Sergej Pavlovič Koroľov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z S. P. Koroľov)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Sergej Pavlovič Koroľov
sovietsky raketový konštruktér, vedúci sovietskeho vesmírneho programu
sovietsky raketový konštruktér, vedúci sovietskeho vesmírneho programu
Narodenie12. január 1907
Žitomir (dnes Žytomyr), Volynská gubernia, Ruské impérium (dnešná Ukrajina)
Úmrtie14. január 1966 (59 rokov)
Moskva, Ruská SFSR, Sovietsky zväz (dnešné Rusko)
PodpisSergej Pavlovič Koroľov, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Sergej Pavlovič Koroľov

Sergej Pavlovič Koroľov (rus. Серге́й Па́влович Королёв; * 12. január 1907, Žitomir – † 14. január 1966, Moskva) bol sovietsky raketový konštruktér, v rokoch 19461966 bol počas vesmírnych pretekov medzi USA a ZSSR vedúcim sovietskeho raketového programu. Na rozdiel od svojho náprotivku v USA, Wernhera von Brauna, bola jeho kľúčová úloha v sovietskom vesmírnom programe utajovaná až do jeho smrti. Počas práce na programe bol známy len ako „hlavný konštruktér“.

Život[upraviť | upraviť kód]

Mladosť a raná kariéra[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa roku 1907 v meste Žytomyr na Ukrajine, vo vtedajšom Ruskom impériu. Jeho rodičia sa čoskoro po jeho narodení rozišli a mladý Sergej Koroľov žil iba s matkou a starými rodičmi v meste Nižyn. Matka mu ešte v mladosti povedala, že otec onedlho po rozvode zomrel, ako však neskôr sám zistil, jeho otec žil až do roku 1929.

V roku 1916 sa matka znovu vydala za inžiniera Georgija Michailoviča Balanina, ktorý mal na mladého Sergeja pozitívny vplyv. V roku 1917 sa spolu s rodičmi presťahoval do Odesy. Už od samých začiatkov ho bavila matematika a zaujímal sa aj o letectvo. Bol členom miestneho aeroklubu. Študoval najprv na odeskej stavebnej škole, neskôr od roku 1924 na kyjevskom polytechnickom inštitúte a v roku 1926 ho prijali na moskovskú štátnu technickú univerzitu N. E. Baumana. V tom čase sa rodina presťahovala do Moskvy.

Koroľov sediaci v kokpite klzáku „Koktebeľ“
Sergej Koroľov ako „nepriateľ ľudu“ krátko po svojom zatknutí pred transportom na Sibír, jún 1938

Počas štúdia sa Koroľov spoznal s Andrejom Tupolevom. V roku 1929 úspešne dovŕšil štúdium a začal pracovať v 4. experimentálnej kancelárii pod vedením Francúza Paula Richarda. 6. augusta 1931 sa oženil so svojou priateľkou zo školských čias Xeniou Vincentini. V tom istom roku začal spolu s Fridrichom Canderom, ďalším zanietencom pre raketovú techniku, pracovať v skupine GIRD (Grupa izučenia reativnovo dviženia – skupina zaoberajúca sa poznávaním reaktívneho pohybu). V roku 1933 štát rozhodol zlúčiť skupinu s leningradským laboratóriom zaoberajúcim sa dynamikou plynov. Ich zlúčením vznikol Inštitút výskumu raketových náporových motorov. Medzi pracovníkmi ústavu bol aj jeho neskorší spolupracovník Valentin Gluško. 10. apríla 1935 sa manželom narodila dcéra Nataša. Xenia v tom čase pracovala ako lekárka.

Zatknutie a väznenie[upraviť | upraviť kód]

V roku 1938 sa stal obeťou Stalinových čistiek. Príčinou bolo to, že inštitút, v ktorom pracoval, viedol maršal Tuchačevskij, ktorého obvinili z protištátnej činnosti a Koroľova ako jedného z nestraníckych zamestnancov onedlho 22. júna 1938 zatkli. Pri výsluchu mu jeden z vyšetrovateľov NKVD zlomil čeľusť. Vzhľadom na to, že zranenie mu ešte niekoľko dní nikto neošetril, trpel pri otvorení úst ešte dlho veľkými bolesťami, veľmi rýchlo si preto odvykol usmievať sa. Je iróniou, že toto zranenie v neskoršom období zapríčinilo zhoršenie jeho zdravotného stavu a napokon viedlo k jeho smrti.

