Zákon o právnosti konaní súvisiacich s bojom o znovunadobudnutie slobody Čechov a Slovákov

Zákon č. 115/1946 v zbierke zákonov

Zákon č. 115/1946 Zb. o právnosti konaní súvisiacich s bojom o znovunadobudnutie slobody Čechov a Slovákov (čes. Zákon č. 115/1946 Sb., o právnosti jednání souvisících s bojem o znovunabytí svobody Čechů a Slováků) či nesprávne Amnestičný zákon, je zákon, ktorý schválilo Dočasné Národné zhromaždenie republiky Československej 8. mája 1946 a účinnosť nadobudol dňom vyhlásenia 4. júna 1946.

Tento zákon mal za účel legitimizovať jednak jednanie odbojárov za okupácie a druhej svetovej vojny, ktoré smerovalo k obnoveniu Československa a oslobodeniu Čechov a Slovákov a bolo pritom de facto protizákonné (sabotáže, boj s okupantmi), jednak povojnové zúčtovanie s nacistami, zradcami a kolaborantmi, ktorého sa v rámci „spravodlivej odplaty“ a mimo rámca zákonov dopúšťalo domáce obyvateľstvo. Tiež mal legalizovať obnovovanie československej štátnej moci nad pohraničnými územiami osobami, ktoré neboli riadne ustanovenými činiteľmi správnych orgánov republiky.

Až potiaľ išlo o štandardnú prax aplikovanú v celom rade štátov (napr. Taliansko, Francúzsko). Obrovské kontroverzie, ktoré sa s týmto zákonom spájajú, spočívajú v tom, že v praxi bol masovo zneužívaný na vyvinenie početných zverstiev páchaných Čechmi a Slovákmi na Nemcoch, Maďaroch a predpokladaných kolaborantoch a že okrem iného aj táto prax až na niekoľko málo výnimiek znemožnila potrestanie. a v mnohých prípadoch aj neobyčajne brutálnych zločinov.

Vznik, úmysel a znenie

Účelom zákona č. 115/1946 Zb. bolo jednak legitimizovať odboj a jeho akcie, jednak legitimizovať aj spravodlivé potrestanie okupantov, nacistov, zradcov a kolaborantov.

V prvom prípade bola politická reprezentácia úplne zajedno. Súdobé zákonodarstvo prakticky nepočítalo s ozbrojeným bojom proti okupačnej moci, takže drvivá väčšina jeho foriem bola úplne jednoznačne nezákonná. O nutnosti legitimizovať toto konanie (ako sa stalo v prakticky všetkých štátoch, ktoré čelili podobné situácie) neexistovali v spoločnosti ani v Dočasnom Národnom zhromaždení (ďalej DNS) žiadne pochybnosti. To už sa ale nedá povedať pri ďalších aspektoch zákona: 1) časového vymedzenia zákona (či presnejšie dáta ukončujúceho zákonom upravené obdobie) a 2) otázky legitimizácie tzv. spravodlivej odplaty.

Otázku časového vymedzenia sa nakoniec podarilo vyriešiť bez väčších problémov a jednoznačne, hoci nie úplne nekonfliktne. Zákonu bolo a je často vytýkané, že bol aplikovaný na príliš dlhé obdobie a že v júli (či auguste, septembri, októbri – podľa postoja kritika) 1945 sa už nedá hovoriť o spontánnej spravodlivej odplate alebo boji proti okupácii. Treba však povedať, že aj to je dnes ale skôr podružná a menej vášnivá časť debaty, pokiaľ však diskutujúci uznajú, že zákon nebol plošnou amnestiou zločinov na nemeckom národe.

Úplne zásadným problémom sa ukázal byť posledný aspekt zákona, ktorým mala byť legitimizácia spravodlivej odplaty na okupantoch a ich pomáhačoch. Z dnešného pohľadu je vlastne celý tento aspekt zákona nutne kontroverzný, pretože mal de facto vyviniť mimosúdne popravy a lynčovanie (pokiaľ sa týkali skutočných previnilcov). V čase vzniku zákona však tento postoj zastával málokto, drvivá väčšina verejnosti i členov DNS chápala úplnú oprávnenosť legitimizovať výbuchy spravodlivého hnevu, nakumulovaného počas nacistickej hrôzovlády. Zásadným problémom sa ukázala byť otázka, čo je to spravodlivá odplata a koho všetkého sa týka.

