Eliška Junková-Khásová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ella Junková-Khásová
Eliška Junková-Khásová
česká automobilová pretekárka

Narodenie 16. november 1900
Olomouc, Česko
Úmrtie 5. január 1994 (93 rokov)
Praha, Česko

Eliška Junková-Khásová, narodená ako Alžběta Pospíšilová (* 16. november 1900, Olomouc –  † 5. január 1994, Praha) bola česká automobilová pretekárka. Bola najúspešnejšou ženou v histórii automobilového športu. V 20. rokoch bola najrýchlejšou ženou sveta a ako jediná žena v histórii Grand Prix sa dokázala vyrovnať najlepším jazdcom tejto súťaže.[1]

Pretekala na vozidlách Bugatti najprv ako spolujazdkyňa svojho manžela Čeňka Junka a potom sama. Jej najväčším úspechom bolo piate miesto z jej samostatné éry v pretekoch Targa Florio, ktorý dosiahla v roku 1928. Vyhrala aj niekoľko ďalších pretekov (Lochotín – Třemošná, alebo preteky do vrchu Klausenpass). Medzinárodné preteky Zbraslav – Jiloviste vyhrala v roku 1926 v absolútnej klasifikácii a stala sa tak prvou ženou na svete, ktorej sa to podarilo. Pretekársku kariéru ukončila v roku 1928 v reakcii na smrť manžela a ďalej sa venovala organizačnej práci v motoristickom športe (podieľala sa napríklad na prípravách výstavby brnianskeho Masarykovho okruhu).[2][3] V šesťdesiatych rokoch 20. storočia písala motoristické stĺpiky do časopisu Za volantom a v roku 1972 vydala v nakladateľstve Olympia knihu Moja spomienka je Bugatti.[4][5][6] Za svoje úspechy získala ocenenie Zaslúžilá majsterka športu.[7][8]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodila sa ako Alžbeta Pospíšilová do rodiny zámočníckeho majstra.[2] Mala sedem súrodencov, z ktorých sa však dospelosti dožili len traja: sestra a dvaja bratia. Pretože túžila cestovať, učila sa jazyky, čo jej išlo pomerne ľahko.[3]

Po dokončení štúdií, v šestnástich rokoch, začala pracovať v novozriadenej olomouckej pobočke Pražskej úverovej banky ako korešpondentka[2] burzového oddelenia.[3] Zriadenie pobočky mal na starosti Čeněk Junek a keď túto prácu po pol roku dokončil, bol poverený založením ďalšie pobočky v Brne. Tam si so sebou zobral aj niekoľko svojich osvedčených pracovníkov, medzi ktorými bola aj Alžbeta.[3]

V Brne sa venovala nielen práce v banke, ale ďalej študovala jazyky a začala navštevovať Janáčkovu hudobnú školu, kde bola žiačkou Leoša Janáčka.[3]

Po čase bol Junek pracovne povolaný do Prahy a Alžbeta ho tam nasledovala. Zložila tu skúšku z angličtiny (výborné znalosti nemčiny mala už od detstva) a začala sa venovať francúzštine. Aby sa v nej zdokonalila, odišla roku 1918[2] na stáž do Francúzska, kde bola zamestnaná v záhradníckej firme v Antibes. Jej snom bolo navštíviť Cejlón, kam chcela cestovať cez Španielsko na Gibraltár a odtiaľ cez severnú Afriku, Prednú Áziu a Indický polostrov. Vydala sa na cestu, ale španielski colníci ju nechceli vpustiť do svojej krajiny, preto zvolila inú trasu: chcela sa zamestnať v kuchyni na britskej lodi, ktorá plávala na Cejlón. Ale ani v Spojenom kráľovstve vízum potrebné k plánovanej ceste nedostala.[3]

Bugatti T30

Medzitým však do Paríža prišiel na miestny autosalón Čeněk Junek. V tom čase sa začal zúčastňovať na automobilových súťažiach. Tento šport sa zapáčil aj Alžbete. Na autosalóne ju vtedy zaujal model Bugatti T30. Pri ďalšej návšteve Prahy sa Alžbeta dokonca potajomky zapísala do autoškoly a neskôr úspešne zložila aj vodičské skúšky.