Po vynesení rozsudku 10 rokov nútených prác[1] putoval na miesto vykonania trestu celý mesiac, keďže tábor, v ktorom si mal odpykať trest, sa nachádzal na východnej Sibíri pri rieke Kolyma. V táboroch na Kolyme sa ťažilo zlato, úmrtnosť väzňov tu však bola v dôsledku zlých podmienok najvyššia. Po niekoľkých mesiacoch ťažkej práce a nedostatku stravy vážil už iba okolo 45 kg, vypadla mu polovica zubov a trpel kožnými chorobami. Bol dokonca taký zoslabnutý, že ho spoluväzni považovali za mŕtveho. Keď jeho telo nakladali väzni na voz, ktorý ho mal odviezť na pohrebisko, všimol si ho jeden z väzňov – bývalý riaditeľ letiska, na ktorom kedysi testoval svoje lietadlá. Polomŕtveho Koroľova nakoniec dostal do nemocnice, kde sa mu podarilo sčasti zotaviť.

V gulagu celkovo strávil len približne 6 mesiacov. Andrej Tupolev, ktorý v tom čase viedol leteckú konštrukčnú kanceláriu CKB-29 zo špeciálneho „voľnejšieho“ väzenia NKVD v Moskve v tej dobe hľadal spolupracovníkov a väčšinu z nich si vyžiadal práve spomedzi zatknutých alebo uväznených inžinierov. Koroľov projektoval podobne ako stovka ďalších ešte niekoľko rokov vo väzení v Moskve. Kancelária počas druhej svetovej vojny pracovala najmä na projektovaní vojenských lietadiel. V rokoch 1942 - 1946 sa stal v tejto kancelárii zástupcom hlavného konštruktéra motorov. Zaoberal sa možnosťou osadenia doplnkových raktových motorov s kvapalným palivom na sériovo vyrábané vojenské lietadlá.[2]

V roku 1942 bol prevelený do OKB-16 do mesta Kazaň, kde pracoval na vývoji prúdových motorov, ktoré rozpracoval V.P. Gluško. V priebehu roku 1943 bol týmito motormi osadený špeciálne upravený bombardér Pe-2rd, ktorý neskôr absolvoval aj úspešné skúšobné lety. V roku 1944 mu za to bol udelený Odznak Cti a bol prepustený z väzenia.[1]

Po roku 1946 začalo upadať jeho manželstvo s Xeniou Vincentini, ktorá sa venovala hlavne svojej kariére lekárky. V roku 1948 sa rozviedli a o dva mesiace si vzal Ninu Ivanovnu Kotenkovovú.

Práca na vývoji rakiet[upraviť | upraviť kód]

Po prepustení z väzenia sa stal raketovým konštruktérom a kľúčovou osobou vo vývoji balistických striel (pod jeho vedením boli vyvinuté rakety ako R-1, R-2, R-5, R-7 a R-9). Neskôr bol vymenovaný za vedúceho sovietskeho vesmírneho programu. Aj keď bol pôvodne vyškolený ako letecký konštruktér, jeho najsilnejšou stránkou boli organizačné schopnosti a schopnosť strategicky plánovať, vďaka čomu dokázal v povojnovom Sovietskom zväze vybudovať vyspelý raketový a neskôr aj kozmický program. Pod Koroľovovým dohľadom sa uskutočnili prvé úspechy v podobe programov Sputnik a Vostok a pod jeho vedením začal Sovietsky zväz súťažiť so Spojenými štátmi o dobytie Mesiaca. Sergej Pavlovič Koroľov však nečakane v roku 1966 zomrel po neúspešnom chirurgickom zákroku.

Ocenenie[upraviť | upraviť kód]

V roku 1957 získal prestížnu Leninovu cenu. Bol mu 3x udelený Rad Lenina, Odznak Cti (1944) a iné medaily.[2]

Na počesť Sergeja Pavloviča Koroľova bol pomenovaný kráter Koroľov na odvrátenej strane Mesiaca, kráter v blízkosti severnej ľadovej čapičky na Marse a planétka 1855 Korolev. V roku 1996 po ňom pomenovali podmoskovské mesto predtým nazývané Kaliningrad.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Koroľov, Sergej Pavlovič (Королев Сергей Павлович) [online]. megabook.ru, [cit. 2019-08-12]. Dostupné online. (po rusky)
  2. a b Koroľov, Sergej Pavlovič (Королёв Сергей Павлович) [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2019-08-12]. Dostupné online. (po rusky)

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]