Príbeľská vzbura

Príbeľská vzbura bola vzbura sedliakov, viedol ju Janko Kráľ a Ján Rotarides v Hontianskej župe (v dedinách Horné Príbelce, Dolné Príbelce, Horné Plachtince, Stredné Plachtince a Dolné Plachtince). Trvala od 26. marca do 30. marca roku 1848.

Udalosti pred vzburou

Problém poddanstva v Uhorsku

19. storočie sa nieslo v znamení zmien a modernizácie. Európa sa mení. Technické, stavebné, názorové a iné výdobytky stredoveku boli postupom času zavrhnuté, nahradené či vylepšené. Ale jeden výdobytok naďalej pretrvával (nie v celej Európe) a spomaľoval spoločnosť. Išlo o poddanstvo, bolo jednou z hlavných príčin vypuknutia revolučnej vlny, ktorá sa prehnala Európou.

Poddanstvo tvorilo v Uhorsku veľký problém. V predrevolučných rokoch hlasy na zmenu tohto zastaraného systému silnejú. Od začiatku roku 1847 sa na uhorskom sneme prejedávala problematika reformného riešenia poddanskej otázky a uvoľnenie feudálnych vzťahov. Na jar roku 1848 na uhorskom sneme vystúpil Ľudovít Košut stúpenec európskeho liberalizmu s kritikou habsburského absolutizmu. Hlavná žiadosť s ktorou sa obracal na panovníka bola požiadavka zrušenia poddanstva a zrovnoprávnenie občanov.

Takéto žiadosti sa objavujú aj v radoch slovenských dejateľov. Ľudovít Štúr snemový zástupca slobodného kráľovského mesta Zvolen 21. decembra 1847 na uhorskom sneme v Bratislave prezentoval svoj návrh na zrušenie poddanstva ako hlavný cieľ krajinskej politiky. V krajine panovala zlá hospodárska situácia, ktorú podľa Štúra spôsobovala nevôľa poddaného lepšie obrábať pôdu, pretože mu nepatrila. Štúr vystupoval veľmi umiernene a toto jeho umiernené vystúpenie kritizovali radikálnejšie orientované osobnosti ako Janko Francisci, Janko Kráľ a Š.M. Daxner. Zrušenie poddanstva teda bolo významnou požiadavkou v období tesne pred revolúciou.

Začiatok revolučnej vlny

Revolučné roky 1848 – 1849 sa niesli v duchu Veľkej francúzskej revolúcie. Boli to zväčša buržoázne revolúcie, ktoré boli v znamení boja proti starému režimu, ale išlo aj o národnú emancipáciu a sociálnu rovnosť občanov. „Rok revolúcií 1848 sa začal už v januári na Sicílii, vo februári zachvátila revolúcia Francúzsko a odtiaľ sa nepokoje šírili do strednej Európy.“

Revolučná vlna sa rýchlo šírila Európou. Pod vplyvom postupujúcej revolúcie sa spoločnosť radikalizuje. Revolučná reťazová reakcia sa v marci dostáva aj do Viedne. 13. marca tu vypuká povstanie. Cisársky dvor bol zaskočený takýmto vývojom udalostí. Panovník odvolal kancelára Metternicha. Bol tak zvrhnutý nenávidený Metternichov policajný režim. O takýto vývoj sa v značnej miere zaslúžili maďarský radikáli ako Košut, Petőfi a Vasvári. Formulujú požiadavky uhorského národa tzv. Peštianskych 12 bodov. Z Viedne sa následne revolúcia 15. marca dostáva aj do Pešti. Tieto udalosti zapôsobili na uhorský snem, ktorý zo strachu prijal marcové zákony. Tie však problém riešili len polovičato.

Správa o revolúcii v Pešti a zrušení poddanstva sa rýchlo šírila po monarchii. Gróf Ľudovít Baťán 23. marca rozposlal obežník úradom v celom Uhorsku. V tomto obežníku im nariaďoval aby informovali dedinský ľud ale aj zemepánov o zmenách, ktoré nastali. Úrady mali zvoliť deputácie z ľudí, ktorí boli medzi obyvateľmi obľúbení a tieto zákony im mali vysvetliť a nabádať k ich dodržiavaniu, do času kým budú panovníkom schválené. Mali aj utišovať prípadné buričské nálady, ale vyhýbať sa násiliu. V monarchii ľud nové správy spočiatku uvítal s radosťou, inak tomu nebolo ani v Hontianskej župe. Koncom marca však predstavitelia tejto župy zaprotokolovali, že spokojnosť so zmenami nie je všeobecná, najmä na východe župy v piatich dedinách neboli obyvatelia spokojní. Nad novinkami neprejavili vďaku, ba dokonca požadovali ďalšie zmeny.

