Bohuslav Balbín

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bohuslav Balbín
Bohuslav Balbín
český literát, historik, zemepisec a pedagóg

Narodenie 3. december 1621
Hradec Králové
Úmrtie 28. november 1688 (66 rokov)
Praha

Bohuslav Balbín z Vorličnej (* po latinsky Bohuslav Balbinus 3. december 1621, Hradec Králové28. november 1688, Praha) bol český literát, historik, zemepisec a pedagóg. Ako jezuita sa zúčastnil na rekatolizácii, ako vlastenec sa radil medzi obhajcov českého jazyka. Patrí medzi najvýznamejšie osobnosti českého baroka.

Mladosť a rodový pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Bohuslav Ludvík Balbín prišiel na svet v nepríliš bohatej, kedysi erbovej, kráľovohradeckej meštianskej rodine ako potomok rytierskeho rodu Balbínovcov z Vorličnej, doloženej v 15. storočí. Pôvodne sa nazývali Škvornicovci, potom pribrali meno Balbinus a po získaní titulu z Vorličnej podľa usadlosti pri Hradci Králové vzniklo pomenovanie Balbínovci z Vorličnej. Balbína krstil Albrecht Václav Eusebius z Valdštejna.

Narodil sa v takzvanom Vodičkovskom dome, ktorý neskôr patril do komplexu jezuitských kolégií, dnes tvorí časť Nového Adalbertina. Dom predala jezuitom roku 1636 Bohuslavova matka Zuzana, rodená Vodičková.

Roku 1622 jeho otec Lukáš Škvornic náhle zomrel. Bohuslava vychovával rodinný priateľ Oto z Oppersdorfu na zámku Častolovice, kam sa s matkou presťahovali. Matku so synom podporoval aj Mikuláš zo Schonfeldtu. Ako chlapec bol Balbín niekoľkokrát vážne chorý a matka ho (v strachu) zasvätila staroboleslavskej Bohorodičke. Bohuslav sa uzdravil a nakoniec prežil všetkých šesť starších súrodencov. Iste aj táto okolnosť formovala jeho povahu, pevnú vieru a hl­bokú úctu k svätým.

Už v detstve prejavoval záujem o čítanie a históriu. Podľa prameňov sa naučil skoro čítať, už ako sedemročný mal vraj trikrát prečítanú Hájkovu Kroniku českú, ktorú si veľmi obľúbil. Vyrastal v pobielohor­skom katolíckom prostredí, od desiatich rokov navštevoval jezuitskú školu (predtým študoval u benediktínov v Broumove), a v pätnástich rokoch vstúpil do Spoločnosti Ježišovej.

Predkovia[upraviť | upraviť zdroj]

Bohuslav Balbín je v dnešnej dobe pravdepodobne najznámejším zo svojho rodu, ale ani jeho predkovia nepatrili medzi bezvýznamné osoby českého kráľovstva.

Prapradedo Jan, bakalár slobodných umení, bol humanistický básnik, ktorého tvorba bola uverejnená vo Veleslavínovom kalendári historickom. Neskôr sa stal mestským pisárom a sekretárom apelačného súdu pre latinské a české expe­dície. Bol zakladateľom pražskej vetvy Balbínovcov. Roku 1553 Jana spolu s bratom Filipom povýšili do stavu vladyckého. Roku 1556 sa Jan stal prísluš­níkom stavu vladyckého dedične.

Janov druhý syn Filip založil královohradec­kú vetvu Balbínovcov z Vorličnej. Bol maliarom a vytvoril maľby v hradeckom kancionále. Zastával aj úrad primátora.

Balbínov pradedo Jiří pôsobil vo funkcii primátora a královohradeckého kráľovského richtára. Roku 1584 bol dedične povýšený do stavu rytierskeho, o rok neskôr je zadokumentovaný ako darca príspevku na graduál, v ktorom sa nachádza aj jeho podobizeň.

Otec Bohuslava Balbína Lukáš Škvornic Balbín z Vorličnej na Petroviciach bol správcom pardubického panstva. V rokoch 1618 a 1619 úspešne ubránil pardubický zámok proti povstaleckým stavom. Jeho brat Jiří padol roku 1619, keď bojoval na strane cisára proti Matyášovi Thurnovi.

Štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Bohuslav Balbín študoval v Jičíne, Prahe, Olomouci, Brne a Kladsku. V tom čase nebola častá zmena študijného pobytu ničím výnimočným, zvlášť u jezuitov. Tu študoval klasické jazyky, literatúru a filozofiu, prehĺbil sa jeho vzťah k českým dejinám a vlasti. Pri štúdiu v Olomouci Balbína ovplyvnil páter Mikuláš Lesczecký, ktorého životopis neskôr napísal. Počas prázdnin sa zdržiaval hlavne v Častoloviciach, kde sprevádzal Otu z Oppersdorfu pri loveckých vychádzkach.

Na cirkevnú dráhu sa vydal Bohuslav Balbín v pätnástich rokoch, kedy sa stal novicom brnenského kolégia. O dva roky neskôr zložil prvé rehoľné sľuby v Spoločnosti Ježišovej.

V osemnástich rokoch začal študovať filozofiu na pražskom jezuitskom kolégiu Klementinum. Študoval v napätej dobe. Roku 1639 zažil drancovanie Čiech švédskou armádou. Po dosiahnutí bakalárskeho titulu učil na gymnáziu u sv. Klimenta, aby potom, podľa pravidiel Spoločnosti, mohol pokračovať v štúdiu teológie.

Roku 1642, keď Švédi plienili Moravu, Balbín obhajoval doktorát. V tom istom roku sprevádzal po Čechách španielskeho cirkevného pedagóga Rodriga Arriagu. O šesť rokov neskôr sa zúčastnil obrany Prahy. Keď hrozil útok švédskych vojsk, prihlásil sa Balbín ihneď do akademického práporu a pod vedením svojho profesora, jezuitu Jiřího Plachého, udatne bránil Karlov most. V študentskom prápore bojoval aj maliar Karel Škréta a lekár Jan Marek Marků. Pri obrane Staromestskej mosteckej veže Bohuslava Balbína vážne zranili.

Literárna, pedagogická a misionárska činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1646 pri korunovácii Ferdinanda IV. vydal Balbín svoj prvý spis Legatio apollinis coelestis ad universitatem Pragensem. Nebola to však ešte historiografická práca, ale veršované dielo v duchu súdobého humanizmu. Balbín síce najprv písal latinské básne a aj neskôr sa venoval ich tvorbe, ale postupne v jeho tvorbe začali prevažovať historiografické práce. Roku 1649 švédske vojská konečne opustili Če­chy, Balbín bol o rok neskôr vysvätený na kňaza, získal titul majstra slobod­ných umení a na vlastnú žiadosť sa na niekoľko ďalších rokov stal misionárom.

Misionárska činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Ako misionár pôsobil Bohuslav Balbín v rôznych českých krajoch (na Kunvaldsku, odkiaľ pochádza Jednota bratská, Rychnovsku a Žambersku), kde sa snažil odstrániť zvyšky husitských a protestantských zvykov. Aj keď vyrastal v čase víťazného ťaženia ofenzívnej rekatolizácie, jej forma bola údajne príliš mierna. O tomto období Balbín sám vyhlásil, že sa mu podarilo bez vyhrážok a násilia získať pre katolícku vieru stovky ľudí, a to v čase, keď z dôsledkov vojnových udalostí poklesol v Čechách počet obyvateľov skoro o polovicu. Po ukončení misionárskej činnosti pôsobil Balbín ako učiteľ na gymnáziu. Často menil miesto pobytu. Napríklad Kladsko, Praha, Jindřichův Hradec, Brno, Český Krumlov, Jičín. Svojich žiakov podporoval v štúdiu národných dejín, zvlášť istého Tomáša Pěšinu.

Učiteľská činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Učiteľské povolanie vykonával do roku 1661, kedy ho musel navždy opustiť. Pramene hovoria, že sa tak stalo kvôli nedostatku rehoľnej disciplíny či prílišného vlastenectva. Balbín skutočne mal problémy s nadriadenými, bol to dôvod jeho izolácie v čase, kedy tvoril svoje obrovské vlastivedné dielo.

