Kňazské bratstvo svätého Pia X.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Kňazské bratstvo svätého Pia X.
Základné informácie
Latinský názovFraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X
Krátky názovFSSPX, SSPX
MottoOmnia instaurare in Christo
(Všetko obnoviť v Kristovi)
PatrónPius X.
Vznik1970
Typspoločenstvo apoštolského života
ZakladateľMarcel Lefebvre
Sídlo
Generálny predstavenýDavide Pagliarani
Celkový počet členov1 135 členov (2022), z toho:
- 3 biskupi
- 707 kňazov
- 268 seminaristov
- 117 kandidátov
Ďalšie informácie
Wikimedia CommonsKňazské bratstvo svätého Pia X.
Webová stránkahttps://fsspx-sk.org/

Kňazské bratstvo svätého Pia X. (lat. Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X; fra. Fraternité Sacredotale de Pie X[1]; skratka FSSPX, členovia a prívrženci bývajú označovaní aj ako: lefébristi[2][3] alebo lefèbvristi[4]; spolu s inými skupinami bývajú označovaní aj: tradicionalisti[2][5]) je medzinárodné tradicionalistické združenie (bratstvo) katolíckych kňazov, založené v roku 1970 emeritným arcibiskupom Marcelom Lefebvrom.[1][6] Kvôli doktrinálnym nezhodám vyplývajúcim z odmietania nových náuk Druhého vatikánskeho koncilu a novej liturgie, nemá bratstvo v rámci cirkevných štruktúr zregulovaný kánonický status.[7] Vo vzťahu ku Katolíckej cirkvi býva bratstvo v literatúre dodnes mylne označované za schizmatické alebo poloschizmatické,[8][9] hoci nezhody medzi súčasnou cirkevnou hierarchiou a bratstvom sú čiastočne aj doktrinálne (najmä vnímanie cirkevnej Tradície).

Bratstvu v roku 2010 patrilo 6 seminárov, 2 univerzity a 88 škôl. V 56 krajinách vlastnilo 700 kostolov či kaplniek. Celkový počet prívržencov bratstva vo svete je niekoľko stotisíc.[10] Bratstvo je pomenované podľa pápeža Pia X., významného odporcu modernizmu, ktorý žil pred Druhým vatikánskym koncilom.[1] Súčasným generálnym predstaveným (8. september 2022) je Davide Pagliarani.

Hnutie neuznáva zmeny presadené v Katolíckej cirkvi po Druhom vatikánskom koncile, predovšetkým zmeny v liturgii, presadzovanie princípu náboženskej slobody ako práva, pokoncilový diskurz v medzináboženskom dialógu a ekumenizmus. Uznávajú primát pápeža, no odmietajú sa podriadiť tým jeho rozhodnutiam, ktoré sú podľa nich v rozpore s katolíckou Tradíciou.[10][1]

Vo svojich stanovách bratstvo uvádza, že jeho cieľom je „kňazstvo a všetko, čo sa ho týka, a nič iné, len to, čo sa ho týka“.[11]

História[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1968 katolíckeho arcibiskupa a tradicionalistu, Marcela Lefebvra, podľa jeho vlastných slov vyhľadala skupina mladých mužov, ktorí hľadali niekoho, kto by ich viedol v tradičnej kňazskej formácii.[1][12] V júni 1969 získal Lefebvre povolenie od biskupa Françoia Charrière z Fribourgu na zriadenie domu pre seminaristov. Sídlom seminára, ktorý bol oficiálne otvorený 7. októbra 1970 sa stala nehnuteľnosť v Écône. 1. novembra 1970 Kňazské bratstvo Pia X. kánonicky uznal biskup François Charrière.[1][12] 18. februára 1971 napísal na adresu nového seminára decretum laudis kardinál Wright z Kongregácie pre klérus.[12]

Prvý zo šiestich seminárov FSSPX v Écône vo Švajčiarsku, kde sa v roku 1988 uskutočnilo svätenie lefébristických biskupov

„Seminár si rýchlo vybudoval povesť tradicionalistickej pevnosti oddanej tridentskému obradu, tomistickej teológii a všeobecnému odmietnutiu reforiem Druhého vatikánskeho koncilu.“[1]

