Vladimir Georgijevič Titov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vladimir Georgijevič Titov
sovietsko-ruský kozmonaut
Vladimir Georgijevič Titov
Št. príslušnosť ZSSR/Rusko
Stav neaktívny
Narodenie 1. január 1947 (70 rokov)
Sretensk, Čitinská oblasť, ZSSR (dnešné Rusko)
Iné zamestnanie pilot
Čas vo vesmíre 378d 45m
Kozmonaut od 1976
Misie Sojuz T-8, Sojuz T-10-1, Sojuz TM-4, Mir, Sojuz TM-6, STS-63, STS-86
Znaky misií Sts-63-patch.png Sts-86-patch.png

Vladimir Georgijevič Titov (rus. Владимир Георгиевич Титов; * 1. január 1947, Sretensk, Čitinská oblasť, ZSSR, dnes Rusko) je bývalý ruský kozmonaut zo Sojuzov, raketoplánu a stanice Mir, svetový rekordman v dĺžke pobytu vo vesmíre.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a výcvik[upraviť | upraviť zdroj]

Po základnej škole absolvoval v roku 1965 aj strednú a nastúpil na Černigovské vyššie letecké učilište na Ukrajine, štúdium ukončil roku 1970. Na tejto škole v Černigove zostal ako pilot inštruktor až do roku 1974. Potom slúžil v armáde. Do Hviezdneho mestečka (Centr podgotovki kosmonavtov im. J. A. Gagarina, Zvezdnyj gorodok), nastúpil v roku 1976 a zostal tam 20 rokov.

Lety do vesmíru[upraviť | upraviť zdroj]

Po prvýkrát sa do vesmíru dostal na lodi Sojuz T-8. Bolo to na jar 1983, keď odštartoval ako veliteľ lode spoločne s Gennadijom Strekalovom a Alexandrom Serebrovom z Bajkonuru a stal sa tak 118 kozmonautom Zeme. Ich cieľom bola orbitálna stanica ZSSR Saľut 7. Pretože sa im na lodi neuvoľnila anténa navigačného systému a pri pokusoch s ručným ovládaním sa vyčerpali rezervy pohonných látok, bol let predčasne ukončený po dvoch letových dňoch. Pristátie bolo bez problémov s padákmi na území Kazašskej SSR.

Až po 4,5 rokoch letel plukovník Titov po druhýkrát už s novým typom Sojuzu v spoločnosti kozmonautov Musy Manarova a Anatolija Levčenka. Leteli na orbitálnu stanicu Mir, kde sa stretli s posádkou Jurij Romanenko a Alexandr Alexandrov. Po niekoľkých dňoch traja kozmonauti v lodi Sojuz TM-2 odleteli na Zem, Titov s Manarovom na Mire zostali ako nová stála posádka na celý rok. Počas pobytu prijali na Mire množstvo nákladných lodí typu Progress a niekoľko Sojuzov s medzinárodnými posádkami, ktoré sa na stanici vystriedali. V auguste 1988 potom stálu posádku doplnil kozmonaut Poľakov. V decembri 1988 sa Titov spoločne s Manarovom a Chrétienom z Francúzska v kozmickej lodi Sojuz TM-6 vrátili na Zem po roku strávenom na orbite Zeme. Bol to vtedy pre Titova svetový kozmonautický rekord.

V roku 1993 nastúpil do výcviku pre raketoplány v USA, v Johnsonovom stredisku v Houstone.

V roku 1995 letel po tretíkrát. Bola to osemdenná misia STS-63 k stanici Mir s raketoplánom Discovery. Posádku tvorilo okrem Titova päť Američanov: James Wetherbee, Eileen Collinsová, Bernard Harris, Michael Foale a Janice Vossová. Na palube viezli laboratórium Spacehab. Štartovali z Floridy, mysu Canaveral. Kvôli poruche sa k Miru iba tesne priblížili, k pripojeniu však nedošlo. Potom vypustili družicu Spartan, aby ju po pár dňoch s dátami opäť zachytili a odviezli na Zem. Pristáli na dráhe Kennedyho vesmírnom strediska (KSC) na Floride.

Dva roky potom letel Titov po štvrtýkrát. Tentokrát v raketopláne Atlantis v rámci misie STS-86, cieľom bol opäť Mir. Spojenie sa tentokrát podarilo. Posádku raketoplánu tvorili James Wetherbee, Vladimir Titov z Ruska, Scott Parazynski, Jean-Loup Chrétien z Francúzska, Wendy Lawrenceová, Michael Bloomfield a David Wolf. Posledne menovaný na Mire zostal, namiesto neho sa na Zemi vrátil Michael Foale z pôvodnej posádky Miru. So sebou mali vedecký modul Spacehab. Po 11 dňoch vo vesmíre Atlantis pristál v USA na Floride , na pristávacej dráhe KSC.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Milan Codr (1982). Sto hvězdných kapitánů. Práce.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]