Leónidas I.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Leónidas I.
kráľ Sparty
Panovanie
Dynastia Agiovci
Panovanie cca 490 pred Kr.480 pred Kr.
Predchodca Kleomenes I.
Nástupca Pleistarchos
Rodina
Manželka
Potomstvo
Otec Anaxandridas II.
Odkazy
Spolupracuj na Commons Leónidas I.
(multimediálne súbory na commons)
Mramorová socha spartského hoplita, zrejme Leónida I.

Leónidas I. alebo Leónidás I. (starogr. Λεωνίδας – „Leví syn“, „Ako-lev“) bol kráľ Sparty (cca 490 – 480 pred Kr.), sedemnásty z rodu Agiovcov. Na trón nastúpil po svojom nevlastnom bratovi Kleomenovi I. Preslávil sa svojou hrdinskou smrťou v bitke pri Termopylách.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Otcom Leónida bol kráľ Anaxandridas II. Leónidas mal dvoch vlastných bratov, staršieho Doria a mladšieho Kleombrota, ktorý sa po jeho smrti stal regentom jeho maloletého syna. Kráľ Kleomenes I. bol Leónidovým nevlastným bratom.

Paul Cartledge, významný bádateľ a historik, dospel k záveru, že Leónidas sa narodil niekedy okolo roku 540 pred Kr.. Ak akceptujeme hypotézu, že dátum jeho narodenia spadá do niektorého z rokov krátko po roku 540 pred Kr., možno predpokladať, že v čase konfliktu s Peržanmi dosiahol Leónidas vek päťdesiatich rokov.

O Leónidovej mladosti a dospelosti nie je známe nič bližšieho. Kvôli nedostatku písomných prameňov nemožno s určitosťou tvrdiť, či sa so spartskými princami zaobchádzalo lepšie ako s ostatnými Sparťanmi. Keďže ale Leónidas nebol kráľovým prvorodeným synom, možno usudzovať, že od svojich siedmich rokov musel absolvovať rovnako tvrdý výcvik ako ostatní Sparťania.

Prvá skutočná zmienka o Leónidovi pochádza z roku 489 alebo 488 pred Kr., keď sa stal kráľom potom, čo Kleomenes I. za nevyjasnených okolností zomrel. Príčinou Kleomenovej smrti bola pravdepodobne samovražda, ale nemožno vylúčiť, že išlo o vraždu, do ktorej bol Leónidas možno zapletený. Leónidas sa potom oženil s Kleomenovou dcérou Gorgó, ktorá mu porodila syna Pleistarcha.

O Leónidovej vláde nie sú známe žiadne podrobnosti až do roku 480 pred Kr., kedy perzský kráľ Xerxes I. pritiahol s obrovským vojskom do Grécka.

Prípravy na vojnu[upraviť | upraviť zdroj]

Ešte skôr než došlo k útoku na Grécko, sa niekoľko rokov najprv kráľ Dareios I., ktorého v roku 490 pred Kr. odrazili Aténčania v bitke pri Maratóne, a po ňom jeho syn Xerxes na túto inváziu pripravovali. Konečne v roku 480 pred Kr. bol Xerxes pripravený začať odvetné ťaženie, ktorým chcel pomstiť desať rokov starú prehru svojho otca.

Na čele zrejme najpočetnejšieho vojska tých čias, podporovaného podobne ohromným námorníctvom, sa vypravil proti Helénom. Gréci odmietajúci podriadiť sa kráľovi si uvedomovali hroziace nebezpečenstvo a už v roku 481 pred Kr. sa ich zástupcovia zišli v Isthmii, kde vytvorili Helénsky spolok, ktorého vodcom bola ustanovená Sparta. Po prijatí žiadosti o pomoc od gréckych spojencov, sa Sparťania opýtali o radu v Delfskej veštiarni. Podľa Herodota poskytla Pýtia Sparťanom túto odpoveď:

„Muži, ktorí žijete v šírej krajine spartskej,
Buď vám Peržania spustošia vaše veľké mesto,
Alebo nad smrťou zaplačú hory v Lakedaimónu -
Kráľa z Heraklovho rodu -, keď osud rozhodne inak.
Bojovnosť jeho a sila prekoná býkov a tigrov,
Silný bude ako Zeus a hovorím vám s istotou toto:
Bojovať bude do konca, zvíťazí, alebo padne.“[1]

Táto veštba znamenala, že Sparta bude buď zničená, alebo príde o svojho kráľa. V auguste 480 pred Kr. vyrazil Leónidas k priesmyku Thermopyly („Teplé brány“), ktorý kontroloval vstup do stredného Grécka a bol preto vybraný ako miesto, kde malo dôjsť k stretnutiu s Xerxovou armádou.

