Zaistená cesta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Pidinger Klettersteig

Zaistená cesta (ľudovo aj fer(r)ata, via ferrata, klettersteig [vyslov: kleterštajg]; z tal. via ferrata – železom opatrená cesta, resp. z nem Klettersteig – horolezecký strmý chodník) je cesta v náročnom horskom teréne, ktorá je vybavená istiacimi fixnými lanami, železnými stúpačkami prípadne ďalšími umelými pomôckami, ktorých cieľom je zvýšenie bezpečnosti prechádzajúcich osôb a sprístupnenie ťažšieho terénu návštevníkom, ktorí nemajú skúsenosti s náročnými horolezeckými výstupmi.

Vybavenie zaistených ciest[upraviť | upraviť zdroj]

Hans von Haid steig (D) – pohorie Rax
Hans von Haid steig (D) – pohorie Rax
Ferrata Luigi Zacchi (D) – Monte Schiara

Zaistené cesty umožňujú bezpečne zdolať aj náročný horolezecký terén vďaka fixnému isteniu.

Istiace lano je v pravidelných intervaloch spoľahlivo ukotvené k pevnej skale a slúži k zaveseniu karabíny zo súpravy pre samoistenie. Priebežné istiace lano býva na cestách najnižšej náročnosti používané ako zábradlie, na pridŕžanie rukou pre prípad pošmyknutia, hlavne za mokra, na zvyškoch snehu alebo pri námraze. Používa sa i na prístupových cestách k horským chatám, kde prichádza aj množstvo menej skúsených turistov.

Ďalšími umelými pomôckami bývajú rebríky, reťaze, kramle, stúpačky, lávky a čapy. Slúžia ako stupy a chyty na miestach, kde terén neposkytuje prirodzené stupy a úchyty. Vďaka tomu môžu menej skúsení lezci bezpečne zdolať aj extrémne strmé až previsnuté úseky, ktoré by pre nich boli pri klasickom horolezeckom postupu nedosiahnuteľné. V takom prípade sa už však lezie skôr po železných pomôckach než po skale.

Obťažnosť zaistených ciest[upraviť | upraviť zdroj]

Označenie obťažnosti sa líši podľa zvyklostí v danej horskej oblasti. Obťažnosť je daná jednak náročnosť najkomplikovanejšieho miesta, jeho dĺžkou, ale i celkovou dĺžkou cesty.

Príklady značenia náročnosti:

Rakúsko:

  • A – zaistené, jednoznačne vedené turistické cesty a veľmi ľahké zaistené cesty – ferraty. Miestami vedené strmým skalným terénom, buď po prirodzených skalných pásoch alebo po umelých pomôckach (umelé stupy, lávky). Umelé istenie v podobe oceľových lán, reťazí alebo zábradlí slúži prevažne len pre zvýšenie pocitu istoty v exponovanom teréne, z technického hľadiska však nie je nutné. Bez umelého zaistenia by išlo o horolezecký terén stupňa náročnosti I. UIAA.
  • B – Mierne strmý skalný terén. Umelé zaistenie sa tu nachádza v podobe oceľových lán, kramlí, kolíkov a rebríkov, slúži hlavne k postupu vpred. Niektoré úseky sú už namáhavé a vyžadujú silu. Bez umelého zaistenia by išlo o horolezecký terén stupňa náročnosti maximálne II. UIAA.
  • C – Strmý skalný terén. Umelým istením (oceľové laná, kramle, kolíky, rebríky) je opatrená prevažná časť z celkovej dĺžky cesty. Niektoré pomôcky môžu byť horšie dostupné pre nižšie postavy. Časté sú tu zvislé steny s natiahnutým oceľovým lanom pre zaistenie. Zaistené úseky už vyžadujú určitú silu v pažiach a pri dlhšej trase sú unavujúce a veľmi namáhavé. Bez umelého zaistenia by išlo o horolezecký terén najviac III. stupňa náročnosti UIAA.
  • D – Veľmi strmý skalný terén, miestami kolmé alebo previsnuté úseky. Umelé istenie je realizované najčastejšie len pomocou oceľových lán a príležitostne umiestnenými stupmi (kramle, kolíky). Na niektorých úsekoch sú veľmi exponované. Bez umelého zaistenia by išlo o horolezecký terén IV. stupňa náročnosti UIAA. Predpokladá sa, že lezec ktorý na zaistenú cestu nastupuje je trénovaný a vo výbornej kondícii. Je vhodné použiť špeciálnu obuv s podrážkou podobnú lezeckým topánkam. Cestou možno prechádzať úsekmi s náročnosťou I – II. UIAA, ktoré nie sú vôbec zaistené a je nutné ich s istotou prekonať. Odporúča sa iba dostatočne skúseným vysokohorským turistom a horolezcom. Neskúsení by mali byť istení skúseným vysokohorským vodcom alebo inštruktorom.
  • E – Miestami extrémne exponované cesty via ferrata, vedené v kolmom skalnom teréne s minimom prirodzených stupov. Umelé zaistenie je realizované väčšinou len pomocou oceľových lán a len veľmi málo umelými stupmi (kramle a kolíky). Najťažšie miesta vyžadujú použitie horolezeckej techniky alebo veľkej sily v pažiach. Bez umelého istenia by išlo o ťažký horolezecký terén – miestami V – VI. stupňa náročnosti UIAA. Tieto zaistené cesty už majú vyslovene športový charakter. Púšťať sa na ne môžu len veľmi skúsení vysokohorskí turisti a horolezci. Určené sú hlavne pre špecialistov a zanietencov. Kľúčové miesta sú nebezpečné a vyžadujú koncentráciu. Bežne sa vyskytuje lezenie náročnosti II. UIAA bez istenia. Neskúsení musia byť jednoznačne istení skúseným vodcom alebo inštruktorom. Tieto ferraty nemajú za úlohu lezcovi cestu uľahčiť, ale naopak vyhľadávajú komplikované miesta.