Na jeseň roku 1974, v reakcii na Lefebvrovu stupňujúcu sa kritiku Druhého vatikánskeho koncilu a pokračujúce používanie tridentskej omše, ktorá bola v tom čase považovaná za zakázanú a v reakcii na tlak francúzskych biskupov, Apoštolská stolica oznámila vyšetrovanie bratstva. Komisia kardinálov vyšetrovateľov prispela k prehĺbeniu rozdelenia. Podľa vyjadrení Lefebvra, dvaja komisiou vyslaní vizitátori pred profesormi a študentmi seminára hovorili škandalózne reči o tom, že svätenie žien bude čoskoro normálne, že pravda sa vyvíja s dobou a že tradičná koncepcia zmŕtvychvstania je diskutabilná.[13] Na základe toho vydal 21. novembra 1974 pohoršený Lefebvre vyhlásenie, v ktorom odsúdil neomodernistické a neoprotestantské tendencie, ktoré mali podľa neho prispievať k rozkladu Cirkvi, zániku kňazstva, ničeniu sviatostí a zániku náboženského života. Vo vyhlásení okrem iného hovorí:

„Celým srdcom a celou dušou sa držíme katolíckeho Ríma, strážcu katolíckej viery, a všetkých tradícií, potrebných na zachovanie viery, držíme sa večného Ríma, učiteľa múdrosti a pravdy. Odmietame však a vždy sme odmietali nasledovať Rím v jeho neomodernistických a neoprotestantských snahách a reformách, ktoré vzišli z Druhého vatikánskeho koncilu a jasne sa prejavili po koncile. Všetky tieto reformy smerujú k poškodeniu Cirkvi, k zruinovaniu kňazstva, k zničeniu obety svätej omše a sviatostí, k odstráneniu náboženského života, k svetskému vyučovaniu na univerzitách, v seminároch, vyučovaniu náboženstva prameniaceho z liberalizmu a protestantizmu, čo bolo už niekoľkokrát slávnostne odsúdené učiteľským úradom Cirkvi. Žiadna autorita, ani najvyššia cirkevná hierarchia, nás nemôže nútiť, aby sme sa vzdali našej viery, ako nám ju učiteľský úrad Cirkvi predkladal po devätnásť storočí."[14]

Odsúdil tiež prírodovedné a teilhardovské učenie vyučované na univerzitách a seminároch a odmietol nové obrady. Druhý vatikánsky koncil vyhlásil za skazený.[1][12]

Arcibiskup Marcel Lefebvre, zakladateľ Kňazského bratstva svätého Pia X.

Vo februári 1975 bol Lefebvre požiadaný, aby prišiel do Ríma. Krátko po stretnutí bola jeho deklarácia odsúdená komisiou kardinálov ako „neprijateľná vo všetkých bodoch“. Lefebvre na obranu tvrdil, že jeho vyhlásenie nebolo nikdy odsúdené Kongregáciou pre náuku viery, ktorá jediná je kompetentná vynášať súdy o tom, čo je a čo nie je v súlade s katolíckou vierou.[15] Napriek opakovaným opatreniam a príkazu zatvoriť seminár, Lefebvre pokračoval v činnosti. 22. júla 1976 bol oficiálne suspendovaný za odmietnutie priameho vatikánskeho nariadenia zakazujúceho kňazské vysviacky. Platnosť sankcie odmietal. Vzťahy Lefebvra a Apoštolskej stolice boli v nasledujúcom období zložité, Lefebvre si s pápežom Pavlom VI. vymenil viacero listov. Kňazské bratstvo neustále rozširovalo svoju medzinárodnú sieť vydavateľských podnikov, kaplniek a škôl. Lefebvre veľa cestoval, organizoval duchovné konferencie a svojim kňazom a podporovateľom udeľoval sviatosti.[1]