Leónida sprevádzalo iba 300 príslušníkov jeho osobnej telesnej stráže, z ktorých všetci mali synov a mohli tak zachovať svoj rod. Vlastné spartské vojsko malo údajne pritiahnuť ihneď po skončení sviatku Karneia. Spoločne so Sparťanmi dorazili k priesmyku tiež Arkádčania, Korinťania a iní ťažkoodenci z Peloponézu. K nim sa potom pripojili tiež Thespijčania, Tébania, Lokrovia a Fókovia.

Celé grécke vojsko malo podľa rôznych antických prameňov približne medzi 4000 až 7000 hoplitov. Táto sila mala v thermopylskom priesmyku zadržať zo severu sa blížiacu Xerxovu armádu, ktorá podľa rozličných moderných odhadov pozostávala z približne 80 000 až 200 000 mužov.

Mramorová pamätná tabuľa v Thermopylách s textom: Pútnik, zvestuj Lakedaimonským, že my tu mŕtvi ležíme ako zákony kázali nám

Bitka pri Thermopylách[upraviť | upraviť zdroj]

Xerxes sa údajne smial, keď sa od svojich vyzvedačov dopočul aké nepatrné množstvo Helénov mu pri Thermopylách stojí v ceste. Na začiatku prvého dňa vyslal ku Grékom svojho emisára, ktorý kráľovým menom žiadal, aby zložili svoje zbrane. Leónidas mu na to odpovedal: „Poď a vezmi si ich!“ („Molón labe!“). Xerxes potom vyčkával ďalšie tri dni v nádeji, že Gréci sami odídu. Konečne piateho dňa začal útok. V úzkom priesmyku neboli však Peržania schopní uplatniť svoju početnú prevahu nad Grékmi, ktorí vďaka svojim dlhším kopijám a dokonalejšej výzbroje privodili ľahko ozbrojeným barbarom ťažké straty. Kráľ nasadil do boja aj svoj elitný oddiel „nesmrteľných“, ale aj tých Heléni zmasakrovali.

S podobným priebehom sa stretnutie vyvíjalo aj ďalší deň. V tretí deň bojov nastal v bitke obrat, pretože malijský zradca Efialtes ukázal Xerxovi horský chodník, po ktorom bolo možné obísť postavenie Grékov. Perzský veliteľ Hydarnes potom touto cestou vpadol Helénom do tyla. Len čo sa o tom Gréci za úsvitu dňa dozvedeli, mnohí z nich sa vyslovovali pre stiahnutie vojska. Ale Leónidas odoslal väčšinu preč, zatiaľ čo s 300 Sparťanmi, 900 heilótmi a 700 Thespijčanmi vytrval v priesmyku. 400 Tébanov bolo nútených zostať proti svojej vôli ako rukojemníci. Thespijčania, ktorých vodcom bol Démofilos, zotrvali dobrovoľne.

Ako poznamenal Herodotos:„vyhlásili, že neodídu a neopustia Leonida a jeho druhov, a tiež tam zostali a padli.“[2] Podľa jednej domnienky uvádzanej Herodotom poslal Leónidas preto zostávajúcich mužov preč, pretože ich chcel uchrániť pred smrťou, aby tak mohli čeliť Peržanom v neskorších bitkách. Zároveň si bol dobre vedomý, že Sparťania majú zakázané ustúpiť. Herodotos sa ale klonil skôr k tomu názoru, že Leónidas rozkázal ostatným Grékom stiahnuť sa, pretože si všimol ich váhanie a neochotu podstúpiť nebezpečenstvo. [1] Preto prepustil všetkých vojakov okrem Thespijčanov a heilótov.

