Nikolaj Vasiljevič Krylenko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Nikolaj Vasiljevič Krylenko
sovietsky vojak, právnik a politik
Nikolaj Vasiljevič Krylenko
Narodenie14. máj 1885
Bechtejevo, Rusko
Úmrtie29. júl 1938 (53 rokov)
Moskva, Rusko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Nikolaj Vasiljevič Krylenko

Nikolaj Vasiljevič Krylenko (Никола́й Васи́льевич Крыле́нко; * 14. máj 1885, Bechtejevo, Rusko – † 29. júl 1938, Moskva) bol sovietsky vojak, právnik a politik. Podieľal sa na terore pri vzniku Sovietskeho zväzu. Pôsobil aj na čele Červenej armády, ale pre jeho bojové neúspechy bol nahradený profesionálnymi vojakmi. Neskôr pôsobil na rôznych postoch v sovietskom právnom systéme – stal sa ľudovým komisárom spravodlivosti a generálnym prokurátorom Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR).

Bol predstaviteľom teórie socialistickej zákonnosti a názoru, že udelenie trestov by malo byť vedené skôr politickými úvahami než vinou, či nevinou podľa litery zákona. Pracoval na návrhu sovietskeho zákonníka, kvôli čomu sa aj pohádal s Andrejom Vyšinským. Počas veľkej čistky bol v januári 1938 kritizovaný pre údajne nedostatočnú služobnú horlivosť. Bol odstavený z funkcie a po niekoľkých dňoch zatknutý. Po výsluchu a mučení NKVD sa priznal k rozsiahlemu zapojeniu na sabotáži a na protisovietskej agitácii. Bol odsúdený na trest smrti vojenským kolégiom najvyššieho súdu (proces odsúdenia údajne trval 20 minút) a ihneď potom popravený.[1]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Pred revolúciou [2][upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Bechtejeve v Smolenskej oblati. Bol najstarším dieťaťom zo šiestich súrodencov.

V roku 1904, keď doštudoval dejepis a literatúru na univerzite v Petrohrade, sa pripojil k boľševickej frakcii, k Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strane. V roku 1905 bol súčasťou robotníckej rady (Петербургский совет рабочих депутатов), keď sa konala revolúcia v Rusku. O rok neskôr kvôli stíhaniu musel z Ruska emigrovať, no neskôr sa zas vrátil do svojej rodnej zemi. V roku 1907 bol zatknutý tajnou cárskou políciou, no pre nedostatok dôkazov bol prepustený na slobodu, ale čoskoro bol vyhostený do Lubliny.

V roku 1909 sa Krylenko opäť vrátil do Petrohradu. O dva roky neskôr, v roku 1911, opustil Ruskú sociálnodemokratickú robotnícku stranu, ale onedlho do nej opäť vstúpil. Zo strany ho vyhodili v roku 1912. Rok na to ho opäť zatkli a vyhostili ho do Charkova, kde sa stal právnikom. Začiatkom roku 1914 sa Krylenko dozvedel, že mu opäť hrozí zatknutie, a preto utiekol do Rakúska-Uhorska. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa musel presťahovať do Švajčiarska, keďže v Rakúsko-Uhorsku bol ako Rus diskriminovaný. V lete 1915 ho Vladimir Lenin pozval späť do Ruska, aby mu pomohol oživiť podzemnú boľševickú organizáciu. V novembri roku 1915 bol Krylenko opäť zatknutý a po niekoľkých mesiacoch väzenia bol v apríli 1916 poslaný na juhozápadný front.    

1917 [3][upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1917, po Februárovej revolúcii a po zavedení výborov v ruských ozbrojených silách bol Krylenko zvolený za predsedu svojho výboru a neskôr divízneho výboru.

15. apríla bol zvolený za predsedu 11. armádneho výboru. Po Leninovom návrate do Ruska v apríli 1917 Krylenko prijal novú boľševickú politiku nezmieriteľnej opozície voči dočasnej vláde. Následne musel 26. mája 1917 rezignovať a stal sa podporou neboľševických členov armádneho výboru.

