Q horúčka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Q horúčka sa zaraďuje medzi zoonózy teda choroby, ktorých prameňom nákazy respektíve rezervoárom sú rôzne druhy infikovaných zvierat. Pôvodcom ochorenia je Coxiella Burnetii, baktéria, odolná na sucho vďaka čomu vydrží dlho v prachu a v srsti zvierat. Z domácich zvierat je na ochorenie vnímavý hovädzí dobytok, ovce, kozy, kone ale kliešte, mačky a psy môžu byť taktiež zdrojom infekcie. Inkubačný čas tohto ochorenia je 14-21 dní.[1]

Klinický obraz[upraviť | upraviť kód]

Coxiella burnetii môže zapríčiniť akútnu alebo chronickú formu Q horúčky u ľudí, hoci v mnohých prípadoch je infekcia asymptomatická a potvrdená len sérologickou diagnostikou. Akútna Q horúčka prebieha asymptomaticky v 50% prípadov. U symptomatických pacientov, klinické prejavy sú obyčajne polymorfné a nedostatočne špecifické. Po inkubačnej dobe, ktorá trvá od 14 do 26 dní sa môže Q horúčka prejaviť ako horúčkovité, chrípke podobné ochorenie (v 90%), ako atypická pneumónia (25%) alebo ako hepatitída (45%).Chrípke podobný akútny syndróm ochorenia trvá 1-3 týždne a je charakterizovaný náhlym začiatkom, vysokou horúčkou, nauzeou a zvracaním, únavou, bolesťami hlavy a svalov. Takže sa môže prejaviť kašľom, bolesťou (a napätím) na prsiach, bolesťou brucha, bradykardiou, anorexiou, hnačkou, dezorientáciou a konjunktivitídou. Izolácia mikroorganizmu je možná počas febrilného štádia z krvi a moču väčšiny pacientov. Ochorenie je sprevádzané stratou približne 6-12 kg telesnej váhy. Hoci symptómy odznejú približne za 10 dní, pocit celkovej telesnej slabosti môže pretrvávať mesiace. Zriedkavé komplikácie sú myokarditída, perikarditída a meningoencefalitída. Chronická Q horúčka je vážnym a často fatálnym ochorením s úmrtnosťou 65 %. Stav je charakterizovaný spontánnym vývojom a vysokou hladinou protilátok fázy I. Môže sa vyskytnúť mesiace až roky po akútnej infekcii u 1-11 % pacientov. Najčastejšími manifestáciami chronickej Q horúčky sú endokarditída, ktorá sa objaví na dávnejšie postihnutej chlopni, chronické pľúcne infekcie a perikarditída. Endokarditída je najčastejšou a najvážnejšou manifestáciou chronickej Q horúčky. Časový interval medzi primárnym, akútnym atakom Q horúčky a endokarditídou je od 1-20 rokov a môže byť kratší u imunokompromitovaných pacientov. Endokarditída Q horúčky je charakterizovaná chronickou progresiou, vysokými titrami špecifických protilátok a perzistentnými negatívnymi hemokultúrami.[1]

Diagnostika[upraviť | upraviť kód]

Q horúčka môže predstavovať vážny zdravotný problém, ak nie je včas alebo správne diagnostikovaná. K stanoveniu správnej diagnózy môžu napomôcť anamnéza alebo vyplnenie dotazníka, ktorý obsahuje nasledovné údaje: vek a pohlavie, dátum prijatia do nemocnice, epidemiologickéúdaje, povolanie (farmár, veterinár, pracovník na bitúnku) a spôsob života (mestský alebo vidiecky). Klinické príznaky Q horúčky sú nešpecifické, k potvrdeniu diagnózy je nutný laboratórny dôkaz infekcie. K dispozícii sú štyri kategórie diagnostických testov:

  • izolácia organizmu využitím tkanivových kultúr, ktorá musí byť vykonaná v laboratóriu s 3 stupňom bioochrany
  • sérologické testy dôkazu protilátok (nepriama imunofluorescencia, ELISA, komplement fixačná reakcia a i.)
  • testy detekcie antigénov (imunohistochemické farbenie)
  • detekčné testy nukleovej kyseliny (polymerázová reťazová reakcia)[1]

Liečba[upraviť | upraviť kód]

Q horúčka je ochorenie, ktoré je väčšinou diagnostikované retrospektívne. Vo viacerých prípadoch špecialisti odporúčajú podávanie antibiotík ako prevenciu možných chronických komplikácií, alebo odporúčajú liečbu len v ťažkých prípadoch. Začatie liečby od 3 dňa po objavení sa klinických príznakov je najúčinejším liečebným postupom k uzdraveniu. Pri akútnej Q horúčke sa odporúča podávanie Tetracyklínu v dávke 500 mg 4-krát denne. Pri alternatívnej liečbe sa používa erytromycín v tých istých dávkach ale nie je odporúčaný v ťažkých prípadoch. Pri chronickej Q horúčke (napr.endokarditída) sa odporúča podávanie doxycyklínu a vyžaduje sa sledovanie titrov protilátok. Často je potrebná výmena chlopne.[1]