Herodotos vo svojich „Dejinách“ píše, že na začiatku posledného dňa bojov perzskí vojaci pochodovali nezadržateľne vpred, kým grécki vojaci okolo Leónida vedomí si toho, že zo scény neodídu živí postúpili v priesmyku ďalej dopredu ako v predchádzajúcich dvoch dňoch do širšej časti priesmyku a vedomí si toho, že smrť sa k ním už blíži ukázali barbarom svoju silu a statočnosť a bojovali ako šialení, ktorým nezáleží na ničom len na prítomnom okamihu.[3]

Historici nevedia presne ako sa tento posledný boj Leónida a jeho spolubojovníkov odohrával, ale je isté, že po útoku Peržanov zo zadu a spredu sa grécke línie rozpadli. Pretože falangy boli základným prvkom gréckej obrany, hneď ako sa tak stalo, neboli nepremožiteľní ako v prvých dňoch. Na bojovom poli určite zavládol chaos a každý bojoval viac-menej za seba. Väčšina určite bola nútená siahnuť po meči, lebo väčšinu kopijí už polámali a je isté, že bojovali so všetkým čo mali po ruke.

Súčasne s bitkou pri Thermopylách prebiehal boj gréckeho námorníctva pod velením aténskeho vodcu Themistokla v bitke pri myse Artemision, ktorá zabránila perzskej flotile napadnúť Leonida od chrbta z mora.

Herodotos sa zmienil o odvahe a hrdinstve niekoľkých Sparťanov a menovite okrem Leónida vyzdvihol zásluhy jeho zástupcu Diéneka,[4] ktorý sa v bitke vyznamenal, ale navzdory všetkému hrdinstvu a rokom intenzívneho a tvrdého spartského výcviku bola to iba otázka času, kedy budú títo vojaci spartského vojnového kultu pobití a predpoveď veštkyne týkajúca sa Leónida naplnená. Podľa Herodota bol Leónidas niekedy na začiatku bitky zasiahnutý perzským šípom a o jeho telo sa zviedla urputná bitka. Štyrikrát od neho Sparťania odohnali nepriateľa a konečne získali jeho telo vďaka svojej odvahe. Ako ďalej píše Herodotos, bol to hlavne Diénekes kto zachránil jeho telo s pomocou niekoľkých ešte nažive zostávajúcich spolubojovníkov a odniesli jeho telo do užšej časti priesmyku. Peržania ešte naposledy vydali rozkaz vypáliť lukostrelcom a tým už nebolo zaťažko nájsť svoj cieľ a všetci Sparťania boli do jedného zabití.[5]

Keď bolo po všetkom, Xerxes prechádzal bojovým poľom a videl, že počas troch dní prišiel o takmer 20 000 mužov. Všetkých svojich mŕtvych nechal pochovať a nariadil, aby Leónidovi odťali hlavu a napichli ju na kôl.[6] Kráľ tým chcel demonštrovať, čo sa stane tým, ktorí sa mu budú stavať na odpor. Napriek tomu obeť, ktorú Leónidas a jeho muži priniesli pri Termopylách, nezbavila Helénov odvahy, ale naopak upevnilo sa ich odhodlanie bojovať, čo malo neskôr za následok Xerxovu definitívnu porážku.

Potom, čo sa Sparťania zmocnili Leónidových pozostatkov, spopolnili ho so všetkými poctami a uložili vo veľkolepom mauzóleu, ktorý sa nachádza v severnej časti dnešnej Sparty. Okrem toho zaviedli každoročne konané festivaly na počesť Leónida. V mieste bitky pri Termopylách sa teraz nachádza pamätník, nazývaný „Leónidov monument“, pod vztýčenou bronzovou sochou Leónida sú vyryté slová, ktoré povedal Leónidas perzskému poslovi vyzývajúceho Helénov k zloženiu zbraní.

Význam bitky pre naše pokolenie[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasník občas vôbec nedoceňuje, aký dôležitý bol boj Leónida a jeho spolubojovníkov pri Termopylách, možno nie tak z vojenského, ako skôr zo symbolického a z kultúrneho hľadiska. Grécko sa stalo niečim čo dosiaľ nebolo, z veľkého množstva malých mestských štátov sa stalo národom s vedomím jednoty. Vojny sa vyhrávajú tak, že zlomíte nepriateľovi vôľu bojovať a tú zlomil pri Thermopylách Leónidas a ostatní Sparťania Peržanom.

