Národopisné múzeum Liptova

Národopisné a ovčiarske múzeum Liptovský Hrádok
Figuríny v odeve ovčiarov
Základné údaje
Adresa	Partizánska 153 Liptovský Hrádok, Slovensko
Rok založenia	1955
Typ	Národopisné, vlastivedné múzeum
Súčasť	Liptovské múzeum Ružomberok
Ďalšie odkazy
Web	web stránka

Historická budova Soľného úradu v Liptovskom Hrádku, ktorá je sídlom Národopisného múzea

Národopisné a ovčiarske múzeum Liptovský Hrádok je múzeum v Liptovskom Hrádku, ide o časť Liptovského múzea v Ružomberku

Múzeum bolo zriadené rozhodnutím Okresného národného výboru v Liptovskom Hrádku uznesením č. 214 zo dňa 15. júna 1955 ešte ako Okresné vlastivedné múzeum hornoliptovského ľudu. Na Národopisné múzeum Liptova bolo premenované až v roku 1960, kedy bola rozšírená aj jeho zberná oblasť na územie celého Liptova.

Dejiny

Od roku 1974 je organizačne pričlenené k Liptovskému múzeu v Ružomberku. Do roku 1988 malo Národopisné múzeum sídlo v historickom objekte renesančného kaštieľa pri rovinnom hrade zo začiatku 14. storočia. V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia patrilo Národopisné múzeum medzi najnavštevovanejšie múzeá na Slovensku. Okrem veľkej národopisnej expozície, ktorej súčasťou bola prezentácia ľudového odevu a textilu, ľudovej modrotlače, bývania, poľnohospodárstva, salašníctva, ľudového hrnčiarstva a rôznych druhov remeselných techník a spracovania prírodných materiálov, múzeum ročne pripravilo šesť vlastných výstavných podujatí. Už v roku 1987 sa začalo so sťahovaním zbierkového fondu a pracoviska múzea v súvislosti s plánovanou rekonštrukciou hradu a kaštieľa. Múzeum získalo náhradné priestory prenájmom objektu na Hviezdoslavovej ulici od Mestského úradu v Liptovskom Hrádku, tieto však poskytovali len veľmi obmedzené podmienky pre samotné pracovisko a správu fondu. Depozitáre múzea boli zriadené vo vysunutých objektoch múzea – Pribylina, Liptovský Mikuláš, Bobrovec.

Presídlením do dočasných priestorov a súčasným odpredajom objektu hradu a kaštieľa do súkromných rúk, stratilo Národopisné múzeum nielen svoje sídlo, ale aj možnosť pracovať s verejnosťou. Pomerne dlhý čas – 17 rokov neboli v meste Liptovský Hrádok expozičné a výstavné priestory, čo výrazne pociťovali nielen návštevníci mesta, ale predovšetkým žiaci základných a stredných škôl, obyvatelia mesta a regiónu.

Novým dôstojným sídlom Národopisného múzea je od roku 2004 historická budova Soľného úradu, ktorú pre múzeum zakúpil zriaďovateľ Žilinský samosprávny kraj.

Sídlo múzea

Budova bola postavená v roku 1728 ako administratívna budova kráľovského soľného skladu nazývaná „Mravník“. Budova slúžila aj ako sídlo Meďného úradu v Liptovskom Hrádku – Kupferamt in Hradek.

Komorský lesný prefekt František Wisner z Morgensternu má veľký podiel na zveľadení historickej budovy. Jemu sa pripisuje výtvarná výzdoba priestorov Soľného úradu s pruskými klenbami. Na stropoch je štuková výzdoba a farebné iluzívne maľby s rastlinným a geometrickým ornamentom, ktoré boli nájdené pod omietkami pri rekonštrukcii v rokoch 2003 – 2004. Podľa posúdenia autorizovaného reštaurátora akad. maliara Jozefa Doricu ide o vysokú kvalitu dekoratívnej výzdoby technikou secco, so špičkovou majstrovskou úrovňou umelecko-remeselného spracovania a kultivovanou farebnosťou.

Expozície

Úrad komorského prefekta likavsko – hrádockého panstva

V roku 1731 dedič kniežaťa Ján Lichtensteina, Emanuel Lichtenstein odpredal panstvo Hrádok za 170 000 zlatých uhorskej kráľovskej komore. Po predaji Hrádku bolo panstvo dočasne spravované vedením Soľného úradu. Zlúčením s likavským komorským panstvom vzniklo v roku 1762 spojené likavsko – hrádocké komorské panstvo, ktorého sídlom sa stal Hrádok, kde už na začiatku 18. storočia vznikla v blízkosti hradu malá osada lesníkov a panských úradníkov.

Komorský prefekt a jeho úradníci plnili množstvo úloh: vykonávali funkcie feudálnej vrchnosti voči obciam komorského panstva, obhospodarovali obrovský lesný komplex pôvodných hradných panstiev Hrádok a Likava, rozprestierajúci sa po celom území Liptova, organizovali lesníctvo a obchod s drevom. V 18. a 19. storočí nastal veľký technický a hospodársky rozmach komorského panstva.