Priebeh vzbury

25. marca sa Janko Kráľ stretol v Príbelciach so svojím priateľom Jánom Rotaridesom. Oboznámil ho s udalosťami, ktorých bol svedkom v Pešti. S novými správami následne oboznámil obyvateľov dediny. Rozprával o úspešnej revolúcii vo Viedni a Pešti, ako sa ľudom podarilo vydobyť si lepšie postavenie. Zdôrazňoval, že šľachta nie z dobrej vôle ľudu urobila tieto ústupky ale zo strachu. U dedinčanov vyvolala veľkú radosť najmä informácia o rušení poddanských povinností.

S oboznamovaní ľudu sa ponáhľali a chceli všetkých oboznámiť skôr ako dorazia panské deputácie. Pánom nedôverovali a predpokladali, že deputácie ľud oklamú, zastrašia a mnoho informácií im zataja. V noci z 25. na 26. marca odišiel Janko Kráľ a Ján Rotarides z Dolných Príbeliec. O tom podal správu kňaz Karol Dobrík, ktorý zaznamenal, že sa Ján Rotarides nezúčastnil na bohoslužbe. Odišli zrejme preto lebo sa dozvedeli, že deputácia je už na ceste. Pravdepodobne chceli prebrať plán ďalšieho postupu a pripraviť sa na nasledujúce dni.

27. marca prichádza do dediny deputácia - Miklos Laszkary, Lajos Luka a Kálman Horváth, (neboli medzi obyvateľmi veľmi obľúbení) prišli oboznámiť ľud o oslobodení poddaných. Informovali o zákonoch a obyvatelia si uvedomovali, že zákony vôbec nie sú až také prevratné ako im ich opisoval Janko Kráľ a Ján Rotarides. Zmeny rozhodne neznamenali koniec všetkých feudálnych povinností, dotýkali sa výlučne urbárskej služby, nedotýkali sa iných povinností roľníkov voči zemepánovi, zmeny sa netýkali želiarov, vinohradníkov a nemenila sa možnosť využívať lesy. Neobľúbení vyslanci navyše vyžadovali, aby boli obyvatelia vďační pánom za ich dobrú vôľu. To bolo na zúčastneného Janka Kráľa a Jána Rotaridesa príliš. Predstavovali si, že vypukne živelná revolúcia, ktorá radikálne odstráni moc šľachty. Verili, že šľachta má strach a vzbúrený ľud si teraz dokáže vydobyť čokoľvek a preto tvrdenia, že majú byť za ústupky vďačný ich pobúrili. V tejto napätej situácii vystúpil z radov sedliakov pred deputáciu Ján Rotarides. O ďalších udalostiach informuje miestny podžupan László Majthényi.

„Ján Rotarides, notár obce Príbelce v tunajšej stolici, bol taký bezočivý, že pred tunajšou komisiou popularizujúcou najnovšie zákony, vyhlásil ľudu, že zemepáni ponúknutí strachom nie z čistého úmyslu, ale z donútenia poskytli ústupky, ktoré mali poskytnúť už pred stáročiami. Vyhlasoval ďalej v mene ľudu pobúreného predchádzajúcimi podobnými štvaniami, že s týmito ústupkami ani zďaleka nie súc spokojný, žiada vydeliť na každý dom príslušný les, oslobodiť sa od viničného desiatku. V mene želiarov osadených na majerských pozemkoch vyhlásil, že ak sa im tieto bez najmenšej ťarchy neponechajú, neuspokoja sa, načo spomedzi znepokojeného ľudu viacerí poznamenali, že bez krvipreliatia sa táto vec nemôže skončiť. Napokon ešte s nadšeným rečnením vyhlásil, že ani to nestačí ešte, ale nech sa zemepáni zaviažu, že budú používať svoju národnú slovenskú reč a nebudú sa pričiňovať o vyučovanie detí v maďarskom jazyku.“

Vyslanci sa ostro postavili proti takýmto požiadavkám. V dave dedinčanov sa napätie vystupňovalo, ozývali sa hlasy, že ak páni neustúpia záležitosti sa nezaobídu bez preliatej krvi.

„Po odchode vyslancov, obyvatelia na čele s Rotaridesom zaútočili na dom richtára, zmocnili sa urbárskych spisov a v strede dediny ich symbolicky a slávnostne spálil. Potom kdesi vyhrabali jednu pušku a začali strieľať na miestne panské obydlia.“ Podľa niektorých správ obsadili aj panskú krčmu. Sedliaci šli do lesa a zrušili medzu medzi ich a panskými pastvinami. Zatiaľ Kráľ a Rotarides spolu s niekoľkými sedliakmi sa na koňoch ponáhľali do blízkych dedín. Tam rozprávali obyvateľom o udalostiach v Pešti, čítali peštianskych 12 bodov, Janko Kráľ čítal svoje revolučné básne, rečnili o krivdách páchaných zemanmi, pálili urbárske knihy. Chodili po dedinách na koňoch, so zbraňou v rukách a umrlčou zástavou, strieľali do panských dvorov a vraj hrozili šibenicou a vypálením panských zámkov. Župný predstavitelia a miestna šľachta sa s veľkým nepokojom dívali na prebiehajúce udalosti. Bolo nutné aby rázne zakročili.

