Vojna v Bosne a Hercegovine

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vojna v Bosne a Hercegovina
Súčasť občianskej vojny v Juhoslávii
Bosnian war header.no.png
Zľava doprava v smere hodinových ručičiek: Horiaca budova parlamentu v Sarajeve; Ratko Mladić s bosenskosrbskými vojakmi; nórsky vojak UNPROFOR
Dátum 1. marec 1992 – 14. december 1995
Miesto Bosna a Hercegovina
Výsledok Etnické čistky, vraždenia civilistov, vlna emigrácie. Mier na základe Daytonskej dohody. Rozdelenie Bosny a Hercegoviny na etnickom základe.
Casus belli: narastanie nacionalizmu
Protivníci
Flag of Bosnia and Herzegovina (1992-1998).svg Bosna a Hercegovina

Flag of the Croatian Republic of Herzeg-Bosnia.svg bosenskí Chorváti
Flag of Croatia.svg Chorvátsko


NATO


nepriama účasť:
Flag of the United Nations.svg UNPROFOR
Flag of OIC.svg Organizácia islamskej konferencie

Flag of SFR Yugoslavia.svg Jugoslovenska narodna armija (1992)
Flag of Republika Srpska.svg Srbská republika
State Flag of Serbian Krajina (1991).svg Republika Srbská Krajina
Republika Zapadna Bosna

Tigrovizastava.jpg Arkanovi tigrovi
Škorpioni, ruskí a grécki dobrovoľníci


nepriama účasť:
Flag of FR Yugoslavia.svg Federatívna republika Juhoslávia

Straty
200 000 mŕtvych

Vojna v Bosne a Hercegovine bol ozbrojený konflikt v Bosne a Hercegovine, ktorý sa odohrával medzi marcom 1992 a novembrom 1995. Bol súčasťou občianskej vojny v Juhoslávii a patril k jej najkrvavejším stretom. Bosna a Hercegovina bola a je výnimočná faktom, že tu žiadna národnosť nemá menšinové, či väčšinové postavenie. Žije tu približne rovnaký počet Chorvátov a rovnaký počet Srbov. Navyše tu žije ešte jedna etnická skupina – Bosniaci – čo sú de facto srbochorvátski moslimovia. V Bosne sa dali vymedziť územia, v ktorých mali väčšinu jednotlivé etniká, no výnimku tvorilo hlavné mesto Sarajevo, ktoré bolo multietnicky zmiešané. Dá sa povedať, že Bosna a Hercegovina je národnostne rozdelená na Srbov, Chorvátov a Bosniakov a nábožensky na pravoslávnych, katolíkov a moslimov.

Predohra konfliktu[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek spomínaným faktom žili obyvatelia Bosny a Hercegoviny pokojný život od vzniku Juhoslávie až do konca studenej vojny. Navzájom sa medzi sebou sobášili a vedľa seba existovali. Veci sa začali komplikovať po roku 1990, keď médiá a vojna v susednom Chorvátsku spôsobila nenávisť medzi tunajšími etnikami. Nastala silná vlna nacionalizmu, čo spôsobilo, že bosnianski Chorváti sa začali orientovať na Franja Tuđmana, bosnianski Srbi na Slobodana Miloševića a moslimovia na Aliju Izetbegovića.

Konflikt uzrel svetlo sveta, keď sa v Juhoslávii konali prvé separačné voľby. V Bosne a Hercegovine to spôsobilo schôdzku troch etnických politických strán, ktoré vytvorili voľnú koalíciu, aby premohli Komunistickú stranu Juhoslávie. Následne sa predseda najsilnejšej z nich – Alija Izetbegovič – stal prezidentom Bosny a Hercegoviny (v rámci Juhoslávie).

