Si Ťin-pching

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Si Ťin-pching
习近平
Si Ťin-pching v roku 2023
Si Ťin-pching v roku 2023
Si Ťin-pching, podpis
11. Generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Číny
Momentálne v úrade
od 15. novembra 2012
Predchodca Chu Ťin-tchao
7. prezident Čínskej ľudovej republiky
Momentálne v úrade
od 14. marca 2013
ViceprezidentLi Jüan-čchao (2013–2018)
Wang Čchi-šan (2018–2023)
Chan Čeng (od 2023)
PremiérLi Kche-čchiang (2013–2023)
Li Čchiang (od 2023)
Predchodca Chu Ťin-tchao
Biografické údaje
Narodenie15. jún 1953 (70 rokov)
Peking, Čína
Odkazy
Spolupracuj na CommonsSi Ťin-pching
(multimediálne súbory)

Si Ťin-pching (čín. 习近平 – Si Ťin-pching, pchin-jin: Xí Jìnpíng; * 15. jún 1953, Peking) je generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Číny a prezident Čínskej ľudovej republiky. Zároveň je aj predseda Ústrednej vojenskej komisie KSČ, čo z neho robí najvyššieho predstaviteľa Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády. Si Ťin-pching je predstaviteľom piatej generácie vedenia Komunistickej strany Číny.

Kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Pekingu, ale podľa čínskych konvencií je rodákom z provincie Šen-si, odkiaľ pochádza jeho rodina. Jeho otec Si Čung-sun, hrdina Dlhého pochodu, bol jedným zo zakladateľov komunistického partizánskeho hnutia v provincii, ale za éry Mao Ce-tunga bol počas Kultúrnej revolúcie prenasledovaný. Si Ťin-pching bol v roku 1969 poslaný na vidiek v provincii Šen-si a zotrval tam do konca Kultúrnej revolúcie v roku 1975, keď sa ako 22-ročný mohol vrátiť späť do Pekingu. Počas svojho pobytu v Šen-si vstúpil najskôr v roku 1971 do Komunistického zväzu mládeže, a následne v roku 1974 do Komunistickej strany.

V rokoch 1975 - 1979 vyštudoval chemické inžinierstvo na univerzite Tsing-hua v Pekingu. Neskôr v roku 2002 získal doktorát z marxistickej filozofie. Po štúdiu nastúpil v roku 1979 ku generálovi Geng Piaovi. Piao bol blízky spojenec jeho otca, ktorý v tej dobe zastával post guvernéra juhočínskej provincie Kuang-tung. V roku 1982 však odišiel do neďalekej provincie Che-pej, kde bol poverený funkciou zástupcu tajomníka okresnej komisie KSČ. V roku 1985 bol presunutý do Sia-menu v provincii Fu-ťien, kde vystriedal nevestu Chu Jao-panga, vtedajšieho predsedu KSČ, na pozícii viceprimátora. V roku 1987 sa po neúspešnej snahe stať sa primátorom Sia-menu presunul do mesta Ning-te, kde pôsobil tri roky ako predseda okresného výboru KSČ.[1]

V rokoch 19902002 pracoval najskôr ako stranícky predseda mesta Fu-čou, hlavného mesta provincie Fu-ťien. Neskôr sa stal starostom Fu-čou a napokon v roku 2000 guvernérom celej provincie. Počas svojho pôsobenia v provincii podporoval reformy smerujúce k otvoreniu trhu, zasadil sa o investičné stimuly pre podnikateľov z Taiwanu a Hongkongu, vrátanie najbohatšieho muža v Ázii, Li Ka-shinga.[2]

V roku 2002 sa stal guvernérom a neskôr aj straníckym predsedom (de facto prvým mužom) v provincii Če-ťiang. Tu sa počas svojho päťročného pôsobenia stal známym vďaka kampaniam proti korupcii a podporovaním hospodárstva. Zasadil sa o to, že sa továrne presunuli viac do vnútrozemia a ťahúňom hospodárstva sa stali najmä veda a výskum. V roku 2002 sa stal členom dosluhujúceho pätnásteho a následne 16. Ústredného výboru KSČ.

V roku 2006 bol kvôli korupčnému škandálu zatknutý šéf strany v Šanghaji Čchen Liang-ju a Si Ťin-pching ho v roku 2007 v tejto pozícii nahradil. V tom istom roku sa taktiež stal predsedom Centrálnej straníckej školy KSČ a bol zvolený za člena stáleho politbyra KSČ, kde boli v jeho gescii záležitosti Hongkongu a Macaa. V roku 2008 sa stal viceprezidentom ČĽR. V roku 2012 prebral po Chu Ťin-tchaovi pozíciu predsedu KSČ a v roku 2013 aj pozíciu prezidenta ČĽR.

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

V novembri 2012 sa na zjazde Ústredného výboru KSČ malo rozhodnúť o novom generálnom tajomníkovi strany. Najvážnejšími kandidátmi boli Si Ťin-pching a tajomník strany v centrálne spravovanom meste Čchung-čchingu Po Si-laj. Po Si-lajov otec, podobne ako Si Ťin-pchingov, bol veteránom revolúcie a patrí v strane k jedným z tzv. ôsmich nesmrteľných. V marci 2012 však bol Po Si-laj zatknutý a obvinený z toho, že sa spolupodieľal na vražde britského obchodníka.[3] Po Si-laj bol neskôr vylúčený zo strany. Mocenskému boju pred zjazdom Ústredného výboru sa pripisuje aj nečakané zmiznutie Si Ťin-pchinga z verejného života na začiatku septembra 2012. Objavil sa až po dvoch týždňoch a dôvod náhleho zrušenia všetkých stretnutí nebol nikdy vysvetlený.[4]

Po vymenovaní za generálneho tajomníka uskutočnil cestu do ekonomicky rozvinutej provincie Kuang-tung na juhu krajiny, čím napodobnil Teng Siao-pchingovu slávnu cestu na juh z roku 1991.