Krylenko sa v júni 1917 stal členom boľševickej vojenskej organizácie a bol zvolený do prvého celoruského kongresu sovietov. Krylenko opustil Petrohrad a zamieril na vrchné veliteľstvo v Mahiľove, no dočasná vláda ho tam zatkla po tom, ako boľševici 4. júla zahájili neúspešné povstanie. Bol väznený vo väznici v Petrohrade, ale v polovici septembra ho po Kornilovej afére prepustili.

Krylenko sa na príprave Októbrovej revolúcie (1917) aktívne podieľal – vtedy už ako predseda I. zjazdu sovietov severnej oblasti a vedúci člen Vojenského revolučného výboru.

Desať dní pred povstaním, teda 16. októbra, boľševickému ústrednému výboru oznámil, že petrohradskí vojaci by v prípade povstania podporili boľševikov. Počas boľševického prevzatia moci bol Krylenko v dňoch 24. a 25. októbra jeden z vodcov povstania spolu s Levom Trockým, Adolfom Joffeom a Vladimirom Antonov-Ovsejenkom.

Veliteľ Červenej armády[upraviť | upraviť zdroj]

25. októbra 1917 sa Krylenko stal ľudovým komisárom (ministrom) a členom tribunátu, ktorý bol zodpovedný za vojenské záležitosti. Začiatkom novembra 1917, hneď po tom ako sa boľševici dostali k moci, pomohol Krylenko Trockijmu potlačiť pokus o znovuzískanie Petrohradu. Po tom, ako dočasný veliteľ, Nikolaj Duchonin, odmietol začať mierové rokovania rokovania s Nemcami, bol Krylenko vymenovaný za hlavného veliteľa. Krylenko začal s Nemcami rokovať 12. až 13. novembra.

20. novembra 1917 napochodoval s Červenou gardou do Mahiľova a zatkol Duchonina, ktorého neskôr zastrelili.

Po vzniku Červenej armády (15. januára 1918) sa preukázalo, že má dobrú rétoriku, ktorú počas svojho života veľmi rád využíval[4], neskôr však vyšlo najavo, že jeho organizačné schopnosti nie sú až tak chvályhodné ako tie rečnícke.

Krylenko bol zástancom demokratizácie ruskej armády, taktiež zrušenia podriadenosti, voľby dôstojníkov, poddôstojníkov a použitia propagandy k víťazstvu nad nepriateľmi. Treba uznať, že Červená armáda mala začiatkom roku 1918 úspech, keďže porazila menšie a slabšie protiboľševické organizácie, no nakoniec vysvitlo, že Krylenkova politika bola v týchto časoch neúspešná, keď nemecká armáda na konci februára 1918 rozdrvila sovietske jednotky.

V tej dobe Bruce Lockhart Krylenka opísal ako epileptického degenerovaného jedinca a považoval ho za najodpudivejšieho boľševika, s ktorým sa za svoj život stretol. [5]

Po týchto porážkach sa Trockij pokúsil vytvoriť vojenské rady pozostávajúce z ruských generálov, ktoré by fungovali ako poradný orgán Červenej armády. Lenin sa spolu s boľševickým ústredným výborom 4. marca dohodli na vytvorení Najvyššej vojenskej rady. Na čele tejto rady mal byť bývalý šéf cárskeho generálneho štábu Michail Bonč-Brujevič. Keď sa to dozvedelo boľševické vedenie Červenej armády a vtedajší ľudový komisár (minister obrany) Nikolaj Podvosjký a Krylenko, začali silno protestovať proti tomu, aby sa cársky generál ocitol na tak vysokom poste. Ich protest bol úspešný a Krylenko bol znovu pridelený do Komisariátu spravodlivosti.