Prevencia[upraviť | upraviť kód]

K najvýznamnejším preventívnym opatreniam proti Q horúčke patrí vakcinácia. Vakcíny stimulujú imunitný systém k vzniku protilátok. Organizmus potrebuje niekoľko týždňov k plnému vývoju ochrany.Trvá to asi 15 dní. Dôležitý je aj predvakcinačný skríning, ktorého cieľom je vylúčiť z očkovania tie osoby,ktoré sú rizikové pre vývoj ťažkých reakcií po vakcinácii. Skríning zahŕňa podrobnú anamnézu, vyšetrenie protilátok a kožný test. Vakcinácia proti Q horúčke je odporúčaná pre ľudí pracujúcich s hovädzím dobytkom, ovcami, kozami alebo produktami týchto zvierat. Táto vakcína sa taktiež odporúča pre veterinárny personál, ošetrovateľov zvierat, u zamestnancov tovarní spracujúcich mäso, mlieko, kože, kožušiny a tiež u farmárov. Vakcinácia proti Q horúčke by sa mala podávať aj osobám s poruchami srdcových chlopní, cievnych aneuryziem a imunokompromitovaním pacientom. V Austrálii aj u ľudí prichádzajúcich do kontaktu s klokanmi a ťavami. V rámci prevencie Q horúčky sa treba zamerať aj na vzdelávanie verejnosti o možných zdrojoch infekcie hlavne pracovníkov v živočíšnej výrobe. Dôležitá je tiež vhodná manipulácia s pôrodnými produktmi oviec a kôz. Imunokompromitovaní pacientia iné rizikové skupiny ako napríklad kardiaci by nemali prichádzať do kontaktu s prenášačmi. Vhodné je aj používanie akaricídnych prípravkov proti kliešťom.[2]

Záver a odporúčania[upraviť | upraviť kód]

Jednotlivé prípady alebo aj epidémie Q horúčky sú takmer vždy dôsledkom aerogénneho prenosu patogéna prostredníctvom infekčného aerosolu. Infekčným materiálom sú výkaly, moč, nazofaryngeálny sekrét, spútum, placenta, plodová voda, mäso a mlieko infikovaných zvierat, kontaminovaná vlna, koža, pôda, prach, slama z fariem, kde sú chované infikované zvieratá. Choré samice vylučujú množstvo organizmov počas pôrodu pôrodnými tekutinami, placentou a fetálnymi membránami. Obdobie vrhu mláďat je asociované s vrcholom incidencie. Kontaminované polia a cesty často slúžia ako rezervoár pre kvapôčkové šírenie C. burnetii. Vetrom sa koxiely môžu rozšíriť až do vzdialenosti 20 km.

C. burnetii sa môže vyskytovať v mlieku infikovaných kráv a kôz a v masle. Coxiela sa môže nachádzať vo vemene a lymfatických uzlíkoch mliečnej žĺazy. U chronicky infikovaných kráv exkrécia do mlieka pretrváva až po dobu 32 mesiacov. Ak sa zo surového mlieka vyrábajú maslo a syry, koxiely môžu dlhodobo prežívať aj v týchto potravinách. Pasterizácia mlieka koxiely deštruuje pri teplote 62,8 °C za 30min. Alimentárna infekcia mliekom sa nepovažuje za hlavnú cestu infekcie, keďže pôsobením kyslého pH mlieka sa naruší životaschopnosť C. burnetii.[1]

V rámci ochrany pred možnou nákazou je potrebné dodržiavať nasledovné požiadavky:

  • základné návyky osobnej hygieny
  • používať prostriedky osobnej ochrany - určené pracovné odevy a obuv
  • čistenie a dezinfekcia miesta pôrodu, laboratória, zverince po pôrodoch
  • starostlivosť o zvieratá – zabezpečiť im veterinárnu starostlivosť
  • dodržiavať bezpečnostné predpisy
  • zodpovedne odstraňovať kontaminovanú podstielku, exkrementy, zvyšky po potrate a pôrode a kontaminovaný odpad[1]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d e f DORKO, E., E. PILIPČINEC. Q horúčka stále aktuálna zoonóza. Košice : TypoPress Košice, 2005. ISBN 80-89089-38-0.
  2. Q horucka [online]. www.ruvzbj.sk, [cit. 2019-12-23]. Dostupné online.