Taliansko:

  • modré – ľahké, odpovedá rakúskemu A
  • červené – stredne náročné
  • čierne – výhradne pre skúsených, odpovedá rakúskemu D, E

nové talianske značenie:

  • F – facile – ľahká
  • MD – media difficoltà – stredne náročné
  • D – difficile – náročné
  • MOD – molto difficile – veľmi náročné
  • ED – estrema difficoltà – extrémne náročné

Významné cesty Via ferrata v Alpách[upraviť | upraviť zdroj]

Názov Krajina Pohorie Masív
Via ferrata Ivano Dibona Taliansko Dolomity Monte Cristallo
Via ferrata Eterna Taliansko Dolomity Marmolada
Via ferrata Lipella Taliansko Dolomity Tofana
Via delle Bocchette Taliansko Dolomity Brenta
Via ferratta Brigata Tridentina Taliansko Dolomity Sella
Via ferrata Trinicee Taliansko Dolomity Mesola
Via ferrata Luigi Zacchi Taliansko Dolomity Monte Schiara
Via ferrata Alghessi Taliansko Dolomity Civetta
Via ferrata Giuseppe Olivieri Taliansko Dolomity Tofana
Via ferrata Cesare Piazzetta Taliansko Dolomity Sella
Via ferrata Constantini Taliansko Dolomity Moiazza
Via ferrata Monte Albano Taliansko Gardské hory Monte Albano
Alta via Resiana Taliansko Júlske Alpy Monte Canin
Jóf Fuart Normalweg Taliansko Júlske Alpy Jôf Fuart
Sentiero Leva Taliansko Júlske Alpy Jôf di Montasio
Via Italiana Taliansko Júlske Alpy Mangart
Blutspur Rakúsko Gutensteinské Alpy Hohe Wand
Ari - Schübel weg Rakúsko Gailtalské Alpy Leinzské Dolomity
Hans - von Haid klettersteig Rakúsko Rax Preiner Wand
Traunsee klettersteig Rakúsko Hornorakúske predhorie Traunstein
Nacketer Hund Rakúsko Steinberge Hinterhorn
Bert - Rinesch klettersteig Rakúsko Totes Gebirge Grosser Priel
Zugspitze westweg Rakúsko Wetterstein Zugspitze
Kaiserschützsenteig Rakúsko Kaisergebirge Wilder Kaiser
Watzmann-Überschreitung Rakúsko Berchtesgadenské Alpy Watzmann
Lysengratweg Švajčiarsko Apennzellské Alpy Säntis
Tälli Klettersteig Švajčiarsko Urnské Alpy Gadmerflue
Ferrata Diavolo Švajčiarsko Urnské Alpy Teufelsboden
Via ferrata La Traditionelle Francúzsko Provensálske Alpy Cime de la Bercha
Ferrata des Gorges de la Durance Francúzsko Dauphineské Alpy Gorges de la Durance
Via ferrata des Bettieres Francúzsko Masív Mont Blanc Les Bettieres
Mer de Glace Höhenweg Francúzsko Masív Mont Blanc Mont Blanc
Bamberg-Weg Slovinsko Júlske Alpy Triglav
Fensterweg Slovinsko Júlske Alpy Prisojnik
Jalovec - Nordwestgrat Slovinsko Júlske Alpy Jalovec
Jezerska Kocna Klettersteig Slovinsko Savinjské Alpy Jezerska Kočna

Zaistené cesty nie sú obvyklé len v Alpách. Nachádzajú sa tiež v ďalších pohoriach aj na Slovensku, ďalej v Poľsku (Orla Perć), Rumunsku, Bulharsku, Španielsku (Pyreneje) a inde.

Karpaty

Malá Fatra, Roháče, Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Slovenský raj, Fagaraš, Retezat, Piatra Craiului

Balkánsky polostrov

Rila, Pirin

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé ferraty sa začali stavať pred asi 150 rokmi. Mnohé z ciest, ktoré sú využívané dnes ako Via ferrata sú staré zaistené vojenské cesty, ktoré umožňovali a uľahčovali vojakom bojujúcim v ťažkom teréne vysokých hôr výstupy k svojim stanovištiam. Prvá skutočná ferrata bola vytvorená v roku 1843 na na vrchol Hoher Dachstein v Rakúsku. Na rovnaký účel a v rovnakom duchu bola v roku 1869 zaistená klasická cesta na Grossglockner a od roku 1880 sa začali objavovať krátke zaistené úseky vo východných stenách Brenty. Všetky tieto cesty boli výsledkom práce DÖAV (Deutscher und Österreichscher Alpenverein; po slovensky Nemecký a rakúsky alpský spolok), pretože do roku 1918 bola celá táto oblasť súčasťou Rakúsko-Uhorska.

Prvá svetová vojna, ktorá v rokoch 1915 – 1918 prebiehala aj v alpskej oblasti spôsobila dočasný pád turizmu, ale rakúski a talianski vojaci budovali pri strážení hraníc v stenách vrcholov pohoria Dolomity rebríky, výbušninami a nástrojmi vytvorili galérie a tunely, exponované miesta vybavili lanami. Mnoho ciest potom v mierových dobách nadviazalo na vojenské, či už len čiastočne alebo úplne. V súčasnosti sú budované zaistené cesty novej generácie, ktoré nemajú návštevníkovi prístup uľahčiť, ale naopak má byť ich prechod skôr športovým zážitkom, keďže problematické úseky skôr vyhľadávajú.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zajištěná cesta na českej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]