Preskočiť na obsah

Monsignor

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Monsignore)
Duchovenstvo katolíckej cirkvi
Monsignor
Podľa svätenia
biskupkňazdiakonsubdiakon1
Podľa úradu, titulu či stavu

^1  V rímskokatolíckej cirkvi sa od roku 1973 až na výnimky neudeľuje
^2  Od roku 1973 sa nazýva službou a už nepatrí medzi klérus

^3  Podľa súčasného CIC patria medzi klérus len tí, ktorí prijali aspoň diakonskú vysviacku

Monsignor[1][pozn 1] alebo monsignore[3] (skr. Mons. alebo staršie Msgr.[4]) je čestný titul katolíckych cirkevných hodnostárov.[5][6] Udeľuje ho Svätá stolica. Titul vyjadruje, že „osoba takto vyznamená patrí akoby k domácim priateľom pápežského dvora“.[7]

Používanie titulu Monsignor sa riadi bodmi 23 – 26 inštrukcie Ut sive sollicite „o odeve, tituloch a erboch kardinálov, biskupov a nižších prelátov“, ktorú vydal Štátny sekretariát Vatikánu 31. marca 1969. V predošlom roku, 28. marca 1968, pápež Pavol VI. vydal motu proprio Pontificalis Domus, ktorým reformoval pápežský dom, vrátane redukcie čestných titulov viažúcich sa na titul Monsignor, ktoré sa dovtedy udeľovali.[8][9]

Pápež František sa koncom roka 2013 rozhodol obmedziť udeľovanie čestných titulov, na ktoré sa viaže oslovenie Monsignor: čestné tituly apoštolského protonotára a čestného preláta Jeho Svätosti sa už udeľovať nebudú a udeľovanie čestného titulu kaplána Jeho Svätosti obmedzil na hodných kňazov nad 65 rokov. Tým, ktorým bol titul už udelený, je ponechaný aj naďalej.[10]

Nositelia titulu

[upraviť | upraviť zdroj]

Titulom Monsignor majú podľa inštrukcie Ut sive sollicite právo byť oslovovaný:[8]

  1. biskupi (§23 – 24);
  2. hlavy dikastérií Rímskej kúrie, ktorí nie sú biskupmi, audítori Rímskej roty, generálny promótor spravodlivosti a obhajca zväzku Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry, apoštolskí protonotári de numero („do počtu“), klerici Apoštolskej komory a preláti Pápežskej predsiene (§25);
  3. apoštolskí protonotári supra numerum („nad počet“), čestní preláti Jeho Svätosti a kapláni Jeho Svätosti (§26).

K titulu nositeľov z prvej a druhej skupiny sa môže pridať prídavné menu najdôstojnejší („reverendissimus“), k titulu nositeľov z tretej skupiny zas dôstojný („reverendus“).[8]

Titul Monsignor sa pri nositeľoch z druhej skupiny viaže na funkciu, preto spolu s funkciou stráca nositeľ právo na tento titul, pričom pri nositeľoch z tretej skupiny ide o čestné tituly, ktoré sa na žiadnu funkciu neviažu.[9]

Inštrukcia Ut sive sollicite a Biskupský ceremoniál definujú odev nižších prelátov (teda tých, ktorí nie sú biskupmi) takto:[8][11]

  • hlavy dikastérií Rímskej kúrie, ktorí nie sú biskupmi, audítori Rímskej roty, generálny promótor spravodlivosti a obhajca zväzku Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry, apoštolskí protonotári de numero („do počtu“), klerici Apoštolskej komory a preláti Pápežskej predsiene:
    • ako chórový odev používajú reverendu fialovej farby s fialovým pásom, rochetu, manteletu a biret s červeným strapcom;
    • na slávnostné príležitosti používajú čiernu reverendu s červeným lemovaním, fialový pás a (podľa ľubovôle) fialové ferraiolo;
  • apoštolskí protonotári supra numero („nad počet“) a čestní preláti Jeho Svätosti:
    • ako chórový odev používajú fialovú reverendu s fialovým hodvábnym pásom, rochetu (alebo superpelíciu) a čierny biret;
    • na slávnostné príležitosti používajú čiernu reverendu s červeným lemovaním, fialový hodvábny pás a (podľa ľubovôle, len protonotári) fialové ferraiolo;
  • kapláni Jeho Svätosti používajú čiernu reverendu s fialovým lemovaním s pásom fialovej farby a ako chórové rúcho si na ňu obliekajú superpelíciu.
  1. Etymológia: Z talianskeho monsignore, prevzaté z francúzskeho monseigneur – dosl. môj pán.[2]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. monsignor. In: Krátky slovník slovenského jazyka. 5. dopl. a uprav. vyd. Martin : Matica slovenská, 2020. 960 s. ISBN 978-80-8128-261-4. S. 344.
  2. monsignor. In: KRÁLIK, Ľubor. Stručný etymologický slovník slovenčiny. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2015. 704 s. ISBN 978-80-224-1493-7.
  3. monsignor. In: ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 5. revid. a dopl. vyd. Bratislava – Prešov : Samo, 2008. 1184 s. ISBN 978-80-89123-07-0. S. 743.
  4. Мonsignore. In: Malý teologický lexikon. Ed. Mikuláš Višňovský. Bratislava : Cirkevné nakladateľstvo, 1977. 512 s. S. 303.
  5. Мonsignore. In: Stručný katolícky teologický slovník. Ed. Ján Ďurica. 1. vyd. Trnava : Dobrá kniha, 2015. 1034 s. ISBN 978-80-7141-991-4. S. 608.
  6. monsignore. In: VRAGAŠ, Štefan, a kol. Teologický a náboženský slovník. 1. vyd. Diel II. L – Ž. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2008. 439 s. ISBN 978-80-7162-734-0. S. 75.
  7. monsignor. In: TRETERA, Jiří Rajmund; HORÁK, Záboj. Slovník církevního práva. Vyd. 1. Praha : Grada, 2011. 147 s. ISBN 978-80-247-3614-3. S. 84.
  8. a b c d §23 – §26. In: Štátny sekretariát. Instructio circa vestes, titulos et insignia generis Cardinalium, Episcoporum et Praelatorum ordine minorum. [online]. Vatikán: 1969-03-31, [cit. 2023-07-30]. Dostupné online. (lat.)
  9. a b §8. In: Pavol VI.. Motu proprio Pontificalis Domus [online]. Vatikán: 1968-03-28, [cit. 2023-07-30]. Dostupné online. (lat.)
  10. O'CONNELL, Gerard. Pope abolishes honorary title of monsignor for diocesan priests under the age of 65 [online]. La Stampa, 2014-01-04, [cit. 2023-07-30]. Dostupné online. (angl.)
  11. §1207 – §1209. In: Caeremoniale Episcoporum. Vatikán : Typis Polyglottis Vaticanis, 1984. 393 s. (lat.)

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]