Pavel Dmitrijevič Kiseľov
| Pavel Dmitrijevič Kiseľov | ||||||||
| ruský generál, diplomat a politik | ||||||||
 Gróf Pavel Dmitrijevič Kiseľov, maľba z roku 1851 od Franza Krügera | ||||||||
| 1. minister financií[1] (štátneho majetku)[2][3] Ruskej ríše | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| V úrade 1838 – 1856 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Rodné meno | rus. Па́вел Дми́триевич Киселёв | |||||||
| Narodenie | 19. január 1788 Moskva, Ruská ríša | |||||||
| Úmrtie | 26. november 1872 (84 rokov) Paríž, Francúzske kráľovstvo | |||||||
| Profesia | vojak, úradník, diplomat | |||||||
| Národnosť | ruská | |||||||
| Vierovyznanie | pravoslávne kresťanstvo | |||||||
| Rodina | ||||||||
| Manželka |
Sofia Kiseľová, rod. Potocká | |||||||
| Deti | syn, zomrel maloletý | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 | Pavel Dmitrijevič Kiseľov (multimediálne súbory) | |||||||
Gróf Pavel Dmitrijevič Kiseľov (rus. Па́вел Дми́триевич Киселёв; * 19. január 1788, Moskva – † 26. november 1872, Paríž) bol ruský politik, generál, reformátor a diplomat, ruský správca podunajských kniežatstiev Moldavska a Valašska v rokoch 1829 – 1834, minister štátneho majetku (financií) za vlády Mikuláša I. a ruský veľvyslanec vo Francúzsku v rokoch 1856 – 1862.[1][2][3]
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Pavel Dmitrijevič Kiseľov sa narodil v roku 1788 v Moskve do aristokratickej rodiny Kiseľovcov. Vzdelanie získal súkromne doma, v roku 1805 vstúpil do vojska.[3] V rokoch 1807 a 1812 sa zúčastnil bojov proti Napoleonovi Bonapartovi, kde sa zúčastnil vyše dvoch desiatok bitiek.[3] V roku 1814 sa stal pobočníkom cára Alexandra I., vďaka ktorému významne vzrástlo jeho postavenie. Po cárovom boku sa zúčastnil Viedenského kongresu.[3] V rokoch 1819 – 1829 pôsobil ako náčelník štábu 2. armády na Ukrajine, kde sa spoznal viacerými osobnosťami reformistického Južného spolku,[1] a poznal sa aj s Alexandrom Sergejevičom Puškinom, ktorý sa o ňom vo svojom denníku vyjadril veľmi pozitívne.[3]
Podobne ako dekabristickí revolucionári aj Kiseľov patril k reformátorom. Hoci k nemu cár Mikuláš istý čas prechovával nedôveru, proti cárskej vláde nikdy nevystupoval.[4] V roku 1816,[3] keď pôsobil ako pobočník Alexandra I., presviedčal panovníka o potrebe postupného zrušenia nevoľníctva, ktoré dlhodobo bránilo ďalšiemu rozvoju hospodárstva a spoločnosti v Ruskej ríši. V armáde neskôr obmedzil používanie telesných trestov a založil niekoľko vojenských nemocníc. Presadzoval tiež skrátenie vojenskej služby.[1][4]
Počas rusko-tureckej vojny v rokoch 1828 – 1829 velil všetkým ruským vojenským operáciám na ľavom brehu Dunaja. Po vojne pôsobil v rokoch 1829 – 1834 ako veliteľ ruských vojsk a vládny komisár s plnou mocou v Moldavskom kniežatstve a Valašsku. Ako hlavný ruský správca v protektorátnych podunajských kniežatstvách zaviedol rad pokrokových reforiem, ktoré zlepšili situáciu roľníkov.[1] Vrcholom jeho rumunského pôsobenia bolo schválenie prvej rumunskej normy ústavného charakteru Regulamentul Organic začiatkom 30. rokov 19. storočia.[4] Jeho pôsobenie na území Rumunska dnes pripomína bukureštský bulvár Șoseaua Kiseleff. Ďalšími jeho prínosmi v kniežatstvách bola činnosť vedúca k zriadeniu stálej armády a polície, ako i prínos k formovaniu systému zdravotníctva.[1]
V roku 1834 sa Kiseľov vrátil do Ruska a sprevádzala ho povesť čestného a energického reformátora,[3] bol povýšený do pozície generála stal sa členom zákonodarnej Štátnej rady. Od 1835 pôsobil ako člen Tajného výboru na posúdenie roľníckej reformy a na tento úrad nadviazal svojou činnosťou náčelníka 5. oddelenia cárovej kancelárie v rokoch 1836 až 1855. Na starosti mal správu agendy ruských štátnych roľníkov.[1]
Po tom čo bolo v roku 1838 v Ruskej ríši zriadené ministerstvo financií (štátneho majetku), sa stal prvým držiteľom tohto postu, a v úrade zotrval až do roku 1856.[1] V roku 1839 mu bol udelený titul gróf.[3] Ako minister sa zasadil o čiastočnú roľnícku reformu v rokoch 1837 – 1841,[1] a niektoré jeho myšlienky sa využili aj pri širšej reforme v roku 1861.[3] V rámci reformy navrhol plán, podľa ktorého sa mali regulovať prídely a povinnosti roľníkov. Reforma zahŕňala právo roľníkov vlastniť hnuteľný majetok a plán pridelenia pevne stanovenej pôdy. Plán obsahoval aj obmedzenie práva statkárov trestať nevoľníkov, ktorí sa mali právo obrátiť na súd podobne ako slobodní roľníci, čo ale vyvolalo odpor statkárov.[1] V roku 1841, t.j. po dovŕšení reformy mu bol udelený Rad svätého Andreja.[3] Na dedinách sa z jeho iniciatívy začali od 40. rokov 19. storočia zakladať farské školy pre obe pohlavia.[1] Ľudovo bývali označované aj ako Kiseľove školy.[2]
Za panovania Alexandra II. pôsobil od roku 1856 ako veľvyslanec vo francúzskom Paríži. Skúsenosti s diplomaciou mal už z ranejšieho obdobia, keď v 30. rokoch radil cárovi Mikulášovi pomôcť Osmanom v boji proti vzbúrenému Egyptu výmenou za ústupky voči Rusku. Plán sa však nakoniec nevydaril. Po tom, čo sa pre zmenu ruskej politickej orientácie na Prusko nepodarilo vytvoriť trvalé rusko-francúzske spojenectvo v roku 1862 odišiel do dôchodku a politicky sa neangažoval. Istý čas žil vo Švajčiarsku a vo Francúzsku.[3] Zomrel desať rokov po rezignácii v roku 1872 v Paríži, pochovaný bol v rodnej Moskve,[1] v Donskom monastieri.[3]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h i j k l Kiseľov, Pavel Dmitrijevič In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-05-14]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
- ↑ a b c Pavel Dmitriyevich Kiselyov In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-05-14]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g h i j k l m Киселев Павел Дмитриевич [online]. www.hrono.ru, [cit. 2020-05-14]. Dostupné online.
- ↑ a b c Kiselev, Pavel Dmitrievič Graf In: Biographisches Lexikon zur Geschichte Südosteuropas [online]. [Cit. 2020-05-14]. Dostupné online.
