Philippe de Broca

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Philippe de Broca
francúzsky režisér, scenárista a herec
Philippe de Broca v Zürichu v roku 1962
Philippe de Broca v Zürichu v roku 1962
Iné menáBroca de Ferrussac
Štát pôsob.Francúzsko Francúzsko
Narodenie15. marec 1933
Paríž, Francúzsko
Úmrtie26. november 2004 (71 rokov)
Neuilly-sur-Seine, Francúzsko
Národnosťfrancúzska
Profesiarežisér, scenárista
Aktívne roky19602005
ManželkaValérie Rojan (19872004), Margot Kidderová (19831984), Michelle de Broca (19581961)
DetiAlexandre de Broca, Jade de Broca, Chloé de Broca
Odkazy
Webstránkaphilippedebroca.com
CommonsSpolupracuj na Commons Philippe de Broca

Philippe de Broca (* 15. marec 1933, Paríž, Francúzsko – † 26. november 2004, Neuilly-sur-Seine, Francúzsko) bol francúzsky filmový režisér, scenárista a herec.[1]

Hrob Philippa de Brocu v Bretónsku.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Vnuk maliara a syn fotografa Philippe de Broca nastúpil na technickú školu fotografie a kina na Rue de Vaugirard, ktorú ukončil v roku 1953. Potom sprevádzal ako operátor expedíciu nákladných áut Berliet na severe – južný prechod Afriky. Skupinu ale po ceste opustil a s fotoaparátom rok cestoval po Africkom kontinente. Vo Francúzsku nakrúcal priemyselné filmy a potom absolvoval vojenskú službu v armádnej kinematografickej škole, v Nemecku a potom v Alžírsku ako spravodajca. Tento pobyt v armáde je pre neho veľmi dobrou školou. Zvykne si na réžiu a naozaj sa naučí filmovať. Počas alžírskej vojny natáčal inštruktážne filmy pre regrútov.

„Populárny filmár“ podľa vlastnej definície Philippe de Broca vytvoril veľmi osobný štýl, jemnú zmes ľahkosti, humoru a melancholickej vážnosti.

V roku 1957 sa Philippe de Broca stal asistentom réžie Henriho Decoina, potom sa stretol s budúcimi filmármi novej vlny a neskôr s kritikmi Cahiers du cinema. Bude asistentom prvých filmov Clauda Chabrola ako napr.: Le Beau Serge (1957) alebo Les Cousins ​​​​(1958) a Françoisa Truffauta vo filme Les Quatre cents coups (1958). Nakrútil svoj prvý celovečerný film v roku 1959, Les Jeux de l'amour. Najal si mladého herca Jeana-Pierra Cassela, s ktorým v roku 1960 nakrútil ďalšie dva celovečerné filmy Le Farceur a L'Amant de cinq jours. Spolu s Un Monsieur de compagnie, natočeným v roku 1964, tieto prvé tri filmy okamžite definovali štýl Philippa de Brocu, ktorý dal celému jeho dielu osobitnú farbu: ľahkosť tónu s istou závažnosťou, melanchóliou či napínavosťou. Pre sentimentálne komédie si našiel skladateľa Georgesa Deleruea, ktorý vždy vedel skomponovať tú správnu hudbu pre film. Bohužiaľ de Broca natočil film Srdcový kráľ (1966) ktorý je komerčným neúspechom, jeden z dôvodov je aj temnejší chod filmu. Jean-Pierre Cassel svojou eleganciou a rafinovanosťou dokonale stelesňuje „super“ hrdinu: zasnenú, vzdušnú postavu, neustále v pohybe, túžiacu uniknúť pred váhou pozemských, sociálnych a morálnych problémov. Tento hrdina, akýsi kinematografický dvojník filmára, zažije počas de Brocovej kariéry niekoľko variácií, po Casseliho prvých filmoch sa točenie a choreografia, v honbe za šťastím, ktoré neustále vytráca, podarí v roku 1964 vo filme Muž z Ria (obrovský populárny úspech) neohrozená a akrobatická postava, ktorú s humorom a ležérnosťou stelesnil Jean-Paul Belmondo. Potom, keď dozrie, je to Jean Rochefort, ktorý zosobní „super“ hrdinu, a to všetko v pohybe a fantázii vo filme Sukničkár z roku 1978 herec hrá úlohu jemného a zasneného idealistu. Philippe Noiret bude tiež jedným z filmových dvojníkov, vo filme Rozmarná Maria (1969), potom vo veľkých populárnych komédiách 70. rokov ako Nežné kura (1978) a Ukradli torzo Jupitera (1980). Herec stelesňuje rovnakú epikurejskú postavu, ale plynutie času sa upokojilo a urobilo filozofickejšie.