Právnická kariéra (1918 – 1934)[upraviť | upraviť zdroj]

Od mája 1918 až do roku 1922 bol Krylenko predsedom Revolučného tribunálu Celoruského ústredného výkonného výboru. V tom období taktiež pôsobil ako člen kolégia štátnych zástupcov Revolučného tribunálu.

Nikolaj Vasiljevič Krylenko

V máji 1918 Lev Trockij rozhodol, aby bol sovietsky námorný veliteľ Alexej Ščastnyj postavený pred súd za to, že nechcel potopiť baltickú flotilu. Po súdnom jednaní, v ktorom bol Krylenko prokurátrom, predsedom súdu, akýsi Karklin, odsúdil admirála na zastrelenie do dvadsiatich štyroch hodín. Po vynesení rozsudku sa v sále vyvolal rozruch, keďže Lenin 28. októbra 1917 trest smrti zrušil. Krylenko však ľuďom povedal: "Čo sa znepokojujete? Trest smrti zrušili. A Ščastného nepopravíme – zastrelíme ho." Aj ho zastrelili. [6]

Krylenko bol zástancom červeného teroru, aj keď treba poznamenať, že nie vo všetkom súhlasil s Čekou a niekoľkokrát zvolal: „Musíme popraviť nielen vinníkov. Poprava nevinných na masy zapôsobí ešte viac.“ [7]

Začiatkom roku 1919 bol Krylenko zapojený do konfliktu s Čekou (sovietskou tajnou políciou) a zariadil, aby Čeka nemala právo popravovať ľudí bez súdu. V roku 1922 sa Krylenko stal zástupcom komisára spravodlivosti a asistentom generálneho prokurátora RSFSR. V tejto funkcii pôsobil ako hlavný žalobca pri moskovských divadelných procesoch 20. rokov 20. storočia.

Cieplakov proces [8][upraviť | upraviť zdroj]

Na jar 1923 Krylenko pôsobil ako štátny zástupca v moskovskom divadelnom procese s rímskokatolíckou hierarchiou Sovietskeho zväzu. K obžalovaným patrili:

  • arcibiskup Ján Cieplak,
  • monsignore Konstanty Budkiewicz,
  • blahoslavený Leonid Fjodorov,
  • exarcha ruskej gréckokatolíckej cirkvi.

Podľa otca Christophera Lawrenca Zuggera:

Boľševici už zorganizovali niekoľko "divadelných procesov". Čeka (neskôr bol ich nástupcom GPU) usporiadala "súdne pojednávanie proti Petrohradskej bojovej organizácii". V týchto a ďalších takýchto fraškách boli obžalovaní nevyhnutne odsúdení na smrť alebo na dlhý pobyt vo väzení. Cieplakov súdny proces bol v tej dobe ukážkovým príkladom boľševickej revolučnej spravodlivosti. Súdne pravidlá neobmedzovali revolučné súdy; prokurátor N. V. Krylenko vyhlásil, že súdy môžu pošliapať práva iných tried ako je proletariát. Odvolania zo súdov neboli podané na vyšší súd, ale na politické výbory. Západní pozorovatelia považovali prostredie – veľký spoločenský sál bývalého šľachtického klubu s malovanými cherubmi na strope – za výnimočne nevhodné pre takúto slávnostnú udalosť. Od sudcov ani prokurátorov sa nepožadovalo, aby mali právny základ, iba správny „revolučný“. To, že samotní sudcovia ignorovali prominentné znaky „zákaz fajčenia“, nebolo pre zákonnosť dobré.[9]

Podľa korešpondenta New York Herald Francisa MacCullagha:

Krylenko začal hovoriť o 18:10. Spočiatku bol dosť mierny, ale čoskoro začal kritizovať vo všeobecnosti náboženstvo a obzvlášť katolícku cirkev. Sám vyhlásil, že "katolícka cirkev vždy využívala robotnícku triedu." Keď požadoval smrť arcibiskupa, povedal: „Všetka jezuitská duplicita, s ktorou ste sa bránili, vás pred trestom smrti nezachráni. Žiadny pápež z Vatikánu vás teraz nemôže zachrániť.“ Počas súdneho procesu začal červený prokurátor zúriť a dopustil sa nenávisti voči náboženstvu. „Tvoje náboženstvo,“ zakričal, „kašľal som naň ako aj na všetky ostatné náboženstvá, – na Pravoslávov, Židov, Mohammedanov i ostatných.“ „Nie je tu žiaden zákon, ale sovietsky zákon,“ zakričal v inej fáze, „a podľa tohto zákona musíte zomrieť.“ [10]

Arcibiskup Cieplak a Monsignor Budkiewicz boli odsúdení na smrť. Ďalších pätnásť obžalovaných bolo dlhodobo odsúdených vo väzenskom tábore Solovki. Táto správa na západe vyvolala veľký rozruch. Podľa otca Christophera Lawrenca Zuggera:

Vatikán, Nemecko, Poľsko, Veľká Británia a Spojené štáty vyvinuli ohromné úsilie o záchranu arcibiskupa a jeho kancelára. V Moskve sa ministri z prípadu z poľského, britského, československého a talianskeho veľvyslanectva odvovali kvôli ľudskosti a Poľsko ponúklo výmenu akéhokoľvek jeho väzňa za záchranu arcibiskupa a monsignora. 29. marca bol arcibiskupov trest zmiernený na desať rokov väzenia, ... ale monsignora neušetrili, Sovieti ho chceli dať popraviť. Opäť sa objavili výzvy od zahraničných mocností, od západních socialistov a vedúcich cirkví. Tieto ponuky neboli k ničomu: Pravda 30. marca uviedla, že tribunál chránil práva robotníkov, ktorí boli buržoazným systémom po storočia utlačovaní kňazmi. Prokomunistickí cudzinci, ktorí sa týchto dvoch mužov zastali, boli taktiež odsúdení za to, že "sa dohadovali s kňažskými služobníkmi buržoázie“ ... Otec Rutkowski neskôr poznamenal, že sa Budkiewicz bez výhrad odovzdal Božej vôli. Na veľkonočnú nedeľu bolo svetu vyhlásené, že monsignora nepopravili, že je živý, a pápež Pius XI. se verejne modlil u svätého Petra, aby ho Sovieti ušetrili. Moskovskí predstavitelia ministrom zahraničných vecí a reportérom povedali, že monsignorov rozsudok je spravodlivý a že Sovietsky zväz je suverénny národ, ktorí neprijme žiadne zasahovanie do ich prípadu. V reakcii na výzvu rabínov z New Yorku ušetriť Budkiewiczova Pravda napísala úvod proti „židovským bankárom, ktorí vládnu vo svete“, a bez obalu varovala, že Sovieti zabíjajú aj židovských odporcov revolúcie. Až 4. apríla vyšla pravda najavo: Monsignor ležal už tri dni v hrobe. Keď sa správa dostala do Ríma, pápež Pius XI. padol na kolená a s plačom sa modlil za kňazovu dušu. Aby to bolo ešte horšie, kardinál Gasparri práve dočítal spis od Sovietov, že „všetko postupuje uspokojivo“, keď k nim dorazil telegram oznamujúci popravu. 31. marca 1923, na bielu sobotu o 23.30, po týždni vrúcich modlitieb keď pápež vyhlásil, že je pripravený obetovať sa za svoje hriechy, bol monsignor Constantine Budkiewicz vyvedený zo svojej cely a niekedy pred úsvitom veľkonočnej nedele bol zozadu postrelený do hlavy pre väznicou v Lubianke. [11]

