Škandinávska architektúra

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohto článku.
Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje obsahové chyby alebo je dostatočne zrozumiteľný.
Prosím, opravte a zlepšite tento článok. Po úprave článku môžete túto poznámku odstrániť.
Škandinávia

Škandinávska architektúra je súhrnny pojem pre švédsku, fínsku, nórsku, islandskú a dánsku architektúru.

Charakter krajiny a obyvateľstva sa odzrkadli aj na architektúre. Škandinávske krajiny možno najstručnejšie charakterizovať synonymami ako „lesy a stromy“. Napríklad vo Fínsku lesy pokrývajú 71 percent povrchu. Ďalej sú to nespočetné jazerá taktiež typické pre Fínsko, fjordy v Nórsku, strmé a spádovité rieky a potoky Nórska a Švédska či ostrovný charakter Dánska a Islandu. Vznikajú tak harmonické kompozície lesných a vodných plôch, ktoré tvoria jedinečné krajinné priestory.

Historický prehľad[upraviť | upraviť zdroj]

Rozsiahle a bohaté lesy Škandinávie vždy poskytovali dostatok vhodného stavebného materiálu, potvrdzujú to aj starodávne fínske nálezy, ktoré možno nájsť napríklad na helsinskom ostrove Seurasaari.

Románske obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

katedrála v Lunde, Švédsko

Toto obdobie sa spája s prechodom od pohanských náboženstiev ku kresťanstvu. V škandinávskych krajinách sa kresťanstvo udomácňuje dosť neskoro, v Dánsku sa rozširuje najmä v 10. storočí, čo sa týka napríklad Švédska, tak to bolo ešte o dve storočia neskôr. Bolo to spôsobené faktom, že tieto krajiny nikdy nepatrili do Rímskej ríše. Prvé budovy, ktoré sa zachovali z tohto obdobia sú práve kostoly. Boli postavené v románskom štýle západnej Európy (nie v byzantskom - štýl typický pre juhovýchodnú Európu a východnú Európu). V Dánsku je to katedrála v Kalundborgu (1170), vo Švédsku katedrála v Lunde z 12. storočia a v Nórsku tzv. navŕšené kostoly ako v Burgunde, ktorý ma netradične orientálnu formu.

Gotické obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Katedrála v Trondheime, Nórsko

Pre gotické obdobie sú typické opäť hlavne katedrály ako napríklad Odense v Dánsku, Trondheime a Stavangeri v Nórsku. Ale i kláštorné kostoly ako napríklad vo Varnheme a Vadstena vo Švédsku.

Renesancia[upraviť | upraviť zdroj]

Renesancia dosahuje škandinávske územie v 16. storočí, šírila sa hlavne prostredníctvom Holandska. Vzniklo mnoho malebných kráľovských palácov, najmä v anglickom alžbetínskom a jakobínskom štýle. Napríklad zámky Rosenborg (1620–1624), Kronborg (1577–1585), a Frederiksborg (1602–1620) v Dánsku; Gripsholm (1537) a Vadstena (1545) vo Švédsku; a Akershus(1624) v Oslo v Nórsku.

Barok[upraviť | upraviť zdroj]

Holandský vplyv naďalej prevláda aj v tomto období, keď sa barokový štýl šíril z Talianska, Francúzska do ostatných častí Európy. V Dánsku vznikli paláce ako: Charlottenborg (1672–1683), Vordingborg (1671), ďalej netypicky točený vrchol veže kostola St Saviour v Copenhagu (1682–1696); vo Švédsku je to Riddarhuset v Štokholme (1652–1655), Karlbergský palác(1670), a mohutný palác Drottningholm.

Rokoko[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho vrchol v škandinávskych krajinách je viditeľná na paláci Amalienborg (1760), Princovom paláci, a na malom paláci Eremitagen, všetky v Copenhagu. Ďalej na Čínskom paláci v Drottningholme vo Švédsku a taktiež na mnohých vidieckych domoch Dánska a Švédska.

20. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Mestská knižnica v Štokholme, Švédsko, Erik Gunnar Asplund

Počas druhej svetovej vojny bolo práve Švédsko jednou z európskych krajín, v ktorej sa vývoj modernej architektúry nezastavil. Prevládali nové smery, ktoré boli výsledkom sociálno-demokratického zmýšľania umiestnené v malebnom prostredí lesov. Od ťažko zbombardovaných a okupovaných miest kontinentálnej Európy, debaklu nacistického Nemecka, prídelových lístkov na potraviny nielen v Británii, nemali architekti na výber veľa kreatívnej činnosti, bolo potrebné začať čim skôr s výstavbou sociálnych bytov, kliník, lacných zariadení na stravu.