Koniec vzbury

Podžupan Majthényi sa obrátil na Františka Jozefa veliteľa stotiny 3. dragúnskeho pluku, ktorý sa nachádzal v Hontianskej župe. Vydal rozkaz aj podslúžnemu Sándorovi Majzikovi, aby sa pridal k pacifikácii vzbúrených dedín. Tak sa k cisárskym dragúnom pridal aj župný žandár Janos Hidasy so štyrmi pandúrmi a niekoľkými hajdúchmi. Takáto odstrašujúca sila bola použitá proti piatim neozbrojeným dedinám, s počtom obyvateľov dokopy zhruba 2500. 30. marca jednotky dorazili do Dolných Príbeliec, kde chytili dvoch vodcov vzbury. Aby vyvolali strach medzi obyvateľmi, chytili aj troch vážených dedinčanov a obchádzali s nimi vzbúrené dediny. Tu zadržali štyroch ďalších dedinčanov.

Po vzbure

Podžupan dosiahol potlačenie vzbury ale zároveň vyvolal v krajine nesúhlas svojím konaním. Nastal však problém s odsúdením povstalcov. Nebolo ich v podstate z čoho obviniť. Mohli byť napríklad obžalovaný s pálenia urbárskych kníh, tie však novými zákonmi stratili svoje opodstatnenie. Ďalej ich mohli obviniť zo streľby do panských sídel, ale keďže nedošlo k žiadnej ujme a navyše sa nedalo dokázať kto vlastne strieľal aj to by bolo zbytočné. Nakoniec ich mohli obžalovať s poburovania, čo by ale bola provokácia keďže sa priznávala sloboda slova každému občanovi. Napriek tomu boli Janko Kráľ a Ján Rotarides uväznení.

Správa o vzbure sa ale za pár týždňov rozšírila po celej krajine. Udalosti v Honte vyvolali protesty proti postupu župy a uväzneniu aktérov. Protestovali mnohý nemaďarský politici. Objavovalo sa mnoho požiadaviek o oslobodenie vzbúrencov. Najznámejšie žiadosti na oslobodenie Kráľa a Rotaridesa pochádzali z pera Jozefa Miloslava Hurbana. Požiadavku uverejnil ako bod Žiadostí slovenského národa. Aj chorvátske národné hnutie požadovalo oslobodenie väzňov. Ján Rotarides bol prepustený po dvadsiatich mesiacoch v októbri 1849. Vezenie na ňom zanechalo trvalé následky. Janko Kráľ bol prepustený po desiatich mesiacoch v januári 1849.

Na filmovom plátne

Príbeľská vzbura Janka Kráľa (1978 - Československo, réžia Eduard Grečner) - v hlavých úlohách Juraj Kukura ako Janko Kráľ a Ivan Romančík ako Ján Rotarides.

Odporúčaná literatúra

• BOBKOVÁ, Jarmila: Revolučná jar 1848 v  Európe. In: Slováci v revolúcii 1848 – 1849, 1998, s 11-18.
• BRTÁŇ, Rudo, kol.: Búrkam divým v ústrety, Bratislava: Osvetový ústav a Vydavateľstvo Obzor, 1972, 218 s.
• BRTÁŇ, Rudo: Postavy slovenskej literatúry, Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1971, 302 s.
• BRTÁŇ, Rudo: Život básnika Janka Kráľa, Martin: Matica slovenská, 1972, 190 s.
• FRANKOVÁ, Libuša: K formovaniu slovenského revolučného programu v čase uhorského snemu 1847 – 1848. In: Slováci v revolúcii 1848 – -1849, 1998, s 76-86.
• GYÖRGY, Spira: Stretnutie Jána Rotaridesa s revolúciou a kontrarevolúciou. In: Historický časopis: Ústavu historických vied Slovenskej akadémie vied Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1988, č. 5. s. 733-759.
• MESÁROŠ, Július: Osobitosť historických podmienok riešenia národnostnej otázky habsburskej ríše revolučných rokoch 1848 – 1849. In: Slováci v revolúcii 1848 – 1849, 1998, s. 21-36.
• PIŠÚT, Milan: Literárne štúdie a portréty z novšej Slovenskej a českej literatúry. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955, 410 s.
• PIŠÚT, Milan: Janko Kráľ, život a básnické dielo, Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1957, 203 s.
• PODOLAN, P., VIRŠINSKÁ, M: Slovenské dejiny III 1780 – 1914, Bratislava: Literárne informačné centrum, 2014, 405 s. ISBN 978-80-8119-081-0
• RATKOŠ, Peter, BUTVIN, Jozef, KROPILÁK, Miroslav: Naše dejiny v  prameňoch, Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1971, 192 s.