Komunisti (ale aj veľká časť národných socialistov) zastávali veľmi široký výklad týchto pojmov. Najmä komunisti chceli zákon vztiahnuť na všetkých Nemcov a Maďarov a zradcov a na všetky zločiny na nich v kritickom čase spáchané, pričom v parlamente nastolili aj požiadavku legitimizovať presuny majetku, ku ktorým počas týchto činov došlo. V tejto poslednej požiadavke však boli osamotení a neuspeli. Takto radikálne poňatie narazilo na značný odpor v prakticky všetkých ostatných stranách, najmä však u ľudovcov (najhlasnejšie proti tomu vystupovali Helena Koželuhová a Pavel Tigrid) a sociálnych demokratov (najmä Jozef Macek). Výsledkom sporov bola dohoda, že zákon nebude legitimizovať činy, ktorým možno prisúdiť zištné či nízke pohnútky. Konajúci mal mať povinnosť doložiť svoje čestné pohnútky a ciele.

Vyššie spomínaný fakt však nijako nebol vtelený do zákona, v ktorom bola ponechaná iba všeobecná formulácia, ale iba do vykonávacích predpisov a navyše bol tiež stanovený príliš voľne. Práve to, spoločne s veľmi nešťastnou okolnosťou, že dohľad nad aplikáciou zákona pripadol ministerstvu spravodlivosti (minister Prokop Drtina, ČSNS), ministerstvu národnej obrany (Ludvík Svoboda, nestraník úplne oddaný KSČ) a (síce nie zo zákona, ale z podstaty spôsobu vyšetrovania zločinov) nevyhnutne) ministerstvu vnútra (Václav Nosek, KSČ), viedlo nakoniec k tomu, že toto upresňujúce vymedzenie nebolo spočiatku v drvivej väčšine prípadov brané do úvahy, pretože zodpovední dozorcovia boli presne tí, čo toto obmedzenie neschvaľovali a (minimálne v prípade komunistov) nikdy nemali v úmysle rešpektovať.

Zákon bol veľmi stručný: Kľúčový bol par. 1: „Rokovanie, ku ktorému došlo v čase od 30. septembra 1938 do 28. októbra 1945 a ktorého účelom bolo prispieť k boju o znovunadobudnutie slobody Čechov a Slovákov alebo ktoré smerovalo k spravodlivej odplate za činy okupantov alebo ich pomáhačov, nie je bezprávne ani vtedy, ak by bolo inak podľa platných predpisov trestné.“ Ďalšie dva paragrafy už iba upresňovali detaily.

Zneužitie zákona

Zákon bol od začiatku plošne zneužívaný na navodenie beztrestnosti u prakticky všetkých zločinov a zverstiev spáchaných na Nemcoch a údajných kolaborantoch, ktoré sa nepodarilo zahladiť inak. Okrem ministerstva národnej obrany, ktoré opakovane odporúčalo zákon aplikovať aj u masových vrážd, a inštrukcií ministerstiev spravodlivosti a vnútra, ktoré odporúčali maximálnu opatrnosť vo veci prípadov, ktoré mohli byť zahrnuté pod zákon č. 115/1946 Zb., najmä ak mali byť páchatelia partizáni ( nech už sa k tomuto označeniu dostali akokoľvek), zneužívaniu zákona napomohlo aj opakované vyjadrenie ministra spravodlivosti Drtinu, že podporuje jeho „maximálne liberálnu aplikáciu“, čo si väčšina prokurátorov vyložila v zmysle „skoro na všetko“. Boli aj takí, ktorí s tak širokým poňatím nesúhlasili, avšak aj keď sa našli policajti ochotní vec vyšetriť a prípad prešiel vďaka odhodlaniu prokurátora pred súd (čo bolo dosť výnimočné), dochádzalo k jeho zastavovaniu sudcom na základe vyžiadaných posudkov od ministerstiev či interpretácie samotného súdu.