Po zvolení pápeža Jána Pavla II. v roku 1978 sa napätie dočasne zmiernilo a Lefebvre sa osobne stretol s Jánom Pavlom II. V procese dialógu medzi bratstvom a Apoštolskou stolicou zohral významnú úlohu aj Joseph Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI. V roku 1983 odišiel Lefebvre ako generálny predstavený bratstva do dôchodku a za jeho nástupcu bol zvolený nemecký kňaz Franz Schmidberger. Naďalej však pre bratstvo svätil kňazov. Ako však starol, začalo hroziť, že by po jeho smrti bratstvo prišlo o jediného biskupa, čím by mu hrozil zánik, nakoľko by nemal kto svätiť nových kňazov. V októbri 1983 preto Lefebvre žiadal Apoštolskú stolicu o súhlas vysvätiť biskupov. Keďže nedostal žiadnu odpoveď, pohrozil, že vysvätí biskupov aj bez mandátu, po čom nasledovalo nové kolo rokovaní, ktoré vyvrcholilo podpísaním protokolu zmierenia z mája 1988. Hierarchia oficiálne uznala bratstvo a jeho autonómiu od diecéznych biskupov. Bolo mu udelené povolenie používať tridentskú liturgiu. V duchu kánn. 731 až 776 CIC (1983) bolo bratstvo zadefinované ako spoločenstvo apoštolského života založené na pápežskom práve. Lefebvre zároveň vyznal vernosť Cirkvi a pápežovi, uznal učenie konštitúcie Lumen Gentium o najvyššom Magistériu (učiteľský úrad Cirkvi), platnosť nového rítu, cirkevnú disciplínu a novú kánonickoprávnu kodifikáciu.[16] Lefebvre žiadal vysvätiť aspoň troch biskupov. Rím však trval na vysvätení jedného.[1][12]

Arcibiskup Marcel Lefebvre spolu s Franzom Schmidbergerom udeľujú sväté prijímanie, Veldhoven, Holandsko

Dátum vysviacky bol niekoľko krát odložený, Lefebvre si myslel, že sa termín odkladá preto, lebo Rím čaká, kým zomrie, preto 30. júna 1988 vysvätil spolu s biskupom Antoniom de Castro Mayerom v Écône štyroch kňazov (Tissier de Mallerais, Richard Williamson, Alfonso de Galarreta a Bernard Fellay) za biskupov, v dôsledku čoho všetci upadli do exkomunikácie latae sententiae, keďže k takémuto konaniu nemali súhlas Apoštolskej stolice (kán. 1382 CIC 1983). Ján Pavol II. na situáciu reagoval 2. júla 1988 vydaním listu motu proprio Ecclesia Dei[17], ktorom čin označil za schizmatický akt a pripomenul prívržencom hnutia nebezpečenstvo upadnutia do schizmy a samočinnej exkomunikácie. Kontakt s Apoštolskou stolicou sa následne zhoršil.

Lefebvre platnosť exkomunikácie vždy odmietal.[1][12] Argumentoval tým, že svätenie vykonal v núdzi pre zachovanie Cirkvi, čo kánonické právo pripúšťa (napr. mexické fakulty), aj keby stav núdze nebol objektívny, ale iba subjektívny (kán. 1324). Druhým Lefebrovým argumentom bolo, že vysväteným biskupom neudelil riadnu jurisdikciu.[18] Biskupov vysvätil len ako svätiacich biskupov, čím podľa prívržencov bratstva nemalo dôjsť k schizme, ani k vytvoreniu paralelnej hierarchie.[19] O exkomunikácii Lefebvra ako o „zdanlivej exkomunikácii“ píšu aj niektorí teológovia z katolíckych štruktúr mimo bratstva.[12]

Lefebvrovo konanie však našlo odporcov aj v radoch samotného bratstva, v dôsledku čoho sa odčlenilo 12 kňazov[chýba zdroj], ktorí so súhlasom Vatikánu založili Kňazské bratstvo svätého Petra.[20]

Tretím generálnym predstaveným sa v roku 1994 stal Bernard Fellay, jeden z kňazov, ktorí boli vysvätení v roku 1988 v Écône.