Alija Izetbegovič, bosniacky moslim, bol v roku 1983 zatknutý za publikáciu „Islamská deklarácia“ v ktorej prezentoval Socialistickú republiku Bosnu a Hercegovinu ako islamský štát. Za šírenie protitotalitných názorov bol uväznený až do roku 1990, keď v Juhoslávii skončil 45-ročný totalitný režim. Krátko po prepustení založil nacionalisticky stredo-pravicovú Stranu Demokratickej Aliancie, ktorú prezentoval ako stranu, ktorá udrží Bosnu a Hercegovinu ako multietnickú krajinu a viac-menej sa vzdal svojej ideológie islamského štátu. Jeho zakázaný manifest bol v Belehrade v roku 1990 opätovne publikovaný a viac menej zneužitý extrémistami zo srbských radov ako nástroj na obhajobu svojej nacionalistickej aktivity spôsobenej v začínajúcich konfliktoch v Chorvátsku.

Slobodan Miloševič a Franjo Tuđman sa následne, za prítomnosti bosniackych diplomatov, stretli 25. marca 1991 v Karadžodeve, aby diskutovali budúcnosť Bosny a Hercegoviny v prípade rozpadu Juhoslávie. Údajne sa dohodli na rozdelení Bosny medzi dve republiky. V súčasnosti sa čím ďalej tým viac predpokladá a polemizuje, že Tuđman a Miloševič plánovali rozpad Juhoslávie s tým, že problematické rozdelenie Bosny a Hercegoviny sa bude riešiť stručne a jednoducho – každej krajine pripadne to územie, ktoré si vybojuje. Išlo o akýsi „šachový zápas“, kde Tuđman a Miloševič boli hráči a obyvatelia troch národností v Bosne figúrky.

Taktiež bola zrejmá spolupatričnosť medzi Chorvátmi a bosniackymi Chorvátmi, ktorej úspech čerpal z politickej propagandy vedúcich strán Chorvátska a Bosny. V praxi to znamenalo že Chorvátska Demokratická Únia propagovala, že bosnianskym Chorvátom treba pomáhať. Sesterská strana v Bosne, Chorvátska Demokratická Únia Bosny a Hercegoviny, zase propagovala názor, že treba silne spolupracovať s Chorvátmi bývajúcimi v Chorvátsku.

Osamostatnenie Bosny a Hercegoviny[upraviť | upraviť zdroj]

Zatiaľ čo v Chorvátsku bola v rôznych oblastiach rôzna početnosť menšiny, Bosna bola, čo sa týka národností, neuveriteľne komplikovane heterogénna. Preto bolo veľmi náročné, ba dokonca nemožné vytvoriť nejaký návrh rozčlenenia krajiny, tobôž nie rozdelenia medzi tri krajiny. Navyše ústava Bosny a Hercegoviny bola určená pre tri majoritné národy a to pre Srbov, Chorvátov a Bosniakov. Žiadny národ nebol menšinový, či väčšinový, preto ústava zaručovala rovnaké práva a povinnosti pre všetkých a rozdelenie, či separácia by de facto nepriniesla nič nové.

29. februára a 1.marca 1992 hlasoval parlament Bosny a Hercegoviny o osamostatnení. Bosnianski Chorváti a Bosniaci hlasovali za. Bosnianski Srbi boli poväčšine proti a dokonca bojkotovali rozhodnutie ohradzujúc sa, že bolo protiústavné. Srbská delegácia v parlamente návrh nepodporila a odišla. Napriek tomu z 99% platných hlasov bolo 66% za osamostatnenie Bosny a Hercegoviny od Juhoslávie. Chorvátski a bosnianski predstavitelia nakoniec schválili nezávislosť 5. apríla 1992 bez prítomnosti bojkotujúcich srbských predstaviteľov. Tí obdobne, ako v Chorvátsku, o polnoci 7. apríla 1992 vytvorili Republiku Srbskú.

Pod tlakom Nemecka, Európska únia uznala Bosnu a Hercegovinu už 7. apríla 1992 podobne ako aj Spojené štáty americké. 22. mája 1992 sa stala členom OSN.

