Pápežský legát
| Duchovenstvo katolíckej cirkvi | |
 | |
| Podľa svätenia | |
|---|---|
| biskup • kňaz • diakon • subdiakon1 | |
| Podľa úradu, titulu či stavu | |
^1 V rímskokatolíckej cirkvi sa od roku 1973 až na výnimky neudeľuje |
Pápežský legát (iné názvy: apoštolský legát[1], legát[2][3]; z lat. legatus – „vyslanec, posol“[4][pozn 1]) je osobný reprezentant Svätej stolice, ktorý bol poverený misiou.[5] Má osobitné poverenie reprezentovať Svätú stolicu pri miestnej cirkvi, štáte alebo medzinárodnej organizácii, príp. má mimoriadne poslanie pri určitej príležitosti.[1]
Historické podoby[upraviť | upraviť zdroj]
Rímsky pápež už od svojich počiatkov využíval vyslancov, pričom od 11. storočia získavali na dôležitosti. Postupne sa vyprofilovali tri druhy legátov:
- legatus missus (plurál [pl.] legati missi; doslova [dosl.] „vyslaný legát“) – legát poverený nejakou konkrétnou misiou (úlohou),
- legatus natus (pl. legati nati; dosl. „rodený legát“) – držitelia arcibiskupského stolca, ku ktorému prináležal stály titul legáta (napr. arcibiskup canterburský v období pred anglickou reformáciou),
- legatus a latere (pl. legati a latere; dosl. „legát zo strany [pápeža]“, tzn. v bezprostrednom postavení k osobe pápeža) – legát s najvyšším postavením, priamy zástupca pápeža, tzn. vždy kardinál.[5]
Systém legátov bol v priebehu storočí viackrát reogranizovaný. Významná zmena nastala v 16. storočí, kedy začali vznikať nunicatúry pri svetských vládach, s ktorými Svätá stolica udržiavala diplomatické styky.[5]
Súčasné použitie[upraviť | upraviť zdroj]
Súčasné kanonické i medzinárodné právo pozná nasledujúce druhy legátov:[chýba zdroj]
- legatus a latere – najvyšší druh legáta, ktorý musí byť kardinálom (pozri vyššie),
- apoštolský nuncius – vyslanec s diplomatickým]poslaním, obyčajne titulárny arcibiskup (na úrovni mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca),
- internuncius - nuncius-diplomat druhého rádu (na úrovni vyslanca),
- apoštolský delegát – reprezentant bez diplomatického štatútu.
Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b „apoštolský legát“, Encyclopaedia Beliana : Slovenská všeobecná encyklopédia v dvanástich zväzkoch, Prvý zväzok, A – Belk (1. vyd.), Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied; VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1999 (vyd. 2018-05-09), ISBN 80-224-0554-X, https://beliana.sav.sk/heslo/apostolsky-legat, dost. 2020-03-22
- ↑ Jarošová, Alexandra; Buzássyová, Klára, edi. (2011), „legát“, Slovník súčasného slovenského jazyka, H – L (1. vyd.), Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, ISBN 978-80-224-1172-1
- ↑ Balážová, Ľubica; Bosák, Ján, edi. (2005), „legát“, Slovník cudzích slov : akademický (2. dopl. a preprac. vyd.), Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, ISBN 80-10-00381-6
- ↑ Králik, Ľubor (2015), „legálny“, Stručný etymologický slovník slovenčiny (1. vyd.), Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, str. 321, ISBN 978-80-224-1493-7
- ↑ a b c Cross, F.[rank] L.[eslie]; Livingstone, E.[lizabeth] A., edi. (2005), „legate, Papal“, The Oxford dictionary of the Christian church (3. vyd.), Oxford; New York, NY: Oxford University Press, str. 969, ISBN 978-0-19-280290-3, https://books.google.sk/books?id=fUqcAQAAQBAJ&pg=PA969, dost. 2020-03-22
Odporúčaná literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- ANTONÍN, Kalous. Plenitudo potestatis in partibus? : papežští legáti a nunciové ve střední Evropě na konci středověku (1450-1526). 1. vyd. Brno : Matice moravská, 2010. 446 s. (Knižnice Matice moravské; zv. 30.) ISBN 978-80-86488-75-2. (po česky)
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Papežský legát na českej Wikipédii.
|
Tento článok týkajúci sa dejepisu je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |