Preskočiť na obsah

Vojna v Bosne a Hercegovine

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Vojna v Bosne)
Vojna v Bosne a Hercegovine
Súčasť Občianskej vojny v Juhoslávii

Horiaca budova výkonnej rady zasiahnutá delostreleckou paľbou v Sarajeve v máji 1992; Ratko Mladić s dôstojníkmi Armády Republiky srbskej, nórsky vojak OSN v Sarajeve
Dátum 1. marec[1][2] 1992 – 14. december 1995
Miesto Bosna a Hercegovina
Výsledok Vojenská remíza
  • Vnútorné rozdelenie Bosny a Hercegoviny podľa Daytonskej mierovej zmluvy
  • Prvé prípady genocídy v Európe od Druhej svetovej vojny
  • Nasadenie jednotiek NATO na dohliadanie plnenia mierovej zmluvy
Protivníci
1992:
Republika Bosna a Hercegovina
Chorvátsko Chorvátsko
Chorvátske spoločenstvo Herceg-Bosna

1992 – 1994:
Republika Bosna a Hercegovina


Chorvátsko Chorvátsko
Chorvátska republika Herceg-Bosna


1994 – 1995:
Republika Bosna a Hercegovina
Chorvátsko Chorvátsko
NATO NATO

1992:
Republika srbská
Juhoslávia SFR Juhoslávia
Republika Srbská Krajina



1992 – 1994:
Republika srbská
Republika Srbská Krajina
AP Západná Bosna
Podpora:
Juhoslávia (1992-2003) Juhoslávia


1994 – 1995:
Republika srbská
Republika Srbská Krajina
AP Západná Bosna
Podpora:
Juhoslávia (1992-2003) Juhoslávia

Velitelia
Alija Izetbegović
Chorvátsko Franjo Tuđman
NATO Leighton Smith
Juhoslávia (1992-2003) Slobodan Miloševič
Radovan Karadžič
Ratko Mladić
Sila
Bosna a Hercegovina:
110 000 vojakov
Chorvátsko:
50 000 vojakov
80 000 vojakov
Straty
Bosna a Hercegovina:
30 521 mŕtvych vojakov
31 583 mŕtvych civilistov
Chorvátsko:
6000 mŕtvych vojakov
2484 mŕtvych civilistov
21 173 mŕtvych vojakov
4179 mŕtvych civilistov

Vojna v Bosne a Hercegovine bol ozbrojený konflikt v Bosne a Hercegovine, ktorý sa odohrával medzi 1. marca[1][2] 1992 a 14. decembra 1995. Bol súčasťou občianskej vojny v Juhoslávii a patril k jej najkrvavejším stretom. Bosna a Hercegovina bola a je výnimočná faktom, že tu žili a žijú tri etniká Bosniaci, Bosnianski Srbi a Bosnianski Chorváti. V Bosne sa dali vymedziť územia, v ktorých mali väčšinu jednotlivé etniká, no výnimku tvorilo hlavné mesto Sarajevo, ktoré bolo multietnicky zmiešané.

Predohra konfliktu

[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek spomínaným faktom žili obyvatelia Bosny a Hercegoviny pokojný život od vzniku Juhoslávie až do konca studenej vojny. Navzájom sa medzi sebou sobášili a vedľa seba existovali. Veci sa začali komplikovať po roku 1990, keď vojna v susednom Chorvátsku spôsobila nenávisť medzi tunajšími etnikami. Nastala silná vlna nacionalizmu, čo spôsobilo, že bosnianski Chorváti sa začali orientovať na Franja Tuđmana, bosnianski Srbi na Slobodana Miloševića a moslimovia na Aliju Izetbegovića.

Konflikt uzrel svetlo sveta, keď sa v Juhoslávii konali prvé separačné voľby. V Bosne a Hercegovine to spôsobilo schôdzku troch etnických politických strán, ktoré vytvorili voľnú koalíciu, aby premohli Komunistickú stranu Juhoslávie. Následne sa predseda najsilnejšej z nich – Alija Izetbegovič – stal prezidentom Bosny a Hercegoviny (v rámci Juhoslávie).

Alija Izetbegovič, bosniacky moslim, bol v roku 1983 zatknutý za publikáciu „Islamská deklarácia“ v ktorej prezentoval Socialistickú republiku Bosnu a Hercegovinu ako islamský štát. Jeho zakázaný manifest bol v Belehrade v roku 1990 opätovne publikovaný a viac-menej zneužitý extrémistami zo srbských radov ako nástroj na obhajobu svojej nacionalistickej aktivity spôsobenej v začínajúcich konfliktoch v Chorvátsku.


Taktiež bola zrejmá spolupatričnosť medzi Chorvátmi a bosniackymi Chorvátmi, ktorej úspech čerpal z politickej propagandy vedúcich strán Chorvátska a Bosny. V praxi to znamenalo, že Chorvátska Demokratická Únia propagovala, že bosnianskym Chorvátom treba pomáhať. Sesterská strana v Bosne, Chorvátska Demokratická Únia Bosny a Hercegoviny, zase propagovala názor, že treba silne spolupracovať s Chorvátmi bývajúcimi v Chorvátsku.