Prvé konflikty[upraviť | upraviť zdroj]

Vojna však začala omnoho skôr. Dá sa povedať, že trvá súčasne s konfliktom v Chorvátsku. Už 30. septembra 1991 Juhoslovanská ľudová armáda (JLA) zničila počas tiahnutia na Dubrovnik dedinku Ravno v chorvátsko-bosniackom pohraničí. Nie je prekvapivé, že bola obývaná prevažne Chorvátmi. 19. septembra 1991 JLA poslala zopár špeciálnych vojakov do Mostaru, kde protestovali pred miestnym parlamentom.

Juhoslovanská ľudová armáda bola rozmiestnená po celej Bosne a Hercegovine a snažila sa získať čo najviac strategických bodov ešte skôr, ako Bosna vyhlási nezávislosť. Chorváti v Bosne, po vzore chorvátskych Chorvátov, začali vytvárať samozvané vojenské oddiely Hrvatsko Vijeće Obrane – Chorvátsky Obranný Výbor, Bosniaci skôr vstupovali do Armády Bosny a Hercegoviny, zatiaľ čo Srbi do Armády Republiky Srbskej. Na niektorých miestach sa stretávali aj rôzne polovojenské oddiely, známe ako srbské Biele Orly (Beli Orlovi – White Eagles), bosniacka Patriotická Liga (Patriotska Liga – Patriotic League), bosniacke Zelené Baretky (Zelene Baretke – Green Barrets) a Chorvátske Obranné Jednotky (Hrvatske Obrambmene Snage – Croatian Defense Forces). Začala sa vojna.

Samotná vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Vojna medzi troma bojujúcimi stranami bola najchaotickejšia a najkrvavejšia vojna v Európe po druhej svetovej vojne, počas ktorej bolo prijaté veľké množstvo rôznych dohôd o zastavení paľby, či nastolení mieru, no poväčšine tieto dohody slúžili len na to, aby boli porušené. Mierové snahy OSN boli viac-menej neúspešné. V júni 1992 sa úloha UNPROFORU, ktorý bol pôvodne poslaný do Chorvátska, rozšírila až do Bosny a Hercegoviny, presnejšie ochrániť medzinárodné letisko v Sarajeve, aby tu mohli pristávať lietadlá OSN s humanitárnou pomocou. Už v septembri toho roku sa úloha UNPROFORU opäť rozšírila na ochranu civilného obyvateľstva a bráneniu vzájomným popravám.

Srbi boli stále v prevahe, pretože mali lepšie zbrane a viacej ľudí v armáde. Začala sa krutá občianska vojna a Srbi začali s genocídou bosniackeho obyvateľstva. Išlo o masové plánované popravy Bosniakov, ktoré boli do konca vojny v roku 1995 tabu. Najkrvavejšia a najhrozivejšia masová poprava sa konala v júli 1995 v Srebrenici, kde bolo zavraždených vyše 8000 bosnianskych mužov [1], pričom pochovaných je dosiaľ 3213 [2]. Tribunál pre bývalú Juhosláviu v Haagu označil ako genocídu len Srebrenickú tragédiu – voči čomu dodnes protestujú Chorváti a Bosniaci v Bosne.

Obliehanie Sarajeva[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšou známou tragédiou bolo obliehanie Sarajeva. Srbské vojsko sa vydalo, predpokladajúc, že Bosniacka armáda má hlavné stanovisko v Sarajeve, do hôr obklopujúcich toto mesto. Srbi tak chceli zabrániť postupnému rozmiestňovaniu bosniackych jednotiek po Bosne a Hercegovine. Armáda obsadila všetky tri hlavné prístupové ťahy do Sarajeva a propagáciou podnecovala Srbskú zložku obyvateľstva, aby terorizovala nesrbských spoluobčanov. 2. mája 1992 sa vojská bosniackych Srbov dostali do Sarajeva, pričom ovládli niekoľko predmestí. Začala sa masová genocída nesrbského obyvateľstva a generálny štrajk. Štatistiky hovoria, že pri blokáde Sarajeva zahynulo 12 000 obyvateľov.