V tomto povojnovom období, knihy časopisy venovali mnoho priestoru práve švédskej architektúre, ktorá napredovala aj počas tohto temného obdobia. Dalo by sa povedať, že až do konca 50-tych rokov dvadsiateho storočia mala švédska architektúra vplyv na architektúru prevažne vidieckeho prostredia.

Prvým výrazným "hlasom" švédskej architektúry na celosvetovej úrovni bola Medzinárodná výstava z roku 1930. Jej navrhovateľom bol známy švédsky architekt Erik Gunnar Asplund (1885-1940).

Štokholmské krematórium s cintorínom, Švédsko, Erik Gunnar Asplund

Táto výstava uviedla tempo "novej bielej medzinárodnej architektúry", ktorá hodila výzvu mladej generácii architektov naprieč Škandináviou, Nemeckom, Veľkou Britániou a Holandskom. Postupne dochádza k prelínaniu sa neoklasicistickej architektúry ako aj umenia spolu s modernou. Architekti ako Gunnar predstavili nástup budov, ktoré ešte na konci 80-tych rokov dvadsiateho storočia vyzerali dobovo. Prechod medzi neoklasicistickou architektúrou k moderne môžeme sledovať aj na jeho tvorbe. Aj keď na neoklasicizmus úplne nezanevrel a aj jedno z jeho posledných diel, ktoré je plné energie a harmónie, Štokholmský južný cintorín (1935-1940). Vrchol švédskej architektúry nastal v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. V susednom Dánsku, prechod od tradícií k moderne bol plynulejší. Dáni vytvorili akési trvalé architektonické princípy už niekoľko storočí pred tým. Odlišné budovy, odlišná následnosť a prekrývanie štýlov boli charakterizované zmyslom na jednoduchý poriadok, majstrovskou precíznosťou, proporciami. Môže to byť aj určitý argument toho, že Dáni boli vždy v tejto oblasti funkcionalisti a to, že obdobie "národného romantizmu" bola len krátkodobá záležitosť. Najlepšie modernistické hnutia dánskej architektúry používali rovnaké materiály, odbornosť práce akú nachádzame v ich tradíciách. Typickým príkladom môže byť kostol Grundtvig (1913, 1921-40) od Jensena Klinta na predmestí Kodane. Medzi vplyvnými dánskymi povojnovými architektmi môžeme nájsť napríklad Arnea Jacobsena (1902-1971). Vo svojej tvorbe vzdal hold Mies van der Rohemu dizajnom svojich kvádrových oceľových a sklenených veží pre Škandinávske vzdušné služby a Royal Hotel v Copenhagu (1958-1960). Azda jednou z najznámejších stavieb, ktorú navrhol dánsky architekt Jorn Utzon je opera v Sydney.

Utzon často opúšťal hranice purizmu a prechádzal do samotnej fantázie. Avšak v roku 1966 bol donútený opustiť tento projekt.

Železničná stanica v Helsinkách, Fínsko, Eliel Saarinen

Vývoj vo fínskej kultúre ako takej bol na začiatku dvadsiateho storočia poznačený úsilím o obrodenie národnej samostatnosti. V architektúre môžeme povedať, že v tomto období nadväzuje na tradície so zmyslom pre jednoduché, čisté formy s priamym vzťahom k prírode a klimatickým podmienkam, uplatnením prírodných materiálov. Tento smer s mohutným rozšírením môžeme označiť ako sloh romantického zamerania. V čele tohto úsilia stála trojica architektov: Eliel Saarinen, Herman Gesellius a Armas Lindgren. Výtvarne i konštrukčne nadaný Saarinen, intelektuálne neobvykle pružný, odišiel po úspechu v súťaži na mrakodrap redakcie Chicago Tribune v roku 1923 natrvalo do Spojených štátov amerických. V roku 1923 sa stal riaditeľom Cranbrook Academy of Art, ktorý sa postupne podľa jeho návrhu rozširoval.

Auditórium Technickej univerzity v Helsinkách, Fínsko, Alvar Aalto

Dnes je Saarinen právom zaraďovaný medzi klasikov svetovej architektúry, nie len pre množstvo významných realizácii v USA, ale aj za hodnotnú urbanistickú činnosť, pri riešení územných plánov v oblasti Baltského mora i v USA. Saarinena môžeme teda radiť medzi zakladateľov moderného poňatia fínskej architektúry. Významným pokračovateľom jeho diela sa stal jeho syn Eero Saarinen. Typickým predstaviteľom fínskeho národného romantizmu bol priebojný Lars Sonck. Obľúbená kombinácia prírodných stavebných materiálov guľatiny, žuly a vhodné striedanie farieb vtlačili jeho tvorbe dôstojnosť a monumentalitu. K jeho najznámejším realizovaným dielam patrí dóm v Tampere(1902-1907). Postupne sa aj vo fínskej architektúre začína proces racionalizácie. Významné sa uplatňujú medzinárodne známi architekti Gustav Srengel a Sigurd Frosterus.