Ľudový komisár spravodlivosti[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1931 sa Krylenko stal komisárom spravodlivosti a generálnym prokurátorom RSFSR; začiatkom 30. rokov predsedal na verejných procesoch bol vnímáný ako verejná tvár sovietskeho súdneho systému. Krylenko z funkcie generálneho prokurátora odstúpil v roku 1932 a bol nahradený Andrejom Vyšinským. V roku 1933 bol vyznamenaný Leninovým radom. V januári 1933 rozhorčeně kritizoval zhovievavosť niektorých sovietskych úradníkov, ktorí nesúhlasili so známym „zákonom o piatich ušiach“:

Niekedy čelíme úplnému odmietnutiu neoblomne uplatniť tento zákon. Jeden ľudový sudca mi na rovinu povedal, že sa nedokáže prinútiť, aby poslal niekoho do väzenia za to, že ukradol štyri uši. Čelíme hlbokému predsudku, ktorý tí ľudia pija s materským mliekom... pomýlenej viere, že ľudia majú byť súdení nie podľa politických smerníc strany, ale podľa akejsi „vyššej spravedlivosti“. [12]

V rokoch 19271934 bol Krylenko členom Ústrednej kontrolnej komisie Komunistickej strany.

Športový funkcionár[upraviť | upraviť zdroj]

V 30. rokoch bol Krylenko vodcom organizácie sovietskych šachistov, hráčov dámy a horolezcov. Bol jedným z priekopníkov horolezectva v Pamíre, viedol sovietske spoločné sovietsko-nemecké expedície v roku 1928 a expedícia do východného Pamíra v roku 1931 a na Leninov vrchol v roku 1934. Krylenko využil svoje pozície k uskutečneniu stalinistickej línie úplného ovládnutia a politizácie všetkých oblastí verejného života:

Musíme raz a navždy skoncovať s neutralitou šachu. Musíme raz a navždy odsúdiť formuláciu „šach pre šach“ podobne ako odsudzujeme „umenie pre umenie“. Musíme organizovať šachové turnaje a začať okamžite plniť päťročnicu šachu.

Podľa britského šacistu, Daniela Kinga bola práca Krylenka so šachom pokračovaním jeho role v sovietskych protináboženských kampaniach:

Boľševické motívy propagácie šachu boli ideologické aj politické. Dúfali, že táto logická a racionálna hra môže masy zbaviť viery v ruskú pravoslávnu cirkev; ale taktiež chceli preukázať intelektuálnu nadradenosť sovietskeho ľudu nad kapitalistickými národmi. Jednoducho povedané, bola to súčasť svetovej nadvlády. V prípade šachu sa trafili do čierneho: vybavenie bolo možné lacne vyrobiť; turnaje boli relatívne jednoducho organizovateľné; naväzovali na existujúcu tradíciu. Čoskoro boli šachové kluby založené v továrňach, na statkoch, v armáde... Tento obrovský spoločenský experiment sa stal rýchlo úspešným. [13]

V roku 1925 Krylenko zorganizoval šachový turnaj v Moskve, prvú veľkú medzinárodnú šachovú súťaž v Rusku po zavedení komunistického režimu. Krylenko v roku 1935 pozval do Sovietskeho zväzu bývalého majstra sveta v šachu Emanuela Laskera, ktorý tam zostal až do roku 1937.

Teoretik sovietskej spravodlivosti[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Krylenkovho švagra Maxa Eastmana byl Krylenko v mládí "láskavý a poetický", no bol "pod Leninovým vplyvom“ a stal sa z neho „nemilosrdný boľševik“.

Behom dvadsiatych a tridsiatych rokov napísal desiatky kníh a o svojej filozofii socialistickej zákonnosti.

Podľa Krylenka rozhodujúcu rolu pri rozhodovaní o rozsudku a trestu pred súdom hrajú skôr politické úvahy než dôkazy. Naďalej tvrdil, že aj priznanie získané následkom mučenia je dôkazom viny obžalovaného; hmotné dôkazy, presné definície zločinu alebo pravidlá vedenia súdneho procesu nie sú v socializme potrebné.