Od roku 2000 obnovila Apoštolská stolica rokovania s hnutím o obnove plného spoločenstva s Cirkvou. 7. júla 2007 vydal pápež Benedikt XVI. motu proprio Summorum Pontificum, kde konštatoval, že tridentská omša nebola nikdy úplne zrušená a umožnil slobodnú službu latinskej omše podľa predreformného obradu. V januári 2009 Benedikt XVI. sňal exkomunikáciu štyroch biskupov bratstva, ktorá platila od roku 1988, pričom vyjadril nádej, že sa obnoví plné spoločenstvo medzi spoločenstvom a Cirkvou. Zároveň však zdôraznil, že lefébristi „nevykonávajú zákonne nijakú službu v cirkvi“[4]. Od roku 2009 sa tiež začala stretať zmiešaná komisia Svätej stolice a bratstva, ktorej cieľom bolo dosiahnuť obnovenie plného spoločenstva.[10]

V roku 2011 bratstvo odmietlo tzv. Vieroučnú preambulu, ktorú predložila Kongregácia pre náuku viery.[4] Obsah preambuly nie je známy, medzi jeho body však mali byť podmienky uznania, že Učiteľský úrad cirkvi je skutočným interpretátorom cirkevnej tradície; uznania a rešpektovania Druhého vatikánskeho koncilu ako súčasti Tradície a uznanie platnosti pokoncilovej liturgie. Bratstvo dostalo ponuku, že bude v rámci Katolíckej cirkvi predstavovať podobne ako hnutia Opus Dei personálnu prelatúru. Bratstvo svoje podmienky predstavilo v apríli 2012: možnosť aj verejne korigovať a karhať obhajcov modernizmu a liberalizmu, Druhého vatikánskeho koncilu a ich dôsledkov, sláviť výhradne predkoncilovú liturgiu a mať aspoň jedného biskupa. Rokovania však skončili neúspešne.[21]

Približne na rovnakej úrovni sa vzťahy medzi Apoštolskou stolicou a bratstvom zachovali aj po nástupe pápeža Františka do úradu, keďže spoločenstvo odmietlo viaceré Františkove prístupy v medzináboženskom a ekumenickom prostredí či apoštolskú exhortáciu Amoris laetitie (2016). Pri príležitosti vyhlásenia svätého roka milosrdenstva (november 2015) udelil pápež František počas trvania tohto roku kňazom FSSPX riadnu spovednú jurisdikciu. V apoštolskom liste Misericordia et misera z 21. novembra 2016 potom toto povolenie predĺžil na neurčito.[22] František sa tiež napríklad oficiálne stretol s predstavením hnutia Bernardom Fellayom a ich stretnutie sa nieslo v priateľskom duchu.[21]

16. júla 2021 prišiel do účinnosti apoštolský list motu proprio Traditionis custodes pápeža Františka, ktorý sprísnil pravidlá a možnosti slávenia staršej liturgickej formy podľa misálu Jána XXIII. z roku 1962, ktoré upravovalo Summorum Pontificum Benedikta XVI. Norma sa však podľa Františka netýka tradicionalistických inštitúcií, ako napríklad Kňazské bratstvo svätého Petra, ktorých základným konštitučným prvkom je slávenie tzv. tridentskej omše („mimoriadnej formy rímskeho obradu“).[23] Jedným zo zámerov listu však zároveň bolo, aby sa zamedzilo šíreniu legitímnych skupín, ktoré by popierali platnosť a legitímnosť liturgickej reformy, ktorú nariadil Druhý vatikánsky koncil a najvyššie Magistérium[24], čiže nepriamo aj lefébristické hnutie. Vzhľadom na to, že bratstvo naďalej trvá na revízii viacerých rozhodnutí Druhého vatikánskeho koncilu, spor medzi ním a Apoštolskou stolicou zostáva otvorený dodnes (september 2022).

Názory bratstva a kritika zo strany Vatikánu[upraviť | upraviť zdroj]

Hnutie neuznáva niektoré reformy schválené v Katolíckej cirkvi Druhým vatikánskym koncilom, predovšetkým zmeny v liturgii, presadzovanie princípu náboženskej slobody ako práva, pokoncilový diskurz v medzináboženskom dialógu a ekumenizmus. Uznávajú primát pápeža, no odmietajú sa podriadiť tým jeho rozhodnutiam, ktoré sú podľa nich v rozpore s katolíckou Tradíciou.[10][1] Odmietajú tiež niektoré prvky demokratizujúcej kolegiality, ktoré boli v Katolíckej cirkvi zavedené po Druhom vatikánskom koncile.[25] Vo svojich vyjadreniach sa opierajú o tvrdenia predkoncilových pápežov, ale napríklad aj o niektoré tvrdenia Benedikta XVI.[26]

