Príleskovci
| Príleskovci | |
 Barónsky erb Príleskovcov | |
| Krajina | Uhorsko, Rakúsko-Uhorsko |
|---|---|
| Materská dynastia | Kotešovský (Kotešová)alebo Diviakovci |
| Tituly | barón |
| Zakladateľ | Peter zvaný Zeuke |
| Rok založenia dynastie | okolo 1350 |
| Štátna príslušnosť | slovenská, oficiálne uhorská |
| Ďalšie vetvy dynastie | |
Príleskovci alebo Príleský z Prílesa (cudzojazyčne Prileszky, Prileszky de Prilesz, Prileszky von Prilesz) bola uhorská šľachtická rodina, odvodzujúca svoje priezvisko od zemanskej osady Príles, ktorú vlastnili.
Teórie pôvodu
- Pôvod z rodu Kotešovských
Je možné,že Peter zvaný Zeuke (spomínaný v prvej písomnej zmienke, viď. nižšie), alebo nektorý člen rodiny z Kotešovej bol zakladateľom rodu, ktorý neskôr používal predikát z Prílesa. Faktom, ktorý môže potvrdiť túto hypotézu je skutočnosť, že rodina Príleských vlastnila ešte v 2. polovici 15. storočia rozsiahle majetky v Kotešovej a dokonca Mikuláš Príleský sa v roku 1525 podpísal ako Mikuláš z Malej Kotešovej.
- Pôvod z rodu Diviakovcov (takmer identická podoba erbu)
Charakteristika
Prvá zmienka o Prílese pochádza z listiny, v ktorej Ladislav (syn Tomáša z Kotešovej) roku 1351 daruje usadlosť nazývanú Príles (Prilich), Petrovi zvanému Zeuke. Peter zvaný Zeuke je možný zakladateľ rodu Príleských.
Prvá vetva z Prílesa
Prvý známy člen rodiny Príleských bol Ladislav, ktorý bol v roku 1438 kráľovským svedkom pri uvádzaní šľachtických rodín do majetkov. Jeho syn Mikuláš bol slúžnym Trenčianskej župy. Slúžnym Trenčianskej župy sa stal aj syn Mikuláša Juraj (1493), po ňom aj Jurajov syn Michal a tiež Michalov vnuk Ján II.
Jánov syn Mikuláš II. mal s manželkou Katarínou Urbanovskou dvoch synov a dcéru: Michala II., Jána III. a Katarínu. V tomto období nastáva vo vývoji rodu Príleských závažná zmena, pretože po smrti Mikuláša II. sa rodina so synmi Jánom III. a Michalom II. rozdelila na dve vetvy:
Príleskovci zo Zemianskeho Podhradia
Ján III. zdedil hodnosť slúžneho Trenčianskej župy a oženil sa s Juditou Husárovou, s ktorou mal dvoch synov a dve dcéry. Jeden zo synov Mikuláš III. bol v rokoch 1702 – 1730 kanonikom v Nitre. Druhý syn Pavol I. sa stal významným a uznávaným právnikom, autorom právnického diela o zvykovom práve Quadripartitum. Bol správcom majetkov kniežaťa Esterházyho a oravských Turzovcov. Jeho brat Mikuláš mal významné zásluhy na rekatolizácii obyvateľstva, Pavol bol horlivým protestantom a pre svoju orientáciu sa musel dostaviť pred kráľa. Pavol nemal pravdepodobne sídlo v Prílese, ale býval v rodinných majetkoch v Zemianskom Podhradí. Pavol Príleský zomrel v roku 1743 v Bratislave, kde je aj pochovaný. Významným právnikom sa stal aj Pavlov syn Alexej. V roku 1721 študoval v Jene a neskôr sa stal autorom viacerých právnických štúdií. Po roku 1736 definitíve odišiel z Prílesa a jeho trvalým sídlom sa stalo Zemanské Podhradie. Preto sa táto vetva rodiny nazýva zo Zemanského Podhradia. Alexej Príleský sa oženil s Alžbetou Radvanskou, s ktorou mal syna Ľudovíta a dcéru Esteru, ktorá sa vydala a porodila dcéru Ľudoviku. Keď sa Ľudovít Ostrolúcky oženil s Ľudovikou vetva zo Zemianskeho Podhradia vymiera. Tato línia je pre slovenskú literatúru veľmi významná, pretože zostavila rozsiahlu rodovú knižnicu, ktorú využívali viacerí slovenskí vzdelanci, ako napr. Pavel Doležal, Žigmund Pauliny-Tóth, po získaní knižnice Ostrolúckymi ju navštevovali: Ľudovít Rizner, Ľudovít Štúr či Samuel Štúr.