Michail Jakubovič, obžalovaný v jednom z divadelních procesů, opísal stretnutie s Krylenkom po týždňoch mučenia zo strany OGPU, aby prodiskutoval svoj nadcházajúcí súd:

Keď mi dovolil sa posadiť, Krylenko povedal: „Michail Petrovič poviem vám otvorene: považujem vás za komunistu! Nepochybujem o tom, že ste nevinný. Ale vaša i moja stranícka povinnosť spočíva v tom, aby sa tento proces doviedol do konca. Prosím vás, aby ste mi, ako len môžete, pomáhali, aby ste vychádzali vyšetrovanie v ústrety. Ak sa na súde vyskytnú nepredvídané ťažkosti, v tej najzložitejšej chvíli poprosím predsedu, aby udelil slovo vám.“ [14]

Krylenko presadzoval svoje názory na socialistickú zákonnosť behom práce na dvoch návrhoch sovietskeho trestného zákonníka, jeden v roku 1930 a druhý v roku 1934. Krylenkovi oponovali niektori sovietskí teoretici vrátane sovietskeho generálneho prokurátora Andreja Vyšinského. Podľa Vyšinského Krylenkovo nepresné vymedzenie zločinov znamenalo definovať podmienky stanoveniu trestu právnu nestabilitu, ktoré boli proti záujmom strany. Rokovali po celý rok 1935, no bez výsledku.

Začiatkom velkej čistky po atentátu na Sergeja Kirova, 1. decembra 1934, začala Krylenkova komunistická hviezda blednúť a Stalin začal stále viac uprednostňovať Vyšinského. Najmä Vyšinskij (a nie Krylenko) vystupoval ako žalobca v prvých dvoch vysoko sledovaných moskovských monstrprocesoch so starými boľševikmi v auguste 1936 a v januári 1937. Krylenkov spojenec, marxistický teoretik Jevgenij Pašukanis, bol podrobený kritike koncom roku 1936, zatknutý v januári 1937 a zastrelený v septembri. Krátko po Pašukaninovom zatknutí bol Krylenko nútený verejne „priznať svoje chyby“ a pripustiť, že Vyšinskij a jeho spojenci mali pravdu.

V roku 1936 Krylenko ospravedlnil zahrnutie zákona proti mužskej homosexualite do sovietskeho trestného zákonníka z roku 1934 ako opatrenie zamierené proti podvratnej činnosti:

Kto teda sú väčšinou naši klienti v takých súdnych procesoch? Je to pracujíca trieda? Nie! Sú to beztriedny tuláci. Beztriedny tuláci, buď pochádzajúci z vrakov spoločnosti, alebo zo zbytkov vykorisťovateľských tried. Nemajú kam ísť. Takže se uchylujú k pederastie. Takže sa vydávajú na pederasty. Spolu s nimi, pod nimi, v rámci tejto výhovorky, v páchnucich tajných bordeloch sa koná aj iná činnosť – kontrarevolučná práca. [15]

Pád a poprava[upraviť | upraviť zdroj]

Krylenko bol 20. júla 1936 povýšený na komisára spravodlivosti ZSSR a bol priamo zapojený do prvých vln Stalinovej velkej čistky medzi 1935 a 1938. Na prvom zasadaní nového reorganizovaného Najvyššieho sovietu Sovietskeho zväzu bol v januári 1938 odsúdený nastupujúcim stalinistom, Mir Džafar Bagirovom:

Súdruh Krylenko sa záležitosťami svojho komisariátu nezaoberá dostatočne. Ale viesť Komisariát spravodlivosti, k tomu je potrebná značná iniciatíva a vážne zaujatie. Zatiaľčo súdruh Krylenko najprv venoval veľa času lezeniu po horách a cestovaniu, teraz venuje veľa času hraniu šachu... Musíme vedieť, s kým v prípade súdruha Krylenka jednáme – s komisárom spravodlivosti? Alebo s horolezcom? Neviem, čo si súdruh Krylenko myslí sám o sebe, ale nepochybne je zlý ľudový komisár. [16]