Niektorí teológovia a kánonisti nachádzajú v lefébristickom poňatí viaceré problémy. Primárnym bodom, v ktorom sa obe strany nevedia zhodnúť je však legitimita učenia Druhého vatikánskeho koncilu a jeho vzťah voči cirkevnej Tradícii, z ktorého pramení väčšina ďalších sporov. Podľa listu motu proprio Ecclesia Dei Jána Pavla II.: „Koreň tohto schizmatického aktu možno rozpoznať v neúplnom a protirečivom poňatí Tradície. V neúplnom, preto že dostatočne nezohľadňuje živý charakter Tradície, ktorá, ako jasne učil Druhý vatikánsky koncil, ‚pochádza od apoštolov a napreduje v Cirkvi s pomocou Ducha Svätého, do realít a slov, ktoré sa odovzdávajú [...]‘ Závery, ktoré prijalo hnutie presadzované biskupom Lefebvrom môže a musí byť pre všetkých katolíckych veriacich motívom na úprimnú úvahu o vlastnej vernosti cirkevnej Tradícii, autenticky interpretovanej cirkevným Magistériom, riadnym i mimoriadnym, najmä na ekumenických konciloch od Nicejského koncilu po Druhý vatikánsky koncil....“[17]

Bratstvu sa vyčíta odmietanie celistvého cirkevného Magistéria a vytváranie druhého ekvivalentného Magistéria, keďže to, čo je v súlade s cirkevnou Tradíciou a učením Cirkvi, nemôže podľa učenia Cirkvi určovať subjektívna osoba (hoci aj biskup) či spoločenstvo, ale iba predstaviteľ (najvyššieho) Magistéria, ktorým je v Katolíckej cirkvi pápež alebo kolégium biskupov vždy v spoločenstve s pápežom. Katolíci preto nemôžu legitímne uznávať iba učenie niektorých pápežov (napr. Pia X.) či niektorých ekumenických koncilov alebo len vybrané prvky učenia Magistéria, ale celé učenie, ktoré najvyššie Magistérium predkladá stanovenou formou ako záväzné. Ustanovenia Druhého vatikánskeho koncilu preto majú byť v rámci katolíckej teológie vykladané v duchu živej cirkevnej Tradície, ktorú koncil spolutvorí, a nemajú byť vnímané ako obrat k modernizmu či progresivizmu.[18]

Bratstvo však tvrdí, že medzi Druhým vatikánskym koncilom a predošlými ekumenickými koncilmi je ten rozdiel, že Druhý vatikánsky koncil sám seba označil za „pastoračný“, teda sa vzdal privilégia neomylne definovať články viery[27] a v kritike niektorých jeho výnosov sa odvoláva na výroky Magistéria, ktoré explicitne odsúdilo napr. ekumenizmus (odsúdený pápežom Piom XI. v encyklike Mortalium animos), indiferentizmus a liberalizmus (odsúdený pápežom Gregorom XVI. v encyklike Mirari vos), laicizmus (odsúdený pápežom Piom XI. v encyklike Quas primas) a náboženskú slobodu (odsúdená pápežom Levom XIII. v encyklike Libertas). Podľa tradicionalistických teológov si cirkevné Magistérium nemôže protirečiť, preto tézy, ktoré boli v minulosti slávnostne odsúdené ako nezlučiteľné s katolíckou vierou, je potrebné odmietať aj dnes, aj keby sa ich prijatia dožadovala cirkevná autorita.[28]

V rámci kritiky modernizmu dospeli niektorí členovia Kňazského bratstva svätého Pia X. aj ku kritike Židov a slobodomurárov. Biskup Bernard Fellay, ktorý stál do roku 2018 na čele bratstva označil tieto skupiny za najväčších vinníkov neúspechu dialógu s Apoštolskou stolicou a za nepriateľov Cirkvi.[29]

Rozšírenie vo svete[upraviť | upraviť zdroj]

Jaidhof, sídlo rakúskeho dištriktu FSSPX

V súčasnosti bratstvo pôsobí vo viac ako šesťdesiatich krajinách sveta, spravuje šesť medzinárodných kňazských seminárov, okolo stopäťdesiat priorátov, vyše sto škôl a stovky omšových centier (kaplniek a kostolov).[30] Súčasťou Bratstva je aj vetva rehoľných bratov[31] a sestier oblátok[32], ktoré pomáhajú kňazom pri ich činnosti.

