Prosper Mérimée
| Prosper Mérimée | |
 Prosper Mérimée | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 28. september 1803 |
| Paríž, Francúzsko | |
| Úmrtie | 23. september 1870 (66 rokov) |
| Cannes, Francúzsko | |
| Národnosť | francúzska |
| Zamestnanie | historik, archeológ, spisovateľ |
| Deti | Louis Edmond Duranty |
| Dielo | |
| Žánre | novela, román, esej, cestopis |
| Obdobie | romantizmus |
| Témy | história, mystika, horror |
| Literárne hnutie | Cénacle a Petit cénacle – krúžok romantikov |
| Debut | Cromwell, dráma |
| Významné práce | Carmen, Tamango a iné novely |
| Významné ocenenia | Grand officier Čestnej légie, člen Francúzskej akadémie |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Prosper Mérimée (plné texty diel autora) |
 | Prosper Mérimée (multimediálne súbory na commons) |
Prosper Mérimée (* 28. september 1803, Paríž, Francúzsko – † 23. september 1870, Cannes, Francúzsko) bol francúzsky spisovateľ, historik a archeológ.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]
Narodil sa ako syn spisovateľa Léonora Mériméeho a spisovateľky, maliarky a portrétistky Anne Moreauovej. Prosper vyštudoval právo a učil sa viaceré cudzie jazyky: arabčinu, ruštinu, gréčtinu a angličtinu. Je jedným z prvých prekladateľov z ruštiny do francúzštiny.
Mérimée si obľúbil mysticizmus, históriu a nadreálnosť. Bol ovplyvnený historickou fikciou popularizovanou Walterom Scottom, psychologickou drámou Alexandra Sergejeviča Puškina a ukrutnosťou.
Po ukončení štúdia práva sa začal venovať literatúre a zároveň vstúpil do služby v administratíve. V roku 1830 sa stal tajomníkom v kabinete grófa d’Argout, rýchlo prešiel funkciami na ministerstve námorníctva a ministerstve obchodu aby sa stal nakoniec generálnym inšpektorom historických monumentov a pamiatok. V tomto úrade pracoval i jeho otec ako tajomník. Funkcia dovoľovala Mériméemu mladšiemu venovať sa literárnej tvorbe.
V tomto období požiadal svojho priateľa z detstva architekta Eugène Viollet-le-Duca aby uskutočnil jednu z prvých rekonštrukcií budov vo Francúzsku. Funkcia inšpektora mu umožňovala cestovať po všetkých regiónoch Francúzska a na Korziku, odkiaľ čerpal námety pre svoje poviedky, novely a romány. V období 1836 – 1841 uverejňoval aj správy z týchto ciest.
V období svojho úradu si dopisoval s mnohými antikvármi a odborníkmi na antikvity vo Francúzsku, napríklad s prezidentom „La Société des antiquaires de l’Ouest à Poitiers“(Spolok starožitníkov západu v Poitiers,) Guyom de Chergé. Poitiers je mesto, v ktorom zachránil mnoho pozostatkov, menovite kaplnku/krstiteľnicu sv. Jána ohrozenú demolíciou.
V susednom departmente Deux-Sèvres radil architektovi z Niortu Pierre-Théophile Segretainovi pri rekonštrukcii viacerých kostolov. Na svojich inšpekčných cestách sa zastavoval v Niorte, kde okrem iného kreslil svoje obľúbené mačky.
V roku 1841 spolu s jeho priateľkou George Sandovou sa zaslúžil o objavenie slávnej tapisérie The Lady and the Unicorn – Dáma a jednorožec – počas ich pobytu v zámku Boussac v regióne Limuzínsko, čo sa považuje za významný počin pre výskum stredovekého umenia. Príbeh vstúpil do histórie aj vďaka jeho literárnemu spracovaniu George Sandovej.
Charles Arnaud, miestny vedec v Niorte, mu daroval šťuku vytvarovanú zo zaváranej Archangeliky, niortskú špecialitu, pri príležitosti nástupu Napoleona III. k moci.
