Jean-Claude Brialy
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. Potenciálne nedokončený článok. Robot odstránil šablónu {{pracuje sa}} pre nečinnosť. (5. 10. 2020) |
| Jean-Claude Brialy | |
| francúzsky herec, režisér, scenárista a spisovateľ | |
 | |
| Narodenie | 30. marec 1933 Aumale, Alžírsko |
|---|---|
| Úmrtie | 30. máj 2007 (74 rokov) Monthyon, Francúzsko |
| Odkazy | |
| Commons |  Jean-Claude Brialy |
Jean-Claude Brialy (* 30. marec 1933, Aumale, Alžírsko – † 30. máj 2007, Monthyon, Francúzsko) bol francúzsky herec, režisér, scenárista a spisovateľ, držiteľ Césara.
Životopis[upraviť | upraviť kód]
Mladosť[upraviť | upraviť kód]
Narodil sa do rodiny dôstojníka francúzskej armády v vtedajšom Francúzskom Alžírsku,[1] v roku 1942 rodina presídlila do Francúzska. Pôvodne začal študovať na vojenskej strednej škole, maturoval však na konzervatóriu v Štrasburgu a s tamojším umeleckým súborom sa potom zúčastnil turné po juhovýchodnom Francúzsku.[1] Následne absolvoval u armádnej filmovej služby základnú vojenskú službu]],[1] v roku 1954 sa presťahoval do Paríža[2] a po krátkom vystupovaní v miestnom divadle Daunou[1] hneď v roku 1954 debutoval v krátkometrážnom filme Paris, mon copain.
Čoskoro sa stal jedným z najvýraznejších hercov francúzskej novej vlny[2] a do svojich filmov ho obsadili najvýzamnejší režiséri tohto smeru, napríklad Éric Rohmer, Jean-Luc Godard, Louis Malle, François Truffaut, Agnès Varda či Jacques Rozier, najmä ale Claude Chabrol, ktorý si ho v päťdesiatych rokoch vybral do svojich filmov Krásny Serge (1958) a Bratranci (1959). Jeho typickou rolou potom bola rola milovníkov alebo uhladených, šarmantných a väčšinou i cynických alebo ironických mužov. Odklon od tohto typu postáv znamenalo až účinkovanie v Rohmerovom filme Klárino koleno (1970).
Herecká kariéra[upraviť | upraviť kód]
V roku 1972 debutoval ako režisér filmom Églantine z detského prostredia, za ktorý získal ocenenie na Filmovom festivale v San Sebastiane. Odvtedy režíroval ešte niekoľko málo filmov, ktoré sa však už nestretli s tak priaznivým ohasem.
V sedemdesiatych rokoch sa stal jedným z najobsadzovanejších francúzskych filmových hercov. V roku 1976 vytvoril komediálnu úlohu v poslednom Gabinovom filme Svätý rok a stvárnil úlohu cynického prokurátora Villedieua v Tavernierovom filme Sudca a vrah, za ktorú bol nominovaný na Césara. Z ďalších významných režisérov spolupracoval napríklad s Rogerom Vadimom, Claudom Lelouchom, alebo Luisom Buňuelom. V osemdesiatych rokoch pokračoval v bohatej filmovej kariére a v roku 1988 získal Césara za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe za postavu homosexuálneho dirigenta vo filme Les Innocents.