Široká verejnosť a členovia Parlamentu začali získavať povedomie o skutočnej situácii až na prelome roku 1946/1947, na základe rastúceho záujmu médií doma aj v zahraničí. To čo pôvodne začalo ako snaha vyšetriť neadekvátne postupy proti nevinným Čechom (s výslovným predsavzatím, že do násilností na Nemcoch sa nebude zbytočne šťúrať), sa postupne rozrástlo do obrovského škandálu. Poslanci, ktorí pôvodne verili, že zákon bol v podstate používaný tak, ako mal byť, na základe novinových článkov a neskôr aj vyšetrovania s rastúcou hrôzou zisťovali, že ako spravodlivá odplata boli interpretované masové vraždy radových Nemcov, ktorí sa ničím zvláštnym neprevinili, vraždy malých detí, znásilňovanie nemeckých žien, krádeže a uchvátenie majetku, brania a popravy rukojemníkov…

Štátne zastupiteľstvo v Novom Jičíne napríklad vydalo oficiálne stanovisko vo veci trestnosti rokovania Vladimíra Boudu (veliteľ internačného tábora v Hraniciach na Morave) a Františka Bögla (správca tamtiež), v ktorom pripustilo možnosť, že „súlože s Nemkami, hoci vynútené, sú akousi formou podľa par. 1 zákona č. 115/1946 Zb“. Obaja muži, ktorí nielenže sami okrádali, znásilňovali a mučili internované Nemky, ale dokonca ich požičiavali ako sexuálne hračky červenoarmejcom, partizánom a československým vojakom, tak úplne unikli trestu, pretože znásilneniami sa súd nezaoberal a od obvinenia z krádeží1 /1946 Zb., pričom rozsudok odôvodnil tak, že obžalovaní „prisvojovanie cudzích vecí chápali ako oprávnenú náhradu za vlastné utrpené škody, pričom mali v úmysle tieto hodnoty vrátiť“. Bez výsledku skončilo aj vyšetrovanie záhadných úmrtí a vrážd v ich tábore, z ktorých niektoré mali dotyční spáchať osobne.

Samozrejme sa našli policajti, prokurátori i sudcovia, čo sa domnievali (rovnako ako zákonodarcovia, ktorí upresnenie o aplikácii zákona formulovali), že napr. znásilnenie, týranie či vražda nemluvňaťa už zo svojej podstaty nemôžu byť založené na pohnútkach iných ako nízkych, aj keď sú obeťami Nemci, avšak stačil jediný článok v reťazi postupnosti vedúceho od trestného oznámenia na definitívne odsúdenie, ktorý si to nemyslel, a páchateľ bol zachránený. Faktom bolo, že až na veľmi vzácne výnimky sa niekto taký našiel vždy. Na súdy a potrestanie sa dostal len nepatrný zlomok z tisícov prípadov, pretože zákon bol uplatňovaný obvykle už pred samotným súdnym konaním (podanie trestného oznámenia, vyšetrovanie, posúdenie na prokuratúre). V prípade krádeží bola situácia lepšia, ale len málokedy sa siahlo k horšiemu trestu, než bolo vrátenie preukázateľne ukradnutých a uchvátených hodnôt.