V roku 1844 bol prijatý za člena l’Académie des inscriptions et belles-lettres a v tom istom roku do Francúzskej akadémie do kresla po Charlesovi Nodierovi.
Prevezmúc povinnosť a dlhy za svojho priateľa grófa Libriho bol v roku 1852, 4. júla, uväznený v Consiergerie (parížska väznica) na dva týždne a zaviazaný zaplatiť pokutu tisíc frankov.
Mérimée bol priateľom komtesy de Montijo, neskoršej cisárovnej Eugénie, manželky Napoleona III., ktorej poslal skicu „podľa portrétu od Vélasqueza vo veľkosti 55x40 cm, kúpenú za 8 frankov, vo forme výrezu z väčšej postavy a posúdenú ako originál všetkými znalcami, ktorí sú tu uvedení“.
Keď sa v roku 1853 udialo korunovanie cisárovnej Eugénie, cisárstvo udelilo Mériméemu post staršieho senátora v Senáte. Predtým, v 1844 dosiahol aj titul grand officier a komandér Čestnej légie vo Francúzskej akadémii. Pocty ho postavili do stredu literárneho sveta ako muža, ktorý pracoval štyridsať rokov v archeológii, histórii a románopisectve.
V roku 1853 s stal členom usporiadateľskej komisie na svetovej výstave v Londýne[1].
Pre pobavenie cisárskeho dvora zostavil svoj slávny Dictée v roku 1857. Predtým, ako dosiahol úspechy a slávu napísal dve apokryfické diela pod vymyslenými menami autorov:
- 1. 1825 – Divadlo Clary Gazul, španielskej komediálnej herečky, autor Joseph Gazul
- 2. 1827 – Guzla, zbierka dávnych ilýrskych piesní od Hyacintha Maglanovicha
Prvá z publikácií je jedna z najkompletnejších literárnych mystifikácií, ktorá zavrhla romantickú revolúciu vo Francúzsku podnecujúc vtipy, napríklad o zahraničnej romantickej literatúre. Hry však nevyšli ako vhodné pre divadelné uvedenie. Neskôr v roku 1850, Mérimée upravil a uviedol jednu z nich pod názvom La carosse de Saint Sacrament, Voz sv. Sakramentu, hra však nemala úspech.
Mérimée tiež uverejnil pod rúškom anonyma La Jacquerie, scènes féodales(Sedliacke povstanie, feudálne scény, (1828) a Chronique du règne de Charles IX (1829) – Kronika panovania Karola IX. Signoval a uverejnil svoje diela, novely, malé romány, historické epizódy, archeologické zápisky a literárne štúdie v La revue de Paris a v la Revue des deux mondes, ktoré tvorili mnohé vydania čísiel revuí, buď pod názvami jednotlivých diel alebo pod súbornými názvami zbierok.
Ilustroval knihu kolegu historika Julesa Champfleuryho s názvom les Chats (Mačky) v roku 1869.
Mériméeho skon bol oznámený v r. 1869 oficiálne v Paríži skôr, ako umelec naozaj umrel. Klebetu verejne dementovali v Le Figaro. V roku 1870, keď naozaj skonal, sa práve nachádzal na jednom zo svojich početných kúpeľných pobytov v Cannes. Mérimée trpel na astmu.
Počas Komúny roku 1871 boli jeho dokumenty a knihy v jeho dome v Paríži na rue de Lille 52 zničené požiarom. Románopisec a kritik umenia Louis Edmond Duranty, žiak Champfleuryho, muž portrétovaný Degasom, bol biologickým potomkom Mériméeho.
La base Mérimée
[upraviť | upraviť zdroj]Je to dátová báza historických objektov vo Francúzsku. Bola nazvaná podľa Prospera Mériméeho ako bývalého generálneho inšpektora historických monumentov. Už v roku 1834 začal tvoriť zoznam francúzskych historických objektov pod názvom « l’Inventaire Général des Monuments et Richesses Artistiques de la France ».(Všeobecný inventár monumentov a pokladov umenia Francúzska.) Databáza bola založená André Malrauxom.