Štýlom Philippa de Brocu je však v podstate mužský štýl. Ženy, aj keď sú veľmi prítomné, sú len zriedka v centre príbehu. Až na pár výnimiek (ako Chère Louise v roku 1971 s Jeanne Moreau) inak je hrdinom vždy muž, obklopený viacerými ženskými postavami, často patriacimi k rôznym generáciám. Väčšina de Brocových filmov má oslnivé herecké obsadenie. Režisér sa obklopuje množstvom často veľmi obľúbených hercov. Ich jednotlivé partitúry sa spájajú vo veľkom zborovom súbore, ako napríklad v Ťahať diabla za chvost (1968), s Yvesom Montandom, Madeleine Renaud, Jeanom Rochefortom či Jean-Pierre Marielle, alebo v búrlivých duetách ako Nežné kura.(1978) (Philippe Noiret / Annie Girardot) alebo Afričan (1983) (Philippe Noiret a Catherine Deneuve).

Philippe de Broca nakrútil aj dobrodružné filmy. Muž z Ria v roku 1964 inauguruje žáner, pričom Belmondo ako „obyčajný človek“ je napriek sebe vtiahnutý do neobyčajných dobrodružstiev. S tým istým hercom nakrútil de Broca v roku 1965 Muž z Hongkongu podľa predlohy Julesa Verna, úchvatného filmu, ktorý v hektickom tempe mieša dobrodružstvá, fantáziu a exotiku. V roku 1973 sa opäť stretávajú pri filme Muž z Acapulca. Hlavná postava, autor špionážnych románov, sa stáva strojcom príbehu a podľa svojej fantázie násobí tam a späť medzi fikciou a realitou. Nenapraviteľný (1975), v ktorom Belmondo hrá úlohu sympatického gaunera je tiež úspešná. V 80. a 90. rokoch Philippe de Broca pokračoval v nakrúcaní exotických dobrodružných komédií ako Afričan (1983) s Philippom Noiretom a Catherine Deneuve alebo Amazonka z roku 2000 s Jean-Paulom Belmondom. Ale jeho inšpirácia potom naznačuje určitú dýchavičnosť.

Philippe de Broca vytvoril aj niekoľko skvelých historických komédii Cartouche (1962), interpretované Jean-Paul Belmondom a Claudiou Cardinale, miešajúc lyrizmus a tragédiu, čo tiež prinieslo filmárovi jeho prvý komerčný úspech. V roku 1987 nakrútil de Broca Šuani v hlavných úlohách Philippe Noiret a Sophie Marceau. Film sa stretol len so zmiešaným ohlasom, no filmár sa s verejnosťou opäť spojil v roku 1997 adaptáciou románu Paula Févala o plášti a dýke v Hrbáčovi, v ktorom bol Daniel Auteuil plný zápalu a energie a prefíkaný Fabrice Luchini.

V 90. rokoch sa Philipe de Broca obrátil na televíziu, pre ktorú režíroval tucet televíznych filmov vrátane Pozri sa na mňa, keď ťa opustím (1993) alebo Madame Sans-gêne (2002).

Počas svojej kariéry bol Philippe de Broca veľmi lojálny k svojim hercom a technikom. Ako spoločníkov na cestách mal scenáristu Daniela Boulangera, kameramana Jeana Penzera a skladateľa Georgesa Delerueho. Les Films Ariane, ich zakladateľ Alexandre Mnouchkine a producent Georges Dancigers pravidelne podporovali jeho kariéru.

V roku 2004 urobil de Broca novú literárnu adaptáciu Vipère au fist po Hervé Bazinovi s Jacquesom Villeretom a Catherine Frotovou v úlohe tyranského Folcoche. Toto bude jeho posledný film. Režisér zomrel na rakovinu v novembri 2004. Jeho hrob v Belle-Île v Bretónsku nesie epitaf „Veľa som sa smial“.

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

Režisér[upraviť | upraviť zdroj]

Scenárista[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. S.R.O. (FDB.CZ), 2003-2019, Filmová databáze. Philippe de Broca [online]. FDb.cz, [cit. 2022-08-11]. Dostupné online. (po česky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]