Bitka na Luckom poli

Bitka na Luckom poli
Súčasť uhorsko – českého sporu o hranicu v Luckej provincii
Ilustrácia „Bitva na Hluckém poli“ od Josefa Scheiwla v Česko-moravské kronice K. V. Zapa vydanej roku 1862
Dátum 13. máj 1116 Miesto okolie obcí Dolní Němčí, Nivnice a Slavkov, Morava Výsledok Víťazstvo českých vojsk
Protivníci
České kniežatstvo	Uhorsko
Velitelia
Vladislav I.	Štefan II.
Sila
neznáma	neznáma
Straty
neznáme	neznáme
Historický portál

Bitka na Luckom poli bola vojnovým stretnutím medzi oddielmi českého kniežaťa Vladislava I. a vojskom uhorského kráľa Štefana II. po neúspechu diplomatických rokovaní vedených po Štefanovom nástupe na uhorský trón. Odohrala sa 13. mája 1116 pri rieke Olšave, pravdepodobne v okolí obcí Dolní Němčí, Nivnice a Slavkov neďaleko Uherského Hradišťa na juhovýchodnej Morave. Skončila porážkou uhorských vojsk. České víťazstvo dopomohlo k zachovaniu okolitého územia v prospech Českého kniežatstva a následnej kolonizácii hraničného územia v oblasti širšie nazývanej Lucké pole. Hranica sa stala trvalou hranicou medzi Uhorskom a Moravou a pretrvala do súčasnosti ako česko-slovenská hranica.

Predohra

Oblasť na hranici juhovýchodnej Moravy a horného Uhorska na ľavom brehu rieky Morava, nazývaná Lucké pole, neskôr Lucká provincia, bola predmetom sporov medzi Uhorskom a českým kniežatstvom. Po smrti uhorského kráľa Kolomana vo februári 1116 nastúpil na trón jeho syn Štefan II. Ten vyslal posolstvo k českému kniežaťu Vladislavovi I. s ponukou vzájomného stretnutia a rokovania panovníkov v hraničnom priestore Luckého poľa. Tu sa už v minulosti v roku 1099 zišlo české knieža Břetislav II. s uhorským kráľom Kolomanom Uhorským.

„	Téhož roku zmíněný kníže Břetislav ... setkal sa potom s panonským králem Kolomanem na poli, jež se nazývá Lučsko, a dlouho spolu rokovali a nakonec se dohodli ke spokojenosti obou stran.	“
– Kosmova kronika

Voľba miesta tak bola symbolická. Vladislav návrh prijal a so svojou družinou a celým kniežacím vojskom sa na Moravu vybral, na miesto dorazili aj Ota II. Olomoucký a Soběslav Brněnský. Rovnako tak urobil Štefan, v sprievode ostrihomského arcibiskupa Vavrinca. Obe skupiny sa stretli zrejme na opačných brehoch rieky Olšavy. K vzájomným rokovaniam však nakoniec nedošlo, pretože od začiatku stretnutia dochádzalo k prejavom neúcty a unáhleným rozhodnutiam.

Bitka

Situácia medzi oboma ozbrojenými vojskami bola naďalej stupňovaná. Obrázková kronika hovorí o českom pánovi Žoltovi, ktorý mal prísť s Vladislavovou družinou a výrazne sa mal podieľať na eskalácii vytváraním klamlivých správ o prípravách pasce na oboch stranách. Ako prví mali zaútočiť uhorskí bojovníci, snáď po unáhlenom rozkaze mladého Štefana, ktorí vytiahli proti českému ležaniu. Vladislavove oddiely sa po nejakej dobe dali na ústup, vrátane samotného kniežaťa, v bitke padol okrem iného hajtman žateckého kraja Jiřík Stanovic s radom svojich druhov. Bitku potom zvrátilo zapojenie bojovníkov Ota Olomouckého a Soběslava Brnenského, ktorí následne bitku zvrátili v český prospech. Česi prekročili Olšavu, dobyli uhorský tábor a odniesli si značnú korisť. Kráľ Štefan so svojim vojskom bol potom nútený ustúpiť až k hradu Trenčín na rieke Váh.

Dohra

Víťazný stret ešte viac upevnil českú prítomnosť v tejto časti Moravy a bol tak podstatným momentom v procese stanovovania česko-uhorskej (česko-slovenskej) hranice. V nasledujúcich obdobiach sem potom z iných miest Českého kniežatstva začali prichádzať kolonisti. Uhorské oddiely ale napriek tomu cez hranicu nezriedka vpadali, plienili tu a lúpili.

Bitka v naračných prameňoch

Začiatok textu z Kosmovej kroniky českej o bitke v pohraničnom Luckom poli: „[…] V roce vtělení Páně 1116. uherský lid […] přijel k říčce Olšavě, jež dělí panství panonské [tj. uherské] a moravské a […] pokryl na poli Lucku celý povrch zemský jako kobylky. […]“

Bitku opisujú Kosmova kronika aj Obrázková kronika.