Útok bol najprv dopodrobna pripravený a Molotov ho podporil. Stalin 19. januára 1938 odvolal Krylenka z jeho pozície a na jeho miesto ako náhradníka menoval N. M. Ryčkova. Krylenko a jeho rodina opustili Kremeľ a odcestovali z Moskvy. Josif Stalin večer 31. januára 1938 zavolal Krylenkovi a povedal mu: „Nehnevaj sa. Veríme ti. Pokračuj v práci na novom právnom poriadku...“ Telefonát Krylenka upokojil, ale ešte v ten deň, neskôr večer, do jeho domu vtrhla jednotka NKVD. Krylenko a jeho rodina boli zatknutí.

Po troch dňoch výsluchu a mučenia NKVD sa Krylenko „priznal“, že je „sabotárom“ od roku 1930. 3. apríla doplnil vyhlásenie, že bol Leninovým nepriateľom pred Októbrovou revolúciou. Behom svojho posledného výsluchu 28. júla 1938 Krylenko vymenoval tridsať úradníkov Komisariátu spravodlivosti, ktorých si mal údajne najať do protisovietskeho spiknutia.

Krylenko bol 29. júla 1938 súdený Vojenským kolégiom sovietskeho Najvyššieho súdu. Podľa Krylenkových teorií socialistickej legality bolo o rozsudku a treste rozhodnuté už pred súdom. Súd údajne trval len dvadsať minút, dosť dlho na to, aby Krylenko stiahol svoje nepravdivé priznania. Po tom, čo bol uznaný vinným, bol okamžite odvedený a strelený zozadu do hlavy.

Dedičstvo po Nikolajovi Krylenkovi[upraviť | upraviť zdroj]

Dôstojník NKVD, ktorý donútil Krylenka sa priznať k nepravdivým veciam, pravdepodobne kapitán Lazar V. Kogan, ktorý taktiež vypočúval Nikolaja Bucharina [17] a Genricha Jagodu [18], bol zastrelený v roku 1939 (asi 2. marca) za „protisovietsku aktivitu“. Krylenkov rozsudok bol jeden z prvých anulovaných sovietskym štátom v roku 1955 pošas Chruščovovej éry. Samozrejme, anulovanie rozsudku však Krylenkov život nevrátil.

Krylenkova bývalá manželka, stará boľševička, Jelena Rozmirovičová, prežila čistku tak, že na seba neupozorňovala a pracovala v straníckych archívoch. Jeho sestra Jelena Krylenková pracovala pre Maxima Litvinova na ministerstve zahraničných vecí, aj keď nikdy nebola členom strany. V roku 1924 sa rozhodla opustiť ZSSR s americkým spisovateľom Maxom Eastmanom (ktorý bol v Rusku asi dva roky, skúmal a písal o Trockijho živote). Aby mohla odísť, Litvinov ju vydával za členku svojej delegácie, keď bude cestovať do Londýna na medzinárodnú konferenciu. Nemohla však opustiť delegáciu a zostat v inej krajine bez pasu, ktorý by jej bošševici nedali. Niekoľko hodín predd odletom sa ona a Max Eastman zosobášili. Keď v roku 1956 zomrela, boli stále svoji a žili v Spojených štátoch. Takto unikla poprave.

Od pádu Sovietskeho zväzu ruskí prezidenti Boris Jeľcin a Vladimir Putin odmietli zmeniť právny systém vytvorený Nikolajom Krylenkom.

