Prilbica modrá

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Prilbica modrá
Aconitum napellus 008.JPG
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Aconitum napellus
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Gatunek trujący.svg

Prilbica modrá (lat. Aconitum napellus) je trváca rastlina z čeľade iskerníkovitých. Považuje sa za najjedovatejšiu rastlinu v Európe.[1]

Popis[upraviť | upraviť zdroj]

Prilbica modrá je trváca a mohutná rastlina s hľuzovito zhrubnutým koreňom a pevnou, väčšinou nerozkonárenou stonkou. Prilbica dorastá do výšky 0,2  – 2 m. Listy veľmi často siahajú k zemi, tiež sú dlaňovito delené na 5  – 7 dielov s ďalej delenými úkrojkami. Prilbica má aj tmavomodré kvety, ich stopky a ich okvetie sú zvonku chlpaté. Na vrchole rastliny sa nachádza najvyšší okvetný lístok, ktorý je prilbicovito vyklenutý, spravidla máva väčšiu šírku ako výšku. Prilbica modrá sa množí čiernymi semenami.[2]

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Prilbica modrá rastie v horských oblastiach strednej a južnej Európy. Možno ju nájsť napríklad v Alpách, na Slovensku sa prilbica nevyskytuje. Nachádza sa v horských lesoch, krovinatých lúkach a pri potokoch, väčšinou na vápencovom podloží.[2]

Látky[upraviť | upraviť zdroj]

V prilbici sa vyskytuje akonitín a ďalšie diterpénalkaloidy ako mesakonitín a hypakonitín.[2]

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Prilbica je v homeopatii často používaným prostriedkom, predovšetkým pri akútnych horúčkovitých infekciách. Liečia sa ním aj srdcové a nervové ťažkosti. V oficiálnom lekárstve sa hľuzy prilbice v minulosti podávali vnútorne pri chronických bolestivých ochoreniach kĺbov, bolestiach svalov a nervových bolestiach a zvonka v mastiach znižujúcich bolesť, najmä pri neuralgii trojklaného nervu. Alopaticky sa dnes droga už prakticky nepoužíva, pretože v minulosti aj po podaní terapeutickej dávky opätovne dochádzalo k otravám. Pre dospelého človeka môže byť smrteľná už dávka 1 –  2 g vnútorne podanej hľuzy! Akonitín je jeden z najsilnejších rastlinných jedov vôbec a telo ho vstrebáva i neporanenou pokožkou, takže trhanie rastlín alebo hranie sa s kvietkami môže byť nebezpečné.[2]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ForestPortal Prilbica [online]. forestportal.sk, [cit. 2022-02-14]. Dostupné online.
  2. a b c d Jana Jindrová – Miroslava Malovcová: Liečivé rastliny: Ottov sprievodca prírodou, OTOVO NAKLADATELSTVÍ 2010, 29. s, ISBN 978-80-7360-589-6