Verejnosť ho nezriedka vním­ala v duchu havlíčkovských predstáv o jezuitoch, teda ako typického katolíckeho kňaza pobielohorskej habsburskej doby, ktorý sa za každú cenu snaží o rekatolizáciu a germanizáciu Čiech. Balbín si však uvedomoval nebezpečenstvo, ktoré hrozí českému jazyku a kultúre, a usiloval sa proti tomu bojovať. V čase svojho misionárskeho a učiteľského pôsobenia zbieral staré české knihy, listiny a iné písomnosti nie za účelom ich spálenia, ale pre dokumentáciu národnej histórie. Napríklad ešte počas svojich štúdií teológie navštívil Balbín kráľovskú knižnicu, do ktorej boli prednedávnom prevezené rožmberské rukopisy z Třebone. Medzi nimi našiel vzácny rukopis známy ako Chval Mariánských (Mariale Arnesti), ktorého autorom bol vraj prvý pražský arcibiskup Arnošt z Pardubíc. Balbín navrhol, že rukopis prepíše, čo mu aj bolo umožnené. Opisovaním tohto rukopisu sa zaoberal aj v čase švédskeho vpádu do Prahy, kedy celú kráľovskú knižnicu Švédi zničili. Vďaka Balbínovi sa zo všetkých rukopisov, ktoré v nej boli, zachránil len Mariale Arnesti. Sám Balbín o tomto povedal: „Kolik já sám zachránil jsem knih a rukopisů, které již odvezeny byly na pepř židovský!“ V historiografickej oblasti pôsobil aj na svojich žiakov. Ako učiteľ bol Balbín obľúbený, uznával takých autorov, ktorí kvôli svojmu vyznaniu museli emigrovať, napríklad Pavla Stránskeho a jeho dielo Respublica Bojema.

Balbínovo vlastenectvo sa ale znepáčilo nadriadeným, a tak musel roku 1661 učiteľskú kari­éru ukončiť. Často napadal najvyššieho zemského úradníka, miestodržiteľa Bernarda Ignáca Bořitu z Martinic a aj preto musel neskôr opustiť Prahu. Bořita z Martinic totiž zastavil tlač Balbínovho Výťahu z českých dejín, údajne z národných, politických a dynastických dôvodov. Naj­vyšší purkgróf nebol tŕňom v oku len Balbínovi. Napríklad aj patriotická zemská aristokracia Bořitu obviňovala zo zrady českej krajiny. Vytýkali mu slaboš­stvo či prílišnú zhovievavosť k ústupkom dvoru v otázkach hospodárskych a spoločenských záujmov českej šľachty.

Dejepisecká činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätná tabuľa pripomínajúca Bohuslava Balbína na bazilike Sv. Václava v Starej Boleslavi

Do dejín vošiel Bohuslav Balbín ako spisovateľ a historik. Bol veľkým, často nekritickým, obdivovateľom Václava Hájka z Libočan, ktorý mal na jeho písanie výrazný vplyv. Balbín prevzal aj mnohé z Hájkových historic­kých omylov. Celé Balbínove dielo je napísané v mene oslavy českého národa.

Balbínov prvý historický spis Diva Vartensis seu Origines et Miracula magnae Dei hominumque Matris Marie, quae a tot retro saeculis Wartae in limitibus Silesiae comitatusque Glacensis ... colitur vyšiel roku 1665 a hovorí o mariánskom pútnickom mieste vo Varte na hraniciach sliezsko-kladských. Objemné dielo (304 str.) sa skladalo z dvoch zväzkov. Prvý z nich mal skôr historický charakter, zaoberal sa dejinami Varty, tamojším chrámom a mariánskou sochou. Druhý diel hovoril o zázrakoch, spojených s týmto miestom. Spis sa stal veľmi obľúbeným, čoskoro bol preložený aj do nemeckého jazyka. Neskôr Balbín napísal podobné diela o pútnickom mieste v Tuřanoch pri Brne a o soche Panny Márie Svätohorskej pri Příbrame.