Krylenko tiež vytvoril niečo, čomu sa neskôr hovorilo „sovietsky šachový stroj“, ktorý umožnil sovietskym veľmajstrom vyhrať niekoľko majstrovstiev sveta v šachu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Nikolai Vasilyevich Krilenko [online]. TheFreeDictionary.com, [cit. 2020-03-14]. Dostupné online.
  2. Nikolai Krylenko [online]. Spartacus Educational, [cit. 2020-03-15]. Dostupné online.
  3. Nikolai Vasilyevich Krilenko [online]. TheFreeDictionary.com, [cit. 2020-03-15]. Dostupné online.
  4. HILL, George Alexander. https://www.bitebackpublishing.com/books/go-spy-the-land. 1932. vyd. Bratislava : [s.n.], 1932. ISBN 9781849546522. S. 1-320.
  5. LOCKHART, R. H. Bruce. https://www.amazon.co.uk/Memoirs-British-Agent-Bruce-Lockhart/dp/1848326297. 1932. vyd. London : [s.n.], 1932. ISBN 978-144378151 Chybné ISBN. Kapitola 5. kapitola.
  6. SOLŽENICYN, Alexander. Súostrovie GULAG. 2. vydanie. vyd. Francúzsko : Premedia Group, 1973. ISBN 978-80-89594-09-2. S. 303.
  7. PIPES, Richard. Russian Revolution 1899-1919. USA : Harvill Pr, 1997. ISBN 978-1860463365. S. 822.
  8. SOLŽENICYN, Alexander. Súostrovie GULAG. Druhé vydanie. vyd. Francúzsko : Premedia Group, 1973. ISBN 978-80-89594-09-2. Kapitola 9. kapitola - Zákon mužnie, s. 239 – 249.
  9. DAVIS, D. H.. The Forgotten: Catholics of the Soviet Empire from Lenin through Stalin. By Christopher Lawrence Zugger. Syracuse, N.Y.: Syracuse University Press, 2001. xxxiv + 556 pp. n.p.. Journal of Church and State, 2001-09-01, roč. 43, čís. 4, s. 820–821. Dostupné online [cit. 2020-03-20]. ISSN 0021-969X. DOI10.1093/jcs/43.4.820.
  10. DUTTON, Edward Payson. The Bolshevik Persecution of Christianity. Boston : [s.n.], 1924. S. 221.
  11. ZUGGER, Christopher Lawrence. The Forgotten: Catholics in the Soviet Empire from Lenin through Stalin. prvé vydanie. vyd. [s.l.] : Syracuse University Press, 2001. ISBN 978-0815606796. S. 187 - 188.
  12. RADZINSKY, Edvard. Stalin: The First In-Depth Biography Based on Explosive New Documents from Russia's Secret Archives. Prvé vydanie. vyd. [s.l.] : Anchor, 1997. ISBN 978-0385479547. S. 258.
  13. SHENK, David. The Immortal Game: A History of Chess. 2. vydanie. vyd. [s.l.] : Anchor, 2007. ISBN 978-1400034086. S. 169.
  14. SOLŽENICYN, Alexander. Súostrovie GULAG. 2. vydanie. vyd. [s.l.] : Premedia Group, 2012. ISBN 978-80-89594-09-2. Kapitola 10. kapitola - Zákon dozrel, s. 284.
  15. TULLER, David. Cracks in the Iron Closet: Travels in Gay and Lesbian Russia. [s.l.] : [s.n.], 1996. ISBN 978-0-226-81568-8. S. 6.
  16. TUCKER, Robert C.. Stalinism - Essays in Historical Interpretation. [s.l.] : [s.n.], 1999. ISBN 978-0-7658-0483-9. S. 217.
  17. BUKHARIN, Nikolai. How It All Began: The Prison Novel. [s.l.] : Columbia University Press, 1998-06-05. Google-Books-ID: crybQTObjxcC. Dostupné online. ISBN 978-0-585-37889-3. (po anglicky)
  18. Stalin’s Loyal Executioner: People’s Commissar Nikolai Ezhov 1895–1940 [online]. Hoover Institution, [cit. 2020-03-23]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Nikolai Krylenko na anglickej Wikipédii a Nikolaj Krylenko na českej Wikipédii.