Druhá vetva z Prílesa
Druhá vetva Príleských naďalej zostáva vo svojom materskom sídle v Prílese. Michal II. s Máriou Nevédy mal troch synov. Ján IV. sa stal jezuitom a bol známy ako náboženský spisovateľ, po rozpustení jezuitov v roku 1773 vstúpil do rehole piaristov[1]. Jánov brat Matej I. mal tri deti: Albert bol v rokoch 1774 – 1809 nitrianskym kanonikom, dcéra Juliana so Zuzanou Nevédy sa stali zakladateľkami kostola sv. Anny v Trenčíne. V Prílese býval aj ďalší Matejov syn Juraj. Jurajov syn Gabriel je v Prílese doložený začiatkom 19. storočia. Pravdepodobne v tomto období bol prebudovaný Príleský kaštieľ na klasicistickú kúriu. Svoje ďalšie majetky mali aj v neďalekom Veľkom Kolačíne, kde sídlili potomkovia Ondreja Príleského(syna Michala). Najvýznamnejším členom rodiny Príleských sídliaci v Kolačíne bol Karol (nar. 1756), ktorý zastával tieto hodnosti: hlavný notár Trenčianskej župy, poslanec uhorského snemu, zástupca palatína a kráľovský radca. Na začiatku 19. storočia sa rodina Príleských z Prílesa odsťahovala. [2]
V roku 1916 získal Guido Príleský uhorský barónsky titul, a následne 2. septembra 1916 František Jozef I. udelil barónstvo aj jeho bratovi Karolovi s manželkou a synom.[3]
Rodokmeň
Významní členovia rodu
- Ján I. – slúžny Trenčianskej župy, bojovník v bitke pri Moháči.
- Pavol Príleský – významný právnik, správca majetkov kniežaťa Esterházyho a oravských Turzovcov.
- Ján VII. – náboženský spisovateľ, vysokoškolský profesor.
- Karol I. (* 5. júl 1756,† 13. december 1818)- hlavný notár Trenčianskej župy, poslanec uhorského snemu, zástupca palatína, kráľovský radca.
- Tadeáš Príleský- poslanec Uhorského snemu za Bratislavu (1867), Trnavu (1869) a Stupavu (1875). [4]
- Karol III. Príleský – barón, posledný správca dvorného hospodárstva Františka Jozefa I.
- Guido Príleský – barón, finančný riaditeľ rakúskej vlády v Bosne a Hercegovine.
Referencie
- ↑ Magyar Katolikus Lexikon [online]. [Cit. 2013-01-23]. Heslo Prileszky János, prileszi, SJ. Dostupné online. (maď.)
- ↑ Trenčianska Teplá [online]. Banská Bystrica: Vydavateľstvo SCM, 1995, [cit. 2013-01-25]. Dostupné online.
- ↑ SZLUHA, Márton. Felvidéki nemes családok I-II. : Árva, Trencsén, Zólyom – Sáros, Turóc. Budapest : Arcanum, 2007. [CD ROM]. ISBN 978967374524 Chybné ISBN. Heslo Prileszky, Prileszi nemes és báró. (maď.)
- ↑ MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. Bratislava : Perfekt, 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. Kapitola Príleskovci, s. 60, 61.
Literatúra
- Magyar Katolikus Lexikon [online]. [Cit. 2013-01-23]. Heslá Prileszky János, prileszi, SJ : Prileszky Károly, prileszi : Prileszky Miklós Ferenc, prileszi. Dostupné online. (maď.)
- Trenčianska Teplá [online]. Banská Bystrica: Vydavateľstvo SCM, 1995, [cit. 2013-01-25]. Dostupné online.