Zlyhanie Vance-Owenovho plánu[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatok roka 1994

To najhoršie, a to krvavý ozbrojený konflikt, začalo o rok neskôr, po zlyhaní tzv. Vance-Owenovho mierového plánu (1993). Jeho prioritou malo byť rozdelenie Bosny a Hercegoviny na 10 provincii (3x3) ovládané majoritnými etnikami a hlavné mesto Sarajevo, pričom jeho okolie by bolo ovládané najprv UNPROFOR-om a neskôr troma etnikami súčasne. Bosniacki Chorváti a Bosniaci spolu zdieľali až 30% územia, ktoré sa zmenilo na krvavý kotol. Vytvorilo sa veľké množstvo enkláv, čo spôsobilo krvavejšiu vojnu. 8. februára 1994 bola do konfliktu zatiahnutá aj samotná Severoatlantická Aliancia, ktorá zostrelila srbské lietadlo letiace nad centrálnou Bosnou, územím, ktoré bolo UNPROFOROM označené ako „bezletová zóna“. Zaujímavosťou je azda to, že to bol úplne prvý vojenský zásah NATO od jeho vzniku v roku 1949.

Washingtonská mierová dohoda[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 1994 sa bosniacki Chorváti a Bosniaci spojili a podpísali tzv. Washingtonskú mierovú dohodu a vytvorili spoločný štátny útvar (existujúci dodnes so štatútom zväzovej republiky) Federácia Bosny a Hercegoviny. Bol to jeden z najväčších prevratov v tejto vojne, pretože sa počet bojujúcich strán zredukoval na dve.

Srebrenický masaker[upraviť | upraviť zdroj]

September 1994

Napriek pozitívnym krokom vpred, sa schyľovalo k najväčšiemu masovému zabíjaniu v histórii Európy od čias druhej svetovej vojny – k srebrenickému masakru. Mesto Srebrenica – obývané prevažne Bosniakmi – sa bohužiaľ nachádzalo v srbskej časti Bosny a Hercegoviny (ako enkláva) a z toho dôvodu bolo OSN rezolúciou č.819 zo 16. apríla 1993 vyhlásené za „bezpečnú zónu“. Vo februári 1994 začala misia Holandskej armády Dutchbat I, II a nakoniec III. Úlohou bolo zabrániť stretom Srbskej a Bosnianskej armády, poskytnúť humanitárnu pomoc a bezpečné prístrešie utečencom a sledovať aktivity znepriatelených strán. Tu prítomné bezpečnostné zložky chránili bosnianske obyvateľstvo pred možným srbským vyhladením. Pravdepodobne kvôli zanedbaniu problému a nepripravenosti vojakov UNPROFOR, sa Srbom podarilo napadnúť toto mesto a pred zrakmi rodinných príslušníkov popraviť 8000 mužov a chlapcov.

Koniec vojny a Daytonská dohoda[upraviť | upraviť zdroj]

Vojna však pokračovala ďalej a zatiaľ čo sa Chorváti (v Chorvátsku) snažili získať späť Srbskú Krajinu, Bosniansko-chorvátske spojenectvo začínalo vojensky získavať západnú časť Bosny a Hercegoviny. V tomto momente (august 1995) prinútilo medzinárodné spoločenstvo Miloševiča, Tuđmana a Izetbegoviča zastaviť vojnu a začať rokovať. Nakoniec vojna skončila podpísaním tzv. Daytonskej mierovej zmluvy 21. novembra 1995 v americkom meste Dayton (konečná verzia, ktorá zahŕňala aj riešenie situácie v Bosne a Hercegovine bola podpísaná 14. decembra 1995 v Paríži).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.potocarimc.ba/memorijalni_eng/favorite.htm
  2. http://www.potocarimc.ba/memorijalni_eng/photo.htm