Sídlo bratstva sa nachádza v Menzingene vo Švajčiarsku funkciu generálneho predstaveného od roku 2018 plní Davide Pagliarani.[33] Slovensko v rámci územného členenia patrí spolu s Českom, Maďarskom, Chorvátskom, Slovinskom a Rakúskom pod dištrikt sídliaci v rakúskom Jaidhofe, ktorého súčasným predstaveným je Stefan Frey.[34] Apoštolát bratstva aktuálne prebieha v štyroch slovenských mestách: v Trnave, Žiline, Liptovskom Mikuláši a Prešove.[35]

Generálni predstavení[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e f g h i j k l DINGES; W. D. LEFEBVRE, MARCEL. In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Vol. 8. Jud – Lyo. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4012-3. S. 447 – 449.
  2. ↑ a b Arcibiskup Müller: ďalšie kolo rozhovorov s Bratstvom sv. Pia X. nie je v pláne [online]. Bratislava: Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska, [cit. 2022-09-08]. Dostupné online.
  3. ↑ GAZDA, Imrich. Zrušenie exkomunikácie lefébvristických biskupov. Nové Horizonty (Vydavateľstvo Lúč Bratislava pre Klub priateľov Ferka Skyčáka), roč. III., čís. 1/2009, s. 46. Dostupné online [cit. 2022-09-05]. ISSN 1337-6535.
  4. ↑ a b c GAZDA, Imrich. Lefèbvristi: Máme dôležitejšie ciele ako jednotu s Rímom [online]. Postoj, [cit. 2022-09-08]. Dostupné online.
  5. ↑ TOMÁŠ, Petráček. Církev, tradice, reforma / Odkaz Druhého vatikánského koncilu. Praha : Albatros Media, 2017. ISBN 978-80-7429-854-7. S. 144.
  6. ↑ Lefebvristé. In: BALÍK, Stanislav. Křesťanství od A do Z. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1998. ISBN 80-7192-365-6. S. 113.
  7. ↑ BENEDICT XVI. Letter to the Bishops of the Catholic Church concerning the remission of the excommunication of the four Bishops consecrated by Archbishop Lefebvre [online]. 10. 3.2009, [cit. 2022-09-10]. Dostupné online.
  8. ↑ Pozri schismatic Society of Saint Pius X In Google knihy.
  9. ↑ IOANNES PAULUS II., PP. Ecclesia Dei. 2. júl 1988. Dostupné online [cit. 9. 9. 2022]
  10. ↑ a b c d LEFEVRISTY In: TJUŠAGIN, V. V. Boľšaja rossijskaja enciklopedija [online]. Moskva: Naučnoje izdateľstvo Boľšaja rossijskaja encyklopedija, 2010, [cit. 2022-09-08]. S. 356. Dostupné online. Archivované 2022-09-09 z originálu.
  11. ↑ “The purpose of the Society is the priesthood and all that pertains to it." [online]. General House, 2014-09-21, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online. Archivované 2022-09-07 z originálu. (po anglicky)
  12. ↑ a b c d e f g ZUBKO, Peter. Marcel Lefebvre. Historia Ecclesiastica (Prešov: Centrum excelentnosti sociohistorického a kultúrnohistorického výskumu Prešovskej univerzity v Prešove vo Vydavateľstve Prešovskej univerzit), roč. I, čís. 2011/2, s. 319. Dostupné online [cit. 2022-09-08]. ISSN 1338-4341.
  13. ↑ 1974 Declaration of Archbishop Lefebvre [online]. District of the USA, 2012-04-10, [cit. 2022-09-10]. Dostupné online. Archivované 2022-09-10 z originálu. (po anglicky)
  14. ↑ 1974 Declaration of Archbishop Lefebvre [online]. District of the USA, 2012-04-10, [cit. 2022-09-10]. [https://sspx.org/en/1974-declaration-of-archbishop-lefebvr e Dostupné online.] (po anglicky)[nefunkčný odkaz]
  15. ↑ LEFEBVRE, Marcel. Otvorený list zmäteným katolíkom. 1. vyd. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2020. S. 154.