Po víťazstvách Grékov v bitkách pri myse Artemision, Salamíne, Mykalé a po bitke pri Platajách boli Peržania porazení. Trvalo to však ešte 150 rokov a pamiatka 300 Sparťanov povzbudila Grékov k bojom, ktoré ich pod velením Alexandra Veľkého priviedli ku konečnému víťazstvu nad Perziou.

Keby Peržania neboli porazení, grécka kultúra by sa nerozšírila a tiež aj demokracia by umrela v samom zárodku a je celkom vylúčené, že by sa potom zrodila niekde na blízkom východe alebo na gréckom území, bol by to jej definitívny koniec. Preto je boj Leónida, 300 statočných Sparťanov a ostatných gréckych hrdinov jednou z najoslavovanejších bitiek v dejinách a jedným z najzásadnejších okamihov vo vývoji našej civilizácie.

Jacques-Louis David: Leónidas pri Thermopylách

Odraz v kultúre[upraviť | upraviť zdroj]

Do dnešných dní je Leónidas vnímaný ako stelesnenie spartskej statočnosti, odvahy, bojového ducha a disciplíny. Už skoro po svojej smrti bol považovaný za celogréckeho hrdinu, v Sparte bol navyše i kultovne uctievaný. Leónidas patril medzi antickými dejepisármi najčastejšie pripomínaným Sparťanom. Cestovateľ Pausanias podotkol, že „mnoho bojov sa strhlo medzi Grékmi a cudzincami... avšak čin Leónida prevýšil skutky súčasné aj tie dávno minulé.“[7] Kresťan Origenes zrovnával Leónidovu a Sokratovu smrť s ukrižovaním Krista.[8]

Leónidovo sebaobetovanie pri Thermopylách nebolo v modernom veku zabudnuté a stalo sa pevnou súčasťou európskej historickej tradície, pričom sa na neho odvolávali veľmi odlišné názorové a filozofické prúdy, vyzdvihujúc ho ako hrdinského bojovníka bojujúceho za slobodu.

V roku 1814 inšpiroval svojim činom Jacquesa-Louise Davida k namaľovaniu obrazu Leónidas pri Thermopylách. O niekoľko rokov neskôr sa Leónidas stal symbolom filhelénstva. V Česku tohoto spartského kráľa oslavovali mimo iných básnici Josef Svatopluk Machar a Petr Bezruč.

Motív bitky pri Thermopylách a hrdinstvo kráľa Leónida bol v roku 2007 spracovaný vo voľnej filmovej adaptácii 300: Bitka pri Thermopylách od režiséra Zacka Snydera, ktorý vychádzal z predlohy komiksu 300 od Franka Millera, ktorému poslúžil ako námet film The 300 Spartans od Rudolpha Mathého z roku 1962.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Herodotos VII.220
  2. Herodotos VII.222
  3. Herodotos VII.223
  4. Herodotos VII.227
  5. Herodotos VII.225
  6. Herodotos VII.237
  7. Pausanias III.4.2
  8. OrigenEs. Contra Celsum II.17

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • HERODOTOS. História. Praha: Academia, 2004. ISBN 80-200-1192-7
  • HOLLAND, Tom. Perský oheň: první světová velmoc a boj o Západ. Praha: Dokořán, 2007. ISBN 978-80-7363-094-2
  • OLIVA, Pavel. Kolébka demokracie: dějiny a kultura klasického Řecka 5.-4. století př.n.l. Praha: Arista, 2000. ISBN 80-86410-04-8
  • PAUSANIAS. Cesta po Řecku I. Praha: Svoboda, 1973
  • ZAMAROVSKÝ, Vojtěch. Řecký zázrak. Praha: Euromedia Group – Knižní klub, Erika, 2000. ISBN 80-242-0403-7

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Leónidás I. na českej Wikipédii.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]


Leónidas I.
Vladárske tituly
Predchodca
Kleomenes I.
kráľ
cca 490 pred Kr.480 pred Kr.
Nástupca
Pleistarchos

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]