Prvým veľkým mužom a zveľaďovateľom na čele likavsko-hrádockého panstva bol Ján Xaver Girsík, jeho nástupcom a novým komorským prefektom sa stal František Wisner z Morgensternu, muž s bohatými lesníckymi a vojenskými skúsenosťami a organizačným talentom. Po príchode do Liptovského Hrádku v roku 1796 tu zriadil lesnícku školu, ktorá bola prvá svojho druhu v Uhorsku. Zaslúžil sa aj o vybudovanie vodných hatí v Malužinej v roku 1799, vo Svaríne roku 1800, budovanie mostov a rímskokatolíckeho kostola v Liptovskom Hrádku. Predovšetkým jeho zásluhou bol Liptovský Hrádok cisárom povýšený v roku 1805 na komorské mestečko a pričinil sa aj o jeho kultúrne pozdvihnutie. Bol iniciátorom divadelných predstavení v priestoroch lesníckej školy a v roku 1798 inicioval zakúpenie nového organu do kostola v Hrádku. Organizoval tu prvé koncerty chrámovej hudby v liptovskom kontexte. V roku 1791 ho cisár František I. povýšil do šľachtického stavu, povolil mu používať prídomok „z Morgensternu“ a udelil mu erb.

Na prvom poschodí v budove múzea je sprístupnená expozícia úradu prefekta komorského likavsko-hrádockého panstva. Okrem slávnostnej spoločenskej sály sú tu dva salóny a pracovňa prefekta Františka Wisnera. Okrem bohatej zbierky trofejí, umeleckých diel, historického nábytku sú tu aj predmety približujúce život a prácu lesníkov a poľovníkov.

Ovčiarske múzeum

Typická salašná drevená koliba na Liptove

Špecializovaná expozícia pastierskej kultúry je v Národopisnom múzeu sprístupnená od októbra 2005. Je vybudovaná v podkroví historického objektu, čo umožnilo jej netradičné expozície a výtvarné riešenie s využitím pôvodných konštrukčných prvkov krovu a pôvodných komínových telies. Má nadregionálny charakter a jej cieľom je prezentácia kultúrnych tradícií spojených s ovčiarstvom a pastierstvom.

Už pri vstupe do expozície návštevníka upútajú typické salašné stavby. V drevenej kolibe a okolo nej sú uložené charakteristické drevené nádoby na ovčie mlieko – putera, gelety na dojenie, lagvice a obone na transport žinčice. Tiež sú tu varechy, trepáky, črpáky, formy na syr a ďalšie predmety aj osobné veci ovčiarov. Uprostred pri bočnej stene je ohnisko, ktoré nesmelo počas celého pasebného obdobia vyhasnúť. Oproti je jednoduché drevené lôžko s dekou z ovčej vlny, ktoré slúžilo na odpočinok baču. Ostatní ovčiari spávali v prístreškoch – strežiarňach pri ovciach, aby ich ochránili pred dravou zverou a zlodejmi.

Komarnik, čo je prístrešok so šindľovou strechou, je stavba typická pre horný Liptov. Slúžila bačovi na odkladanie syra, aby bol pri dozrievaní chránený pred hmyzom. Tiež sem dávali aj iné vzácnejšie predmety, medzi ktoré patrili napríklad zvonce.

Vo vitrínkach prvej časti expozície sú inštalované predmety spojené s tradičnými formami salašného spôsobu chovu oviec. Sú to bohato zdobené črpáky na pitie žinčice z rôznych regiónov. Okrem pracovných nástrojov a pomôcok dominujú predmety úzko spojené so samotnými ovčiarmi – odevné súčiastky, charakteristické doplnky, ku ktorým patria bohato zdobené pastierske kapsy, široké viacprackové opasky, valašky, palice, ale aj šperky a ozdoby. V Liptove nosili bačovia široké mosadzné prstene, spony, blanciare na košele, ozdobné puklice, pracky a iné spínadlá.

V priestore sú figuríny v odeve ovčiarov z najvýznamnejších kultúrnohistorických regiónov Slovenska. Okrem Liptova je to Orava, Horehronie, okolie Banskej Bystrice, Podpoľanie, Hont, Gemer, Spiš, Zamagurie a ďalšie oblasti pre ktoré bol charakteristický chov oviec spojený so špecifickým spracovaním ich produkcie.

Ovčiarstvo a chov oviec valaským spôsobom je unikátom a špecifikom tradičnej ľudovej kultúry Slovenska. Jeho jedinečnosť je aj v tom, že sa v ňom spájajú ekonomické, hospodárske, právne a kultúrne aspekty. Pastierska kultúra a chov oviec predstavovali na Slovensku od najstarších čias prínos nielen v ekonomickej oblasti, ale našli odraz aj vo výtvarnom umení, v hudobnom a tanečnom folklóre. Všetky tieto súčasti sú vďaka rôznym okolnostiam dodnes živé, predstavujú živú kultúrnu tradíciu. Svojou odlišnosťou od kultúr iných národov predstavujú významný vklad Slovenska do európskych kultúrnych tradícií.

Zdroj

• Iveta Zuskinová: Národopisné múzeum Liptovský Hrádok, december 2006

Literatúra

• PODOLÁK, Ján. Tradičné ovčiarstvo na Slovensku. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1982. 232 s.
• Iveta Zuskinová: Ovčiarstvo a salašníctvo v Liptove, Liptovský Hrádok, 1999,

Externé odkazy

• Národopisné múzeum, Liptovský Hrádok
• Liptovské múzeum v Ružomberku Archivované 2012-05-08 na Wayback Machine
• Liptovský Hrádok Archivované 2013-03-07 na Wayback Machine