Portál:Politika/Odporúčaný článok/42
Martin Rázus (* 18. október 1888, Liptovský Mikuláš, Slovensko – † 8. august 1937, Brezno, Slovensko) bol slovenský básnik, prozaik, esejista, dramatik, publicista, politik a evanjelický kňaz.
Narodil sa v obci Vrbica, ktorá je dnes administratívnou súčasťou Liptovského Mikuláša, ako prvorodený syn garbiarskeho robotníka. Jeho najmladšou sestrou bola Mária Rázusová – budúca významná slovenská poetka, dramatička a prekladateľka. Ľudovú školu vychodil v rodisku, do meštianky chodil v Liptovskom Mikuláši, no na gymnaziálne štúdiá odišiel do Banskej Bystrice. Príčinou boli politické výhrady štátnej moci voči jeho národno-politickým postojom na škole a celkovému politickému presvedčeniu rázusovskej rodiny vôbec. Po roku gymnaziálneho štúdia v Banskej Bystrici prestúpil na gymnázium do Kežmarku. Po maturite sa prihlásil na štúdium evanjelickej teológie v Bratislave. Po skončení štúdia roku 1911 bol niekoľko mesiacov kaplánom pri Samuelovi Zochovi v Modre. Koncom toho istého roku odišiel, spoločne s budúcim básnikom Vladimírom Royom, do Anglicka, kde obaja pokračovali v teologickom štúdiu na univerzite v škótskom meste Edinburgh. Po ročnom pobyte v Anglicku, počas ktorého podnikol viaceré cesty po Západnej Európe, sa vrátil na pôvodné kaplánske miesto do Modry, no čoskoro – od začiatku roku 1913 – dostal samostatné farárske miesto v Pribyline, teda v Liptove a neďaleko rodiska a v tom istom roku sa oženil s Elenou Zochovou, s ktorou mal tri deti. Tu pôsobil plných deväť rokov, až do leta 1921, potom ho preložili na faru v Moravskom Lieskovom, kde bol tiež rovných deväť rokov. V máji roku 1930 sa stal farárom v Brezne, kde po siedmich rokoch kňazského pôsobenia a vyčerpávajúcej literárnej i politickej činnosti predčasne zomrel vo veku štyridsaťosem rokov na zlyhanie obličiek. Ako významného slovenského spisovateľa a politického predstaviteľa Slovákov ho však pochovali v Banskej Bystrici.
Ako politik bol predstaviteľom nacionálneho krídla, presadzujúceho autonómiu Slovenska. V januári roku 1920 vystúpil z SNS, ktorá sa pred voľbami spojila s Národnou republikánskou stranou roľníckou. Späť do osamostatnenej SNS sa vrátil až keď sa v programe SNS z roku 1922 opäť objavila požiadavka administratívnej a kultúrnej autonómie. Stal sa profilujúcou osobnosťou strany. Usiloval sa program strany zameriavať na sociálne a hospodárske problémy Slovenska či presadzovanie národnej a politickej subjektivity Slovenska. Od roku 1929 až do svojej smrti bol predsedom SNS. Jeho zásluhou získala SNS roku 1929 prvý mandát v poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia (dohodou s Československou národnou demokraciou). Poslancom bol až do roku 1937. Pod jeho vedením sa zblížila SNS a HSĽS, ktoré vytvorili roku 1932 autonomistický blok, presadzujúci legislatívnu autonómiu Slovenska (tzv. Zvolenský manifest).