  16. ↑ {{Citácia elektronického dokument u|titul=The Protocol Agreement of the Vatican and Archbishop Lefebvre |url=https://www.ewtn.com/catholicism/library/protocol-agreement-of-the-vatican-and-archbishop-lefebvre-2096 |vydavateľ=EWTN Global Catholic Television Network |dátum prístupu=2022-09-10 |jazyk=en}}
  17. ↑ a b IOANNES PAULUS II., PP. Ecclesia Dei. 2. júl 1988. Dostupné online [cit. 9. 9. 2022]
  18. ↑ a b Porov. LICHNER, M. – VITTEK, J. – ZLATOHLÁVKOVÁ, J. Fundamenty 114. Tridentská omša. 15. 1. 2022. Dostupné online [cit. 9. 9. 2020]
  19. ↑ A canonical study of the 1988 consecrations (3) [online]. District of the USA, 2014-01-29, [cit. 2022-09-10]. Dostupné online. Archivované 2022-09-10 z originálu. (po anglicky)
  20. ↑ KNĚZSKÉ BRATRSTVÍ SVATÉHO PIA X. In: OPATRNÝ, Aleš; SIROVÁTKOVÁ, Alžběta; BLEY, S. Malý slovník sekt: sekty a nová náboženská hnutí v kontextu tradičních církví. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1998. ISBN 80-7192-246-3. S. 58 – 59.
  21. ↑ a b GAZDA, Imrich. Pápež prijal hlavu lefèbvristov. Skončia ako Opus Dei? (Vatikánska sedma) [online]. Postoj, [cit. 2022-09-08]. Dostupné online.
  22. ↑ Nr. 12. FRANCISCUS, PP. Misericordia et misera. Dostupné online (la); Dostupné online (sk). [cit. 9. 9. 2022]
  23. ↑ Audience u papeže Františka a dekret potvrzující používání liturických knih 1962 [online]. Kněžské bratrstvo sv. Petra, [cit. 2022-09-09]. Dostupné online.
  24. ↑ Porov. art. 3 § 1 Traditionis custodes. Dostupné online (lat.), Doskupné online (sk). [cit. 9.9.2022]
  25. ↑ Porov. Collégialité. FSSPX. Dostupné online Archivované 2022-09-09 na Wayback Machine. [cit. 9. 9. 2022]
  26. ↑ Porov. napr. Magisterium. FSSPX. Dostupné online Archivované 2022-09-09 na Wayback Machine. [cit. 9. 9. 2022]
  27. ↑ What is the Second Vatican Council? [online]. District of the USA, 2015-04-15, [cit. 2022-09-23]. Dostupné online. Archivované 2022-09-23 z originálu. (po anglicky)
  28. ↑ TOMEČEK, Radomír. Cirkev zasiahnutá revolúciou a stanovisko teológa [online]. blog.postoj.sk, [cit. 2022-09-23]. Dostupné online.
  29. ↑ GAZDA, Imrich. Hlava lefébristov: Židia sú nepriatelia cirkvi. Hovorca Svätej stolice: Je to neprijateľné tvrdenie [online]. Postoj, [cit. 2022-09-09]. Dostupné online.
  30. ↑ Districts and Autonomous Houses [online]. General House, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online. Archivované 2022-09-07 z originálu. (po anglicky)
  31. ↑ The Brothers of the Society of St. Pius X [online]. General House, 2014-10-13, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online. Archivované 2022-09-07 z originálu. (po anglicky)
  32. ↑ Oblátky [online]. FSSP, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online.
  33. ↑ Bratstvo sv. Pia X. si zvolilo nového generálneho predstaveného [online]. Vatican News, 2018-07-13, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online.
  34. ↑ District of Austria [online]. FSSPX, 2015-05-12, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online. Archivované 2022-09-07 z originálu. (po nemecky)
  35. ↑ Kaplnky [Kňazského Bratstva Svätého Pia X.] [online]. FSSPX, [cit. 2022-09-07]. Dostupné online.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • KNĚZSKÉ BRATRSTVO SVATÉHO PIA X. In: HRABAL, F. R. Lexikon náboženských hnutí, sekt a duchovních společností. Bratislava : Cad Press, 1998. ISBN 80-85349-79-5. S. 201.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kňazské_bratstvo_svätého_Pia_X.&oldid=7842450“