Osamostatnenie Bosny a Hercegoviny

[upraviť | upraviť zdroj]

Zatiaľ čo v Chorvátsku bola v rôznych oblastiach rôzna početnosť menšiny, Bosna bola, čo sa týka národností, komplikovane heterogénna. Preto bolo veľmi náročné, ba dokonca nemožné vytvoriť návrh rozčlenenia či rozdelenia krajiny. Navyše ústava Bosny a Hercegoviny bola určená pre tri majoritné národy a to pre Srbov, Chorvátov a Bosniakov. Žiadny národ nebol menšinový, či väčšinový, preto ústava zaručovala rovnaké práva a povinnosti pre všetkých a rozdelenie, či separácia by de facto nepriniesla nič nové.

29. februára a 1.marca 1992 hlasoval parlament Bosny a Hercegoviny o osamostatnení. Bosnianski Chorváti a Bosniaci hlasovali za. Bosnianski Srbi boli poväčšine proti a dokonca bojkotovali rozhodnutie ohradzujúc sa, že bolo protiústavné. Srbská delegácia v parlamente návrh nepodporila a odišla. Napriek tomu z 99% platných hlasov bolo 66% za osamostatnenie Bosny a Hercegoviny od Juhoslávie. Chorvátski a bosnianski predstavitelia nakoniec schválili nezávislosť 5. apríla 1992 bez prítomnosti bojkotujúcich srbských predstaviteľov. Tí obdobne, ako v Chorvátsku, o polnoci 7. apríla 1992 vytvorili Republiku srbskú.

Európska únia uznala Bosnu a Hercegovinu už 7. apríla 1992 podobne ako aj Spojené štáty americké. 22. mája 1992 sa stala členom OSN.

Prvé konflikty

[upraviť | upraviť zdroj]

Vojna však začala omnoho skôr. Dá sa povedať, že trvá súčasne s konfliktom v Chorvátsku. Už 30. septembra 1991 Juhoslovanská ľudová armáda (JĽA) zničila počas tiahnutia na Dubrovnik dedinku Ravno v chorvátsko-bosniackom pohraničí. Nie je prekvapivé, že bola obývaná prevažne Chorvátmi. 19. septembra 1991 JĽA poslala zopár špeciálnych vojakov do Mostaru, kde protestovali pred miestnym parlamentom.

Juhoslovanská ľudová armáda bola rozmiestnená po celej Bosne a Hercegovine a snažila sa získať čo najviac strategických bodov ešte skôr, ako Bosna vyhlási nezávislosť. Chorváti v Bosne, podľa vzoru chorvátskych Chorvátov, začali vytvárať samozvané vojenské oddiely Hrvatsko Vijeće Obrane – Chorvátsky Obranný Výbor, Bosniaci skôr vstupovali do Armády Bosny a Hercegoviny, zatiaľ čo Srbi do Armády Republiky srbskej. Na niektorých miestach sa stretávali aj rôzne polovojenské oddiely, známe ako srbské Biele Orly (Beli Orlovi – White Eagles), bosniacka Patriotická Liga (Patriotska Liga – Patriotic League), bosniacke Zelené Baretky (Zelene Baretke – Green Barrets) a Chorvátske Obranné Jednotky (Hrvatske Obrambmene Snage – Croatian Defense Forces).

Samotná vojna

[upraviť | upraviť zdroj]

Vojna medzi troma bojujúcimi stranami bola najchaotickejšia a najkrvavejšia vojna v Európe po druhej svetovej vojne, počas ktorej bolo prijaté veľké množstvo rôznych dohôd o zastavení paľby, či nastolení mieru, no poväčšine tieto dohody slúžili len na to, aby boli porušené. Mierové snahy OSN boli viac-menej neúspešné. V júni 1992 sa úloha UNPROFORU, ktorý bol pôvodne poslaný do Chorvátska, rozšírila až do Bosny a Hercegoviny, presnejšie ochrániť medzinárodné letisko v Sarajeve, aby tu mohli pristávať lietadlá OSN s humanitárnou pomocou. Už v septembri toho roku sa úloha UNPROFORU opäť rozšírila na ochranu civilného obyvateľstva a bráneniu vzájomným popravám.

Srbi boli stále v prevahe, pretože mali lepšie zbrane a viacej ľudí v armáde. Začala sa krutá občianska vojna a Srbi začali s genocídou bosniackeho obyvateľstva. Išlo o masové plánované popravy Bosniakov, ktoré boli do konca vojny v roku 1995 tabu. Najkrvavejšia a najhrozivejšia masová poprava sa konala v júli 1995 v Srebrenici, kde bolo zavraždených vyše 8000 bosnianskych mužov [3], pričom pochovaných je dosiaľ 3213 [4]. Tribunál pre bývalú Juhosláviu v Haagu označil ako genocídu len Srebrenickú tragédiu – voči čomu dodnes protestujú Chorváti a Bosniaci v Bosne.