Kritika
[upraviť | upraviť zdroj]Kritikmi Mériméeho boli Victor Hugo a profesionálny kritik Charles du Bos.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Mérimée sa stal členom krúžku romantických autorov Cénacle a Petit cénacle (súčasť prvého), ktorý sa zúčastnil na vypískaní premiéry hry Victora Huga Hernani[2]. Príbehy, ktoré rozpráva, sú plné tajomna a sú umiestnené často v cudzine, napríklad v Španielsku, Rusku, na Korzike. Jedna z jeho noviel bola inšpiráciou pre libreto opery Carmen. Témy, ktoré si vyberá, ladia s romantickým štýlom: tragické, mystické, historické a horrorové rámce.
Novely
[upraviť | upraviť zdroj]
|
|
Dráma
[upraviť | upraviť zdroj]- Cromwell,1822, divadelná hra – debut. Nebola uvedená a autor zničil rukopis.
- Divadlo Clary Gazul, Le Théâtre de Clara Gazul (1825)
- La Guzla (1827)
Cestopisy
[upraviť | upraviť zdroj]- Španielske listy, Lettres d’Espagne (1832)
- Zápisky z ciest, Notes de voyages (1835 – 1840)
Eseje
[upraviť | upraviť zdroj]- Esej o sociálnej vojne, Essai sur la guerre sociale (1841)
- Štúdie o rímskej histórii, Études sur l’histoire romaine (1845)
- Príbeh Dona Pedra I., kráľa Kastílie, Histoire de Don Pèdre Ier, roi de Castille (1847)
- Literatúra v Rusku, Nicolas Gogol, La Littérature en Russie, Nicolas Gogol (1851)
- Epizóda z histórieRuska, Chyby Demetriove, Épisode de l’Histoire de Russie, Les Faux Démétrius (1852)
Korešpondencia
[upraviť | upraviť zdroj]- Listy Panizzimu, Lettres à Panizzi (recueil, date 1856 )
- Nevydaná korešpondencia, Une correspondance inédite (octobre 1854 – février 1863), avertissement de Fernand Brunetière (3ème édition, Calmannn-Lévy 1897 – publiée pour la 1ère fois ds La Revue des Deux Mondes)
- Diela Mauricea Parturiera, Ouvrages de Maurice Parturier :
- Une correspondance inédite de Prosper Mérimée (supplément littéraire du Figaro des 2, 9, 16 et 23 mars 1929)
- Mérimée, Listy v Grasset, Mérimée, Lettres aux Grasset (La Connaissance, 1929)
- Curiosités sur Mérimée (Le Figaro Littéraire, 17 octobre 1931)
- Lettres de Mérimée à la famille Delessert – préface d’Emile Henriot (Plon, 1931)
- Upresnenia o Mériméeovi, Précisions sur Mérimée (La Revue de Paris, des 1er et 15 septembre 1932)
- Okolo Mériméeho, Autour de Mérimée (Giraud-Badin, 1932)( Bulletin du Bibliophile, 20 mai 1932)
- Listy M. Ludoviccovi Vitetovi, Lettres de M. à Ludovic Vitet (Plon, 1934)
- Dva listy od P.M. George Sandovej, Deux lettres de P. M. à George Sand (Le Divan, juillet – septembre 1935)
- Listy od P.M. Madame de Beaulaincourt, Lettres de P. M. à Madame de Beaulaincourt, 1866 – 1870 (Calmann-Lévy, 1936)
- Úvod ku korešpondencii M. Starožitníkom západu, Introduction aux lettres de M. aux Antiquaires de l’Ouest, recueillies et annotées par Jean Maillon (1937)
- Correspondance générale Paris (Le Divan ; le tome VI (1850 – 1852) date de 1947)
- Literárne priateľstvo, Prosper Mérimée a Ivan Turgenev, Une amitié littéraire, Prosper Mérimée et Ivan Tourgueniev (Hachette, 1952)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prosper Mérimée
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Prosper Mérimée na anglickej Wikipédii a Prosper Mérimée na francúzskej Wikipédii.
| Predchodca Charles Nodier |
Kreslo 25 Francúzska akadémia 1844–1870 |
Nástupca Louis de Loménie |