Je známy svojím tvrdým postojom proti korupcii a kladným postojom k protrhovým reformám. V roku 2008 riadil prípravy olympijských hier v Pekingu.[5] V roku 2012 ho časopis Time označil za jedného zo 100 najvplyvnejších ľudí sveta roku 2009.[6]

Politické myslenie[upraviť | upraviť zdroj]

Podobne ako predošlé hlavy štátu, aj Si Ťin-pching vytvoril špecifický politický koncept. K „doktríne trojitého zastúpenia“ Ťiang Ce-mina a „konceptu harmonickej spoločnosti“ Chu Ťin-tchaa pridal pojem „Čínsky sen“. Výraz Čínsky sen použili novinári viackrát v minulosti, spopularizoval ho však až preklad článku v New York Times Čína potrebuje svoj vlastný sen od novinára Thomasa Friedmana.[7]

Cieľom Čínskeho sna je uskutočniť renesanciu a omladenie čínskeho národa, zlepšenie živobytia, prosperita, vytvorenie lepšej spoločnosti a silnej armády. Si Ťin-pching taktiež tvrdí, že aby Čína dosiahla tieto ciele, musí hľadať vlastnú cestu.[8] Cieľom tohto politického konceptu je prostredníctvom nacionalizmu získať podporu ľudu pre svoju novú politickú agendu, ktorej dominujú ekonomické reformy, posilnenie armády a asertívna zahraničná politika.

V roku 2015 bol z iniciatívy Si Ťin-pchinga odštartovaný program Made in China 2025, ktorý si dáva za cieľ modernizovať čínsku ekonomiku prijímaním najnovších technológií v oblastiach ako robotika, polovodiče alebo letecký priemysel. Zároveň sa snaží docieliť, aby bola Čína menej závislá na dovoze špičkových technológií a vedela si ich vyrobiť sama. Od roku 2014 je jedným z hlavných cieľov jeho administratívy zavedenie systému sociálneho kreditu, ktorý má za cieľ monitorovať, hodnotiť a regulovať správanie účastníkov čínskeho trhu.

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Si Ťin-pchingova manželka Pcheng Li-jüan je známou armádnou speváčkou folkových piesní, ktorá dlhé roky vystupovala v novoročnom gala programe v čínskej televízii, najsledovanejšom programe v Číne.[9] Ako prvá dáma sa venuje charite a na rozdiel od manželiek predchádzajúcich prezidentov, ktoré sa držali v ústraní, Pcheng Li-jüan sa často vyskytuje po boku svojho manžela. Je prirovnávaná k Sung Mej-ling, ktorá pomohla svojmu manželovi Čankajškovi získať podporu USA v čínskej občianskej vojne.[10]

Si Ťin-pchingova dcéra Si Ming-ce študovala pod pseudonymom na Harvarde.

V júni 2012 priniesla agentúra Bloomberg informácie o majetku Si Ťin-pchingovej rodiny, ktorý údajne dosahuje 376 miliónov amerických dolárov. V reakcii na tieto odhalenia boli internetové stránky agentúry v Číne zablokované.[11] V januári 2014 priniesli Offshore Leaks správu, že švagor Si Ťin-pchinga vlastní niekoľko firiem v daňových rajoch.[12]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Xi Jinping sharpened his political skills in Fujian [online]. South China Morning Post, 2018-12-30, [cit. 2018-12-30]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. WONG, Edward; ANSFIELD, Jonathan. China Grooms Hu Jintao’s Successor, Xi Jinping. The New York Times, 2011-01-23. Dostupné online [cit. 2018-12-30]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  3. A.S, Petit Press. Bývalého člena politbyra Po Si-laja vylúčili z čínskeho parlamentu [online]. svet.sme.sk, [cit. 2018-12-30]. Dostupné online.
  4. Mystery of Xi Jinping's two weeks in hiding [online]. The Independent, 2012-11-02, [cit. 2018-12-30]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. Mamta Badkar. Everything You Need To Know About China's New Leader Xi Jinping [online]. businessinsider.com, 15.11.2012, [cit. 2014-02-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. Joshua Cooper Ramo. Xi Jinping [online]. time.com, 30.4.2010, [cit. 2014-02-06]. Dostupné online. Archivované 2012-03-28 z originálu. (po anglicky)
  7. Thomas L. Friedman. China Needs Its Own Dream [online]. nytimes.com, 2.10.2012, [cit. 2014-02-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. Jane Cai and Verna Yu. Xi Jinping outlines his vision of 'dream and renaissance' [online]. scmp.com, 18.3.2013, [cit. 2014-02-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. The folk singer who became China’s first lady. BBC News, 2013-06-05. Dostupné online [cit. 2018-12-30]. (po anglicky)
  10. Kathrin Hille. Xi's wife to play role in Chinese charm offensive [online]. ft.com, 13.3.2013, [cit. 2014-02-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. Bloomberg sites blocked in China days after Xi family wealth story. Reuters, 2012-07-04. Dostupné online [cit. 2018-12-30]. (po anglicky)
  12. Bloomberg - Are you a robot? [online]. www.bloomberg.com, [cit. 2018-12-30]. Dostupné online.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Xi Jingping. O správě státu. Preklad Vlastimil Dobečka et al. 1. české vyd. Olomouc; Beijing : Univerzita Palackého v Olomouci; Foreign Languages Press, 2017. 520 s. ISBN 978-80-244-4909-8.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]