Jean Marais
| Jean Marais | |
| francúzsky herec, sochár, maliar a spisovateľ | |
 Jean Marais v roku 1991. | |
| Rod. meno | Jean Alfred Villain-Marais |
|---|---|
| Štát pôsob. | Francúzsko  |
| Narodenie | 11. december 1913 Cherbourg-Octeville, Francúzsko |
| Úmrtie | 8. november 1998 (84 rokov) Cannes, Francúzsko |
| Národnosť | francúzska |
| Profesia | herec |
| Aktívne roky | 1940 – 1980 |
| Rodičia | Alfred Emmanuel Victor Paul Villain-Marais (otec), Aline Marie Louise Vassord (matka) |
| Manželka | Mila Parély |
| Partner | Jean Cocteau |
| Deti | Serge Marais |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Jean Marais |
Jean Marais občianskym menom Jean Alfred Villain-Marais (* 11. december 1913, Cherbourg-Octeville, Francúzsko – † 8. november 1998, Cannes) bol francúzsky herec, sochár, maliar a spisovateľ, dlhodobý životný partner básnika Jeana Cocteaua.[1] Patril k najpopulárnejším francúzskym filmovým hercom.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Jean Marais, odmietnutý na konzervatóriu, chodil na hodiny dramatického umenia u Charlesa Dullina. Od roku 1933 pôsobil ako komparzista, najmä vo filmoch Marcela L'Herbiera L'épervier (1933) a Le scandale (1934). V roku 1937 sa zoznámil s Jeanom Cocteauom vďaka spolupráci týchto dvoch mužov, najprv v divadle Les chevaliers de la table ronde (1937), Les parents terribles (1938), potom v kine sa Jean Marais stal hviezdou francúzskeho veľkofilmu.
Začiatky Jeana Maraisa v kine kritikov nezvádzajú. Jeho majestátna postava kontrastuje s jeho stále zle položeným hlasom a niekedy nemotornými pohybmi. V Carmen (1942) sa Christian-Jaque zaviazal vyzdvihnúť hercove prednosti: prinútil ho natočiť bojovú scénu s Coëdelom, ktorá odhalila hercove impozantné svaly. Jean Marais vďačí za svoj prvý veľký kinematografický úspech svojmu priateľovi Jeanovi Cocteauovi, ktorý pre neho napísal scenár k filmu L'Eternel retour (1943) v réžii Jeana Delannoya. Herec hrá Tristana v tejto modernizovanej verzii Tristan et Yseult. Prekonal svoju nemotornosť, podarilo sa mu upraviť hlas a zmenil dikciu. V roku 1945 mu Cocteau zveril trojúlohu mladého muža, šelmy a očarujúceho princa vo filme Kráska a zviera. Postava šelmy ukladá Jeanovi Maraisovi päť hodín líčenia na každé natáčanie a umožňuje mu vyprodukovať jednu z jeho najdojímavejších skladieb. Brilantnosť jeho pohľadu dokonale vyjadruje vášeň, ktorá požiera netvora, zatiaľ čo tlmené tóny jeho hlasu vyjadrujú jeho zúfalstvo. Jean Marais v 50. rokoch vkĺzol do kože kostýmovaných postáv. Je ním Edmond Dantès vo filme Gróf Monte-Cristo (1953) od Roberta Vernaya. Oblečený v bielom saténe stelesňuje nádheru Ľudovíta XV. vo filme Keby mi Versailles rozprávali (1953) od Sachu Guitryho. V roku 1959 s filmom Hrbáč od André Hunebelle dal svojej kariére nový smer. Stáva sa z neho vychýrený hrdina. Je ním najmä Kapitán Fracasse (1960) od Pierra Gaspard-Huita. V Taliansku nakrútil niekoľko projektov vrátane filmu Únos Sabiniek (1961) od Richarda Pottiera. Jeho spolupráca s André Hunebelle sa končí sériou Fantomas, v ktorej talentom stelesňuje skákajúceho hrdinu z populárneho románu. Popularita Jeana Maraisa tiež vďačí za mnohé špecifické vlastnosti tohto muža. Oceňujeme jeho diskrétnosť, sympatie a jednoduchosť. Po úlohe incestného otca v Oslia koža (1970) Jacquesa Demyho, Jean Marais odišiel z obrazoviek na pätnásť rokov. Ten istý režisér ho zavolal späť v roku 1985 pre film Parking. V tom istom roku si vo filme Príbuzenstvo od Willyho Rameaua zahral sebeckého, no sentimentálneho starého otca zodpovedného za výchovu svojho vnuka. Jedno z jeho posledných pozoruhodných účinkovaní sa datuje do roku 1994 vo filme Claudea Leloucha Bedári.