Zdesenie demokratických poslancov a záujem verejnosti doma aj v zahraničí mali za následok zriadenie parlamentnej vyšetrovacej komisie. Tá, hoci pôsobila len krátko (zanikla po februárovom prevrate), zaznamenala niekoľko desiatok prípadov zneužitia zákona na krytie mimoriadnych excesov týkajúcich sa väčšieho počtu ľudí. V mnohých prípadoch iniciovala začatie alebo obnovenie vyšetrovania a súdnych procesov a celková zmena povedomia o zákone v spoločnosti viedla k otvoreniu či obnoveniu vyšetrovania ďalších prípadov. Na druhej strane aj táto komisia sa snažila maximálne obmedziť, potlačiť a definitívne uzavrieť kauzy, ktoré považovala za politicky príliš citlivé a preto napríklad sama navrhla aplikovať zákon 115/1946 Zb. na prípad masových vrážd (800 – 1000 obetí) a ďalších závažných excesov (neprístojné zaobchádzanie so ženami, mučenie) v oblasti Postoloprt a Žatca. Tie jednak vykonávali a organizovali regulárne jednotky Československej armády, jednak sa ukázalo, že mohli mať pôvod v inštrukciách (či veľmi neuváženom prejave) vzídených z prezidentovej vojenskej kancelárie. Postup armády v oblasti podporili aj vysokí armádni dôstojníci, vrátane napríklad generála Klapálka, ktorý vec zhodnotil v zmysle, že „postup tamojších jednotiek bol z hľadiska vojenských zásad správny, a pokiaľ došlo k prehmatom, sú u vojakov, ktorí prešli východným frontom či stratili svojich blízkych, ľudsky pochopiteľné“. Návrhom bolo vyhovené a zákon bol aplikovaný. Komunistický prevrat ukončil aj toto nedôsledné ťaženie proti zneužívaniu zákona a drvivá väčšina otvorených káuz bola buď jednoducho ponechaná bez ukončenia, alebo bola s poukazom na zákon č. 115/1946 Zb. definitívne zastavená. Asi najzávažnejšou výnimkou bol proces s Karolom Pazúrom, ktorý pre extrémne veľký záujem verejnosti a úplne mimoriadnu beštialitu posudzovaných činov jednoducho takto ukončiť nešlo (ale súdený bol len sám Pazúr, všetci ostatní vrahovia zo Švédskych šancí trestu unikli).

Zákon č. 115/1946 Zb. dnes

Je nepochybné, že zákon nebol mienený ako prostriedok na vyvinenie brutálnych zločincov. Je však rovnako nespochybniteľné, že vágne formulácie a buď nedostatočný, alebo úmyselne zavádzajúci dohľad a interpretácia zodpovedných úradov viedli k tomu, že tak fakticky pôsobil. Niektorí historici spochybňujú (na základe nízkeho počtu vyšetrovacích spisov a súdnych dokumentov odvolávajúcich sa priamo na tento zákon), že by aplikácia vyššie spomínaných extrémistických výkladov bola častá a všeobecná.

Odporcovia týchto zľahčujúcich postojov však upozorňujú, že:

1. vo väčšine prípadov jednoducho žiadna dokumentácia nevznikla, pretože najskôr sa Nemci neodvážili vec oznámiť (pre celkom dôvodnú obavu, že by mohli byť v rámci likvidácie nacistov briskne umlčaní navždy) a pri neskoršom podaní boli tieto excesy už na prvý pohľad zahrnuté pod patričný zákon a zodpovední policajti sa nimi preto vôbec nezaoberali.
2. pri evidentnom a ľahko doložiteľnom masovom výskyte excesov proti Nemcom je tu absolútny nedostatok akýchkoľvek odsúdení za ne. Častým protiargumentom je v tomto prípade však poukaz na to, že tento stav je možné vysvetliť aj inak (viď ďalej).
3. až na výnimky neboli patrične potrestaní ani páchatelia najväčších zverstiev. Ak bol potom zákon aplikovaný aj na tie najhoršie prípady (masakry na Žatecku a Postoloprtsku, s výnimkou Pazúra na všetkých účastníkov masakru na Švédskych šanciach etc.), je absurdné sa domnievať, že by nebol aplikovaný na tie menej významné.

Tomáš Staněk, ktorý patrí k najväčším znalcom problematiky nemeckej menšiny v Československu 20. storočia a obdobie vysídľovania vo publikácii uvádza nielen najkrikľavejšie prípady hromadnej zvole, ale aj veľké množstvo menších prípadov, ktoré neboli vyšetrované alebo boli zastavené s výslovnými aj nevýslovnými odkazmi na tento zákon a na základe týchto dát vyslovuje jednoznačný názor, že tvrdenie, že tento zákon nebránil vyšetrovaniu excesov páchaných na nemeckom obyvateľstve, nemôže obstáť. Zároveň ale zdôrazňuje, že úmysel zákonodarcu bol úplne iný.

