Matej Hrebenda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Matej Hrebenda
slovenský národný buditeľ a ľudový spisovateľ
Narodenie 10. marec 1796
Rimavská Píla,stolica Malohontská Slovensko
Úmrtie 16. marec 1880 (84 rokov)
Hačava, časť mesta Hnúšťa, Malohont, stolica Gemersko-Malohontská, Slovensko

Matej Hrebenda (* 10. marec 1796, Rimavská Píla – † 16. marec 1880, Hačava) bol slovenský národný buditeľ a ľudový spisovateľ.

Hrebenda ako kníhkupec rozširoval slovenské a české knihy.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Matej Hrebenda sa narodil v Rimavskej Píle kde bol jeho otec Samuel notárom, ale väčšinu života prežil v susednej dedine Hačava ( teraz časť mesta Hnúšťa). Jeho matka sa volala Alžbeta. Na jar 1806 zomrela a Matej sa stal polosirotou. Jeho otec mal mnoho chýb. Medzi najvýznamnejšiu patrí to, že nevydržal v žiadnom povolaní. Až do svojich 80 rokov žil zo žobrania. Preto nemohol robiť to, čo robili iní rodičia: vychovávať deti, vychovávať svojich troch synov.

Matej nemohol chodiť do školy, preto sa vzdelával sám. Zarábal si na svoje živobytie. Otec sa v roku 1809 oženil znova. Matej tak získal macochu. Odišiel z Liptova. Jeho otec sa stal učiteľom v Gemerskej stolici. Matej sa u neho zdržiaval ako mendík.

Od narodenia mal zrakovú chybu. Veľmi rád čítal, no v noci čítať nemohol. Nevidel. Preto keď nevidel, počúval. Chodil od domu k domu a prosil ľudí, aby mu čítali. Do smrti im bol vďačný. Prechodil množstvo dedín. Prešiel 4, 5 dedín, aby poprosil ľudí.

Začal sa zaoberať poéziou. Zlákali ho verše. Už v 14 rokoch. V roku 1814 napísal prvé verše. Otec ich opísal na polhárku a každý dobrodinec získal čosi z nich.

Rok 1825 bol pre Mateja veľmi šťastný. Oženil sa so Zuzanou Gabajovou, dcérou krokavských pastierov. Žil s ňou 6 a pol roka. Rozhodol sa pre to, že začne zhromažďovať knihy. Z Krokavy sa vrátil do Hačavy. Rok po svadbe mu prišiel na svet syn, Šimon Matej. Neskôr sa mu narodila dcéra Juliana. Jeho žena zomrela v roku 1831. Príčinou jej smrti bola cholera. Ostal vdovcom. Až o poldruha roka sa oženil. Zobral si za ženu Annu Choljavu. Obaja boli postihnutí a žobráci. Matej bol slepý a Anna chromá na nohy. Boli však šťastní, spokojní. Nechýbalo im absolútne nič. Až do roku 1834 bývali na „hospodách“. Neskôr si postavili chalúpku.

V roku 1880 nás opustil navždy. Jeho telo urobilo kroky života naposledy v Hačave a jeho duša žije v nás všetkých. Aj vďaka nemu môžeme čítať.

Tvorba a celoživotný odkaz[upraviť | upraviť zdroj]

Zapísal sa najmä ako rozširovateľ slovenských a českých kníh. Knihy rozširoval po celom Slovensku. Prechodil však aj Prahu, Viedeň, Pešť, či Dolnú zem. Vydavatelia mu predávali knihy a on ich spájal nielen s predajom, ale aj nimi poúčal ľudí, šíril kultúru a osvetu. Bol to ešte aj veľmi veľký národný buditeľ. Mnohí ľudia pokladali čítanie kníh za nepotrebnú vec. Podľa obyčajných ľudí čítanie kníh bolo určené jedine vzdelancom. Hrebenda ako aj iní proti tomu bojovali najlepšie, ako len vedeli. Na cestách zachraňoval knihy pred pálením, vyhodením či roztrhaním. Zachránil mnoho kníh, a tým sa pričinil o vybudovanie knižníc.

Okrem kníh zbieral aj ľudové piesne či rozprávky. Podobne ako to robili Ján Kollár či Pavol Dobšinský. Všetky tieto dokumenty zapisoval Hrebendov pomocník. Sprevádzal ho od roku 1842.

Nazhromaždil 58 kníh. Tie mu však zhoreli v krokavskom ohni, no začal zas a znova. V rimavskom kroji, na chrbte batôžtek kníh a palica. Chodil nielen po rodnom kraji, ale aj po rôznych stoliciach. Nebol len na slovenskom území. Bol aj na dolnozemských osadách.

Priatelil sa so všetkými dobrými ľuďmi. Aj oni s ním. Ak poprosil o knihu, ľudia mu ju bezpochyby dali. V temných končinách roznášal svetlo. Ako to už býva, dobrí ľudia majú ťažký život. Matej ho bezpochyby mal. Tým, že bol taký utrpený životom, miloval lásku, radosť a vedel byť aj šťastný. Tešil sa z hocijakej maličkosti, z každej darovanej knihy. Nezaujímal sa o šťastie, či slávu. V ľuďoch hľadal priateľstvo, ochotu a šťastie.

Často hovorieval : „Nemám nič, nežiadam nič.“ Pri svojej slepote videl oveľa viac ako mnohí cez veľké okuliare. Knihy videl srdcom, nie očami.

Literárna tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Literárnej tvorbe sa venoval už od svojich 14 rokov. Vtedy sa zaoberal veršami. Neskôr začal písať rôzne príležitostné či gratulačné verše. Jeho literárne prvotiny boli prijaté celkom priaznivo. Vo svojom čase jeho poézia plnila spoločenské poslanie. Dodnes sú uložené jeho rukopisy v Matici slovenskej. Sú tam uložené aj jeho literárne prvotiny, básne, piesne, listy, vinše i testament. Celý testament napísal vo svojom Vlastnom životopise. Ten je prameň pre poznanie kultúrnych a spoločenských pomerov v 19. storočí.

Poézia[upraviť | upraviť zdroj]

Magazín aneb Sbírka veršů Matejě Hrebendy Hačavaského (rukopis Knížečka veršovních vinšů, Zborník slovenských národných piesní, prísloví, porekadiel, hádok, her, obyčají a povier)

Ocenenie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1980 (sté výročie jeho smrti) ho vyhlásili za jubilanta UNESCO.

Pocty[upraviť | upraviť zdroj]

V Rimavskej Sobote od roku 1991 funguje knižnica, Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote V Levoči funguje jedna špeciálna knižnica s právnou subjektivitou. Knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči

Hrebendova kapsa[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1999 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze. Jej názov je Hrebendova kapsa.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]