S Junkom mala (vtedy dvadsaťjedenročná) Alžbeta svadbu 24. júna 1922.[2] Počas obradu sa Alžbete nezmenilo iba priezvisko, ale i krstné meno. České meno "Alžbeta" sa totiž v iných jazykoch prekladá ako "Elisabeth" a odtiaľ vychádza skratka "Eli" či "Eliza" (tak jej tiež v zahraničí často hovorili). Z tohto označenia potom následne vzniklo slovenské "Eliška", a tak sa z Alžbety Pospíšilovej stala Eliška Junková.[2][3]

Svadobnú cestu strávili prípravami na preteky Karlove Vary – Mariánské Lázně, ale počas príprav Junek havaroval a zničil svoje vozidlo Mercedes-Benz. Junkovci navštívili na parížsky autosalón a kúplili si už predtým vyhliadnutý automobil Bugatti T30. Na jar 1923 ho potom dali prestavať na vozidlo závodné.[2]

Závodné kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Do pretekárskeho vozidla Junková zasadla v apríli[2] roka 1923, a to ako spolujazdkyňa svojho manžela.[3] V lete toho istého roku si zaobstarali novšie Bugatti T32 a s ním triumfovali v pretekoch pri Plzni a Rumburku. V aguste roka nasledujúceho si Junkovci zaobstarali vozidlo Bugatti T35 a v septembri 1924 sa Junková posadila za volant pretekárskeho automobilu Bugatti T30 a svoj prvý závod (na trati Lochotín – Třemošná) v kategórii cestovných vozov vyhrala. Hneď v ďalšom roku dominovala v máji v slávnom závode Zbraslav – Jíloviště (v kategórii cestovných vozidiel s vozidlom Bugatti T30), zatiaľ čo jej manžel s vozidlom Bugatti T35 zvíťazil v tom istom závode v kategórii pretekárskych vozidiel. Tieto úspechy žali manželia takmer vo všetkých zvyšných pretekoch v roku 1925.[2]

Bugatti T35

Počas roka 1926 prevzala po manželovi automobil Bugatti T35 a s ním na desiatom ročníku pretekov Zbraslav – Jíloviště, ktorý sa konal 9. mája 1926, dosiahla dokonca absolútne najrýchlejší čas (porazila aj svojho manžela, ktorý štartoval na výkonnejšom stroji Bugatti T35B) a ako prvá žena na svete tak vyhrala medzinárodné preteky v absolútnej klasifikácii. Ešte vtom istom roku prišla druhá vo svojej triede vo vtedy najťažších pretekoch do švajčiarskeho vrchu Klausenpass, čo boli jej prvé zahraničné preteky.[2][3]

Keď o rok neskôr zvíťazila na Grand Prix Nemecka na Nürburgringu, v Lidových novinách jej poprial Eduard Bass slovami:[3][9]

Pro německou Velkou cenu
stačilo nám vyslat ženu,
arci když je taková
jako paní Junková!
Ta když sedne k volantu,
rekordy jsou k čerchmantu!
– Eduard Bass
Bugatti T35B

Najvýznamnejšie úspechy však Junková dosiahla na Sicílii v pretekoch Targa Florio, ktoré sa jazdili na päť okruhov, z ktorých každý meral 108 km, prevýšenie takmer 1 000 m, prechádzalo sa takmer 1 500 zákrutami a trasa väčšinou viedla po šotolinových tratiach.[10] V tej dobe bol považovaný za najťažší na svete.[5] Pri svojom prvom tunajšom vystúpení (vroku 1927) síce musela pre poruchu riadenie svojho auta Bugatti T37 odstúpiť z priebežného druhého miesta, ale už vnasledujúcom roku (závod sa išiel vtedy 6. mája 1928) napriek ťažkostiam s vozom Bugatti T35B v poslednom kole pretekov došla včase 7:27:40hod[10] na celkovej piatej pozícii. Za svoj úspech získala:

  • Pohár za najrýchlejší druhé kolo
  • Pohár za najlepší amatérsky výkon
  • Dámsku cenu

Po príchode domov bola označovaná za kráľovnú volantu.[2][3]

Popri úspechu v pretekoch Targa Florio priniesol rok 1928 Junkové aj ranu v podobe úmrtia manžela 15. júla počas Veľkej ceny Nemecka na okruhu v Nürburgringu (kde o rok skôr triumfovala). Na rozmäknutom asfalte dostalo jeho vozidlo šmyk, jazdec bol vymrštený z vozu a hlavou narazil do skaly, o ktorú si prerazil lebku. Po smrti manžela svoju závodnú kariéru ukončila.[2][3][10] Za jej najväčšie úspechy sa považujú:[11]

  • 1. miesto v preteku do vrchu Zbraslav - Jíloviště (roku 1926)
  • 2. miesto v preteky do vrchu Klaussenpass (1926)
  • 1. miesto vo Veľkej cene Nemecka na Nürburgringu (1927)
  • 1. miesto v závod Coupé des Dames (1927)
  • 1. miesto vo veľkej dámskej cene Montlhéry (1927)
  • 5. miesto v preteku Targa - Florio (1928)

