Louise de Vilmorin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Louise Lévêque de Vilmorin
Louise de Vilmorin
Osobné informácie
Narodenie 6. apríl 1902
  Verrières-le-Buisson Francúzsko
Úmrtie 26. december 1969 (67 rokov)
  Paríž
Národnosť francúzska
Zamestnanie spisovateľka, poetka, scenáristka
manžel 1. Henry Leigh Hunt, 2. Pavol Pálffy de Erdőd
Deti 3 dcéry
Dielo
Žánre spoločenský román, novela, báseň
Významné práce Madame de...
Významné ocenenia Grand prix littéraire de Monaco (1955)

Louise Lévêque de Vilmorin publikujúca pod menom Louise de Vilmorin (* 6. apríl 1902 Verrières-le-Buisson Francúzsko - † 26. december 1969 Paríž) bola francúzska spisovateľka a poetka.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Obec Antony - rodný dom Louise de Vilmorin

Narodila sa v rodinnom zámku vo Verrières-le-Buisson patriacemu dobre známej rodine Vilmorinovcov - botanikov a semenárov. Podľa prameňa na Wikimedia Commons sa narodila tesne vedľa v priľahlej obci Antony v rodinnom dome.

V období medzi 15. až 17. rokom života sa liečila na tuberkulózu kostí, toto ochorenie spôsobilo jej celoživotné mierne krívanie. Inak krásna dievčina sa v roku 1923 zasnúbila so spisovateľom Antoine de Saint-Exupérym, ale vydala sa v roku 1925 za bohatého Američana Henry Leigh Hunta (1886–1972) a usídlila sa v USA. Rozviedla sa v 1938 v Las Vegas. Z tohoto manželstva vzišli tri dcéry Jessie, Alexandra a Éléna.

Kaštieľ Budmerice, v ktorom bývala Louise de Vilmorin od roku 1939 do 1942 a napísala tam román „Le Lit à la colonne.“

Potom, ako sa rozviedla s Huntom, vydala sa v roku 1938 za grófa Pavla Pálffyho de Erdőd (1890–1968). Žila s ním v kaštieli Budmerice na Slovensku. Napísala tu román „Le Lit à la colonnes“ (Posteľ s baldachýnom)[1]. Kniha bola publikovaná v roku 1941. Manželstvo skončilo rozvodom v roku 1943 kvôli obojstrannej nevere. Roky s grófom Pálffym považovala Louise za najkrajšie vo svojom živote.

Zámok Vilmorinovcov, v ktorom sídlila Louise de Vilmorin od 1950

Na začiatku roku 1942 sa stala milenkou Pavla Eszterházyho de Galantha (19011964) a neskôr vyslanca Spojeného kráľovstva Duffa Coopera. Vzťah s Cooperom trval približne od 1943 do roku 1947, kedy tento ukončil misiu veľvyslanca vo Francúzsku. Cooper bol od roku 1942 na území Francúzska ako spojka medzi vládou Spojeného kráľovstva a francúzskym hnutím odporu. V roku 1944 mu bol udelený titul ambasadora.

Od roku 1950, po dedičskom konaní, sa stala spolumajiteľkou zámku Vilmorinovcov a usídlila sa v ňom. Svoju životnú púť skončila pri André Malrauxovi, láske z ranej mladosti, v zámku vo Verrières-le-Buisson[2]. Od roku 1950 v ňom držala salón a hostila prakticky celú umeleckú parížsku elitu.

Prvý román „Sainte-Unefois“ (Posvätný Jedenkrát) publikovala v roku 1934 s podporou André Malrauxa. Nasledovali diela „Fiançailles pour rire“ (Zásnuby na smiech)(1939), „Julietta“ (1951) a „Madame de...“ (1951). Posledné „Madame de“ bolo najvýznamnejším románom z jej dielne a stal sa v rámci francúzskej kultúry veľmi známym.

Vydala aj niekoľko zbierok poézie, z ktorých významnú odozvu mali „Le Sable du Sablier“ (Piesok z presýpacích hodín) (1945) a „L'Alphabet des aveux“ (Abeceda slepých) (1954). Jej fantázia sa prejavila v básnických figúrach, v ktorých sa vyžívala. Rada tvorila holorýmy - gramatický rým, (ktoré písala ako "olorime") a palindrómy. Týchto vytvorila veľké množstvo.

Skladateľ Francis Poulenc ju kládol na rovnakú úroveň s Paulom Éluardom a Maxom Jacobom. Nachádzal v jej básňach „druh citovej impertinencie, libertínstva a labužníctva, čo pokračovalo v melódii, ktorú som vyjadril veľmi mladý v les Biches s Marie Laurencin.“ Poulenc použil Vilmorinovej básne pre trinásť svojich piesňových opusov.

V roku 1955 jej bola udelená cena Grand prix littéraire de Monaco (1955).

V roku 1956 bola členkou poroty prehliadky filmov Medzinárodný filmový festival Cannes 1956.

Vilmorin napísala scenáre a dialógy viacerých filmov - „Le Lit à la colonnes“, „Les Amants“ (1957), „La Française et l'Amour“ (1960) a zjavila sa ako herečka vo filmových kusoch „Amélie ou le Temps d'aimer“ (1961) od Michela Dracha a „Teuf-teuf“ (1963) od Georgesa Folgoasa.

Citát: „En amour, il ne s'agit pas d'aimer mais de préférer“[3]. (V láske nejde o ľúbenie ale o danie prednosti.)

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Romány[upraviť | upraviť zdroj]

  • Sainte-Unefois (1934)
  • La Fin des Villavide (1937)
  • Le Lit à colonnes (1941)
  • Le Retour d'Erica (1948)
  • Julietta (1951)
  • Madame de...[4] (1951)
  • Les Belles Amours (1954)
  • Histoire d'aimer (1955)
  • La Lettre dans un taxi (1958)
  • Migraine (1959)
  • Le Violon de Crémone (1960)
  • L'Heure maliciôse (1967)
  • Le Lutin sauvage (1971) - posmrtne

Poézia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Fiançailles pour rire (1939)
  • Le Sable du sablier (1945)
  • L'Alphabet des aveux (1954), ilustrácie od Jean Hugo
  • Carnets (1970) - posmrtne
  • Poèmes (1970), predhovor od André Malrauxa - posmrtne
  • Solitude, ô mon éléphant (1972) - posthume

Eseje[upraviť | upraviť zdroj]

Film[upraviť | upraviť zdroj]

  • Une fée pas comme les autres (1957) od Jean Tourane - scenár
  • Les Amants (1957) od Louis Malle - dialógy
  • La Française et l'Amour (1960), skeč „L'Adolescence od Jean Delannoy - scenár a dialógy
  • Le Petit Garçon de l'ascenseur (1962) od Pierre Granier-Deferre - dialógy
  • Les esclaves existent toujours (1964) od Maleno et Roberto Malenotti - dialógy
  • Une histoire immortelle (1968) od Orson Welles - scenár

Korešpondencia[upraviť | upraviť zdroj]

Louise de Vilmorin udržiavala zaujímavé písomné kontakty, menovite s Jeanom Cocteauom a Dianou a Duffom Cooperovcami. Časť z nich sa uchováva v „Bibliothèque nationale de France“ (oddelenie rukopisov, vo fondoch Porto-Riche a Valéry), v „Bibliothèque littéraire Jacques-Doucet“, v „Bibliothèque historique de la Ville de Paris“ (fonds Jean Cocteau) a v „Nadácii Bernarda Berensona“ vo villa I Tatti vo Florencii.

Filmové adaptácie diel[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Louise de Vilmorin na francúzskej Wikipédii.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]