Po nedobrovoľnom skončení učiteľskej praxe bol Balbín poverený vypracovaním dejín jezuitského rádu v českých krajinách, ktoré však nedokončil. Nedopísal ani históriu jičínskeho jezuitského kolégia, ktoré opustil po spísaní jeho začiatkov v rokoch 162236. Zaujímavé je, že v zlomku o dejinách Spoločnosti Ježišovej v Čechách, ktoré Balbín napísal, pred­vídal pre jezuitov nepriaznivú dobu, kedy bude rád hanený a jeho zásluhy mu bu­dú upierané. Roku 1680 sa Balbín k histórii jezuitov vrátil. Napísal spis o dejinách pražského jezuitského kolégia v rokoch 15551610. O tomto diele sa dlho predpokladalo, že pochádza z doby predbielohorskej, až roku 1913 sa dokázalo Balbínove autorstvo.

Hlavným Balbínovým cieľom ako historika však bolo vypra­covanie veľ­kej rozpravy o českých dejinách. V tom videl svoje životné poslanie. Najprv napísal latinský Výťah z českých dejín (Epitome historica rerum Bo­hemica­rum) od začiatku kresťanstva v Čechách do roku 1526. Tu vyzdvihoval hlavne vládu cisára Karla IV., ktorého dobu považoval za vrchol českých dejín. O tomto cisárovi a kráľovi chcel Balbín napísať samostatné dielo, ale od svojho plánu upustil, keď sa dozvedel, že na tejto téme už pracuje jeden nemecký jezuita.

Dlho bojoval s cenzúrou (hlavne s najvyšším purkgrófom), aby mohol byť Výťah vydaný. Tým si však u najvyšších cirkevných a štátnych miest nepolepšil, preložili ho do Klatov. V tomto, dá sa povedať vyhnanstve, bol Balbín pod ochrannými krídlami svojho bývalého žiaka Františka Oldřicha grófa Vchynského, prezidenta nad apeláciami. Medzitým Výťah poslali na preskúmanie do Ríma generálovi rádu aj do Viedne cisárovi Leopoldovi I., ktorý bol jeho spisu priaznivo naklonený.

Cenzori Výťahu vytýkali kritizovanie uhorského kráľa Mateja kvôli jeho nevďaku voči Jiřímu z Poděbrad a kvôli vojne, ktorú s Českom na pápežovu výzvu viedol. Cenzorom sa nepáčila ani Balbínova chvála Boleslava I., Karla IV. a Jiřího z Poděbrad, pričom podľa nich autor málo hovoril o rakúskom rode. Aj Balbínove od­súdenie neúmerného zvyšovania daní by mohlo byť, podľa názoru jedného z cenzorov, nebezpečné. Konfliktný bol aj jeho výrok v súvislosti s cisárom a kráľom Ferdinandom II.: „Nepravdu písať som sa nenaučil, pravdu písať sa neodvažujem.“ Z historického hľadiska je Výťah tak významný preto, že je prehľadom dejín českých krajín od raných kresťanských čias do čias Balbínových, pričom Balbín tu využil obrovské množstvo známe aj menej známe české aj cudzie pramene.

V Klatovoch v priebehu rokov 167273 Balbín napísal Obranu jazyka slovanského, zvláště pak českého (Dissertatio apologetica pro lingua Slavo­nica, praecipue Bohemica). Toto anonymne vydané, znova po latinsky napísané dielo, ktoré je dnes Balbínovým najznámejším spisom, sa neskôr stalo vzorom obrodeneckého úsilia. V čase jeho vzniku však bolo - rovnako ako iné Balbínove spisy - zakázané pre prílišné vlastenectvo a údajné protivládne názory. Balbín v ňom hájil právo na vlastný jazyk, odsudzoval odpadlícku šľachtu a nesúhlasil s vládnou politikou, ktorá odstraňuje český jazyk z úradov, škôl a kostolov. Dielo zakončuje modlitba, aby „svätý Václav nedal zahynúť: nám ani budúcim.“ Obranu vydal až počas národného obrodenia roku 1775 František Martin Pelcl. V češtine vyšla až roku 1896.