Po skončení pretekárskej kariéry[upraviť | upraviť zdroj]

Od smrti manžela sa prestala aktívne venovať závodnej kariére a rozhodla sa uskutočniť skôr plánovanú cestu na Cejlón. Majiteľ automobilky Bugatti, pán Ettore Bugatti, jej k tomu poskytol úplne nový voz a požiadal ju, aby pri svojej ceste preskúmala možnosti exportu vozov do Indie a na Srí Lanku. Po návrate zc iest sa zapojila do organizácie motoristického života v Československu. Spolupracovala s Československým automobilovým klubom pro Moravu a Slezsko, ktorý na začiatku 30. rokov 20. storočia začal s prípravou brnenského Masarykovho okruhu. Svojím menom pomohla pre závod získať známych jazdcov, ako bol napríklad Louis Chiron a ďalších. Bola tiež známa ako dobrá organizátorka a vďaka svojej znalosti cudzích jazykov (nemčiny, angličtiny, francúzštiny a taliančiny) mohla pôsobiť aj ako tlmočníčka.[2][3]

Roku 1933 začala firma Baťa svýrobou pneumatík i pre osobné automobily a Junková začala pracovať vo vedení predajného úseku, ktorý dodával pneumatiky továrňam a centrálnym úradom. V odbore zostala až do svojho odchodu do penzie, a to i napriek tomu, že mala výhodné ponuky na zmenu miesta. Po znárodnení firmy Baťa pracovala ďalej v gumárenskom priemysle a potom na ministerstve chemického priemyslu.[3]

Hoci bola vo svete motorizmu ešte niekoľko rokov po skončení svojej pretekárskej kariéry ctená a uznávaná, boli jej žiadosti o vycestovanie z Československa po Februári 1948 trvalo zamietané. Vycestovať jej bolo umožnené až v roku 1966 na spomienkovú jazdu na preteky Targa Florio.[3] Krátko po druhej svetovej vojne sa tiež znovu vydala, tentoraz za motoristického novinára Ladislava Khas.[3]

Junková zomrela krátko po svojich 93. narodeninách a pohreb mala 17. januára 1994 vo veľkej obradnej sieni krematória.[4]

Bývanie[upraviť | upraviť zdroj]

Dnešná budova švédskeho veľvyslanectva v Prahe, predtým tu bývala aj Eliška Junková
Pamätná tabuľa na dome, v ktorom Junková bývala

Najprv bývala s manželom v pražskom paláci Lucerna na Václavskom námestí. Keď zomrel, zdal sa jej byt príliš veľký a navyše jej stále pripomínal zosnulého manžela. Preto sa roku 1928 presťahovala do bytu v podkroví domu "Na krásné vyhlídce" (Úvoz 13/156, Praha 1-Hradčany), v ktorom je dnes sídlo švédskeho veľvyslanectva[12], kde žila až do svojej smrti. Roku 2000 odhalili na budove pamätnú tabuľu na ktorej je však chybne uvedený rok, kedy začala v dome bývať (1930 namiesto správneho 1928).[4]

Pamiatka Elišky Junkovej[upraviť | upraviť zdroj]

Meno Elišky Junkové nesie niekoľko spolkov, alebo akcií, ktoré sa na jej počesť konajú. V novembri 1993 založila Junková Nadačný fond Elišky Junkové, ktorého úlohou je sprístupnenie a popularizácia bohatej histórie československého motorizmu a podpora prípadného vzniku Národného automobilového múzea.[2][13] V Zlíne vznikol RC klub Elišky Junkové Zlín, ktorý zostavuje modely pretekárskych automobilov a organizuje ich preteky (seriál Grand Prix Elišky Junkové)[14]Preteky v okolí Nového Bydžova (pôvodne Novobydžovský čtverec) sa od roku 2005, kedy sa konal jubilejný desiaty ročník, nazývajú Memoriál Elišky Junkové.[15]

V Prahe-Hostivaři a Olomouci-Droždíne sú po Junkovej pomenované ulice.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

V 60. rokoch 20. storočia písala Junková stĺpčeky pre motoristov do časopisu Za volantem; veľký ohlas stĺpčekov medzi ich čitateľkami viedol k založeniu Prvého českého ženského automotoklubu, ktorému predsedala Junková. Funkcie sa vzdala až pri príležitosti svojich 70. narodenín v roku 1970.[4][5]

Navyše bola autorkou spomienkovej knihy Má vzpomínka je Bugatti, ktorú nakladateľstvo Olympia vydalo v roku 1972,[6] a autorsky sa spolupodieľala na publikáciu Slovo k řidičkám, ktorá vyšla v roku 1970 vo vydavateľstve Mona.