Jeho posledným filmom bol televízny film Monsieur Max (2007) v ktorom stvárnil úlohu homosexuálneho žida, ktorý konvertuje na katolícku vieru, napriek tomu však neskôr zomiera v koncentračnom tábore.[2]
Počas celého svojho života hral rovnako v divadle, kde sa predstavil napríklad v hrách Georgesa Feydeaua a v niekoľkých drámach francúzskeho divadelníka Sacha Guitryho. Jedna z jeho najúspešnejších divadelných kreácií bola práve v Guitryho hre Iluzionista v roku 1989.[2] Neskôr sa stal riaditeľom parížskeho divadla Hébertot a v roku 1986 divadla Bouffes-Parisiens.[1] Taktiež riadil divadelný festival v Anjou[2] a istú dobu mal vlastnú televíznu reláciu kam si pozýval osobnosti francúzskeho umenia a kultúry.[1]
Osobný život[upraviť | upraviť kód]
Vydal dve autobiografické knihy Le Ruisseau des singes (2000) a J'ai Oublie de vous dire (2004) a neskôr o sebe prezradil, že je bisexuál.[3] Bol nositeľom niekoľkých vysokých francúzskych štátnych vyznamenaní (Čestná légia, Rad za zásluhy, Rád umenia a literatúry) a monackého kultúrneho vyznamenania Ordre du Mérite Culturel.[4] V rokoch 1974 a 1984 bol hosťom na filmovom festivale v Karlových Varoch.[1]
Zomrel na rakovinu.[2] Na jeho pohrebe na parížskom cintoríne Montmartre bol prítomný vtedajší francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a mnoho významných osobností francúzskeho filmu a kultúry.[5]
Filmografia[upraviť | upraviť kód]
Herecká filmografia (vyber)[upraviť | upraviť kód]
- Filmy
- 1956: Elena et les hommes, réžia Jean Renoir
- 1958: Krásny Serge (Le Beau Serge), r. Claude Chabrol
- 1958: Christine, r. Pierre Gaspard-Huit
- 1958: Milenci (Les Amants), r. Louis Malle
- 1958: Výťah na popravisko (Ascenseur pour l'échafaud), r. Louis Malle
- 1959: Bratranci (Les Cousins), r. Claude Chabrol
- 1959: Le Chemin des écoliers, r. Michel Boisrond
- 1959: Nikdo mě nemá rád (Les Quatre cents coups), r. François Truffaut
- 1960: Paříž patří nám (Paris nous appartient), r. Jacques Rivette
- 1961: Amours célèbres, r. Michel Boisrond
- 1961: Vanina Vanini, r. Roberto Rossellini
- 1961: Une femme est une femme, r. Jean-Luc Godard
- 1962 : Adieu Philippine, režie Jacques Rozier
- 1962: Arsene Lupin kontra Arsene Lupin (Arsène Lupin contre Arsène Lupin), režie Edouard Molinaro
- 1962: Cléo od pěti do sedmi (Cléo de 5 à 7), režie Agnès Varda
- 1962: Ďábel a desatero (Le Diable et les dix commandements), režie Julien Duvivier
- 1962: Les Petits matins, režie Jacqueline Audry
- 1962: Les Sept péchés capitaux, viac režisérov
- 1963: Carambolages, režie Marcel Bluwal
- 1963: L'Amour à la mer, režie Guy Gilles
- 1963: Les Veinards, viac režisérov
- 1963: Le Glaive et la balance, režie André Cayatte
- 1964: Honba na muže (La Chasse à l'homme), režie Edouard Molinaro
- 1964: La Ronde, r. Roger Vadim
- 1964: Pán ze společnosti (Un monsieur de compagnie), režie Philippe de Broca
- 1965: Prachy a smůla (Cent briques et des tuiles), režie Pierre Grimblat
- 1965: Io la conoscevo bene, režie Antonio Pietrangeli
- 1966: Srdcový král (Le Roi de cœur), režie Philippe de Broca
- 1967: Le Plus vieux métier du monde, viac režisérov
- 1968: Manon 70, režie Jean Aurel
- 1968: La Mariée était en noir, režie François Truffaut
- 1970: Le Genou de Claire, režie Éric Rohmer
- 1974: Láska v dešti (Un amour de pluie), režie Jean-Claude Brialy
- 1974: Přízrak svobody (Le Fantôme de la liberté), režie Luis Buñuel
- 1976: Barocco, režie André Téchiné
- 1976: Soudce a vrah (Le Juge et l'assassin), režie Bertrand Tavernier
- 1976: Svatý rok (L'Année sainte), režie Jean Girault
- 1977: Julie pot de colle, režie Philippe de Broca
- 1978: La Chanson de Roland, režie Frank Cassenti
- 1980: La Banquière, režie Francis Girod