V roku 1676 sa Balbín konečne vrátil do Prahy. Výťah v Ríme označili ako vyhovujúci, dokonca aj cisársky knihovník Peter Lambecius sa o ňom vyjadril pochvalne a odporučil, aby sa vydanie už neodkladalo.

O tri roky neskôr vydal Balbín prvý diel svojho hlavného diela (ktoré však nikdy úplne nedokončil) - Rozmanitosti z histórie Kráľovstva čes­kého (Miscellanea historica regni Bohemiae), ktorého súčasťou bola práca o čes­kých kultúrnych dejinách Učené Čechy (Bohemia docta). Učené Čechy patria k Balbínovým najzáslužnejším prácam kvôli zachyteniu celej literárnej histórie a ďalších kultúrnych snáh v Čechách. Plánoval celkom 30 zväzkov Rozmanitostí, ale do smrti stihol dokončiť iba časť. Dielo je napísané v rekatolizačnom duchu a prináša Balbínovu osobnú výpoveď o jeho láske k národu, vlasti a jej histórii.

Kniha prvá Li­ber naturalis rozpráva o prírodopise krajiny českej. Kniha druhá Popularis je o jej obyvateľoch, kniha tretia Chorographicus o miestopise, v knihe Hagiogra­phicus alebo Bohemia sancta zhrnul Balbín informácie o 134 českých svätých, blahoslavených, mučeníkoch a ich zázrakoch. Nasleduje kniha Parochialis alebo Sacerdotalis o farnostiach a dušpastieroch, potom Episcopalis o praž­skom arcibiskupstve, Regalis o českých panovníkoch, a Epistolaris o štátopráv­nych listinách. Dve knihy sú venované rodopisu českej šľachty. Tento rodopis vydal po druhý raz spolu s vlastnými dodatkami roku 1770 J. Diesbach. Súčasťou Roz­manitostí je aj Kniha o súdoch a úradoch zemských kráľovstva českého (Liber curialis seu de magistratibus et officiis curialibus regem Bohemiae).

Bohuslav Balbín je aj autorom kníh o cirkevných dejinách, o živote Jána Nepomuckého a iných svätých. Napísal dielo, v ktorom opísal dejiny miest zasvätených Panne Márii v krajinách Koruny českej. Spolu s priateľom a žiakom Tomá­šom Pěšinom z Čechorodu je Balbín autorom dnes už vžitého názvu Dalimilova kronika. Má zásluhu aj na popularizácii Jana z Pomuku, významnej osobnosti z čias Václava IV.. Bohuslav Balbín zhromaždil existujúce pramene, povesti a ľudové povedačky, z ktorých vznikla nepomucká legenda. Pri heuristike Balbínovi pomohli predovšetkým kanonici svätovítskej kapituly Tomáš Pěšina z Čechorodu a Jan Dlouhoveský.

Nepomuckého životopis bol napísaný pre veľkú medzinárodnú zbierku Životy svatých roku 1670. Balbínovu legendu využila roku 1729 ako oporu pápežská kanonizačná bula. V prípade posudzovania životopisu Jana Ne­pomuckého z historického hľadiska je potrebné si uvedomiť, že Balbín sám sa na svoje dielo pozeral ako na legendu, ktorá sa môže voľne doplniť. Nie je to teda striktne historický spis, čo sa mu neskôr vytýkalo. Aj napriek historickým nepres­nostiam, napr. dátum svätcovej smrti, je však Balbínov spis dôležitou českou pa­miatkou.

Pre svojich žiakov napísal Balbín roku 1666 spis Verisimilia humanorum disciplinarum, ktorý o jedenásť rokov neskôr nasledovalo dielko Auxilia poetices. Žiakom je určené aj dielo Quaesita oratoria. O živote arcibiskupa Arnošta z Pardubíc hovorí kniha Vita venerabilis Arnesti primi archiepiscopi Pragensis z roku 1664. V Origines illustrissimorum comitum de Gutten­stein, ubi refertur Vita B. Hroznatae spracováva Balbín pôvod grófov z Guttensteinu a dokazuje, že grófi tohto rodu pochádzajú z rodu blahoslave­ného Hroznatu. Bohuslav Balbín písal aj básne, vydal zbierku, s názvom Examen melissaeum. Jeho poslednou dokončenou pracou je Život dôstojného otca Mikuláša Leczyckého (Vita vener. P. Nicolai Lancicii).