„	Přední muži uherského lidu ... poslali po smrti svého krále Kolomana ke knížetu Vladislavovi, aby s jejich nově nastoleným králem Štěpánem obnovil a utvrdil starodávny mír a přatelství ... (uherský lid) přijel k říčce Olšavě, jež dělí panství panonské [tj. uherské] a moravské a […] pokryl na poli Lucku celý povrch zemský jako kobylky. Kníže se pak položil táborem na druhé straně řeky. Ale, jak praví Písmo „Běda zemi, jejímž králem je dítě“, jeho (Štěpánovy) předáci ... na smírná slova knížetě poslali odpověď, jež spíše vyzývala ke sváru, nežli přinášela políbení míru. Proto kníže odmítl toho dne přijít k rokování.. Oni to však těžce nesli a tušili v tom něco jiného, i kázali třem branným plukům ... aby vytáhli ven z ležení a postavily se k obraně na protějším břehu řeky. Z toho kníže usoudil, že vytrhly do boje a kázal svým, aby se chopili zbraní ... Ihned byla svedena nenadálá, neblahá a předem nerozmyšlená, krutá a krvavá bitva. V ní padl dne 13. května ... syn Stanův ... správce hradu Žatce ... Spolu s ním padli i dalši přední muži z téhož hradu. Když se jiní dali na ůstup, byl na útěk stržen i sám kníže (Vladislav český). Ota a Soběslav, kteří měli čtyři silné šiky ... obešli pahorek ... a nenadálým prudkým útokem udeřili na uherský tábor. V něm právě seděli král, jeho předáci a biskupové, kteří o svědené bitvě nevěděli, poli a skvostně hodovali ... Kdyby nebyl arcibiskup Vavřinec s králem hodně rychle utekl, nebyl by ani on ušel nebezpečenství smrti. Vskutku zahynulo tam tolik panonských, urozených i neurozených, kolik prý jich nezahynulo ani za časú svatého Oldřicha u řeky Lechu. ... a na útěku sa jich ještě víc utopilo vo Váhu.	“
– Kosmova kronika

„	Krajina uznala za vhodné, aby kráľ Štefan rokoval s českým kniežaťom. Prišiel na uhorské hranice blízko rieky Olšavy a v ústrety mu prišiel aj český knieža. Medzi nimi sa vinula rieka. Bol tam človek neprestajne zlomyseľný, volal sa Žolt, ktorého pre nespravodlivé konanie vyhnali z Uhorska. Teraz tam prišiel s Čechmi. Prv než sa kráľ začať rozprávať s kniežaťom, Žolt tajne vyslal ku kráľovi posla s týmito slovami: „Verný som svojmu pánovi a oznámim mu, čo som sa dozvedel o Čechoch. Kým budeš rokovať s kniežaťom, dá ťa chytiť, pretože sa dopočul, že tvoji ľudia prišli bez zbraní.“ Keď sa od neho vrátil, to isté povedal kniežaťu: „Len čo začneš rokovať s kráľom, dá ťa zajať. Radšej vyzbroj svojich ľudí a potom nech sa zdržiavajú v tábore.“ Nahnevaní Česi ako v opojení urobili, ako im to nahovoril Žolt. Ku kráľovi potom poslal iného posla, ktorý vravel: „Nech kráľ vyšle navôkol kniežacieho tábora lukostrelcov, aby sa ku kráľovmu táboru náhle neprihnali.“ Neuvážlivý kráľ urobil tak, ako vravel Žolt, a neporadil sa so svojimi ľuďmi. Keď Česi videli prichádzať lukostrelcov, bez váhania usúdili, že to, čo sa dopočuli, je pravda, a zaútočili na nich. Pečenehovia a Sikuli zutekali bez zranení až ku kráľovmu táboru. Keď sa o tom kráľ dopočul, odcválal s niekoľkými vojakmi smerom do Uhorska, pretože jeho ľudia prišli bez zbraní. Tí, ktorí mali zbraň, nemohli sa jej chopiť, pretože nepoznali kráľov úmysel. A kráľ sa nazdával, že je múdry ako Šalamún, mocný ako Samson a odvážny ako Dávid; im sa však nevyrovnal. Česi nemilosrdne spustošili kráľov tábor. Palatín Ján, Urošov syn, táboril ďaleko od kráľa. Keď sa to dozvedel, prezieravo vyzbrojil svojich mužov a zaútočil na Čechov, ktorí plienili tábor. Pán zahubil Čechov vytaseným mečom Uhrov a zasiahol ich krutou smrťou.	“
– Obrázková kronika. Kronikár pripisuje víťazstvo Uhrom neprávom, lebo uhorské oddiely nakoniec ušli.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bitva na Luckém poli na českej Wikipédii.