- 1981: Les Uns et les autres, režie Claude Lelouch
- 1982: Noc ve Varennes (La Nuit de Varennes), režie Ettore Scola
- 1983: Papy fait de la résistance, režie Jean-Marie Poiré
- 1983: La Ragazza di Trieste, režie Pasquale Festa Campanile
- 1983: Edith a Marcel (Édith et Marcel), režie Claude Lelouch
- 1983: Mortelle randonnée, režie Claude Miller
- 1983: Zločin (La Crime), režie Philippe Labro
- 1985: L'Effrontée, režie Claude Miller
- 1985: Le 4eme pouvoir, režie Serge Leroy
- 1985: Le Téléphone sonne toujours deux fois, režie Jean-Pierre Vergne
- 1986: Inspecteur Lavardin, režie Claude Chabrol
- 1986: Muž a žena po 20 letech (Un homme et une femme, 20 ans déjà), režie Claude Lelouch
- 1987 : Maladie d'amour, režie Jacques Deray
- 1990 : Prohnilí proti prohnilým (Ripoux contre ripoux), režie Claude Zidi
- 1990: S'en fout la mort, režie Claire Denis
- 1994 : Královna Margot (La Reine Margot), režie Patrice Chéreau
- 1994: Il Mostro, režie Roberto Benigni
- 1995: Une femme française, režie Régis Wargnier
- 1995: Les Cent et une nuits de Simon Cinéma, režie Agnès Varda
- 1996: Beaumarchais, l'insolent, r. Edouard Molinaro
- 1996: Les Caprices d'un fleuve, r. Bernard Giraudeau
- 1996: Portraits chinois, r. Martine Dugowson
- 2000: Les Acteurs, r. Bertrand Blier
- 2001: South Kensington, r. arlo Vanzina
- 2002: C'est le bouquet!, r. Jeanne Labrune
- 2004: People Jet Set 2) r. Fabien Onteniente
- Televízia
- 1980: Arsène Lupin joue et perd, seriál, réžia Alexandre Astruc
- 1995: Sandra, princezna rebelka (Sandra princesse rebelle), seriál, r. Didier Albert
- 1998: Le Comte de Monte Cristo, r. Josée Dayan
- 2000: La Bicyclette bleue, seriál, r. Thierry Binisti
- 2004: Le Président Ferrare: L'affaire Pierre Valéra, r. Alain Nahum
- 2005: Les Rois maudits, seriál, r. Josée Dayan
- 2006: Le Président Ferrare: L'affaire Denise Chabrier, r. Alain Nahum
- 2006: Le président Ferrare: L'affaire Gilles d'Aubert, r. Alain Nahum
Réžia (vyber)[upraviť | upraviť kód]
Publikácie[upraviť | upraviť kód]
- BRIALY, Jean-Claude. Le Ruisseau des Singes. [s.l.] : [s.n.], 2000. ISBN 978-2-26-611126-3. (francouzsky)
- BRIALY, Jean-Claude. J’ai oublié de vous dire. [s.l.] : [s.n.], 2004. ISBN 978-2-84-563158-8. (francouzsky)
Ocenenia[upraviť | upraviť kód]
- 1988: César pre najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe za film Les Innocents
- Komandér Rádu čestnej légie[2]
- Komandér Rádu za zásluhy[2]
- Komandér Rádu umenia a literatúry[2]
Referencie[upraviť | upraviť kód]
- ↑ a b c d e f g FIKEJZ, Miloš. Slovník zahraničních filmových herců konce XX. století. Zväzok 1. Praha : Volvox Globator, 2002. 2 zv. (1500 s.) ISBN 80-7207-489-X. S. 199-200.
- ↑ a b c d e f g h i BERGAN, Ronald. Jean-Claude Brialy [online]. The Guardian, 2007-06-01, [cit. 2013-12-23]. Dostupné online. (anglicky)
- ↑ Têtu, júl-august 2007, s. 22. ISSN 1265-3578. (francúzsky)
- ↑ Ordonnance Souveraine n° 15.565 du 18 novembre 2002 portant promotions ou nominations dans l'Ordre du Mérite Culturel [online]. 2002-11-18, [cit. 2013-12-13]. Dostupné online. (francúzsky)
- ↑ Obsèques de Jean-Claude Brialy: des centaines d'anonymes, des stars et le président Sarkozy [online]. 2007-06-04, [cit. 2014-01-03]. Dostupné online. (francúzsky)
Iné projekty[upraviť | upraviť kód]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean-Claude Brialy
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]
- Michael Lonsdale v Internet Movie Database (po anglicky)
- Michael Lonsdale v Česko-Slovenskej filmovej databáze
- Michael Lonsdale na ČFN
Zdroj[upraviť | upraviť kód]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jean-Claude Brialy na českej Wikipédii.
]