Obdobie národného romantizmu, pri svojej svojráznosti a účelnosti, viedlo k významnému posilneniu národného sebavedomia, k oprosteniu od strohej osovej symetrie, pôdorysného a výrazového riešenia, skoncovalo s nadmernou ornamentálnosťou a pokročilo k používaniu nových stavebných materiálov. Azda najvýznamnejším škandinávskym architektom bol Fín Alvar Aalto. Po vyštudovaní techniky v Helsinkách v roku 1921, praxi vo Švédsku ako aj vo iných častiach Európy, začína jeho neobyčajne plodná architektonická činnosť. Po štvorročnom pôsobení v Jyväskylä začína v roku 1927 spolupracovať vo spoločnej projekčnej kancelárii s výborným architektom Erikom Bryggmanem. Mimoriadny význam pre ďalší vývoj fínskej architektúry má výstava v roku 1929, ktorú spoločne projektuje k sedemdesiatemu výročiu mesta Turku. Je to skutočný vstup severských krajín do obdobia funkcionalistickej architektúry, tak ako to neskôr aj potvrdzuje štokholmská výstava, ktorá sa konala o rok neskôr. Prijatie funkcionalistického myslenia u Aalta potvrdzuje aj projekt Štátnej knižnice v Viipuri (1927-1935). V tridsiatych rokoch začína nepretržitý prúd Aaltovej činnosti, ktorá čoskoro prekračuje hranice Fínska a dosahuje obrovských úspechov v zahraničí. Mimoriadny význam má Aalto pre rozvoj fínskeho územného plánovania.

Opera od Alvara Aalta v Essen, Nemecko.

Spracoval viacero plánov pre regionálny rozvoj oblastí ako: Rovaniemi, Nymäshamuin, Otaniemi, Oulu, Imatru. Vďaka nemu sa Fínsko stáva jednou z popredných krajín v urbanizácii veľkých oblastí s plánovanou kultiváciou krajiny. Alvar Aalto vo svojej tvorbe vždy naplno využil základné tvorivé architektonické prostriedky priestoru, svetla materiálu k pestrej kombinácii vzletného umeleckého rozmachu s bohatými formami, pri zachovaní prísneho racionálneho myslenia a využitia techniky. V priestorovom riešení využíva kombinácie pravidelných konštrukčných tvarov so vzletnými vlnovitými krivkami vejárovitého tvaru. Pre využitie účinkov svetla je typické striedanie veľkých hladkých plôch a štíhlych subtílnych stĺpov rozsiahlych zasklených plôch a zámerná členitosť objektov. V použití materiálov je takmer charakteristické striedanie a zoskupovanie kvalitných stavebných hmôt – mramoru, žuly, farebného keramického materiálu, ale i medi, čo je typické najmä pre jeho neskorú tvorbu. Nesporne bol architektom, ktorému sa podarilo presunúť fínsku provinciálnu architektúru na pódium svetového diania. Medzi ďalšími významnými fínskymi architektami nachádzame mená ako: Erik Bryggman, Pauli E. Blomsted, Yrjo Lindegren, Tivo Jäntti, Matti Lampére, Hilding Ekelund, Martti Wälikangase, Erkki Huttunem. Mimoriadny význam pre nasledujúcu generáciu architektov mal Viljo Revell. Okrem bohatej činnosti doma sa preslávil aj v zahraničí, najmä v USA.

Radnica v Toronte, Kanada, Viljo Revell

Pre vynikajúci rozvoj modernej fínskej architektúry, je vedľa veľkého citu k prírode, odvážnosti a vynaliezavosti dôležitý aj prístup spoločnosti. Pri uznávaní všetkých zásluh a hodnôt veľkých architektov, nezostáva generácia mladých architektov v zajatí dosiahnutých hodnôt – neviazanosť historickým vývojom. Je pozoruhodné, že v diskusiách v odborných a kultúrnych kruhoch nie je súčasná fínska architektúra stotožňovaná s niekoľkými vynikajúcimi osobnosťami, ale naopak, je spojená so širokou skupinou mladých tvorcov súčasnej architektúry. Čo sa týka fínskeho urbanizmu, môžeme povedať, že sleduje dve hlavné úlohy: racionálne využitie rozsiahlych oblastí s veľmi riedkym osídlením a najvhodnejšie priestorové usporiadanie najhustejšie osídlených oblastí.

Všeobecne môžeme povedať, že význam súčasnej škandinávskej architektúry je predovšetkým v dokonalom cite k prírode, v premyslení, v zmysle pre prítomnosť a v širokom poňatí architektúry so všetkými aspektmi naokolo.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Škandinávska_architektúra&oldid=6447946“