Mauzóleum rodiny Migazziovcov
Mauzóleum rodiny Migazzi je národná kultúrna pamiatka z roku 1887 situovaná v areáli parčíka na Prílepskej ceste pri mestskom cintoríne v Zlatých Moravciach . Je miestom posledného odpočinku Tekovského Župana Viliama Migazziho a jeho manželky Antónie.
História[upraviť | upraviť zdroj]
Dal ho postaviť tekovský župan, gróf Viliam Migazzi v roku 1887 pre seba a svoju manželku Antóniu Marczibányiovú, ktorá zomrela už rok predtým (1886) a bola pochovaná v krypte rím.-katolíckeho kostola sv. Michala Archaniela v Zl. Moravciach a jej pozostatky sem boli prevezené až po dokončení stavby. Viliam Migazzi tu bol pochovaný v roku 1896. Ich telá sú uložené v mramorových sarkofágoch z čierneho rakúskeho mramoru, ktoré sú umiestnené vedľa seba.
Architektúra stavby[upraviť | upraviť zdroj]
Stavba je postavená v neorománskom slohu z otesaných kamenných kvádrov. Je tvorená impozantným jednoloďovým sieňovým priestorom s polygonálnym uzáverom svätyne.
Do mauzólea sa vstupuje kamenným ústupkovým neorománskym portálom, nad ktorým sa nachádza veľké okrúhle okno so šesťlistovou ozdobnou rozetou. Samotný portál je tvorený plnými dvojkrídlovými dverami s bohatou kovovou výzdobou. Na trojuholníkovom štítovom priečelí sa nachádza kamenný kríž s trojlistovým ukončením ramien. Ústredným motívom interiéru sú dva mramorové sarkofágy z čierneho rakúskeho mramoru, ktoré sú umiestnené vedľa seba a oltár z bieleho carrarského mramoru, ktorý je zdobený polodrahokamami.
Park[upraviť | upraviť zdroj]
Okolo mauzólea je situovaný priľahlý štvorhranný, vyše dvojhektárový parčík, medzi miestnymi často označovaný ako "lipipark", ktorého okružná cesta má tvar rovnostranného trojuholníka a hlavným motívom sú dve aleje asi 40 pôvodných (vysadené medzi rokmi 1887 a 1896) a 19 nových sadeníc prevsinutých smrekov (lat. Picea abies inversa). Ich charakteristický tvar sa dosiahol vrúbľovaním už u nízkych stromov a dnes vytvárajú jedinečnú architektonicky dokonalú formu smútočného smreka. Ich sadenice doviezol priamo gróf Migazzi z parku Sanssouci pri Potsdame (Postupim).
Park je od štátnej cesty oddelený alejou tuji východných (Thuja orientalis) a od ostatnej zelene hustou výsadbou tuji mlyňanských (Thuja occidentalís 'Malonyana'). Hrobku po obvode lemujú výsadby krušpánu vždyzeleného (Buxus sempervirens) a tisu obyčajného (Taxus baccata). Estetický zážitok umocňujú ešte mohutne sa týčiace borovice čierne (Pinus nigra), ktoré sú vysadené na rozhraní parku a mestského cintorína a pod nimi sa nachádza pomník padlým nemeckým vojakom ktorý sú tu aj pochovaní.
Celý park je ohradený a má 2 vstupné ornamentálne brány, vytvorené v r.1921 zlatomoravským kováčom Júliusom Truchlíkom. Park tvorí aj dnes v Strednej Európe ojedinelú dendrologickú zvláštnosť a za 125 rokov si zachoval svoju dendrologickú skladbu aj pôvodný charakter. Spolu s mauzóleom je hodnotným dokladom vývoja funerálnej architektúry z konca 19.storočia.
Správcovia[upraviť | upraviť zdroj]
Areál v minulosti spravoval Peter Végh, komorník grófa Migazziho, ktorý býval v domčeku nachádzajúcom sa priamo pri vstupe do areálu. Od roku 1992 ho spravujú Záhradnícke služby mesta.
Technický stav a súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1996 bol celý park spolu s mauzóleom vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku a chránený areál a v roku 1997 sa uskutočnila generálna oprava parku, počas ktorej sa vymenili lavičky a bol odhalený pomník rodiny Miagzzi.
Hoci stavba prežila obdobie komunizmu bez priameho stavebného zásahu, v 90-tych rokoch sa čoraz viac negatívne prejavovala zanedbaná vyššia stavebná údržba a komplexná rekonštrukcia sa ukázala ako nevyhnutná. Na ňu bol vypracovaný aj odborný projekt, ktorému predchádzal pamiatkový a reštaurátorský výskum. Vzhľadom na nedostatok finančných prostriedkov mesta sa takáto rekonštrukcia začať nemohla a preto sa pristúpilo k postupnej oprave objektu.
Takto v posledných rokoch priebežne prispelo Ministerstvo kultúry, Nitriansky samosprávny kraj, ako aj bývalý okresný úrad. Vykonali sa kroky na zachovanie stability múrov, prebehla sanácia základov, múrov a omietkových vrstiev, ktoré ničila vlhkosť, vyplombovali sa zvetrané časti muriva, zrekonštruoval sa portál, aj rozetové okno nad ním, ukotvil sa kríž vo vrchole hlavného priečelia, rovnako sa opravila strecha, aj jej odvodňovací systém.
V apríli 2012 pridelil Nitriansky samosprávny kraj dotáciu vo výške 1500 eur na odbornú obnovu zničených kamenných kvádrov, ktoré sa drobia, a na opravu kríža vo vrchole hlavnej fasády. V roku 2018 boli vymenené lavičky za nové.
Otváracie hodiny[upraviť | upraviť zdroj]
Mauzóleum je otvorené na požiadanie a okrem toho každoročne okolo 21. mája, potom 28. augusta, 1. a 2. novembra - v tomto čase rím.-kat. cirkev celebruje zádušné sv. omše. Park je otvorený denne od 7,00 do 18,00 hod., v zimných mesiacoch a od 7,00 do 21,00 hod. v letných mesiacoch.
Problémy[upraviť | upraviť zdroj]
Okolo roku 2008 skupina stredoškolských študentov nenávratne poškodila jeden zo smútnočných smrekov, ktorý musel byť následne odstránený.
Zo 60-tych rokoch je dokumentovaný prípad vlámania sa priamo do priestorov mauzóela, kde páchatelia odstránili vrchnú časť sarkofágu a okraje boli poškodené. Dnes je možné vzhliadnuť stopy po týchto poškodeniach, ktoré boli následne zreštaurované.
Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]
- Druhá brána - Z dvoch kovových brán vytvorených J. Truchlíkom je jedna vo východnej časti (takzvaná "Brána Večnosti). Táto brána nemá pánty, kľučku a preto sa nedá otvoriť. Táto nezvyčajnosť má symbolický význam a má živým pripomenúť krátkosť a smrteľnosť života : "Dovnútra sa dostaneš, ale von - už nikdy."
- Oznam o úmrtí - na stene mauzólea je vystavený pôvodný oznam o úmrtí Viliama Migazziho. Zaujímavosťou však je, že rodinný erb je na tomto oznámení otočený naopak. Je to z dôvodu, že rod vymrel "po meči". (Migazzi nemal syna, iba šesť dcér).