Citáty[upraviť | upraviť zdroj]

Na paní Elišku Junkovou nikdy nezapomenu. Stále ji vidím zcela živě před očima s její popelavě plavými vlasy a její něžnou postavou a jejím měkkým zpěvným hlasem. Tato pozoruhodná malá paní Junková je vším možným jen ne dobrodružnou mužatkou, která by se potýkala s mocnými koňskými silami ukrytými v motorech. Seděla-li za volantem své žlutočerné bugattky, byla vždy zrovna tak ženská a elegantní, jako když seděla ve vlastním saloně a pohlížela z okna na krásné panoráma ´Zlatého města´.
– Ing. Alfred Neubauer, dlouholetý vedoucí týmu Mercedes Benz[16]
Dokázala jsem ve svém oboru, že se žena může vypracovat na úroveň nejlepších mužů, ale to není tak významné. Důležitý je důkaz, že se může vypracovat podle svých přirozených ženských vlastností a schopností. Jsme příliš nakloněny vysvětlovat své nezdary reptáním na přírodu. Užitečnější je méně se durdit a více trénovat. Pak se ukáže, že leckteré handicapy jsou překonatelné.
– Eliška Junková[16]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. 1994: Zemřela první dáma automobilového sportu Eliška Junková-Khásová [online]. 2009-01-05, [cit. 2010-09-30]. Dostupné online.
  2. a b c d e f g h i j k l m n HRÁČEK, Antonín. Eliška Junková - Khásová [online]. [Cit. 2010-09-28]. Dostupné online.
  3. a b c d e f g h i j k l m n o p TURČÍNKOVÁ, Jana. Eliška Junková [online]. 2004-07-26, [cit. 2010-09-28]. Dostupné online.
  4. a b c d PŘÍPLATOVÁ, Karolína. ROZHLEDNÍK: O dámském klubu a tak trochu i o Elišce Junkové [online]. 2008-06-09, [cit. 2010-09-28]. Dostupné online.
  5. a b c Eliška Junková: automobilová závodnice [online]. . Dostupné online.
  6. a b Výpis z katalogu Městské knihovny Nové Hrady [online]. [Cit. 2010-09-29]. Dostupné online.
  7. Bydžovský čtverec. Eliška Junková [online]. Bydžovský čtverec, [cit. 2010-09-30]. Dostupné online.
  8. Otevírání Masarykova okruhu v Brně [online]. Tatra 603-2 B5 Marathon de la Route ' 1966 Zasloužilého mistra sportu Aloise Marka, 2007-11-13, [cit. 2010-09-30]. Dostupné online.
  9. PACHMANOVÁ, Martina. Sen o automobilu: Moderní obrazy žen za volantem a prvorepubliková reklama [online]. Ženy v umění, [cit. 2010-09-30]. Dostupné online.
  10. a b c VACEK, Zdeněk. Eliška Junková – První dáma volantu [online]. Auto.cz, 2009-08-03. Dostupné online.
  11. Sportovci.cz. Eliška Junková - Úspěchy [online]. Sportovci.cz, [cit. 2010-09-30]. Dostupné online.
  12. Z metropole 27. marec 2010 [online]. 2010-03-27. Dostupné online.
  13. Obchodní rejstřík: Nadační fond Elišky Junkové [online]. [Cit. 2010-09-28]. Dostupné online.
  14. HRÁČEK, Antonín. RC klub Elišky Junkové Zlín: Historie klubu [online]. [Cit. 2010-09-28]. Dostupné online.
  15. Memoriál Elišky Junkové [online]. [Cit. 2010-09-28]. Dostupné online.
  16. a b Cena Elišky Junkové [online]. 2009-05-25. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • CINCIBUCH, Petr; ADLER, Rudolf. Eliška Junková. Praha : Foibos Press, 2005. 157 s. ISBN 80-903641-0-1.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • RC klub Elišky Junkové [online]. [Cit. 2010-09-28]. Dostupné online.
  • Elišku Junková hovoří o závodu Targa Florio 1928 [online]. [Cit. 2010-09-28]. Dostupné online. (angličtina)
  • Eliška Junková - Životopis sportovce [online]. [Cit. 2010-09-29]. Dostupné online.
  • TURČÍNKOVÁ, Jana. Eliška Junková [online]. 2004-07-26, [cit. 2010-09-29]. Dostupné online.
  • Velké osudy - 7.8. (Eliška Junková) [online]. 2008-08-07, [cit. 2010-09-29]. Dostupné online.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Eliška Junková na českej Wikipédii.