, 2008-9-15. 357 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-9-8144-0894-3. Kapitola Land, History and Religion, s. 17. (po anglicky)
  90. SAKYA, Madhusudan. Current Perspectives in Buddhism: Buddhism today : issues & global dimensions. [s.l.] : Cyber Tech Publications, 2011. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 9788178847337. S. 111. (po anglicky)
  91. Kim 2014, s. 64
  92. John H. T. Harvey. Korea:Korean Cultural Insights. [s.l.] : Korean National Tourism Organization, 2000. 108 s. S. 25. (po anglicky)
  93. KIM, Choong Soon. Kimchi and IT: Tradition and Transformation in Korea. [s.l.] : 일조각, 2007. 422 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 9788933705285. S. 212. (po anglicky)
  94. PRATT, Keith; RUTT, Richard. Korea: A Historical and Cultural Dictionary. Richmond : Routledge, 2013-12-16. 568 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 9781136794001. S. 189. (po anglicky)
  95. KANG, Jae-eun. The Land of Scholars:Two Thousand Years of Korean Confucianism. [s.l.] : Homa & Sekey Books, 2006. 515 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 9781931907309. Kapitola The Learning of Master Zhu Comes to Korea, s. 149. (po anglicky)
  96. KIM, Dae-haeng. Classic Poetic Songs of Korea. Preklad Lee Kyong-hee. [s.l.] : Ewha Womans University Press, 2009. 141 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 9788973008438. Kapitola Poetic Songs of Goryeo, s. 51. (po anglicky)
  97. Andrei Nikolaevich Lankov. The dawn of modern Korea: the transformation in life and cityscape. [s.l.] : EunHaeng NaMu, 2007. 366 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 9788956602141. S. 266. (po anglicky)
  98. Sok-pong So. Brother nations, Korea and Turkey: a history of Turkish soldiers' participation in the Korean War. [s.l.] : Ministry of Patriots & Veterans Affairs, 2007. 241 s. S. 31. (po anglicky)
  99. James H. Grayson. Korea: A Religious History. [s.l.] : Routledge, 2013-11-5. 316 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 9781136869181. Kapitola Islam in Korea, s. 195. (po anglicky)
  100. Harvard Asia Quarterly. Zväzok 10. [s.l.] : Harvard Asia Law Society, Harvard Asia Business Club, and Asia at the Graduate School of Design, 2006. S. 27. (po anglicky)
  101. CHO, Ines. Moving beyond the green blur: a history of soju [online]. JoongAng Daily, 20. október 2005, [cit. 2016-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  102. Park Rock Dam; Lee Kun Wook. Sul, Korean Alcoholic Beverages. Preklad Park jung-eun. Daejeon : National Research Institute of Cultural Heritage, 2013-7-31. 148 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 978-89-299-0176-9. Kapitola Sul in Korean Life, s. 25. (po anglicky)
  103. Michael J. Pettid. Korean Cuisine: An Illustrated History. London : Reaktion Books, 2008. 223 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 978-1-86189-348-2. Kapitola Drinks, s. 118. (po anglicky)
  104. a b c d Yun Yong-i. Korean Art from the Gompertz and Other Collections in the Fitzwilliam Museum. Ed. Regina Krahl; preklad Youngsook Pak, Roderick Whitfield. Cambridge : Cambridge University Press, 1994. 357 s. [Cit. 2016-09-19]. ISBN 978-0-521-83592-3. Kapitola Celadon stonewares of the Koryo dynasty, s. 39 - 64. (po anglicky)
  105. Korean Classics [online]. Library of Congress, [cit. 2016-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  106. Gutenberg Bible [online]. British Library, [cit. 2016-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  107. Korea, 1000–1400 A.D. [online]. The Metropolitan Museum of Art, [cit. 2016-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  108. Movable type - Oxford Reference [online]. Oxford University Press, [cit. 2016-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  109. EBREY, Patricia Buckley; WALTHALL, Anne. East Asia: A Cultural, Social, and Political History. Boston : Cengage Learning. 600 s. [Cit. 2016-09-19]. Dostupné online. ISBN 978-1-285-52867-0. Kapitola Goryeo Korea, s. 176. (po anglicky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bowman, John Stewart (22 1 2005) (po anglicky), Columbia Chronologies of Asian History and Culture, New York: Columbia University Press, ISBN 978-0-231-50004-3 
  • Clark, Donald N. (1998), Mote, Frederick W.; Twitchett, Denis, edi. (po anglicky), The Cambridge History of China, Volume 8: The Ming Dynasty, 1368−1644, Part 2, Cambridge: Cambridge University Press, str. 272 – 300, ISBN 0-521-24333-5 
  • Ebrey, Patricia; Walthall, Anne (2014) (po anglicky), Pre-Modern East Asia to 1800: A Cultural, Social, and Political History, Boston: Wadsworth, Cengage Learning, ISBN 978-1-133-60651-2 
  • Franke, Herbert (1994), Franke, Herbert; Twitchett, Denis, edi. (po anglicky), The Cambridge History of China, Volume 6: Alien Regime and Border States, 907-1368, Cambridge: Cambridge University Press, str. 215 – 320, ISBN 0-521-24331-9 
  • Hatada, Takashi; Smith Jr, Warren W.; Hazard, Benjamin H. (1969) (po anglicky), A History of Korea, Santa Barbara: ABC-Clio, ISBN 0-87436-064-1 
  • Hyun, Jeongwon (2013) (po anglicky), Gift Exchange among States in East Asia during the Eleventh Century, University of Washington, http://hdl.handle.net/1773/24231, dost. 2016-09-19 
  • Nahm, Andrew C. (1988) (po anglicky), Korea: Tradition & Transformation: A History of the Korean People, Elizabeth: Hollym, ISBN 0-930878-56-6 
  • Rossabi, Morris (1994), Franke, Herbert; Twitchett, Denis, edi. (po anglicky), The Cambridge History of China, Volume 6: Alien Regime and Border States, 907-1368, Cambridge: Cambridge University Press, str. 414 – 489, ISBN 0-521-24331-9 
  • Simons, Geoff (1995) (po anglicky), Korea: The Search for Sovereignty, New York: St. Martin's Press, ISBN 0-312-12531-3 
  • Twitchett, Denis; Tietze, Klaus-Peter (1994), Franke, Herbert; Twitchett, Denis, edi. (po anglicky), The Cambridge History of China, Volume 6: Alien Regime and Border States, 907-1368, Cambridge: Cambridge University Press, str. 43 – 153, ISBN 0-521-24331-9 
  • Vermeersch, Sem (2008) (po anglicky), The Power of the Buddhas: the Politics of Buddhism during the Koryŏ Dynasty (918-1392), Cambridge: Harvard University Press, ISBN 978-0-674-03188-3 
  • Yun, Peter I. (1998) (po anglicky), Rethinking the Tribute System: Korean States and northeast Asian Interstate Relations, 600-1600, Los Angeles: University of California 
  • Zhao, Quansheng (2003), Kwak, Tae-hwan; Joo, Seung-ho, edi. (po anglicky), The Korean Peace Process and the Four Powers, Hampshire: Ashgate, ISBN 0-7546-3653-4 

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Goryeo na anglickej Wikipédii.