V roku 1938 bol Jean Marais jednomyseľne prijatý do Comédie-Française. Na javisku predvádza hry Jeana Cocteaua (Les parents terribles a La machine infernale) a klasiku. Podpíše inscenáciu a výpravu Slávika a kráľa Oidipa. Od roku 1970 do roku 1985 sa Jean Marais venoval svojim prvým dvom vášňam (sochárstvu a maľbe) svoje diela viackrát vystavoval. Nakrútil množstvo televíznych filmov, z ktorých väčšina bola adaptovaná podľa divadelných hier, a dva z nich režíroval La Voix Humaine a Le Bel Indifferent. Napísal niekoľko kníh, vrátane svojich Memoárov Moje štyri pravdy (1957) a Príbeh môjho života (1975). V roku 1980 predsedal ceremónii Cézarov.
Bohužiaľ 8. novembra 1998, mesiac pred oslavou svojich 85. narodenín zomrel v nemocnici Broussailles v Cannes na pľúcny edém, ako Jean Cocteau pred tridsiatimi rokmi.
Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]
- V roku 1993 získal Čestného Césara za celoživotné dielo.
Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]
| Rok | Názov | Postava | Režisér |
| 1943 | Večný návrat (L'Eternel retour) | Patrice | Jean Delannoy |
| 1946 | Kráska a zviera (La Belle et la Bête) | Avenant, zviera a princ | Jean Cocteau |
| 1950 | Orfeus (Orphée) | Orfeus | Jean Cocteau |
| 1951 | Zázraky sa dejú len raz (Les miracles n'ont lieu qu'une fois) | Yves Allégret | Yves Allégret |
| 1953 | Volanie osudu (L'Appel du destin) | otec Lorenzo Lombardi | Georges Lacombe |
| 1954 | Keby mi Versailles rozprávali (Si Versailles m'était conté…) | Louis XV. | Sacha Guitry |
| 1954 | Gróf Monte Christo (Le Comte de Monte Cristo) | Edmond Dantes | Robert Vernay |
| 1957 | Smršť (Typhon sur Nagasaki) | Pierre Marsac | Yves Ciampi |
| 1957 | Natália (Les Nuits blanches) | nájomca | Luchino Visconti |
| 1959 | Hrbáč (Le Bossu) | rytier Henri de Lagardère zvaný hrbáč | André Hunebelle |
| 1960 | Orfeov závet (Le Testament d'Orphée) | Œdipe | Jean Cocteau |
| 1960 | Napoleon (Austerlitz) | generál Lazare Carnot | Abel Gance |
| 1960 | Kapitán (Le Capitan) | François de Capestan zvaný kapitán | André Hunebelle |
| 1961 | V službách kráľa (Le Miracle des loups) | Robert de Neuville | André Hunebelle |
| 1961 | Kňažná z Cléves (La Princesse de Clèves) | princ z Cléves | Jean Delannoy |
| 1961 | Kapitán Fracasse (Le Capitaine Fracasse) | barón z Sigognac zvaný kapitán Fracasse | Pierre Gaspard-Huit |
| 1962 | Železná maska (Le Masque de fer) | D'Artagnan | Henri Decoin |
| 1962 | Tajnosti Paríža (Les Mystères de Paris) | Rodolphe de Sombreuil | André Hunebelle |
| 1963 | Ctihodný Stanislav (L'Honorable Stanislas, agent secret) | Stanislas Dubois | Jean-Charles Dudrumet |
| 1964 | Fantomas (Fantômas) | novinár Jérôme Fandor / Fantomas / lord Geoffrey Shelton / starý dozorca | André Hunebelle |
| 1965 | (Pleins feux sur Stanislas) | Stanislas Dubois | Jean-Charles Dudrumet |
| 1965 | Pekelný vlak (Train d'enfer) | Antoine Fabre | Gilles Grangier |
| 1975 | Gentleman z Cocody (Le Gentleman de Cocody) | Jean-Luc Hervé de La Pommeraye | Christian-Jaque |
| 1965 | Fantomas sa hnevá (Fantômas se déchaîne) | novinár Jérôme Fandor / Fantomas / profesor Lefèvre / markíz de Rostelli | André Hunebelle |
| 1967 | Fantomas kontra Scotland Yardu (Fantômas contre Scotland Yard) | novinár Jérôme Fandor / Fantomas / Sir Walter Brown / Giuseppe Luigi | André Hunebelle |
| 1969 | Vydedenec (Le Paria) | Manu | Claude Carliez |
| 1970 | Oslia koža (Peau d’Âne) | kráľ | Jacques Demy |
| 1985 | Parking (Parking) | Hadès | Jacques Demy |
| 1995 | Bedári (Les Misérables) | Monseigneur Myriel | Claude Lelouch |
| 1996 | Zvodná krása (Beauté volée) | Monsieur Guillaume | Bernardo Bertolucci |
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ S.R.O. (FDB.CZ), 2003-2019, Filmová databáze. Jean Marais [online]. FDb.cz, [cit. 2022-07-26]. Dostupné online. (po česky)
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean Marais
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Jean Marais v Česko-Slovenskej filmovej databáze
- Jean Marais v Internet Movie Database (po anglicky)
- Jean Marais v Ciné-Ressources – Fiches personnalités (po francúzsky)