Obliehanie Sarajeva

[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšou známou tragédiou bolo obliehanie Sarajeva. Srbské vojsko sa vydalo, predpokladajúc, že Bosniacka armáda má hlavné stanovisko v Sarajeve, do hôr obklopujúcich toto mesto. Srbi tak chceli zabrániť postupnému rozmiestňovaniu bosniackych jednotiek po Bosne a Hercegovine. Armáda obsadila všetky tri hlavné prístupové ťahy do Sarajeva a propagáciou podnecovala Srbskú zložku obyvateľstva, aby terorizovala nesrbských spoluobčanov. 2. mája 1992 sa vojská bosniackych Srbov dostali do Sarajeva, pričom ovládli niekoľko predmestí. Začala sa likvidácia nesrbského obyvateľstva a generálny štrajk. Štatistiky hovoria, že pri blokáde Sarajeva zahynulo 12 000 obyvateľov.

Zlyhanie Vance-Owenovho plánu

[upraviť | upraviť zdroj]
Začiatok roka 1994

To najhoršie, a to krvavý ozbrojený konflikt, začalo o rok neskôr, po zlyhaní tzv. Vance-Owenovho mierového plánu (1993). Jeho prioritou malo byť rozdelenie Bosny a Hercegoviny na 10 provincií (3x3) ovládaných majoritnými etnikami a hlavné mesto Sarajevo, pričom jeho okolie by bolo ovládané najprv UNPROFOR-om a neskôr troma etnikami súčasne. Bosniacki Chorváti a Bosniaci spolu zdieľali až 30% územia, ktoré sa zmenilo na krvavý kotol. Vytvorilo sa veľké množstvo enkláv, čo spôsobilo krvavejšiu vojnu. 8. februára 1994 bola do konfliktu zatiahnutá aj samotná Severoatlantická Aliancia, ktorá zostrelila srbské lietadlo letiace nad centrálnou Bosnou, územím, ktoré bolo UNPROFOROM označené ako „bezletová zóna“. Zaujímavosťou je azda to, že to bol úplne prvý vojenský zásah NATO od jeho vzniku v roku 1949.

Washingtonská mierová dohoda

[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 1994 sa bosniacki Chorváti a Bosniaci spojili a podpísali tzv. Washingtonskú mierovú dohodu a vytvorili spoločný štátny útvar (existujúci dodnes so štatútom zväzovej republiky) Federácia Bosny a Hercegoviny. Bol to jeden z najväčších prevratov v tejto vojne, pretože sa počet bojujúcich strán zredukoval na dve.

Srebrenický masaker

[upraviť | upraviť zdroj]
September 1994

Napriek pozitívnym krokom vpred, sa schyľovalo k najväčšiemu masovému zabíjaniu v histórii Európy od čias druhej svetovej vojny – k srebrenickému masakru. Mesto Srebrenica – obývané prevažne Bosniakmi – sa bohužiaľ nachádzalo v srbskej časti Bosny a Hercegoviny (ako enkláva) a z toho dôvodu bolo OSN rezolúciou č.819 zo 16. apríla 1993 vyhlásené za „bezpečnú zónu“. Vo februári 1994 začala misia Holandskej armády Dutchbat I, II a nakoniec III. Úlohou bolo zabrániť stretom srbskej a bosnianskej armády, poskytnúť humanitárnu pomoc a bezpečné prístrešie utečencom a sledovať aktivity znepriatelených strán. Tu prítomné bezpečnostné zložky chránili bosnianske obyvateľstvo pred možným srbským vyhladením. Pravdepodobne kvôli zanedbaniu problému a nepripravenosti vojakov UNPROFOR, sa Srbom podarilo napadnúť toto mesto a pred zrakmi rodinných príslušníkov popraviť 8000 mužov a chlapcov.

Koniec vojny a Daytonská dohoda

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Operácia Deliberate Force

Vojna však pokračovala ďalej a zatiaľ čo sa Chorváti (v Chorvátsku) snažili získať späť Srbskú Krajinu, Bosniansko-chorvátske spojenectvo začínalo vojensky získavať západnú časť Bosny a Hercegoviny. V tomto momente (august 1995) prinútilo medzinárodné spoločenstvo Miloševiča, Tuđmana a Izetbegoviča zastaviť vojnu a začať rokovať. Nakoniec vojna skončila podpísaním tzv. Daytonskej mierovej zmluvy 21. novembra 1995 v americkom meste Dayton (konečná verzia, ktorá zahŕňala aj riešenie situácie v Bosne a Hercegovine bola podpísaná 14. decembra 1995 v Paríži).

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b http://www.glassrpske.com/novosti/vijesti_dana/Godisnjica-ubistva-srpskog-svata-na-Bascarsiji/18496.html
  2. a b Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2016-09-20]. Dostupné online. Archivované 2016-09-19 z originálu.
  3. Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2009-10-07]. Dostupné online. Archivované 2009-02-27 z originálu.
  4. Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2009-10-07]. Dostupné online. Archivované 2009-02-27 z originálu.