Celá Balbínova tvorba je charakterizovaná dvomi pólmi: vernosťou kato­licizmu a lojalitou k Habsburgovcom na jednej strane, láskou k vlasti, je­j jazyku a kultúre na druhej strane. Balbínov autorský potenciál je úcty­hodný, jeho tvorbu zasta­vila až choroba a neskôr slepota. Napriek týmto nepriaznivým okolnostiam sa nevzdal: útechu mu prinášalo heslo In silentio et spe fortitudo mea (Mlčiac a dúfajúc som statočný).

Pracoval až do posledného možného okamihu, než ho roku 1683 postihla mozgová mŕtvica, ochrnul a mohol písať iba ľavou rukou. Nakoniec mu zostala len možnosť využívať služby pisára.

Bohuslav Balbín, nepochybne jedna z najväčších osobností barokovej doby a českej histórie vôbec, zomrel štyri dni pred svojimi 67. narodeninami 29. novembra 1688 okolo ôsmej hodiny večer. Je pochovaný v hrobke kostola Najsv. Salvátora v Prahe.

Súhrn diela[upraviť | upraviť zdroj]

Písal výhradne po latinsky. Uvedomoval si problematickú situáciu českého národa a literatúry a snažil sa ju riešiť. Svojimi spismi sa usiloval poukázať na necitlivosť prebiehajúcej rekatolizácie a germanizácie. Za tieto názory bol prenasledovaný zo strany svetskej i cirkevnej vrchnosti.

  • Legatio Apollinis coelestis ad universitatem Pragensem etc. - vydané pri príležitosti korunovácie Ferdinanda IV. za českého kráľa (1646). Za vydanie tohto spisu bol nútený presťahovať sa z Prahy do Klatov.
  • Epitome rerum Bohem - Výťah z českých dejín
  • Dissertatio apologetica pro lingua Slavonica, praecipue Bohemica - Rozprava na obranu jazyka slovanského, zvlášť českého. Známe aj pod názvom Balbínova obrana. Presviedča tu o kvalitách češtiny a usiluje sa ju vzkriesiť. Toto dielo nevyšlo tlačou, šírilo sa opisom. Svoj účel žiaľ nesplnilo, pretože bolo napísané príliš odborným štýlom.

Vydal aj opis troch hlavných miest v Českom kráľovstve zasvätených Panne Márii:

Diela historické, politické a životopisné:

  • Origines Comit. de Guttenstein - pôvod grófstiev z Guttenštejna
  • Vita venerab. Arnesti - život arcibiskupa Arnošta z Pardubíc
  • Miscellanea historica regni Bohemiae - Rozmanitosti o dejinách českých zemí, vychádzalo od roku 1679. Dielo bolo rozvrhnuté do dvoch častí, z ktorých každá mala mať desať kníh. Niekteré časti vyšli až po jeho smrti.
I. časť (dekáda)
Liber naturalis - o prirozenej povahe krajiny Českej
Liber popularis - o obyvateľoch
Liber chorographicus - miestopis
Liber hagiographicus - aj Bohemia sancta - o svätých
Liber parochialis - aj Sacerdotalis - o farnostiach
Liber episcopalis - o pražskom arcibiskupstve
Liber regalis - o panovníkoch
Liber epistolaris - zbierka listín
Bohemia docta - Učené Čechy, vyšlo až r. 1777, zaoberá sa v ňom českými kultúrnymi a literárnymi dejinami
II. časť (dekáda) nebola napísaná celá
Prvé dve knihy sú venované genealógii českej šľachty
Liber curialis seu de magistratibus et officiis curialibus regm Bohemiae - Kniha o súdoch a úradoch kráľovstva českého

učebnice:

  • Quaesita oratoria
  • Verisimilia humaniorum disciplinarum

poézia:

  • Examen Mellisaeum

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]