Dodnes platný zákon vzbudzuje emócie nielen u spolkov sudetonemeckých vyhnancov, ale aj u tej časti Čechov, ktorí považujú zverstvá páchané na Nemcoch v Československu v roku 1945 (a často aj ich následné vyhnanie), za škvrnu na národnej povesti. Obe skupiny kritizujú tento zákon ako barbarský a nezlučiteľný s právnym štátom, avšak tento pohľad je menšinový a založený na predpoklade, že zákon bráni vyšetriť a potrestať zločiny z patričného obdobia. Oficiálny postoj Česka i aplikácie tohto zákona však dnes zodpovedajú zámeru vtedajšieho zákonodarcu: podľa nich tento zákon nebráni vyšetrovaniu zločinov. Problém je, že dnes už nie je spravidla koho súdiť a ako vyšetrovať. Tento postoj prijali aj experti Európskej komisie, ktorí zákon posudzovali.

Iné príčiny nepotrestania zločinov

Na záver sa pristane podotknúť, že tento zákon a jeho zneužitie a dezinterpretácia neboli jediným dôvodom, prečo drvivá väčšina zločinov spáchaných na Nemcoch z patričnej časti roku 1945 (ale aj Maďaroch, Čechoch a Slovákoch, hocikedy aj úplne nevinných) nebola nikdy potrestaná, alebo bola nikdy potrestaná, alebo bola nikdy potrestaná, alebo bola potrestaná značne neadekvátne (napr. degradáciou, vylúčením zo strany).

Ďalšími, snáď možno ešte účinnejšími faktormi, boli všeobecné nepriateľstvo k Nemcom podnietené aj postojom politikov a úradov, účasťou vojenských a policajných zložiek na týchto zločinoch, nemožnosť určiť vinníkov buď preto, že neboli zistení (je potrebné si uvedomiť, že k prešetrovaniu masakrov došlo až po vyhnaní sudetských Nemcov, takže dokazovanie mohlo byť zložité), alebo pretože išlo o bezmenný dav, spáchanie zločinov cudzou mocnosťou (najmä Červená armáda, NKVD, viď napríklad rabovanie a vraždy civilistov partizánmi v Divine pod velením sovietskeho pplk. Michaila Jakovleviča Savelieva), všeobecná neochota komunistického režimu súdiť tieto veci.

Veľký vplyv na vôbec výskyt excesov a ich vyšetrovanie hral aj postoj správcov daného územia z radov osloboditeľských armád. Nemci v americkej zóne na tom boli oveľa lepšie, než vo zvyšku republiky, pretože americké jednotky ich pred excesmi systematicky chránili, incidenty vyšetrovali a tvrdo vyžadovali výmenu tých úradníkov, policajtov a dôstojníkov, ktorí excesy ignorovali, podnecovali či dokonca sami páchali. Američania všeobecne nemali pre Čechov túžiacich po odplate príliš pochopenia (na rozdiel od Červenej armády, kde bol prístup k brutálnej odvete všeobecne chápavejší a v konkrétnych prípadoch závislý na osobe miestnych veliteľov – aj tu sa však miestami vyskytli sťažnosti, že Červená armáda Nemcov pred Čechmi bráni) a ich postoj charakterizoval výrok, ktorý odtlačili Obzory: „Nešli sme do vojny preto, aby Česi, napríklad v spravodlivom hneve, robili nové Buchenwaldy.“ – Plukovník John H. Fey konštatoval, že jeho funkcia styčného dôstojníka medzi americkou armádou a MNO predstavovala „neustály zápas s českými orgánmi o to, aby zaobchádzali s Nemcami ako s ľudskými bytosťami.“ Ako upozorňujú niektorí komentátori: ak teda české orgány beštialitu proti Nemcom v plnej miere podporovali, potom bola sama existencia tohto zákona nepodstatná a zločiny by zostali nepotrestané, aj keby neexistoval.

Iné projekty

Wikizdroje

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Zákon o právnosti konaní súvisiacich s bojom o znovunadobudnutie slobody Čechov a Slovákov

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zákon o právnosti jednání souvisících s bojem o znovunabytí svobody Čechů a Slováků na českej Wikipédii.